Pre niekoho najznámejšie a najkvalitnejšie folklórne umelecké teleso alebo ideálny vývozný artikel, pre iných veľkolepá megamašinéria hraničiaca s cirkusom. Lúčnica.
Má už 60 rokov, a to nie je vôbec málo. Oslavy sa začínajú. Viac ako dvetisíc bývalých členov sa po rokoch stretne so spolutanečníkmi, bývalými láskami, priateľmi či rivalmi. Klamal by som, keby som povedal, že sa na to neteším. Sám však neviem, na čo presne: či na retro program pod režijnou taktovkou ,,mága“ J. D., či na známych, ktorých som dlho nevidel, alebo na to, ako to celé bude – ak to bude –takto pokračovať ďalej. Som odchovancom relatívne mladej generácie Lúčničiarov, nechcem príliš analyzovať a hodnotiť. Čo však určite chcem, je mať na veci vlastný názor. Osud Lúčnice mi nie je ľahostajný, znamenala pre mňa veľa. Napríklad aj toto.
.l – ako lúčničiarky
Toľko krásnych žien koncentrovaných na štvorcovom metri (najčastejšie v telocvični na Jesenského ulici) som nikde a nikdy nezažil. Musím uznať, že v tomto je profesor naozaj majster. Vo výbere žien aj ostatných osobností sa málokedy mýlil. Vždy vedel, čo chce, a presvedčil o tom aj divákov. Reagovali spontánnym potleskom, v zahraničí často aj verbálnymi prejavmi úžasu. Najmä v temperamentnejších krajinách sa predstavenia pravidelne končili rozdávaním podpisov na plagáty, cédečká i na časti tela a odevu.
Lúčničiarky neobdivovali len diváci a pán Nosáľ, obdivovali sme ich najmä my. Mnohí z nás bez nich nevedeli žiť a sebecky si ich od Nosáľa brali len pre seba, čoho hrdým príkladom som aj ja.
.ú – ako úspech
Kto v nejakej skupine, umeleckej či športovej, zažil aspoň na chvíľku pocit úspechu, veľmi dobre vie, čo všetko sa za ním skrýva. Jeho hodnota a trvanie je veľmi relatívne. Stať sa súčasťou súboru, na úspechu ktorého sa podieľalo niekoľko generácií, je obrovský záväzok. Možno niekomu v úvode pomohlo, že bol dcérou alebo synom exlúčničiara alebo niekoho známeho, bohatého. Po čase sa vždy ukáže, kto na to má a kto nie. Myslím, že v Lúčnici funguje prirodzená selekcia a najvyššie sa dostali len zdatní a silní. Človek sa musí vedieť preboxovať. Kolektívne záujmy sú nadradené osobným. Ich zladenie vie byť poriadne psychicky i fyzicky náročné. Z dosiahnutých úspechov sa jednoducho nepoľavuje. Toto je v mojich očiach hnací motor lúčničiarskeho úspechu. Keby takýto model fungoval aj vo vonkajšom svete, myslím, že by to v mnohých veciach vyzeralo podstatne inak.
.č – ako čas
Počas siedmich rokov v súbore som sa občas zamýšľal nad tým, čo za ten čas dostávam a strácam. Mal som občas chuť s tým skončiť, to keď som s kamarátmi nemohol odísť preč na celé leto do USA alebo Nórska. V Lúčnici neplatilo ,,keď odídeš a vrátiš sa, dostaneš všetko späť“. Nie, nedostal si nič, bol si na úplnom začiatku. Keď som prišiel zo študijného pobytu z Nemecka o týždeň neskôr, dostal som diplom ,,ďakujeme za spoluprácu“. Chcel som ostať, no nechali ma ešte slušnú chvíľu potrápiť.
Čo za to? Spoločné zájazdy, hoci nie každá generácia mala rovnaké šťastie. V minulosti bolo účinkovanie v súbore jednou z mála možností, ako sa dostať za hranice. V škole i v práci bola neúčasť z dôvodu reprezentácie krajiny plne tolerovaná. Dnes je všetko inak. Cestovať sa dá bez problémov aj bez súboru, a to, že reprezentujete, málokoho zaujíma.
Čas strávený na tréningoch, vystúpeniach a zájazdoch plynul na úkor rodiny, priateľov, štúdia či zábavy. S odstupom však ten čas neľutujem. Viem, že to, čo som videl a zažil, mi nikto nikdy nevezme.
.n – ako Nosáľ
Pán Nosáľ je jednoznačne najznámejšou osobnosťou Lúčnice. Som rád, že som prešiel jeho školou. Svojou prácou a húževnatosťou dokázal vyprofilovať teleso ojedinelého charakteru. Dopomohli mu k tomu aj okolnosti, doba či časopriestor. Bol jednoducho v správnom čase na správnom mieste.
Pri akejkoľvek tvorbe diela, choreografie a programu je dôležitá súčinnosť viacerých zložiek – minimálne hudobnej a výtvarnej. Tím spolupracovníkov, ktorý mal okolo seba, patril k tej najvyššej kvalite. Dovolím si tvrdiť, že bez Svetozára Stračinu (hudobný skladateľ), Šarloty Kiššovej (kostýmová návrhárka), Dašky Roháčovej (kostýmová návrhárka), pedagógov, asistentov tanca a samotných interpretov, ktorí vzišli z bohatého folklórneho podhubia, by to nikdy nemalo takú úroveň a kvalitu, akú verejnosť reflektuje. Popri Nosáľovi sú to rovnako významné osobnosti Lúčnice, ktoré pomáhali budovať jej výsledný obraz. Bez nich by nikdy nebola tam, kde je. K najbližším poradcom i kritikom umeleckého šéfa nesporne patrila aj jeho manželka, uznávaná etnografka pani Viera Nosáľová. Nie nadarmo sa hovorí „za všetkým hľadaj ženu“.
.i – ako inšpirácia
Inšpiráciu v tvorbe Lúčnice a inšpiráciu Lúčnicou. V tvorbe Lúčnice je jasná inšpirácia tradičnou ľudovou kultúrou, ktorú tvorcovia dôverne poznali. Sú v nej aj dobové vplyvy a vzory zo strany veľkého silného brata: umelecké telesá Igora Mojsejeva alebo Alexandrovcov, ktoré ovplyvnili vznik a smerovanie mnohých telies v našom kultúrno-geografickom priestore. Vďaka zájazdom súboru sa objavuje ako inšpirácia i zahraničná umelecká produkcia. To všetko poznačilo aj autorský rukopis ústredného choreografa.
Tvorba Lúčnice sa stala vzorom pre mnohých amatérskych choreografov. Výsledkom slepého a nekritického kopírovania Lúčnice bez patričného umeleckého kontextu však môže byť len paškvil a nepodarok. Inšpirácia Lúčnicou by mala zostať v rovine profesionálneho prístupu k práci a zvyšok treba čerpať priamo zo zdrojov. Inak namiesto uchovávania a rozvíjania tradície amatérske súbory degradujú autorskú tvorbu.
.c – ako cesta
Súbor dal mnohým návod na použitie života. Z Lúčnice vzišlo veľa odborníkov v rôznych profesijných zameraniach, ktorí sa prepracovali do vysokých pozícií, možno práve vďaka skúsenostiam zo súboru. Z umeleckého hľadiska je Lúčnica pre niekoho konečnou, pre iných medzistanicou či dokonca štartom vlastnej umeleckej dráhy. Pre mňa osobne sa to v Lúčnici všetko začalo. Vyštudoval som ľudový tanec na VŠMU a venujem sa mu aj po odchode zo súboru. Získal som silný impulz na profesionálne rozvíjanie ďalších aktivít, približujúcich tradičné ľudové umenie verejnosti, hoci sú založené na úplne inom princípe.
.a – ako alternatíva
Lúčnica je pre mňa dôležitá. Stále má vysokú umeleckú úroveň a verím, že ju bude mať aj naďalej. V osobnom umeleckom rebríčku ju však vnímam už len ako jednu z alternatív. Pre mňa je dnes dôležité pestovať tradičné umenie, pri ktorom ľudia nie sú len pasívni diváci, ale si ho aj aktívne užívajú. Divákom a bývalým členom lúčničiarskej rodiny však ostávam aj naďalej.
Autor je pedagóg, choreograf a producent.
Má už 60 rokov, a to nie je vôbec málo. Oslavy sa začínajú. Viac ako dvetisíc bývalých členov sa po rokoch stretne so spolutanečníkmi, bývalými láskami, priateľmi či rivalmi. Klamal by som, keby som povedal, že sa na to neteším. Sám však neviem, na čo presne: či na retro program pod režijnou taktovkou ,,mága“ J. D., či na známych, ktorých som dlho nevidel, alebo na to, ako to celé bude – ak to bude –takto pokračovať ďalej. Som odchovancom relatívne mladej generácie Lúčničiarov, nechcem príliš analyzovať a hodnotiť. Čo však určite chcem, je mať na veci vlastný názor. Osud Lúčnice mi nie je ľahostajný, znamenala pre mňa veľa. Napríklad aj toto.
.l – ako lúčničiarky
Toľko krásnych žien koncentrovaných na štvorcovom metri (najčastejšie v telocvični na Jesenského ulici) som nikde a nikdy nezažil. Musím uznať, že v tomto je profesor naozaj majster. Vo výbere žien aj ostatných osobností sa málokedy mýlil. Vždy vedel, čo chce, a presvedčil o tom aj divákov. Reagovali spontánnym potleskom, v zahraničí často aj verbálnymi prejavmi úžasu. Najmä v temperamentnejších krajinách sa predstavenia pravidelne končili rozdávaním podpisov na plagáty, cédečká i na časti tela a odevu.
Lúčničiarky neobdivovali len diváci a pán Nosáľ, obdivovali sme ich najmä my. Mnohí z nás bez nich nevedeli žiť a sebecky si ich od Nosáľa brali len pre seba, čoho hrdým príkladom som aj ja.
.ú – ako úspech
Kto v nejakej skupine, umeleckej či športovej, zažil aspoň na chvíľku pocit úspechu, veľmi dobre vie, čo všetko sa za ním skrýva. Jeho hodnota a trvanie je veľmi relatívne. Stať sa súčasťou súboru, na úspechu ktorého sa podieľalo niekoľko generácií, je obrovský záväzok. Možno niekomu v úvode pomohlo, že bol dcérou alebo synom exlúčničiara alebo niekoho známeho, bohatého. Po čase sa vždy ukáže, kto na to má a kto nie. Myslím, že v Lúčnici funguje prirodzená selekcia a najvyššie sa dostali len zdatní a silní. Človek sa musí vedieť preboxovať. Kolektívne záujmy sú nadradené osobným. Ich zladenie vie byť poriadne psychicky i fyzicky náročné. Z dosiahnutých úspechov sa jednoducho nepoľavuje. Toto je v mojich očiach hnací motor lúčničiarskeho úspechu. Keby takýto model fungoval aj vo vonkajšom svete, myslím, že by to v mnohých veciach vyzeralo podstatne inak.
.č – ako čas
Počas siedmich rokov v súbore som sa občas zamýšľal nad tým, čo za ten čas dostávam a strácam. Mal som občas chuť s tým skončiť, to keď som s kamarátmi nemohol odísť preč na celé leto do USA alebo Nórska. V Lúčnici neplatilo ,,keď odídeš a vrátiš sa, dostaneš všetko späť“. Nie, nedostal si nič, bol si na úplnom začiatku. Keď som prišiel zo študijného pobytu z Nemecka o týždeň neskôr, dostal som diplom ,,ďakujeme za spoluprácu“. Chcel som ostať, no nechali ma ešte slušnú chvíľu potrápiť.
Čo za to? Spoločné zájazdy, hoci nie každá generácia mala rovnaké šťastie. V minulosti bolo účinkovanie v súbore jednou z mála možností, ako sa dostať za hranice. V škole i v práci bola neúčasť z dôvodu reprezentácie krajiny plne tolerovaná. Dnes je všetko inak. Cestovať sa dá bez problémov aj bez súboru, a to, že reprezentujete, málokoho zaujíma.
Čas strávený na tréningoch, vystúpeniach a zájazdoch plynul na úkor rodiny, priateľov, štúdia či zábavy. S odstupom však ten čas neľutujem. Viem, že to, čo som videl a zažil, mi nikto nikdy nevezme.
.n – ako Nosáľ
Pán Nosáľ je jednoznačne najznámejšou osobnosťou Lúčnice. Som rád, že som prešiel jeho školou. Svojou prácou a húževnatosťou dokázal vyprofilovať teleso ojedinelého charakteru. Dopomohli mu k tomu aj okolnosti, doba či časopriestor. Bol jednoducho v správnom čase na správnom mieste.
Pri akejkoľvek tvorbe diela, choreografie a programu je dôležitá súčinnosť viacerých zložiek – minimálne hudobnej a výtvarnej. Tím spolupracovníkov, ktorý mal okolo seba, patril k tej najvyššej kvalite. Dovolím si tvrdiť, že bez Svetozára Stračinu (hudobný skladateľ), Šarloty Kiššovej (kostýmová návrhárka), Dašky Roháčovej (kostýmová návrhárka), pedagógov, asistentov tanca a samotných interpretov, ktorí vzišli z bohatého folklórneho podhubia, by to nikdy nemalo takú úroveň a kvalitu, akú verejnosť reflektuje. Popri Nosáľovi sú to rovnako významné osobnosti Lúčnice, ktoré pomáhali budovať jej výsledný obraz. Bez nich by nikdy nebola tam, kde je. K najbližším poradcom i kritikom umeleckého šéfa nesporne patrila aj jeho manželka, uznávaná etnografka pani Viera Nosáľová. Nie nadarmo sa hovorí „za všetkým hľadaj ženu“.
.i – ako inšpirácia
Inšpiráciu v tvorbe Lúčnice a inšpiráciu Lúčnicou. V tvorbe Lúčnice je jasná inšpirácia tradičnou ľudovou kultúrou, ktorú tvorcovia dôverne poznali. Sú v nej aj dobové vplyvy a vzory zo strany veľkého silného brata: umelecké telesá Igora Mojsejeva alebo Alexandrovcov, ktoré ovplyvnili vznik a smerovanie mnohých telies v našom kultúrno-geografickom priestore. Vďaka zájazdom súboru sa objavuje ako inšpirácia i zahraničná umelecká produkcia. To všetko poznačilo aj autorský rukopis ústredného choreografa.
Tvorba Lúčnice sa stala vzorom pre mnohých amatérskych choreografov. Výsledkom slepého a nekritického kopírovania Lúčnice bez patričného umeleckého kontextu však môže byť len paškvil a nepodarok. Inšpirácia Lúčnicou by mala zostať v rovine profesionálneho prístupu k práci a zvyšok treba čerpať priamo zo zdrojov. Inak namiesto uchovávania a rozvíjania tradície amatérske súbory degradujú autorskú tvorbu.
.c – ako cesta
Súbor dal mnohým návod na použitie života. Z Lúčnice vzišlo veľa odborníkov v rôznych profesijných zameraniach, ktorí sa prepracovali do vysokých pozícií, možno práve vďaka skúsenostiam zo súboru. Z umeleckého hľadiska je Lúčnica pre niekoho konečnou, pre iných medzistanicou či dokonca štartom vlastnej umeleckej dráhy. Pre mňa osobne sa to v Lúčnici všetko začalo. Vyštudoval som ľudový tanec na VŠMU a venujem sa mu aj po odchode zo súboru. Získal som silný impulz na profesionálne rozvíjanie ďalších aktivít, približujúcich tradičné ľudové umenie verejnosti, hoci sú založené na úplne inom princípe.
.a – ako alternatíva
Lúčnica je pre mňa dôležitá. Stále má vysokú umeleckú úroveň a verím, že ju bude mať aj naďalej. V osobnom umeleckom rebríčku ju však vnímam už len ako jednu z alternatív. Pre mňa je dnes dôležité pestovať tradičné umenie, pri ktorom ľudia nie sú len pasívni diváci, ale si ho aj aktívne užívajú. Divákom a bývalým členom lúčničiarskej rodiny však ostávam aj naďalej.
Autor je pedagóg, choreograf a producent.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.