Finančné trhy, špekulantov, ceny – to všetko treba regulovať oveľa viac, myslia si mnohí pod dojmom správ o globálnej kríze. Sú však aj príklady, dokazujúce, že je to úplne inak.
Ceny benzínu či nafty sú veľmi dôležité – vstupujú do nákladov takmer všetkým firmám, takže keď rastú či klesajú, významne tým ovplyvňujú aj ostatné ceny v ekonomike. Pred pár rokmi stála ropa stabilne okolo 20 dolárov za barel (159 litrov). Potom sa však ceny akoby zbláznili a ešte pred pár mesiacmi sa zdalo, že ani rekordne vysoká úroveň 160 dolárov nemusí byť konečná. Dnes cena opäť prudko klesá a na konci minulého týždňa „prerazila“ hranicu 50 dolárov za barel. V praxi to znamená, že liter 95-oktánového benzínu Natural sa dá kúpiť za 32 až 34 korún, čo znamená, že oproti cenám spred niekoľkých mesiacov motoristi na jednu nádrž ušetria stovky korún. Dá sa po skúsenostiach z tohto roka ešte veriť správam o vývoji cien ropy?
.tohtoročné prognózy
Na vysvetlenie hádam postačí pár dátumov a čísiel:
Siedmeho marca tohto roka svetové agentúry vydali správu o síce odvážne pôsobiacej, ale v skutočnosti pomerne triezvej prognóze analytikov investičnej banky Goldman Sachs, podľa ktorých by cena ropy mohla vystúpiť až na 200 dolárov za barel, „ak sa objavia vážnejšie problémy pri ťažbe alebo distribúcii“.
Desiateho júna tohto roka šéf ruského Gazpromu v eufórii z pokračujúceho rastu cien ropy predpovedal ich zvýšenie „v dohľadnej budúcnosti“ až na úroveň 250 dolárov za barel.
Trinásteho júna tohto roka, keď cena ropy po vytrvalom stúpaní prekročila hranicu 140 dolárov za barel a všetko nasvedčovalo jej ďalšiemu rastu, sa naliehavo stretli ministri financií ôsmich najvyspelejších krajín sveta (a práve kvôli rope si prizvali aj čoraz „smädnejšiu“ Čínu a Indiu), aby vyhlásili, že drahá ropa predstavuje „vážnu výzvu stabilite celosvetového rastu, má vážne následky pre najzraniteľnejších a môže zvýšiť globálne inflačné tlaky“. V Spojených štátoch boli v tom čase čoraz drahšie pohonné látky bezkonkurenčne najdôležitejšou spoločenskou témou – dôležitejšou ako vojna v Iraku či prezidentské voľby.
Dvadsiateho novembra tohto roka klesli ceny ropy pod úroveň 50 amerických dolárov za barel a v ten istý deň zverejnila Deutsche Bank prognózu ceny ropy na budúci rok, ktorá by podľa nej mohla klesnúť na 40 amerických dolárov za barel.
Rozptyl odhadov od 40 do 250 dolárov za barel (a to ešte ponechajme bokom iránsky prognostický úlet s perspektívnou cenou až do 500 dolárov) v takej dôležitej komodite v priebehu niekoľkých mesiacov... čomu sa na konci takéhoto roka dá ešte veriť?
.čarovná neviditeľná ruka
Veriť prognózam je zradné, oveľa viac sa oplatí veriť zdravému rozumu a neviditeľnej ruke trhu. Práve ona – tá často vysmievaná, nepochopená a neviditeľná „ruka“ Adama Smitha – je aj za dnešným výrazným poklesom cien.
Totiž, jedným z kľúčových dôvodov rastu cien v uplynulých rokoch bola kombinácia veľmi vysokého rastu spotreby, najmä v Číne a Indii, a zároveň zanedbaných investícií do ťažby a spracovania ropy. Do tých pred desiatimi či pätnástimi rokmi, keď ropa stála menej ako 20 dolárov za barel a prognózy (opäť také zradné!) hovorili o začiatku éry trvalo lacnej ropy, takmer nikto neinvestoval – motivácia bola pri takej nízkej cene slabá. Lenže potom prišiel prudký rast dopytu. A keďže vybudovanie nových rafinérií a spustenie ďalšej ťažby aj tam, kde sa oplatí ťažiť len pri vyšších cenách, vždy nejaký čas trvá, ropa sa stala vzácnou a tomu zodpovedala aj jej cena. Cena rástla aj preto, že finančné trhy v snahe zhodnotiť peniaze čo najlepšie investovali do čoraz sofistikovanejších produktov, z ktorých mnohé boli naviazané na komodity – v hre boli veľké peniaze a aj veľké potenciálne výnosy. Rubom tejto mince bolo aj vysoké riziko – a práve preberanie rizika budúceho cenového vývoja na seba berú tí, ktorým svet posmešne hovorí „špekulanti“. To však hovoríme o časoch pred vypuknutím finančnej krízy.
Dnes sme svedkami opačného pohybu – ceny ropy rýchlo klesajú. Tento pokles je spôsobený aj hospodárskym spomalením veľkých ekonomík. Podľa hlavného ekonóma spoločnosti Slovnaft Mareka Senkoviča sa napríklad v USA „v posledných týždňoch spotrebúva približne o 2 milióny barelov všetkých ropných produktov menej ako pred rokom a aktuálna spotreba je tak na úrovni skoro spred 10 rokov“.
Je tu aj rastúca ponuka – keďže ceny ropy boli vysoké (a oproti tým východiskovým 10 až 20 dolárom ešte stále pomerne vysoké sú), investori mali motiváciu investovať do rafinérií a ťažba sa začala vyplácať aj tam, kde na ňu predtým nikto takmer ani nepomyslel. Ako tvrdia analytici už spomínanej Deutsche Bank, ceny ropy tlačia nadol aj „nové moderné rafinérie“, ktoré v krátkom čase začnú naplno spracúvať ropu s nižšími nákladmi než doteraz.
A do vývoja prehovorilo aj výrazné posilnenie amerického dolára voči iným menám (v priebehu niekoľkých týždňov napríklad z 1,6 na 1,25 dolára za euro), ktoré producentom čiastočne kompenzuje nižšie nominálne ceny ropy. No a napokon, svoju úlohu zohral aj presun záujmu investorov z akciových a komoditných trhov na najbezpečnejšie dlhopisy (ako dôsledok finančnej krízy).
Z mnohých dôvodov – nie pre premyslené činy chrabrých politikov, ale vďaka tomu, že globálny trh s ropou sa prakticky nedá regulovať a je preto vydaný napospas spontánnemu vývoju (keď je aj kartel OPEC takmer bezmocný) – sa teda rastúca ponuka začala vyrovnávať s (momentálne klesajúcim) dopytom. Ak by niekto hľadal vysvetlenie pôsobenia onej tajomnej neviditeľnej ruky trhu, toto môže byť učebnicový príklad.
.lepšia cesta
Predstavme si, že by existoval nejaký globálny regulátor, ktorý by sa vo fáze rastu cien ropy rozhodol, že nenechá ľudí trpieť pre „špekulatívne“ drahú ropu a určil by jej cenový strop. Čo by sa stalo? Motivácia investovať do novej ťažby a rafinérií či do vývoja úspornejších technológií a alternatívnych palív by sa znížila. Dopyt po rope by však stúpal (možno po krátkom období spomalenia vinou dôsledkov finančnej krízy) ďalej. Bolo by jej málo a nakoniec by jej cena aj tak bola neudržateľná a vystrelila by nahor, aby zodpovedala pomeru ponuky a dopytu. Cenové maximum by bolo pravdepodobne oveľa vyššie než bez regulácie, a nakoniec by sa aj tak stalo len to, čo neviditeľná ruka trhu dokázala pomerne „lacno“ a rýchlo. V dnešných časoch, keď sa zo všetkých strán ozýva volanie po štátnych zásahoch a politici tomu volaniu (keďže zvyšuje ich moc) radi vyhovejú, je dôležité upozorňovať na príklady, ktoré dokazujú, že správna je úplne iná cesta – tá, na ktorej sa nechávame viesť neviditeľnou rukou čo najslobodnejšieho trhu.
Ceny benzínu či nafty sú veľmi dôležité – vstupujú do nákladov takmer všetkým firmám, takže keď rastú či klesajú, významne tým ovplyvňujú aj ostatné ceny v ekonomike. Pred pár rokmi stála ropa stabilne okolo 20 dolárov za barel (159 litrov). Potom sa však ceny akoby zbláznili a ešte pred pár mesiacmi sa zdalo, že ani rekordne vysoká úroveň 160 dolárov nemusí byť konečná. Dnes cena opäť prudko klesá a na konci minulého týždňa „prerazila“ hranicu 50 dolárov za barel. V praxi to znamená, že liter 95-oktánového benzínu Natural sa dá kúpiť za 32 až 34 korún, čo znamená, že oproti cenám spred niekoľkých mesiacov motoristi na jednu nádrž ušetria stovky korún. Dá sa po skúsenostiach z tohto roka ešte veriť správam o vývoji cien ropy?
.tohtoročné prognózy
Na vysvetlenie hádam postačí pár dátumov a čísiel:
Siedmeho marca tohto roka svetové agentúry vydali správu o síce odvážne pôsobiacej, ale v skutočnosti pomerne triezvej prognóze analytikov investičnej banky Goldman Sachs, podľa ktorých by cena ropy mohla vystúpiť až na 200 dolárov za barel, „ak sa objavia vážnejšie problémy pri ťažbe alebo distribúcii“.
Desiateho júna tohto roka šéf ruského Gazpromu v eufórii z pokračujúceho rastu cien ropy predpovedal ich zvýšenie „v dohľadnej budúcnosti“ až na úroveň 250 dolárov za barel.
Trinásteho júna tohto roka, keď cena ropy po vytrvalom stúpaní prekročila hranicu 140 dolárov za barel a všetko nasvedčovalo jej ďalšiemu rastu, sa naliehavo stretli ministri financií ôsmich najvyspelejších krajín sveta (a práve kvôli rope si prizvali aj čoraz „smädnejšiu“ Čínu a Indiu), aby vyhlásili, že drahá ropa predstavuje „vážnu výzvu stabilite celosvetového rastu, má vážne následky pre najzraniteľnejších a môže zvýšiť globálne inflačné tlaky“. V Spojených štátoch boli v tom čase čoraz drahšie pohonné látky bezkonkurenčne najdôležitejšou spoločenskou témou – dôležitejšou ako vojna v Iraku či prezidentské voľby.
Dvadsiateho novembra tohto roka klesli ceny ropy pod úroveň 50 amerických dolárov za barel a v ten istý deň zverejnila Deutsche Bank prognózu ceny ropy na budúci rok, ktorá by podľa nej mohla klesnúť na 40 amerických dolárov za barel.
Rozptyl odhadov od 40 do 250 dolárov za barel (a to ešte ponechajme bokom iránsky prognostický úlet s perspektívnou cenou až do 500 dolárov) v takej dôležitej komodite v priebehu niekoľkých mesiacov... čomu sa na konci takéhoto roka dá ešte veriť?
.čarovná neviditeľná ruka
Veriť prognózam je zradné, oveľa viac sa oplatí veriť zdravému rozumu a neviditeľnej ruke trhu. Práve ona – tá často vysmievaná, nepochopená a neviditeľná „ruka“ Adama Smitha – je aj za dnešným výrazným poklesom cien.
Totiž, jedným z kľúčových dôvodov rastu cien v uplynulých rokoch bola kombinácia veľmi vysokého rastu spotreby, najmä v Číne a Indii, a zároveň zanedbaných investícií do ťažby a spracovania ropy. Do tých pred desiatimi či pätnástimi rokmi, keď ropa stála menej ako 20 dolárov za barel a prognózy (opäť také zradné!) hovorili o začiatku éry trvalo lacnej ropy, takmer nikto neinvestoval – motivácia bola pri takej nízkej cene slabá. Lenže potom prišiel prudký rast dopytu. A keďže vybudovanie nových rafinérií a spustenie ďalšej ťažby aj tam, kde sa oplatí ťažiť len pri vyšších cenách, vždy nejaký čas trvá, ropa sa stala vzácnou a tomu zodpovedala aj jej cena. Cena rástla aj preto, že finančné trhy v snahe zhodnotiť peniaze čo najlepšie investovali do čoraz sofistikovanejších produktov, z ktorých mnohé boli naviazané na komodity – v hre boli veľké peniaze a aj veľké potenciálne výnosy. Rubom tejto mince bolo aj vysoké riziko – a práve preberanie rizika budúceho cenového vývoja na seba berú tí, ktorým svet posmešne hovorí „špekulanti“. To však hovoríme o časoch pred vypuknutím finančnej krízy.
Dnes sme svedkami opačného pohybu – ceny ropy rýchlo klesajú. Tento pokles je spôsobený aj hospodárskym spomalením veľkých ekonomík. Podľa hlavného ekonóma spoločnosti Slovnaft Mareka Senkoviča sa napríklad v USA „v posledných týždňoch spotrebúva približne o 2 milióny barelov všetkých ropných produktov menej ako pred rokom a aktuálna spotreba je tak na úrovni skoro spred 10 rokov“.
Je tu aj rastúca ponuka – keďže ceny ropy boli vysoké (a oproti tým východiskovým 10 až 20 dolárom ešte stále pomerne vysoké sú), investori mali motiváciu investovať do rafinérií a ťažba sa začala vyplácať aj tam, kde na ňu predtým nikto takmer ani nepomyslel. Ako tvrdia analytici už spomínanej Deutsche Bank, ceny ropy tlačia nadol aj „nové moderné rafinérie“, ktoré v krátkom čase začnú naplno spracúvať ropu s nižšími nákladmi než doteraz.
A do vývoja prehovorilo aj výrazné posilnenie amerického dolára voči iným menám (v priebehu niekoľkých týždňov napríklad z 1,6 na 1,25 dolára za euro), ktoré producentom čiastočne kompenzuje nižšie nominálne ceny ropy. No a napokon, svoju úlohu zohral aj presun záujmu investorov z akciových a komoditných trhov na najbezpečnejšie dlhopisy (ako dôsledok finančnej krízy).
Z mnohých dôvodov – nie pre premyslené činy chrabrých politikov, ale vďaka tomu, že globálny trh s ropou sa prakticky nedá regulovať a je preto vydaný napospas spontánnemu vývoju (keď je aj kartel OPEC takmer bezmocný) – sa teda rastúca ponuka začala vyrovnávať s (momentálne klesajúcim) dopytom. Ak by niekto hľadal vysvetlenie pôsobenia onej tajomnej neviditeľnej ruky trhu, toto môže byť učebnicový príklad.
.lepšia cesta
Predstavme si, že by existoval nejaký globálny regulátor, ktorý by sa vo fáze rastu cien ropy rozhodol, že nenechá ľudí trpieť pre „špekulatívne“ drahú ropu a určil by jej cenový strop. Čo by sa stalo? Motivácia investovať do novej ťažby a rafinérií či do vývoja úspornejších technológií a alternatívnych palív by sa znížila. Dopyt po rope by však stúpal (možno po krátkom období spomalenia vinou dôsledkov finančnej krízy) ďalej. Bolo by jej málo a nakoniec by jej cena aj tak bola neudržateľná a vystrelila by nahor, aby zodpovedala pomeru ponuky a dopytu. Cenové maximum by bolo pravdepodobne oveľa vyššie než bez regulácie, a nakoniec by sa aj tak stalo len to, čo neviditeľná ruka trhu dokázala pomerne „lacno“ a rýchlo. V dnešných časoch, keď sa zo všetkých strán ozýva volanie po štátnych zásahoch a politici tomu volaniu (keďže zvyšuje ich moc) radi vyhovejú, je dôležité upozorňovať na príklady, ktoré dokazujú, že správna je úplne iná cesta – tá, na ktorej sa nechávame viesť neviditeľnou rukou čo najslobodnejšieho trhu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.