humanitné a spoločenské vedy bývajú častým terčom kritiky, keď je reč o zmysle vedeckých disciplín. Vieme však len málo o rôznych oblastiach, ktoré ich tvoria, a ešte menej o ľuďoch, ktorí v nich pracujú. Na tomto mieste sa preto budeme každý týždeň stretávať s príbehmi tých, ktorí sa rozhodli venovať svoj čas rozličným výskumom v humanitných a spoločenských vedách. A začíname priamo od podlahy, či dokonca zídeme aj trochu hlbšie – ku klasickej archeológii.
tvaroh v bronzovom kotle
Ak si niekto pod klasickou archeológiou predstavuje klasické spôsoby archeologického skúmania, ktoré sa líšia od nejakých neklasických, nových či alternatívnych, potom je na omyle. Táto archeológia sa tak totiž nazýva preto, lebo sa zaoberá najmä náleziskami z klasického obdobia starého Grécka a Ríma.
Archeológ a vysokoškolský pedagóg Erik Hrnčiarik sa najskôr rozhodoval pre právo, uvažoval aj o ekonómii, no napokon prevládli sny z detstva a možnosť študovať to, čo ho bavilo najviac. „Som taký archeológ,“ vraví, „ktorého až tak nechytili Egypt či mayská kultúra, ale priťahovali ma vždy väčšmi Rimania, Gréci, ich dejiny, texty a kultúra.“ Ešte ako študent mal v druhom ročníku príležitosť odísť do nemeckého Freiburgu, kde sa vtedy robil rozsiahly archeologický výskum: kopalo sa tam jedno veľké rímske opevnenie. Mohol tak vidieť na vlastné oči úplne nové metódy, ktoré sa používali pri práci v teréne. Išlo napríklad o georadary, ktorými sa dá preskenovať zem tak, aby bolo vidieť, čo sa pod ňou nachádza. Pre študenta to boli fascinujúce novinky, ktoré sa vtedy u nás ešte nepoužívali vôbec alebo len zriedkavo. Odvtedy chodieval do Freiburgu pravidelne každý rok a po skončení piateho ročníka mu nemeckí kolegovia ponúkli možnosť prihlásiť sa u nich na doktorát. Už bolo treba len získať na to nejaké financovanie.
BEZ VÁS SA NEPOHNEME
Pridajte sa do komunity predplatiteľov, ktorí pohnú Slovenskom a prečítajte si odomknutú verziu tohto článku.