Začína sa to na letisku: úradníčka sa ma pýta, prečo som bola v Libanone. Viem, že som si mala vziať iný pas, bez cédrovej pečiatky, ale nedalo sa. Ešte stále v nádeji, že ma nevezmú bokom, vysvetľujem, že som bola na svadbe. „Vy tam niekoho poznáte?“ — „Poznám, ale sú to katolíci,“ snažím sa upraviť reputáciu sebe aj im.
Pani stále hľadí na céder a mne napadne riešenie. „Nežijú v Libanone!“ hovorím víťazoslávne. Spýta sa, kde teda žijú, a ja si rovno nadhodím tašku na pleci, pripravená ísť. Keď poviem, že v Saudskej Arábii, obidve odchádzame do vyšetrovacej miestnosti.
.ako sa stať tisícročným Židom
V Tel Avive sa nezdržím, aj keď ho toto leto turisti vyhlásili za najcool mesto na Blízkom východe. Za pár hodín, čo v ňom pobudnem, sa naozaj predstaví ako veľmi príjemné. Pripadá mi trochu retro, akoby sa zaseklo v 80. rokoch, niečo medzi domácky ufúľanou temperamentnou Andalúziou a Obchodnou ulicou v Bratislave. Stredozemné more je teplučké, atmosféra ľahká, možno až trochu dekadentná, ako to v mestách s plážou býva. Budúci rok v Jeruzaleme ma však zaujíma viac ako vylihovanie na lehátku.
Miestni hovoria: „V Tel Avive sa cítim ako tridsaťročný Izraelčan, v Jeruzaleme ako tritisícročný Žid.“ A „kliatba“ histórie Jeruzalema spravodlivo doľahne na vyznávačov všetkých zastúpených náboženstiev (aj na ateistu vyznávajúceho ľahkú plážovú dekadenciu). Keď vchádzam do Starého mesta, tak ako veľa ľudí cez Jaffskú bránu, nemám ešte presný cieľ: týždeň pred sebou, predsudky v ruksaku, s drzou samozrejmosťou cestovateľa očakávam určité štandardy. Bazár je ku mne prvýkrát milostivý. Nikto sa mi nesnaží predať falošné starožitnosti, koráliky či šafran, po miniuličkách sa dá slobodne behať hore-dolu.
.chrám z dvoch strán
Všetko sa zmení, keď sa ocitnem na námestí pred Holy Sepulchre alebo Chrámom svätého hrobu. Na schodíkoch sedia upotení turisti, ktorým súvislosti vysvetľujú upotení sprievodcovia. Cvakáme foťákmi. Vnútri, v hlavnej gréckokatolíckej časti chátrajúceho chrámu, sa tvoria rady. Vybehnem von, preč od ruských modlitieb, talianskych prežehnaní a mníšskych napomenutí. K Chrámu svätého hrobu sa vrátim až s Natašou. Vezme ma dnu z inej strany – zhora. Tam sa v tichu bledých striech modlia len slávnostné tmavé postavy Koptov.
Keď sme znovu na námestí, Nataša mi objasní hašterivé status quo kresťanských vetiev, ktoré majú Holy Sepulchre rozdelený. Potom ukáže guľovitú vecičku v rohu námestia. Pripomína starodávny skafander. „V tom detonujú bomby, keď nejaké nájdu. Tu v Starom meste by ich nemali kde odpáliť.“
So školáckym nadšením jej rozprávam, ako som v Chráme svätého hrobu mala pocit, že ak by som sa rozhodla niečo vymodliť, tam by to určite šlo. Nataša prikývne a zmieni sa o Jeruzalemskom syndróme – veľa ľudí si tu po čase začne namýšľať, že sú spasiteľmi. „Jeden čas sme mali plné blázince Kristov.“
.šťastie v tieni
Niekoľkokrát sa pokúšam dostať sa na Temple Mount, Chrámovú horu. Prvý raz sa stratím v bazáre a musím si od predavača pýtať inštrukcie. Keď konečne vidím chlapcov so samopalmi, viem, že som na mieste. „Dnu môžu len moslimovia,“ oznámia mi. Treba to skúsiť zajtra do jedenástej.
Druhýkrát sa na Temple Mount vyberiem skoro ráno. „Skromne oblečená,“ ako vyžaduje predpis, prichádzam k bráne, od ktorej ma predtým zavrátili. „K Skalnému chrámu sa dá ísť len cez Námestie Múru nárekov.“ Okej. Prejdem cez ochranku a na námestí hľadám šípku či okienko. Po chvíli vyjdem z námestia. A tam, zakrytý davom tlačiacim sa cez ďalší detektor kovu, je malý priezor, búdka, kde práve traja ľudia dávajú tašky a opasky na kontrolu. „Odkiaľ si?“ pýta sa ma vojak a po odpovedi ma púšťa do dreveného tunela, kde sedí viacero osamopalovaných vojačikov.
Arabský historik z 12. storočia Ibn Asakir definoval šťastie ako „jedenie banánu v tieni Skalného chrámu.“ Za bránou je svätý pokoj. Muži sa pred modlitbou umývajú, ženy sa stretávajú na schodoch a stúpajú hore. Moslimovia prúdia na Chrámovú horu zo všetkých brán, ktoré sú pre inovercov použiteľné len ako východ. Kým stihnem žasnúť nad plošinou, na ktorej sedia Al Aksá a Skalný chrám, odchytí ma človek s korálikmi a ponúka mi sprievodcovské služby. Nie, ďakujem. Nechce peniaze. Stále váham. „Ani sex nechcem,“ zjednáva ďalej, „len mi sľúb, že keď budeš hore pri Skalnom chráme, v mieste, ktoré je na jednej priamke s Olivovou horou a Chrámom svätého hrobu, pomodlíš sa, aby bol v Jeruzaleme konečne mier.“
Samozrejme, zabudnem. Temple Mount je pre mňa na prvý raz príliš krásny, nedivím sa, že si islam pridal ten Mohamedov výskok na nebesá z Abrahámovej skaly. Tá je ukrytá pred nevercami v chráme, do ktorého sa nedá ani nakuknúť.
Za mier Jeruzalema som vložila lístoček do Múru nárekov už predtým. Tu si asi každý želá to isté. Škárky múru sú plné, papieriky vypadávajú a váľajú sa pod nohami.
Na Námestí Múru nárekov sedia pri stene dievčatá. Majú okolo osemnásť, maskáčové uniformy a gigantické čierne samopaly. Pubertálna snaha vyniknúť sa dá prejaviť len jedným spôsobom – slnečnými okuliarmi. Ružové pekne kontrastujú so zbraňou, na veľkých chaneloch zase vidno, že domobranu zabezpečuje dievča z dobrej rodiny. Predstavím si seba, keď som mala osemnásť, ako by som strávila dva roky, ktoré nie sú len hračkárskou vojenčinou. Pýtam sa 17-ročnej Izraelčanky, ktorá v januári rukuje, či sa jej to zdá normálne. „Jasné. Keby nebolo armády, nebolo by ani Izraela. Beriem to tak, že je to moja povinnosť, všetci to musíme urobiť.“
„Samozrejme, že ti to povedala. Je to vymývanie mozgov,“ povie mi neskôr 30-ročný Avi. „Preto ťa do armády berú v osemnástich, aby si ešte na nič nemala názor. Myslíš, že ľudia v mojom veku by poslušne nastúpili? Urobia z toho súťaž, takže ty sa ešte snažíš, aby si bol najlepší. Keď som rukoval, mal som úľavy a hanbil som sa, lebo všetci kamaráti šli na tvrdé pozície.“ Lenže vojna aj hra na ňu je tu vážna – vždy keď v Moslimskej štvrti natrafím na chlapčeka strieľajúceho z umelého samopalu, zamrazí ma.
Avi aj napriek vojenskej povinnosti a hoci je rodený Izraelčan rozpráva o krajine s láskou diasporického Žida. A s láskou sefarda vyznáva blízkovýchodnú kuchyňu (sefardi sa pýšia tým, že majú lepšie chuťové bunky ako nešťastníci aškenazi odchovaní vo východnej Európe na gefilte fiš a iných kulinárnych nevtipnostiach).
.sto chutí shuku
„Keď nie som v Izraeli, v noci sa zobúdzam na to, že túžim po tomto jedle,“ hovorí Avi o shuku. Jeruzalemský trh Mahane Yehuda sa ozaj oplatí. Medzi čerstvými figami, granátovými jabĺčkami, rybami, čokoládovými rožtekmi a inými presladkými lahôdkami sa stratíte na celé hodiny. V jednom momente vás shuk na chvíľu vypľuje späť na ulicu. Tam pred kaviarničkou sedia starí páni a hrajú backgammon.
Shuk je prilepený na štvrť Nachla‘ot, kde v úzkych uličkách prejdú vedľa seba len dvaja ľudia. Žijú tu študenti, mladé rodiny aj ortodoxní a je to jedna z prvých štvrtí založených za bránami starého mesta. Nachla’ot sa pýši tým, že tu žijú náboženské aj sekulárne skupiny v harmónii pastelových domčekov. Niečo podobné nie je možné v ultraortodoxnej Mea She’arim. Ja som tam bola na skok krátko pred šábesom, s prísnymi inštrukciami „tričko s dlhým rukávom a bez výstrihu, dlhá sukňa, po siréne nefotiť“, inak do mňa budú miestni hádzať kamene.
V Mea She’arim zastal čas ťažko opísateľným spôsobom. Nad turistami sa vznáša opar hnevu. To, že som nevítaná, mi dal najavo každý, od päťročných detí až po mužov, ktorí sa pred šábesom vracali z trhu, ustrojení podľa svojho zaradenia, nechýbali pajesy, biele ponožky, čierne kaftany a klobúky či kožušinové čiapky. Pri vstupe do štvrte nápis hlása, že obyvateľov urážajú skupiny turistov, ktorí si ich chodia obzerať a fotiť. Chápem. Ale pravidelné tours de Mea She’arim nájdete v celom meste na plagátoch miestnych cestoviek. Každý chce zažiť ten čierno-biely starosvetský výjav.
.nie je neskoro?
Jednu noc sa s Natašou autom vyvezieme na Olivovú horu, kde cena za hrob na židovskom cintoríne už predstihla tú duchovnú. Cestou stretávame autobusy moslimských pútnikov. Prišli na Ramadán navštíviť tretie najdôležitejšie miesto svojej viery. Stúpame, domy sú vyzdobené farebnými vlajočkami a žiarovkami ako u nás na Vianoce. Ľudia sa po celodennom pôste najedli a napili, vracajú sa domov. Zablúdime v špinavých uličkách. Neporiadok je tu vraj aj preto, lebo sem mesto neposiela upratovaciu službu. Arabskí muži, od ktorých očakávam len to, že nás zabijú a prehodia cez múr do Palestíny, Nataši po hebrejsky vysvetlia cestu a masovo pomáhajú organizovať cúvanie.
Hore ma ohúri ďalší výhľad na Staré mesto. Potom sa prejdeme ďalej, k novému múru. Niet veľmi čo povedať. Deväť metrov a ostnatý drôt, na múre grafiti v ivrite, arabčine aj latinke – všetky protestné.
Veľa Izraelčanov pri zmienke o múre krúti hlavou. Chcú, aby sa konflikt odpolitizoval. Natašina dcéra chodí do arabsko-židovskej školy, kde sa učí oba jazyky a Nataša aj s manželom ju vedú k pacifizmu. Nataša je optimistka. Jej dcéra po rokoch zažila jazdu autobusom, veci sa hýbu. Nakrúcajú sa filmy o traumách vojakov, vznikajú organizácie (matiek), ktoré mladým radia, ako sa vyhnúť vojenskej službe. Akurát občas príde Natašina desaťročná dcéra od babky s prejavmi o hrdinskosti armády a na pacifizme treba opäť zapracovať.
Z oboch strán počúvam, že možno pomôže stiahnutie osadníkov – a už sa aj začalo. Niektorí osadníci však nechcú odísť. A je tu ešte jedno ALE, ktoré skôr či neskôr dodá každý: „Neviem, či nie je neskoro. To sme mali urobiť pred pár rokmi. Teraz je v Libanone silný hizbaláh a Izrael je malý...“ Tak sa obkolesuje múrom, ktorý má chrániť aj oddeľovať. Medzičasom sa sionizmus posunul, momentálne sú to Arabi, ktorí pevne veria, že na budúci rok v Jeruzaleme...
„Židov z geta sme už dostali...“ parafrázujú Izraelčania sionistický citát. Ktovie, kedy sa podarí dostať geto z ľudí. Zo všetkých ľudí v Jeruzaleme.
Jeruzalem
Pani stále hľadí na céder a mne napadne riešenie. „Nežijú v Libanone!“ hovorím víťazoslávne. Spýta sa, kde teda žijú, a ja si rovno nadhodím tašku na pleci, pripravená ísť. Keď poviem, že v Saudskej Arábii, obidve odchádzame do vyšetrovacej miestnosti.
.ako sa stať tisícročným Židom
V Tel Avive sa nezdržím, aj keď ho toto leto turisti vyhlásili za najcool mesto na Blízkom východe. Za pár hodín, čo v ňom pobudnem, sa naozaj predstaví ako veľmi príjemné. Pripadá mi trochu retro, akoby sa zaseklo v 80. rokoch, niečo medzi domácky ufúľanou temperamentnou Andalúziou a Obchodnou ulicou v Bratislave. Stredozemné more je teplučké, atmosféra ľahká, možno až trochu dekadentná, ako to v mestách s plážou býva. Budúci rok v Jeruzaleme ma však zaujíma viac ako vylihovanie na lehátku.
Miestni hovoria: „V Tel Avive sa cítim ako tridsaťročný Izraelčan, v Jeruzaleme ako tritisícročný Žid.“ A „kliatba“ histórie Jeruzalema spravodlivo doľahne na vyznávačov všetkých zastúpených náboženstiev (aj na ateistu vyznávajúceho ľahkú plážovú dekadenciu). Keď vchádzam do Starého mesta, tak ako veľa ľudí cez Jaffskú bránu, nemám ešte presný cieľ: týždeň pred sebou, predsudky v ruksaku, s drzou samozrejmosťou cestovateľa očakávam určité štandardy. Bazár je ku mne prvýkrát milostivý. Nikto sa mi nesnaží predať falošné starožitnosti, koráliky či šafran, po miniuličkách sa dá slobodne behať hore-dolu.
.chrám z dvoch strán
Všetko sa zmení, keď sa ocitnem na námestí pred Holy Sepulchre alebo Chrámom svätého hrobu. Na schodíkoch sedia upotení turisti, ktorým súvislosti vysvetľujú upotení sprievodcovia. Cvakáme foťákmi. Vnútri, v hlavnej gréckokatolíckej časti chátrajúceho chrámu, sa tvoria rady. Vybehnem von, preč od ruských modlitieb, talianskych prežehnaní a mníšskych napomenutí. K Chrámu svätého hrobu sa vrátim až s Natašou. Vezme ma dnu z inej strany – zhora. Tam sa v tichu bledých striech modlia len slávnostné tmavé postavy Koptov.
Keď sme znovu na námestí, Nataša mi objasní hašterivé status quo kresťanských vetiev, ktoré majú Holy Sepulchre rozdelený. Potom ukáže guľovitú vecičku v rohu námestia. Pripomína starodávny skafander. „V tom detonujú bomby, keď nejaké nájdu. Tu v Starom meste by ich nemali kde odpáliť.“
So školáckym nadšením jej rozprávam, ako som v Chráme svätého hrobu mala pocit, že ak by som sa rozhodla niečo vymodliť, tam by to určite šlo. Nataša prikývne a zmieni sa o Jeruzalemskom syndróme – veľa ľudí si tu po čase začne namýšľať, že sú spasiteľmi. „Jeden čas sme mali plné blázince Kristov.“
.šťastie v tieni
Niekoľkokrát sa pokúšam dostať sa na Temple Mount, Chrámovú horu. Prvý raz sa stratím v bazáre a musím si od predavača pýtať inštrukcie. Keď konečne vidím chlapcov so samopalmi, viem, že som na mieste. „Dnu môžu len moslimovia,“ oznámia mi. Treba to skúsiť zajtra do jedenástej.
Druhýkrát sa na Temple Mount vyberiem skoro ráno. „Skromne oblečená,“ ako vyžaduje predpis, prichádzam k bráne, od ktorej ma predtým zavrátili. „K Skalnému chrámu sa dá ísť len cez Námestie Múru nárekov.“ Okej. Prejdem cez ochranku a na námestí hľadám šípku či okienko. Po chvíli vyjdem z námestia. A tam, zakrytý davom tlačiacim sa cez ďalší detektor kovu, je malý priezor, búdka, kde práve traja ľudia dávajú tašky a opasky na kontrolu. „Odkiaľ si?“ pýta sa ma vojak a po odpovedi ma púšťa do dreveného tunela, kde sedí viacero osamopalovaných vojačikov.
Arabský historik z 12. storočia Ibn Asakir definoval šťastie ako „jedenie banánu v tieni Skalného chrámu.“ Za bránou je svätý pokoj. Muži sa pred modlitbou umývajú, ženy sa stretávajú na schodoch a stúpajú hore. Moslimovia prúdia na Chrámovú horu zo všetkých brán, ktoré sú pre inovercov použiteľné len ako východ. Kým stihnem žasnúť nad plošinou, na ktorej sedia Al Aksá a Skalný chrám, odchytí ma človek s korálikmi a ponúka mi sprievodcovské služby. Nie, ďakujem. Nechce peniaze. Stále váham. „Ani sex nechcem,“ zjednáva ďalej, „len mi sľúb, že keď budeš hore pri Skalnom chráme, v mieste, ktoré je na jednej priamke s Olivovou horou a Chrámom svätého hrobu, pomodlíš sa, aby bol v Jeruzaleme konečne mier.“
Samozrejme, zabudnem. Temple Mount je pre mňa na prvý raz príliš krásny, nedivím sa, že si islam pridal ten Mohamedov výskok na nebesá z Abrahámovej skaly. Tá je ukrytá pred nevercami v chráme, do ktorého sa nedá ani nakuknúť.
Za mier Jeruzalema som vložila lístoček do Múru nárekov už predtým. Tu si asi každý želá to isté. Škárky múru sú plné, papieriky vypadávajú a váľajú sa pod nohami.
Na Námestí Múru nárekov sedia pri stene dievčatá. Majú okolo osemnásť, maskáčové uniformy a gigantické čierne samopaly. Pubertálna snaha vyniknúť sa dá prejaviť len jedným spôsobom – slnečnými okuliarmi. Ružové pekne kontrastujú so zbraňou, na veľkých chaneloch zase vidno, že domobranu zabezpečuje dievča z dobrej rodiny. Predstavím si seba, keď som mala osemnásť, ako by som strávila dva roky, ktoré nie sú len hračkárskou vojenčinou. Pýtam sa 17-ročnej Izraelčanky, ktorá v januári rukuje, či sa jej to zdá normálne. „Jasné. Keby nebolo armády, nebolo by ani Izraela. Beriem to tak, že je to moja povinnosť, všetci to musíme urobiť.“
„Samozrejme, že ti to povedala. Je to vymývanie mozgov,“ povie mi neskôr 30-ročný Avi. „Preto ťa do armády berú v osemnástich, aby si ešte na nič nemala názor. Myslíš, že ľudia v mojom veku by poslušne nastúpili? Urobia z toho súťaž, takže ty sa ešte snažíš, aby si bol najlepší. Keď som rukoval, mal som úľavy a hanbil som sa, lebo všetci kamaráti šli na tvrdé pozície.“ Lenže vojna aj hra na ňu je tu vážna – vždy keď v Moslimskej štvrti natrafím na chlapčeka strieľajúceho z umelého samopalu, zamrazí ma.
Avi aj napriek vojenskej povinnosti a hoci je rodený Izraelčan rozpráva o krajine s láskou diasporického Žida. A s láskou sefarda vyznáva blízkovýchodnú kuchyňu (sefardi sa pýšia tým, že majú lepšie chuťové bunky ako nešťastníci aškenazi odchovaní vo východnej Európe na gefilte fiš a iných kulinárnych nevtipnostiach).
.sto chutí shuku
„Keď nie som v Izraeli, v noci sa zobúdzam na to, že túžim po tomto jedle,“ hovorí Avi o shuku. Jeruzalemský trh Mahane Yehuda sa ozaj oplatí. Medzi čerstvými figami, granátovými jabĺčkami, rybami, čokoládovými rožtekmi a inými presladkými lahôdkami sa stratíte na celé hodiny. V jednom momente vás shuk na chvíľu vypľuje späť na ulicu. Tam pred kaviarničkou sedia starí páni a hrajú backgammon.
Shuk je prilepený na štvrť Nachla‘ot, kde v úzkych uličkách prejdú vedľa seba len dvaja ľudia. Žijú tu študenti, mladé rodiny aj ortodoxní a je to jedna z prvých štvrtí založených za bránami starého mesta. Nachla’ot sa pýši tým, že tu žijú náboženské aj sekulárne skupiny v harmónii pastelových domčekov. Niečo podobné nie je možné v ultraortodoxnej Mea She’arim. Ja som tam bola na skok krátko pred šábesom, s prísnymi inštrukciami „tričko s dlhým rukávom a bez výstrihu, dlhá sukňa, po siréne nefotiť“, inak do mňa budú miestni hádzať kamene.
V Mea She’arim zastal čas ťažko opísateľným spôsobom. Nad turistami sa vznáša opar hnevu. To, že som nevítaná, mi dal najavo každý, od päťročných detí až po mužov, ktorí sa pred šábesom vracali z trhu, ustrojení podľa svojho zaradenia, nechýbali pajesy, biele ponožky, čierne kaftany a klobúky či kožušinové čiapky. Pri vstupe do štvrte nápis hlása, že obyvateľov urážajú skupiny turistov, ktorí si ich chodia obzerať a fotiť. Chápem. Ale pravidelné tours de Mea She’arim nájdete v celom meste na plagátoch miestnych cestoviek. Každý chce zažiť ten čierno-biely starosvetský výjav.
.nie je neskoro?
Jednu noc sa s Natašou autom vyvezieme na Olivovú horu, kde cena za hrob na židovskom cintoríne už predstihla tú duchovnú. Cestou stretávame autobusy moslimských pútnikov. Prišli na Ramadán navštíviť tretie najdôležitejšie miesto svojej viery. Stúpame, domy sú vyzdobené farebnými vlajočkami a žiarovkami ako u nás na Vianoce. Ľudia sa po celodennom pôste najedli a napili, vracajú sa domov. Zablúdime v špinavých uličkách. Neporiadok je tu vraj aj preto, lebo sem mesto neposiela upratovaciu službu. Arabskí muži, od ktorých očakávam len to, že nás zabijú a prehodia cez múr do Palestíny, Nataši po hebrejsky vysvetlia cestu a masovo pomáhajú organizovať cúvanie.
Hore ma ohúri ďalší výhľad na Staré mesto. Potom sa prejdeme ďalej, k novému múru. Niet veľmi čo povedať. Deväť metrov a ostnatý drôt, na múre grafiti v ivrite, arabčine aj latinke – všetky protestné.
Veľa Izraelčanov pri zmienke o múre krúti hlavou. Chcú, aby sa konflikt odpolitizoval. Natašina dcéra chodí do arabsko-židovskej školy, kde sa učí oba jazyky a Nataša aj s manželom ju vedú k pacifizmu. Nataša je optimistka. Jej dcéra po rokoch zažila jazdu autobusom, veci sa hýbu. Nakrúcajú sa filmy o traumách vojakov, vznikajú organizácie (matiek), ktoré mladým radia, ako sa vyhnúť vojenskej službe. Akurát občas príde Natašina desaťročná dcéra od babky s prejavmi o hrdinskosti armády a na pacifizme treba opäť zapracovať.
Z oboch strán počúvam, že možno pomôže stiahnutie osadníkov – a už sa aj začalo. Niektorí osadníci však nechcú odísť. A je tu ešte jedno ALE, ktoré skôr či neskôr dodá každý: „Neviem, či nie je neskoro. To sme mali urobiť pred pár rokmi. Teraz je v Libanone silný hizbaláh a Izrael je malý...“ Tak sa obkolesuje múrom, ktorý má chrániť aj oddeľovať. Medzičasom sa sionizmus posunul, momentálne sú to Arabi, ktorí pevne veria, že na budúci rok v Jeruzaleme...
„Židov z geta sme už dostali...“ parafrázujú Izraelčania sionistický citát. Ktovie, kedy sa podarí dostať geto z ľudí. Zo všetkých ľudí v Jeruzaleme.
Jeruzalem
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.