Už niekoľko týždňov sa do nášho slovníka vracajú obstarožné výrazy. Krach na burze a hospodárska kríza tu boli po roku 1929 a aj piráti, spomínaní minulý týždeň, sú profesiou z dávnej minulosti. Toľko prípadov prepadnutých lodí bolo naposledy v čase napoleonských vojen – pred dvesto rokmi.
Zatiaľ „najvydarenejším“ číslom bolo obsadenie saudskoarabského ropného tankera za sto miliónov dolárov, najväčšej a najcennejšej lode, akú sa kedy pirátom podarilo uniesť.
Niektoré zo zadržaných lodí a nákladov sú pritom blamážou samy osebe. Napríklad 33 ruských tankov na ukrajinskej lodi, unesenej koncom leta, smerovalo cez Keňu do južného Sudánu v rozpore so zbrojným embargom OSN. Väčší záujem však vzbudzujú tí, čo lode unášajú. Najviac pirátov má dnes svoje základne v Somálsku, krajine, ktorá nemá ústrednú vládu. V súčasnosti tam na zaplatenie výkupného čaká asi 15 lodí a okolo 250 námorníkov.
Začiatkom 19. storočia, keď vrcholila sila pirátov, operujúcich najmä zo severnej Afriky, potlačilo tento jav britské a americké námorníctvo (svoje urobilo aj to, že Francúzsko pripojilo k svojmu územiu Alžírsko). V čomsi je podobná pirátska výzva aj dnes, po dvesto rokoch: či a kto bude ochotný a schopný proti pirátom na mori tvrdo zasiahnuť, a či a kto bude ochotný a schopný pomôcť vybudovať funkčnú vládu v oblastiach, kde bezvládie vedie k vláde mafie a k zázemiu pre pirátov.
Pirátske skupiny sú dnes vybavené rýchlymi loďami, satelitnou navigáciou a modernými zbraňami. Iba v Adenskom zálive a v blízkosti Somálska bolo tento rok unesených takmer sto lodí. Na každý úspešný únos pripadá pritom niekoľko neúspešných pokusov, pri ktorých sa lodiam podarí vyslať žiadosť o pomoc a niekomu sa podarí zakročiť. Americké, britské či ruské vojenské lode (veľa unesených lodí malo v poslednom čase ruských námorníkov) zakročiť naozaj dokážu, nedokážu však široké more sledovať. Saudský tanker bol napríklad unesený vyše 400 námorných míľ od kenského pobrežia, bez šance, že by bol niekto nablízku. Po únose ho síce bolo ľahké sledovať, ozbrojený zásah by sa však mohol skončiť haváriou tankera a ekologickou katastrofou.
Západ, v prvom rade Američania a Briti, by, samozrejme, dokázali zvýšiť vojenskú prítomnosť v oblasti a zlepšiť tak efektivitu zásahu. Väčšou prekážkou je však vôľa zasiahnuť. Západná civilizovanosť si tu vyberá svoju daň. Indická vojnová loď minulý týždeň bez milosti potopila jednu z pirátskych lodí, podobne ako v minulosti slávni admiráli pirátske lode ničili a pirátov rovno vešali (v mäkšom prípade zajali). Dnes je všetko inak. Britské námorníctvo má inštrukciu, podľa ktorej nemá pirátov, ktorí mu padnú do rúk, radšej ani zadržiavať, pretože inak hrozí klasické zneužitie demokratických systémov – piráti by sa mohli odvolať na britský súd, že boli obmedzené ich ľudské práva, a mohli by získať azyl...
Predefinovanie vlastných predstáv a záväzkov pritom nie je jednoduché. Stačí si spomenúť, ako dopadli pokusy Bushovej vlády nepokladať teroristov al-Káidy za tradičných vojnových zajatcov s právami podľa Ženevskej konvencie – väznica Guantanámo, kde sú zadržiavaní, sa stala pre kritikov tejto snahy symbolom nespravodlivosti.
Podobnú neistotu pociťuje Západ v prípade nefunkčného Somálska. Po rozpačitom Clintonovom pokuse o budovanie štátu v Bosne prišla Bushova vláda s tézou, že Američania sa do žiadneho takého pokusu nemajú púšťať. Po útokoch z 11. septembra 2001 však prišla intervencia do Afganistanu a neskôr do Iraku. A Američania tak znova stáli pred úlohou budovania funkčných štátov, navyše s výsledkom, ktorý je dodnes neistý.
Európske salónne pocity viny za obdobie kolonializmu a americké pochybnosti, či vôbec treba niečo také neisté skúšať, vedú k tomu, že nikto na Západe sa do sfunkčnenia Somálska nehrnie. Somálski piráti to síce so saudským tankerom zrejme prehnali, ich vyhliadky sú však vzhľadom na zviazané ruky Západu lepšie, ako by sa zdalo.
Zatiaľ „najvydarenejším“ číslom bolo obsadenie saudskoarabského ropného tankera za sto miliónov dolárov, najväčšej a najcennejšej lode, akú sa kedy pirátom podarilo uniesť.
Niektoré zo zadržaných lodí a nákladov sú pritom blamážou samy osebe. Napríklad 33 ruských tankov na ukrajinskej lodi, unesenej koncom leta, smerovalo cez Keňu do južného Sudánu v rozpore so zbrojným embargom OSN. Väčší záujem však vzbudzujú tí, čo lode unášajú. Najviac pirátov má dnes svoje základne v Somálsku, krajine, ktorá nemá ústrednú vládu. V súčasnosti tam na zaplatenie výkupného čaká asi 15 lodí a okolo 250 námorníkov.
Začiatkom 19. storočia, keď vrcholila sila pirátov, operujúcich najmä zo severnej Afriky, potlačilo tento jav britské a americké námorníctvo (svoje urobilo aj to, že Francúzsko pripojilo k svojmu územiu Alžírsko). V čomsi je podobná pirátska výzva aj dnes, po dvesto rokoch: či a kto bude ochotný a schopný proti pirátom na mori tvrdo zasiahnuť, a či a kto bude ochotný a schopný pomôcť vybudovať funkčnú vládu v oblastiach, kde bezvládie vedie k vláde mafie a k zázemiu pre pirátov.
Pirátske skupiny sú dnes vybavené rýchlymi loďami, satelitnou navigáciou a modernými zbraňami. Iba v Adenskom zálive a v blízkosti Somálska bolo tento rok unesených takmer sto lodí. Na každý úspešný únos pripadá pritom niekoľko neúspešných pokusov, pri ktorých sa lodiam podarí vyslať žiadosť o pomoc a niekomu sa podarí zakročiť. Americké, britské či ruské vojenské lode (veľa unesených lodí malo v poslednom čase ruských námorníkov) zakročiť naozaj dokážu, nedokážu však široké more sledovať. Saudský tanker bol napríklad unesený vyše 400 námorných míľ od kenského pobrežia, bez šance, že by bol niekto nablízku. Po únose ho síce bolo ľahké sledovať, ozbrojený zásah by sa však mohol skončiť haváriou tankera a ekologickou katastrofou.
Západ, v prvom rade Američania a Briti, by, samozrejme, dokázali zvýšiť vojenskú prítomnosť v oblasti a zlepšiť tak efektivitu zásahu. Väčšou prekážkou je však vôľa zasiahnuť. Západná civilizovanosť si tu vyberá svoju daň. Indická vojnová loď minulý týždeň bez milosti potopila jednu z pirátskych lodí, podobne ako v minulosti slávni admiráli pirátske lode ničili a pirátov rovno vešali (v mäkšom prípade zajali). Dnes je všetko inak. Britské námorníctvo má inštrukciu, podľa ktorej nemá pirátov, ktorí mu padnú do rúk, radšej ani zadržiavať, pretože inak hrozí klasické zneužitie demokratických systémov – piráti by sa mohli odvolať na britský súd, že boli obmedzené ich ľudské práva, a mohli by získať azyl...
Predefinovanie vlastných predstáv a záväzkov pritom nie je jednoduché. Stačí si spomenúť, ako dopadli pokusy Bushovej vlády nepokladať teroristov al-Káidy za tradičných vojnových zajatcov s právami podľa Ženevskej konvencie – väznica Guantanámo, kde sú zadržiavaní, sa stala pre kritikov tejto snahy symbolom nespravodlivosti.
Podobnú neistotu pociťuje Západ v prípade nefunkčného Somálska. Po rozpačitom Clintonovom pokuse o budovanie štátu v Bosne prišla Bushova vláda s tézou, že Američania sa do žiadneho takého pokusu nemajú púšťať. Po útokoch z 11. septembra 2001 však prišla intervencia do Afganistanu a neskôr do Iraku. A Američania tak znova stáli pred úlohou budovania funkčných štátov, navyše s výsledkom, ktorý je dodnes neistý.
Európske salónne pocity viny za obdobie kolonializmu a americké pochybnosti, či vôbec treba niečo také neisté skúšať, vedú k tomu, že nikto na Západe sa do sfunkčnenia Somálska nehrnie. Somálski piráti to síce so saudským tankerom zrejme prehnali, ich vyhliadky sú však vzhľadom na zviazané ruky Západu lepšie, ako by sa zdalo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.