Jedna členka našej trekerskej skupiny sa rozhodla ísť dole predčasne a keďže ja som sa trápila s extrémnym kašľom a horúčkami, odtrhli sme sa od skupiny a zamierili smerom dole zdolať omnoho ťažší boj ako ten s horami. Boj o miesta v lietadle.
Dorazili sme do mestečka Humde, ktoré má asi 30 domov a jedno malé letisko. Okolo sa preháňali miestni ľudia na koňoch v kovbojských klobúkoch. Grupa turistov sa zničene a bezradne motala okolo letiska. Nikto nevie, kedy a či priletí lietadlo, koľko ľudí zoberie, kto a prečo sa nachádza či nenachádza na zozname pasažierov a ako sa v takomto zozname prepašovať navrch.
Americký párik, ktorý sme stretli pár dní predtým, bol medzi nešťastlivcami a chýbalo im tisíc rupií na letenku. Vďaka tomu, že sme im ich dali, sme sa dostali do domu manažéra letiska, ktorý zároveň sedí na veži a riadi celú letovú prevádzku v údolí Manang. Polku hlavy mal spuchnutú a krvavú a ešte včera vracal a bol v bezvedomí, lebo ho miestni kovboji zbili palicou. Pre nejakú stratenú batožinu ho skoro zabili. Dala som mu všetky svoje ibuprofeny, za ktorými som potom zvyšok dňa plakala. Po trojdňovom čakaní v Cowboy Country, kde sa ľudia mlátia palicami, sa zrazu zmenilo bezchybné počasie na snehovú chumelicu. A miestne lietadlá nemajú prístroje na to, aby leteli v zlej viditeľnosti, a tak sa začalo znova všetko srať. A to až do momentu, kým na scénu nevstúpil láma, ktorého som pár dní predtým navštívila v jeho skale, aby mi požehnal. Počasie sa zrazu vyjasnilo. Nastúpili sme do lietadla, ktoré vyzeralo ako ruina z ruského lunaparku. Škára na dverách mala asi 5 centimetrov. Vzlietali sme z 3 400 metrov, rýchlo nastúpali ešte asi o 600 vyššie, načo letuška dostala výškovú chorobu. To lietadlo nemalo pretlakovú kabínu ani kyslík. Sama jemne zhlúpnutá som zízala na Annapurnu II, ktorá bola odo mňa fakt na vlas. Nikdy som nevidela nič krajšie vo svojom živote než to sedemapolkilometrové hovado plné ľadu tesne za okienkom. Lietadlo hrkotalo a vŕzgalo a pískalo a skákalo, a mala som pocit, že mi v tej výške hlava praskne, ale bolo mi to jedno. Ja som vnímala len to ticho, ktoré sa nedalo nepočuť, to ticho, čo sálalo z hory. Tam hore to ani nevyzerá ako na našej planéte.
Dorazili sme do mestečka Humde, ktoré má asi 30 domov a jedno malé letisko. Okolo sa preháňali miestni ľudia na koňoch v kovbojských klobúkoch. Grupa turistov sa zničene a bezradne motala okolo letiska. Nikto nevie, kedy a či priletí lietadlo, koľko ľudí zoberie, kto a prečo sa nachádza či nenachádza na zozname pasažierov a ako sa v takomto zozname prepašovať navrch.
Americký párik, ktorý sme stretli pár dní predtým, bol medzi nešťastlivcami a chýbalo im tisíc rupií na letenku. Vďaka tomu, že sme im ich dali, sme sa dostali do domu manažéra letiska, ktorý zároveň sedí na veži a riadi celú letovú prevádzku v údolí Manang. Polku hlavy mal spuchnutú a krvavú a ešte včera vracal a bol v bezvedomí, lebo ho miestni kovboji zbili palicou. Pre nejakú stratenú batožinu ho skoro zabili. Dala som mu všetky svoje ibuprofeny, za ktorými som potom zvyšok dňa plakala. Po trojdňovom čakaní v Cowboy Country, kde sa ľudia mlátia palicami, sa zrazu zmenilo bezchybné počasie na snehovú chumelicu. A miestne lietadlá nemajú prístroje na to, aby leteli v zlej viditeľnosti, a tak sa začalo znova všetko srať. A to až do momentu, kým na scénu nevstúpil láma, ktorého som pár dní predtým navštívila v jeho skale, aby mi požehnal. Počasie sa zrazu vyjasnilo. Nastúpili sme do lietadla, ktoré vyzeralo ako ruina z ruského lunaparku. Škára na dverách mala asi 5 centimetrov. Vzlietali sme z 3 400 metrov, rýchlo nastúpali ešte asi o 600 vyššie, načo letuška dostala výškovú chorobu. To lietadlo nemalo pretlakovú kabínu ani kyslík. Sama jemne zhlúpnutá som zízala na Annapurnu II, ktorá bola odo mňa fakt na vlas. Nikdy som nevidela nič krajšie vo svojom živote než to sedemapolkilometrové hovado plné ľadu tesne za okienkom. Lietadlo hrkotalo a vŕzgalo a pískalo a skákalo, a mala som pocit, že mi v tej výške hlava praskne, ale bolo mi to jedno. Ja som vnímala len to ticho, ktoré sa nedalo nepočuť, to ticho, čo sálalo z hory. Tam hore to ani nevyzerá ako na našej planéte.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.