uplynulý rok bol k mnohým slovenským politikom neľútostný. Radoslav Procházka a Daniel Lipšic, kedysi nádejné tváre pravice, fakticky zmizli z vysokej politiky. Robert Kaliňák si síce udržal ministerskú funkciu navzdory vytrvalým letným protestom pred komplexom Bonaparte, no v politike už hrá len defenzívnu hru a jeho kauzy nie a nie odísť z titulkov novín. A hoci Robert Fico ku koncu roka v sebe opäť objavil bojovnosť, po voľbách bol niekoľko mesiacov nútený riešiť skôr svoj zdravotný stav než diktovať politike témy. No ak niečia hviezda v rovnakom čase stúpala, tak to bol Andrej Danko.

budúci premiér?

Zo svojich národniarov opäť urobil po marcových voľbách parlamentnú stranu, obsadil ústavnú funkciu predsedu Národnej rady a kým Smer odrážal mediálny nápor podozrení okolo svojich ľudí, líder SNS otváral vlastné témy. Niektoré síce bizarné a nadbytočné (ako zákaz buriek či spor s Igorom Matovičom), no námaha sa vyplatila: Už z júnového prieskumu agentúry Focus vyšiel Andrej Danko ako najsympatickejší predseda strany. Napriek slovným zakopnutiam a občasnej zvláštnej vetnej skladbe získal priazeň viac ako 50 percent respondentov, a predbehol tak Bélu Bugára (iba 43 percent). Robert Fico skončil medzi predsedami politických strán až na treťom mieste s 36 percentami priaznivcov. No prosté sympatie voľby nevyhrávajú, pokiaľ sa nepremenia na pevné rozhodnutie dať príslušnej politickej strane hlas. Andrejovi Dankovi sa postupne darí aj to.

„Spoločným motívom návrhov SNS je ochrana politických záujmov pred súťažou zvonku.“

Na prelome októbra a novembra Focus uskutočnil ďalší prieskum volebných preferencií, v ktorom už SNS predbehla liberálov Richarda Sulíka a stala sa druhou najsilnejšou stranou po Smere. Percentuálny rozdiel medzi druhým a tretím miestom nebol veľký, nachádzal sa v hraniciach štatistickej chyby: Národniarom namerala agentúra 12,8 percenta, kým liberálom 12,1 percenta. Navyše v januárovom prieskume agentúry AKO bola SaS už zase pred SNS. No čísla z prieskumov priniesli psychologický zlom. V ponovembrových dejinách Slovenska sa už viackrát stalo, že vlády zostavovali po voľbách strany z druhého miesta. Andrej Danko začal byť vnímaný ako možný „materiál na premiéra“. A takto to vníma už aj verejnosť.

Do tretice ešte jeden prieskum Focusu: tentoraz už z januára tohto roka (vypracovaný pre denník SME). Andrej Danko z neho vyšiel ako najakceptovanejší prípadný budúci premiér so sympatiami 49 percent opýtaných! Richard Sulík a Robert Fico skončili na druhom, respektíve treťom mieste s približne tretinovou podporou. A navyše: Andrej Danko má oproti súperom ešte dve výhody: Ako jediný z lídrov strán má vyššie pozitívne osobné preferencie ako negatívne. A relatívne akceptovaný je naprieč straníckym spektrom vrátane voličov takých rozdielnych subjektov ako Smer, Kotleba ĽSNS či Most-Híd. Do roku 2017 teda šéf národniarov vstupuje s dobrými kartami, no po strmom vzostupe môže nasledovať rovnako strmý pád.

záchrana toxickej značky

Nazrime teraz pod pokrievku politickej stratégie a skúsme prísť na to, prečo sa Dankovi a jeho SNS darí konzistentne rásť v preferenciách a rebríčkoch popularity. Jeden z hlavných dôvodov sa nachádza, paradoxne, mimo sféry vplyvu národniarov a ich predsedu: u koaličných partnerov.

Keď sa blížili parlamentné voľby v roku 2010 a Robert Fico pomýšľal na druhý premiérsky mandát, udelil svojim koaličným partnerom lekciu z politického marketingu. Mečiarovo hnutie a Slotovi národniari boli len vypáchnutým tieňom akcioviek, ktoré si rozparcelovali Slovensko v divokých 90. rokoch. Vládnutie s Ficom si užívali naplno, vedeli, že ide o poslednú jazdu. A Fico im ten dojazd osladil tak, že celú váhu káuz a prešľapov svojej prvej vlády hodil na nich. Kto si ešte spomenie na jeho legendárne tri minúty, do ktorých odvolá člena vlády, len čo sa objaví podozrenie na korupčné správanie? V roku 2010 z parlamentu vypadlo HZDS a v roku 2012 aj SNS. Ich voličov prebral Smer, ktorý vďaka tomu mohol v rokoch 2012 až 2016 vládnuť bez koaličných partnerov.