Mŕtve je len to, o čo nie je záujem

v časoch, keď si oblečenie kupujeme už hotové, nie vždy nám zíde na um položiť si nasledujúcu otázku: Aké miesto má v našej kultúre proces, ktorého výsledkom je textil? Juraj Zajonc z Ústavu etnológie SAV si tú otázku položil a priviedlo ho to k zaujímavému výskumu. „Vždy ma fascinovalo,“ hovorí, „že sa dá vziať do rúk niť, vyrobiť z nej kus plátna, že to plátno možno aj zdobiť a že s tou ozdobou súvisí veľa rôznych vecí a predstáv.“ O tradičnej ručnej výrobe textilu vydal už štyri knihy. Zatiaľ posledná vyšla v roku 2012 a volá sa Premeny vlákna. Je to pútavé čítanie o dejinách výroby textilu na slovenskom vidieku. Okrem druhov textilných surovín či spôsobov ich spracovania sa čitateľ dostane aj k slovám, ktorých významy už dnes sotva kto pozná: švinganie, krampľovanie, druganie. No zistí tiež, na čo sa pri výrobe textilu používala drumbľa a že to nebolo iba pomenovanie hudobného nástroja.

od kolonizátorov k etablovanej vede

Etnografia, národopis, etnológia, folkloristika, kultúrna a sociálna antropológia – tie výrazy spolu súvisia, no sú medzi nimi významové rozdiely. Tak napríklad etnológia. Neexistuje jedna, ale rôzne európske etnológie. „Etnológia bola najprv disciplína,“ vysvetľuje Zajonc, „ktorá vznikla ako aplikovaná veda v krajinách, ktoré mali kolónie. A kolonizátori potrebovali spoznať tamojšie obyvateľstvo, aby vedeli, aké sú jeho zvyky.“ Skrátka, prví etnológovia sa nezaoberali vlastnou kultúrou, ale cudzokrajnou, mimoeurópskou.

„V 18. storočí sa začali etnografi obracať aj k vlastnej kultúre. Mária Terézia chcela spoznať spôsob života obyvateľov krajín, ktoré patrili do monarchie, aby mohla odhadnúť ich ekonomický potenciál.“ Ďalší podnet zas prišiel z národnoemancipačných snáh národov v 19. storočí. Tie podľa Zajonca podnietili aj prvých slovenských národopiscov hľadať niečo typicky slovenské, čo tvorí ducha národa, ktorý tu žije. Hoci toto romantické nadšenie z hľadania vlastnej identity patrí minulosti, niečo z neho pretrvalo dodnes.