Keď sme za socializmu cestovali vlakom k Čiernemu moru, pri prejazde Rumunskom nám odporúčali zatvárať okná na staniciach, lebo domáci vedeli vykradnúť kupé z peróna pomocou dlhých tyčí. Ale dnes je už Rumunsko bezpečná krajina, povedal nám vo vlaku miestny občan, lebo zlodeji sú už tam, kde sú peniaze, čiže v západnej Európe.
Keďže v Moldavsku nie sú hory, cestou sme sa zastavili v Rumunsku na malý trek a ako predjedlo si dávame Maramureš – opustené, ešte nedávno pre turistov uzatvorené pohoria pri hraniciach s Ukrajinou, ktoré dlho patrili do širokého pohraničného pásma. Panuje tu idylka. Akoby socializmus v Rumunsku ani neexistoval. Často sa hovorí, že Maramureš obsahuje rumunskú dušu. Ľudia tu pracujú na poliach ako generácie pred nimi. Ako na Orave pred 40 rokmi. Možno to nie je náhoda – tunajší pôvodní obyvatelia, Valasi, zväčša pastieri, pôvodne azda rumunského, ale neskôr prevažne slovanského pôvodu, sa od neskorého stredoveku šírili z Karpatskej Ukrajiny do Poľska, severného Slovenska, a v novoveku nakoniec na Moravu, kde potomkom Valachov dnes vládne kráľ Boleslav I. Dobrotivý, nazývaný aj Polívka.
Na rebrinákoch ťahaných koňmi sa zváža seno, lúky sú posiate kopami. Trávnaté kopce, drevené chalupy, stáda oviec. Prekvitá tu posledná roľnícka kultúra v Európe. Oblasť bola odrezaná od Transylvánie pevnosťou hôr a zostala nedotknutá 20. storočím. Unikla kolektivizácii 40. rokov, úletom „čaušeskovského“ režimu v 80. rokoch, westernizácii 90. rokov a stala sa živou históriou. Je to kraj tradícií, zvykov a pradávnych povier. Odtiaľto pochádza aj prapôvodný príbeh o Varcolacovi, mužovi ktorý sa za splnu mení na vlkolaka a napáda ľudí.
.romantika starého Rumunska
Z dedinky Borsa vyrážame proti noci do Rodny, najvyššieho pohoria Východných Karpát a rezervácie UNESCO. Neasfaltovou cestou smerujeme ku koncu dediny, stúpame do hôr. Sme v jednej z najmenej rozvinutých oblastí Rumunska, v jednej z najmenej rozvinutých krajín EÚ. A predsa stále vidíme novostavby alebo veľké rozostavané rodinné domy, celou cestou nás predbiehajú autá, z ktorých 90 % tvoria drahé tereňáky. Všetky majú talianske, nemecké alebo rakúske ŠPZ-ky. Muži robia v zahraničí, vracajú sa domov, kde majú celú rodinu a kde si stavajú domy.
Spíme nad dedinou na lúke pri drevenici. Ráno z nej vykukne babička, a keď zbadá neočakávaných návštevníkov, nahodí sa do kroja, aby privítala hostí na úrovni.
Rodna, nazývaná aj rododendrónové hory, je takmer panenská príroda: horské plesá, milióny červených rododendrónov, výhľad až na hrebene Podkarpatskej Rusi. Hory sú neveľké svojou rozlohou, ale romantické, pusté. Vystúpime na Pietrosul Rodnei (2 303 m), najvyšší vrchol pohoria.
Ako rozlúčku s Rumunskom si dávame kláštor Voronet, ktorého freska posledného súdu je považovaná za najskvostnejšiu v celej Bukovine. Obrovská maľba vypĺňa celú stenu kláštora: na jej vrchu anjeli rolujú znamenia zverokruhu ako symbol konca časov. Maľované kostoly a kláštory južnej Bukoviny postavili v čase, keď severné Moldavsko ohrozovali tureckí votrelci. Veľké ľudové armády sa často pred bitkami zhromažďovali za múrmi kláštorov. Známe biblické príbehy sa spodobovali na steny kláštorov a kostolov freskami v štýle „komiksov“, aby vzdelávali, zabavili a zvýšili záujem negramotných vojakov a roľníkov. Známym fenoménom je modrá z Voronetu, jasne belasá farba, ktorá dominuje tunajším maľbám a žiari rovnako ako pred storočiami. Severné Rumunsko na nás robí silný dojem svojou spiritualitou. Nové kostoly, božie muky na krížnych cestách a v dedinách, sväté obrázky v autobusoch, autách, reštauráciách, krčmách. Prechádzali sme okolo kláštora, v ktorom žije tisíc mníšok.
.rakúsky odborník a „charošie ribjata“
Ale teraz sa mikrobusom presúvame do Moldavska. Na hraniciach musíme vystúpiť a dozvieme sa, že niečo nie je v poriadku s našimi pasmi. Po hodine sa dožadujeme vysvetlenia a colníčka nám povie, že tam majú rakúskeho „experta“, ktorému sa naše pasy nepozdávali. Po ďalšej hodine nám vrátia pasy, s ktorými sme v posledných mesiacoch bez problémov cestovali po Afrike a Ázii. Odrazu sú predsa len v poriadku. Rakúsky „odborník“ jednoducho vytiahol zo skupinky EÚ batohových turistov dvoch a nechal ich bez vysvetlenia čakať proti noci niekde na pomedzí krajín Draculu a Varcolaca. Aj miestny colník má z toho asi dosť hlúpy pocit, a tak nám po vrátení pasov vybaví najbližší prechádzajúci autobus do Kišineva. Šofér autobusu nás však berie až po zistení, že sme zo Slovenska. Povedal, že robil v Česku a strašne veľa ľudí ho podrazilo, aj vlastní – jediní na ktorých nedá dopustiť, sú Slováci: „Oni charošie ribjata“.
.štátne vínne rezervy
Moldavsko je zaujímavá zástavka na putovaní hraničnými provinciami Európy. Ako malá krajina bola vždy v centre pozornosti svojich susedov. Prvý politický útvar bolo kniežatstvo, ktoré už v roku 1352 v oblasti rieky Moldava založil so svojou skupinou Valachov knieža Bohdan I. Ďalší vývoj je štandardný pre malý štátik medzi veľkými susedmi. Začiatkom 16. storočia sa moldavské kniežatstvo dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše. V roku 1791 Rusko anektovalo moldavské územie na ľavom brehu Dnestru (územie dnešnej separatistickej Podnesterskej republiky). V roku 1812 bola Besarábia pripojená k Ruskej ríši. V roku 1918 pre zmenu k Rumunsku. V roku 1940 Besarábiu anektoval ZSSR. V roku 1941 Rumunsko vstúpilo do vojny proti ZSSR a obsadilo Besarábiu. V roku 1944 ZSSR obsadil Besarábiu a tá ďalších 45 rokov fungovala ako Moldavská sovietska socialistická republika. Po vstupe Rumunska do EÚ a zavedení víz pre moldavských občanov údajne státisíce Moldavcov požiadali o rumunské občianstvo. Dávajú im ho, ak doložia, že aspoň jeden zo starých rodičov bol v roku 1940 rumunským občanom.
Napriek búrlivým dejinám – alebo práve preto – sa miestni obyvatelia sústredili na podstatné veci a dorábajú jedno z najlepších vín Európy. Celé Moldavsko je plné malých alebo väčších vinárstiev, najznámejšie sú v okolí Kišineva. A symbolom moldavského vinárstva je podzemné vinárske mestečko Mileştii Mici, ktoré zaberá 250 kilometrov ciest v podzemí, z ktorých sa v súčasnosti využíva asi polovica. Tieto ulice s názvami ako Cabernet alebo Pinot sú od podlahy po strop obložené fľašami archívnych vín. Pivničný komplex podzemného vínneho kráľovstva Mileştii Mici je najväčší na svete. Časť chodieb sme absolvovali v taxíku, časť peši, na záver bol obed a ochutnávka vo veľkej sále s množstvom zrkadiel. V roku 2007 sa vínne pivnice Mileştii Mici s dvoma miliónmi fliaš dostali do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčšia zbierka vín na svete. Ročne odoberá niekoľko kartónov ich červeného vína Negru de Purcari aj anglická kráľovná. Je to miestna špecialita, kombinácia francúzskeho Cabernet Sauvignon, gruzínskeho Saperavi a moldavského Rara Neagră. Sprievodca nám vysvetlil, že kým niektoré štáty si vytvárajú rezervy v rope, zlate, dolároch, Moldavsko má strategické rezervy vo víne. A víno je to skvostné.
O 100 kilometrov podzemných labyrintov kratšie sú vínne pivnice v dedinke Cricova. V roku 1966 tu strávil niekoľko dní Gagarin a legendy hovoria, že v podzemí vyletel vyššie ako vo svojej rakete. Každopádne to bude dobré miesto na žúrky, o čom vraj svedčí aj vydarená oslava Putinovej päťdesiatky.
.moldavská chudoba
Hlavné mesto Moldavska Kišinev je taký zvláštny mix Balkánu, Orientu a stredoeurópskych miest hneď po páde komunizmu. Hoci vidiek je chudobný, z hlavného mesta človek ten pocit nemá. Ani s chudobou moldavských Rómov to nie je také jednoznačné. Rómovia tu žijú v komunitách podľa vlastných pravidiel a vlastným životom. Ženy sa venujú len domácnosti, rozvody prakticky neexistujú. Róm, ktorý sa rozvedie, je automaticky vylúčený zo spoločnosti. V komunite s veľmi silnými rodinnými väzbami je to najstrašnejší trest. A hoci mnohí žijú z ruky do úst, celkom iný obraz ponúka hlavné mesto moldavských Rómov Soroca, ktoré leží v severnom Moldavsku. Tamojší Rómovia majú oveľa vyšší životný štandard ako majoritná spoločnosť. Keď v roku 1998 vo veku 59 rokov zomrel Mircea Cerari, kráľ moldavských Rómov, dali mu do krypty jeho počítač, fax, mobilný telefón a bar plný obľúbenej vodky, aby nestratil kontakt so svojimi blízkymi. Na jeho pohreb prišlo 15 000 Rómov z celej Európy.
Moldavsko žije niekde medzi obdobím nerozvinutého socializmu a raného kapitalizmu. Z oboch spoznalo zápory a čaká, kedy prídu svetlé stránky. Šofér Sergej, v ktorého mikrobuse sme sa viezli, nám vysvetlil, že auto má iba v prenájme, robí 10 hodín šesť dní v týždni. A že vraj ak bude mať šťastie, zoženie si nejaký džob v Rumunsku alebo na Ukrajine...
Autor pracuje v Európskom parlamente
Keďže v Moldavsku nie sú hory, cestou sme sa zastavili v Rumunsku na malý trek a ako predjedlo si dávame Maramureš – opustené, ešte nedávno pre turistov uzatvorené pohoria pri hraniciach s Ukrajinou, ktoré dlho patrili do širokého pohraničného pásma. Panuje tu idylka. Akoby socializmus v Rumunsku ani neexistoval. Často sa hovorí, že Maramureš obsahuje rumunskú dušu. Ľudia tu pracujú na poliach ako generácie pred nimi. Ako na Orave pred 40 rokmi. Možno to nie je náhoda – tunajší pôvodní obyvatelia, Valasi, zväčša pastieri, pôvodne azda rumunského, ale neskôr prevažne slovanského pôvodu, sa od neskorého stredoveku šírili z Karpatskej Ukrajiny do Poľska, severného Slovenska, a v novoveku nakoniec na Moravu, kde potomkom Valachov dnes vládne kráľ Boleslav I. Dobrotivý, nazývaný aj Polívka.
Na rebrinákoch ťahaných koňmi sa zváža seno, lúky sú posiate kopami. Trávnaté kopce, drevené chalupy, stáda oviec. Prekvitá tu posledná roľnícka kultúra v Európe. Oblasť bola odrezaná od Transylvánie pevnosťou hôr a zostala nedotknutá 20. storočím. Unikla kolektivizácii 40. rokov, úletom „čaušeskovského“ režimu v 80. rokoch, westernizácii 90. rokov a stala sa živou históriou. Je to kraj tradícií, zvykov a pradávnych povier. Odtiaľto pochádza aj prapôvodný príbeh o Varcolacovi, mužovi ktorý sa za splnu mení na vlkolaka a napáda ľudí.
.romantika starého Rumunska
Z dedinky Borsa vyrážame proti noci do Rodny, najvyššieho pohoria Východných Karpát a rezervácie UNESCO. Neasfaltovou cestou smerujeme ku koncu dediny, stúpame do hôr. Sme v jednej z najmenej rozvinutých oblastí Rumunska, v jednej z najmenej rozvinutých krajín EÚ. A predsa stále vidíme novostavby alebo veľké rozostavané rodinné domy, celou cestou nás predbiehajú autá, z ktorých 90 % tvoria drahé tereňáky. Všetky majú talianske, nemecké alebo rakúske ŠPZ-ky. Muži robia v zahraničí, vracajú sa domov, kde majú celú rodinu a kde si stavajú domy.
Spíme nad dedinou na lúke pri drevenici. Ráno z nej vykukne babička, a keď zbadá neočakávaných návštevníkov, nahodí sa do kroja, aby privítala hostí na úrovni.
Rodna, nazývaná aj rododendrónové hory, je takmer panenská príroda: horské plesá, milióny červených rododendrónov, výhľad až na hrebene Podkarpatskej Rusi. Hory sú neveľké svojou rozlohou, ale romantické, pusté. Vystúpime na Pietrosul Rodnei (2 303 m), najvyšší vrchol pohoria.
Ako rozlúčku s Rumunskom si dávame kláštor Voronet, ktorého freska posledného súdu je považovaná za najskvostnejšiu v celej Bukovine. Obrovská maľba vypĺňa celú stenu kláštora: na jej vrchu anjeli rolujú znamenia zverokruhu ako symbol konca časov. Maľované kostoly a kláštory južnej Bukoviny postavili v čase, keď severné Moldavsko ohrozovali tureckí votrelci. Veľké ľudové armády sa často pred bitkami zhromažďovali za múrmi kláštorov. Známe biblické príbehy sa spodobovali na steny kláštorov a kostolov freskami v štýle „komiksov“, aby vzdelávali, zabavili a zvýšili záujem negramotných vojakov a roľníkov. Známym fenoménom je modrá z Voronetu, jasne belasá farba, ktorá dominuje tunajším maľbám a žiari rovnako ako pred storočiami. Severné Rumunsko na nás robí silný dojem svojou spiritualitou. Nové kostoly, božie muky na krížnych cestách a v dedinách, sväté obrázky v autobusoch, autách, reštauráciách, krčmách. Prechádzali sme okolo kláštora, v ktorom žije tisíc mníšok.
.rakúsky odborník a „charošie ribjata“
Ale teraz sa mikrobusom presúvame do Moldavska. Na hraniciach musíme vystúpiť a dozvieme sa, že niečo nie je v poriadku s našimi pasmi. Po hodine sa dožadujeme vysvetlenia a colníčka nám povie, že tam majú rakúskeho „experta“, ktorému sa naše pasy nepozdávali. Po ďalšej hodine nám vrátia pasy, s ktorými sme v posledných mesiacoch bez problémov cestovali po Afrike a Ázii. Odrazu sú predsa len v poriadku. Rakúsky „odborník“ jednoducho vytiahol zo skupinky EÚ batohových turistov dvoch a nechal ich bez vysvetlenia čakať proti noci niekde na pomedzí krajín Draculu a Varcolaca. Aj miestny colník má z toho asi dosť hlúpy pocit, a tak nám po vrátení pasov vybaví najbližší prechádzajúci autobus do Kišineva. Šofér autobusu nás však berie až po zistení, že sme zo Slovenska. Povedal, že robil v Česku a strašne veľa ľudí ho podrazilo, aj vlastní – jediní na ktorých nedá dopustiť, sú Slováci: „Oni charošie ribjata“.
.štátne vínne rezervy
Moldavsko je zaujímavá zástavka na putovaní hraničnými provinciami Európy. Ako malá krajina bola vždy v centre pozornosti svojich susedov. Prvý politický útvar bolo kniežatstvo, ktoré už v roku 1352 v oblasti rieky Moldava založil so svojou skupinou Valachov knieža Bohdan I. Ďalší vývoj je štandardný pre malý štátik medzi veľkými susedmi. Začiatkom 16. storočia sa moldavské kniežatstvo dostalo pod nadvládu Osmanskej ríše. V roku 1791 Rusko anektovalo moldavské územie na ľavom brehu Dnestru (územie dnešnej separatistickej Podnesterskej republiky). V roku 1812 bola Besarábia pripojená k Ruskej ríši. V roku 1918 pre zmenu k Rumunsku. V roku 1940 Besarábiu anektoval ZSSR. V roku 1941 Rumunsko vstúpilo do vojny proti ZSSR a obsadilo Besarábiu. V roku 1944 ZSSR obsadil Besarábiu a tá ďalších 45 rokov fungovala ako Moldavská sovietska socialistická republika. Po vstupe Rumunska do EÚ a zavedení víz pre moldavských občanov údajne státisíce Moldavcov požiadali o rumunské občianstvo. Dávajú im ho, ak doložia, že aspoň jeden zo starých rodičov bol v roku 1940 rumunským občanom.
Napriek búrlivým dejinám – alebo práve preto – sa miestni obyvatelia sústredili na podstatné veci a dorábajú jedno z najlepších vín Európy. Celé Moldavsko je plné malých alebo väčších vinárstiev, najznámejšie sú v okolí Kišineva. A symbolom moldavského vinárstva je podzemné vinárske mestečko Mileştii Mici, ktoré zaberá 250 kilometrov ciest v podzemí, z ktorých sa v súčasnosti využíva asi polovica. Tieto ulice s názvami ako Cabernet alebo Pinot sú od podlahy po strop obložené fľašami archívnych vín. Pivničný komplex podzemného vínneho kráľovstva Mileştii Mici je najväčší na svete. Časť chodieb sme absolvovali v taxíku, časť peši, na záver bol obed a ochutnávka vo veľkej sále s množstvom zrkadiel. V roku 2007 sa vínne pivnice Mileştii Mici s dvoma miliónmi fliaš dostali do Guinnessovej knihy rekordov ako najväčšia zbierka vín na svete. Ročne odoberá niekoľko kartónov ich červeného vína Negru de Purcari aj anglická kráľovná. Je to miestna špecialita, kombinácia francúzskeho Cabernet Sauvignon, gruzínskeho Saperavi a moldavského Rara Neagră. Sprievodca nám vysvetlil, že kým niektoré štáty si vytvárajú rezervy v rope, zlate, dolároch, Moldavsko má strategické rezervy vo víne. A víno je to skvostné.
O 100 kilometrov podzemných labyrintov kratšie sú vínne pivnice v dedinke Cricova. V roku 1966 tu strávil niekoľko dní Gagarin a legendy hovoria, že v podzemí vyletel vyššie ako vo svojej rakete. Každopádne to bude dobré miesto na žúrky, o čom vraj svedčí aj vydarená oslava Putinovej päťdesiatky.
.moldavská chudoba
Hlavné mesto Moldavska Kišinev je taký zvláštny mix Balkánu, Orientu a stredoeurópskych miest hneď po páde komunizmu. Hoci vidiek je chudobný, z hlavného mesta človek ten pocit nemá. Ani s chudobou moldavských Rómov to nie je také jednoznačné. Rómovia tu žijú v komunitách podľa vlastných pravidiel a vlastným životom. Ženy sa venujú len domácnosti, rozvody prakticky neexistujú. Róm, ktorý sa rozvedie, je automaticky vylúčený zo spoločnosti. V komunite s veľmi silnými rodinnými väzbami je to najstrašnejší trest. A hoci mnohí žijú z ruky do úst, celkom iný obraz ponúka hlavné mesto moldavských Rómov Soroca, ktoré leží v severnom Moldavsku. Tamojší Rómovia majú oveľa vyšší životný štandard ako majoritná spoločnosť. Keď v roku 1998 vo veku 59 rokov zomrel Mircea Cerari, kráľ moldavských Rómov, dali mu do krypty jeho počítač, fax, mobilný telefón a bar plný obľúbenej vodky, aby nestratil kontakt so svojimi blízkymi. Na jeho pohreb prišlo 15 000 Rómov z celej Európy.
Moldavsko žije niekde medzi obdobím nerozvinutého socializmu a raného kapitalizmu. Z oboch spoznalo zápory a čaká, kedy prídu svetlé stránky. Šofér Sergej, v ktorého mikrobuse sme sa viezli, nám vysvetlil, že auto má iba v prenájme, robí 10 hodín šesť dní v týždni. A že vraj ak bude mať šťastie, zoženie si nejaký džob v Rumunsku alebo na Ukrajine...
Autor pracuje v Európskom parlamente
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.