Minulý týždeň mala pohreb Etela Wetzlerová. Žena, ktorá bola v prvom bratislavskom transporte židovských dievčat do Osvienčimu.
Manželka Alfreda Wetzlera, muža, ktorý spolu s Rudom Vrbom prvý ušiel z Osvienčimu a poslal o ňom správu do sveta.
Meno Etely Wetzlerovej nie je veľmi známe, neobjavovala sa v médiách, neangažovala sa verejne, a predsa ju mnohí poznali. V jej byte sa striedali ľudia, jej telefón zvonil každú chvíľu. Preto jej smrť zasiahla mnohých tých, ktorých fascinovala svojou otvorenosťou a neschopnosťou spomínať na minulosť so sentimentom či láskavou zhovievavosťou.
Etelu Wetzlerovú život vyliečil z mnohých ilúzií. Preto jej rozprávanie znelo občas cynicky, ale kto ju dobre poznal, vedel, že za jej tvrdým slovníkom je láskavosť a citlivosť. Napokon, málokto prijímal aj celkom neznámych ľudí, aj o celé generácie mladších, s takou úprimnou a spontánnou radosťou.
No nedalo sa o nej povedať, že to bola babička v úctyhodnom veku. Bola to tvrdá a múdra baba.
.odložený rozhovor
Dlhý čas sme tetu Etu nahovárali na rozhovor pre .týždeň. Bránila sa, nebolo jej to po chuti. Nechcela hovoriť o sebe. Dohadovali sme sa, prehovárali ju, odmietala. Keď vlani vznikla na Slovensku nová vláda a dostali sa do nej aj Slotovi „národniari“, a keď sa opäť začalo pozitívne hovoriť o slovenskom štáte, teta Eta bola zúfalá. V novembri súhlasila s rozhovorom. Sedeli sme v jej obývačke plnej kníh, novín a cigaretového dymu hodiny. Hovorili sme o lágri, o jej mužovi Fredovi, o ich spoločnom živote, o sklamaní z komunistov, o strachu z antisemitizmu. Skákali sme z témy na tému, ale bolo to neuveriteľne živé, občas boľavé, občas smiešne. Nahrali sme niekoľko kaziet. Na druhý deň nám teta Eta zavolala a požiadala, že nechce hovoriť do novín. Má strach. Je židovka, zažila láger a dnes žije sama. Je stará, chorá, bojí sa. Chápali sme a kazety odložili. Vybrali sme ich zo zásuvky, keď prišla správa o jej smrti.
.jej príbeh
Etela Wetzlerová pochádzala zo židovskej rodiny, ktorá nebola ani bohatá, ani veriaca. Otec bol elektrikár, živil sa ako obchodný cestujúci s elektrospotrebičmi: „Otec agentoval, bol to srdečný človek, ale úplne nevhodný na obchodovanie.“ S úsmevom spomínala na politickú naivitu otca, ktorý rodinu v roku 1939 presťahoval do domu Deutsche Partei na Ventúrskej ulici.
Mama bola doma s troma deťmi a darilo sa jej udržiavať v rodine harmóniu i pocit, že to s ich chudobou nie je až také zlé. Až neskôr si Etela uvedomila, že na druhý koniec mesta chodieva k bohatej tete nie iba preto, aby jej robila spoločnosť, ale aj aby tam dostala zadarmo obed. A medzi najponižujúcejšie spomienky z detstva patrí chvíľa, keď niesla do školy takzvané „svedectvo chudoby“, aby jej mohlo byť odpustené školné na nemeckom gymnáziu. Bola vraj „vykričane dobrá žiačka“, zarábala si aj doučovaním spolužiakov a bola pyšná na svoje školské úspechy. Až kým jej učiteľ s ľútosťou neoznámil, že v budúcom školskom roku už židovské deti nebudú môcť študovať na nemeckom gymnáziu. Vykričane dobrá žiačka sa od jesene 1941 učila šiť kravaty.
„Na ulici sa už ,židovalo‘, teda nadávalo sa židom,“ spomínala. „Ja som to videla, ale nevzťahovala som to na seba, decko nad takými vecami nerozmýšľa.“
Keď v auguste 1941 dovŕšila šestnásty rok, musela si prišiť na šaty žltú hviezdu. Bránila sa, ale sporovlivá mama sa bála pokuty. O pár mesiacov dorazilo na Etelino meno predvolanie. Gardista si prišiel aj domov osobne overiť, či je to ona a doniesol zo-
znam vecí, ktoré si Etela má zobrať so sebou na roboty do Nemecka. Jej otec sa opatrne opýtal, kam tie deti odvezú. Dostal odpoveď, že „od roboty deti nekapú“. Tak aspoň pre svoju dcéru požičal z firmy, kde robil, teplú deku. Držala ju úhľadne zloženú na kolenách celou cestou vo vagóne do Osvienčimu.
.láger
Etela Wetzlerová bola v Osvienčime (na konci vojny v Ravensbrücku) tri roky. Prežila vďaka svojej životaschopnosti, vitalite i schopnosti vedieť sa o seba postarať, lebo nebola „pánča“. Ale prežila zrejme aj vďaka tomu, že sa časom stala „bloková“. Stala sa teda šéfkou jedného bloku, čo bola dosť významná funkcia. Asi aj preto o lágri nerozprávala rada. V spomienkach bývalých väzňov sú „blokoví“ rôzni ľudia. Boli medzi nimi takí, čo boli pre väzňov záchranou, ale aj takí, ktorí svoju funkciu zneužívali. Etela Wetzlerová preto dobre poznala ten neznesiteľný pocit, ktorý trápil všetkých, čo prežili. Pocit viny, že prežili práve oni.
„Človek je živočích,“ tak znie jej najsilnejší pocit, ktorý si z lágra doniesla. Nemala o človeku a jeho kultivovanosti žiadne ilúzie.
V Osvienčime pri drôtoch medzi ženským a mužským táborom spoznala aj svojho budúceho manžela Alfreda Wetzlera (pozri rozhovor). Keď Wetzler s Vrbom 7. apríla 1944 utiekli, Etela nevedela, čo s nimi je. Vedela iba, že ich asi nechytili, lebo to by ich verejne popravili v tábore. Až po vojne sa dozvedela, ako sa obom mužom podarilo utiecť, prejsť cez hranice, nájsť úkryt v Žiline, spísať správu o Osvienčime a doručiť ju ľuďom, ktorí ju dostali do zahraničia.
Etela sa dožila oslobodenia v Ravensbrücku. Dostala sa do skupinky poľských žien, ktoré istý švédsky gróf koncom vojny vykúpil z tábora za potraviny. „Odviezli nás na nákladiakoch do Dánska a dánske mamičky pre nás na veľkej lúke prestreli biele obrusy, na to dali chlebíky, maslo... a tých tisíc hladných báb sa rozbehlo k stolom a za jednu sekundu na nich nebolo nič. Ani obrusy, ani konvice, ani tanieriky. Darmo nám tie zlaté dánske mamičky hovorili, že si už nemusíme nič skrývať, že už budeme mať všetko,“ spomínala po rokoch s úsmevom. Aj ona si schovala pohárik. Zbaviť sa väzenskej mentality nebolo ľahké.
Z Dánska sa dostala do Švédska na zotavenie. Darmo nariekala, že má doma rodičov, ktorí ju isto čakajú. Domov sa vrátila až na Vianoce 1945, prvým transportom zo Švédska do Prahy.
Po vojne sa vydala za kamaráta z lágra Alfreda Wetzlera. V roku 1946 vstúpila do KSČ. „Nejdem sa ospravedlňovať, ja som hlboko verila v tie ideály,“ rozpráva po rokoch. „Ale teraz, keď čítam Lenina, tak sa hlboko hanbím. Kde som mala rozum, že som toto zožrala?“ Po okupácii ju zo strany vylúčili. „Vtedy som sa zosypala s nervami,“ priznáva. Rodina mala totiž existenčné problémy. „Všetci boli presvedčení, že nás niekto finančne podporuje, neverili mi, že ako židovka neviem vypáčiť peniaze od amerických židov,“ trpko spomínala teta Eta. Jej muž bol až do svojej smrti len „nechceným“ a „nepoznaným“ hrdinom. A ona po nociach ťukala do stroja, písala do novín, aby mala pre dcéru na topánky.
.o manželovi
Etela Wetzlerová o svojom manželovi, ktorý zomrel v roku 1988, hovorí ako o „skvostnom človeku“. Ale nebol to človek do praktického sveta. Robil novinára, robotníka, úradníka, pracoval v cestovke a od roku 1970 bol v invalidnom dôchodku. „Musela som tento mančaft uživiť sama, a to nebola sranda,“ konštatovala vecne Etela Wetzlerová. Jej muž nikdy nedostal za komunistov nijaké významnejšie vyznamenanie, dokonca mu nechceli priznať ani 255 (sociálnu dávku pre odbojárov), ktorú mali tisícky aj takzvaných partizánov. „Až keď Ďuro Špitzer buchol do stola, tak sme ju dostali.“
Teta Eta si s pobavením spomenula aj na historku, keď vraj mal jej Fredo dostať prvýkrát vyššie vyznamenanie – akúsi Červenú hviezdu, ale rodina nemala vtedy na slávnostný oblek, v ktorom by si ju šiel prevziať. Rýchlo teda kúpili od známeho starý oblek a prešili ho. Ale ani z tej Červenej hviezdy napokon nebolo nič.
Alfred Wetzler napísal v roku 1964 knihu o svojom úteku z Osvienčimu Čo Dante nevidel. Napísal ju pod pseudonymom Jozef Lánik. Alexander Matuška o nej napísal, že je to náš najlepší román vo svojom žánri. Napriek tomu bola táto dokumentárne cenná, ale aj literárne skvelá kniha nedoceneným dielom. Nezapadala totiž do komunistickej koncepcie hrdého slovenského ľudu, ktorý odvážne povstal proti fašistom. Zatiaľ čo Rudo Vrba, ktorý emigroval do Kanady, sa v zámorí stal prominentnou a váženou osobu, Alfred Wetzler živoril v socialistickom Československu ako osoba, o ktorej svedectvo nikto veľmi nestál. Vysoké štátne vyznamenania dostal až po Novembri, teda už iba in memoriam. Jeho knižka by sa mala čoskoro dočkať ďalšieho vydania, žiaľ, ani teta Eta sa ho už nedožila.
„Nie som hrdá, ale som šťastná, že sa mi podarilo primať napísať Freda tú knižku,“ priznala teta Eta. Jej muž vraj ani veľmi nestál o to, aby verejnosť poznala jeho príbeh. Aj preto knižku vydal pod pseudonymom. Wetzlerovci vedeli, že väčšina Slovákov pietne spomína na slovenský štát a nestojí o takéto svedectvo. Aj teta Eta si občas vypočula od kolegov nejakú tú vetičku, že veď jej predkovia boli krčmári, čo zdierali slovenský ľud. „Som z takej istej diery ako ty,“ hnevala sa.
Vlastný príbeh sa jej zdal – popri tom manželovom – nezaujímavý, nehrdinský, nepodstatný. Preto nechcela hovoriť o sebe a často sa jej úvahy zbiehali pri vete: „Fredo bol úžasný človek.“
Eva Čobejová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.