Fotografie z prvej polovice 20. storočia nestratili pôsobivosť: nezamestnaní pochodujú ulicami, chudobní čakajú pred vývarovňou, k zúfalým matkám sa túlia hladné deti.
Obrázky ako z tretieho sveta sa stali na čas realitou pre krajinu, ktorá sa hrdila slobodou a neobmedzenými možnosťami pre všetkých. Spojené štáty americké si prežili nočnú moru a dosiaľ sa z nej nespamätali.
Kríze predchádzali dvadsiate roky, úspešné a svojím prudkým napredovaním až magické. V Amerike vtedy prestávali platiť staré obmedzenia a nastupovala ešte nie celkom definovaná „nová éra“. Umenie prichádzalo s novými formami vyjadrenia. V džezových kluboch sa doslova a do noty písala hudobná história. V roku 1920 získali ženy po dlhom úsilí právo voliť. Mnohé ženy sa začali venovať podnikaniu a dokonca sa odvážili veriť, že môžu mať úspešnú kariéru, aj keď sa nevzdajú rodiny.
Prišla zlatá éra spotrebiteľov. Najmä mestskí ľudia si mohli dovoliť míňať čoraz viac. To, čo bolo dovtedy luxusom, sa stalo dostupným. Vysoké ceny na burzách podporovali všeobecný dojem, že americká ekonomika je neobmedzene výkonná. Svoj podiel na tom mal aj povojnový optimizmus: hoci prvá svetová vojna Spojené štáty prakticky nezasiahla, aj sem dospel pocit, ktorý sa zrodil v Európe – že svet už nikdy nedopustí, aby vypukol taký rozsiahly vojnový konflikt a že ľudia sa odteraz budú úprimne usilovať nažívať v mieri a prosperite.
Prísľub úžasných dvadsiatych rokov rázne ukončila Veľká hospodárska kríza, ktorá zapôsobila o to krutejšie, že prišla po období zvýšeného blahobytu. Mnohí Američania si stihli zvyknúť nielen na pocit relatívnej istoty, ale aj na svoje rastúce nároky a očakávania. Pravdaže, neznamená to, že kríza sa odohrávala len v ich hlavách – bola skutočná. Už to, že nezamestnanosť dosahovala v istých obdobiach až 25 percent, vypovedá o jej ťaživej realite.
.kedy to buchlo
Za oficiálny začiatok krízy sa pokladá tzv. čierny utorok, dátum veľkého prepadu na burze: 29. október 1929. Prepad sa však začal už 24. októbra a za „čierny“ sa označuje aj štvrtok 24. októbra. Hra s dátumami tu však nie je až taká dôležitá. Kríza sa totiž skutočne nezačala koncom toho smutného októbra, ale skôr.
Na príčinách Great Depression sa ekonómovia nie celkom zhodujú. Nielenže už zo spätného pohľadu nemusia byť jasné všetky faktory, ktoré sa na jej vzniku podieľali, ale do debaty často zasahujú aj politické názory analytikov. Tí, ktorí preferujú štátne zásahy do trhovej ekonomiky ako riešenie jej „nerovnováhy“, hovoria, že slobodný trh je prirodzene nespravodlivý a nefunkčný, čo sa podľa nich ukázalo práve vtedy. Iní ekonómovia si však všimli, ako súvisela Veľká hospodárska kríza s prehnaným pumpovaním peňazí do americkej ekonomiky. Murray Rothbard, autor knihy America’s Great Depression, vypočítal, že od polovice roku 1921 do polovice roku 1929 zvýšila americká centrálna banka (Fed) príliv peňazí do ekonomiky o 60 percent. Také nesmierne množstvo drasticky skreslilo podmienky na trhu – úrokové sadzby klesali, ceny akcií leteli nahor, peniaze boli odrazu „lacné“, pôžičky dostupné, a podnikanie, živené úvermi, prekvitalo. Dlhodobo sa však takéto pumpovanie peňazí udržať nedalo. Samozrejme, medzi spotrebiteľmi málokto správanie Fedu sledoval a málokto vôbec očakával, že prísun peňazí sa môže zmeniť. Podnikatelia aj ich zákazníci mlčky predpokladali, že peňazí bude stále dosť a budú mať stále rovnakú hodnotu. Áno, pri pôrode zlatej éry blahobytných a spotrebiteľsky náročných roaring twenties stál Fed so svojou politikou.
.ako ďalej?
Fed však politiku zmenil a začiatkom roka 1929 začal – konečne – škrtiť kohútiky. Znížil prílev peňazí, zvýšil úrokové sadzby: „nasledujúce tri roky dodával o tridsať percent peňazí menej a táto deflácia nasledujúca po inflácii strhla ekonomiku z obrovského boomu do kolosálneho bustu,“ píše Lawrence W. Reed vo svojom článku Great Myths of the Depression. Ekonomika sa akoby „zasekla“. V skutočnosti sa však len upravovali jej výstrelky, ktoré si nezavinila sama, ale spôsobila ich politicky podmienená rozhadzovačnosť Fedu. Odniesli si to v podstate všetci Američania: prichádzali o firmy, o prácu, predávali aj to posledné, aby mali za čo jesť, putovali za prácou cez celú krajinu. Stredná vrstva sa prepadala do chudoby, tí, ktorým ani dvadsiate roky nepriniesli ktovieakú prosperitu, sa stali skutočnými žobrákmi. Steinbeckov román Ovocie hnevu je možno skôr politický manifest než čistý realizmus, ale osud migrujúcich poľnohospodárskych robotníkov opisuje dosť výstižne. Celé rodiny, ktoré stratili prácu na farmách alebo aj svoje farmy, sa vydávali na púť za sezónnou prácou. Tú však nachádzali čoraz ťažšie a postupne prišli o všetko. Predovšetkým o to, čo bolo dovtedy základom amerického ducha: o optimizmus a nádej.
Ako ďalej? pýtali sa Američania vlády. Vláda je v zlých časoch ešte väčšmi ako inokedy rukojemníčkou ľudových nálad a chce robiť aspoň niečo, aby to nevyzeralo, že občanov necháva napospas skaze. A tak začala konať. Klasicki liberálni ekonómovia sú dodnes presvedčení, že práve jej chaotické konanie krízu ešte prehĺbilo a predĺžilo. Obrovský vplyv na vývoj krízy malo v roku 1932 zvolenie Franklina Delana Roosevelta za prezidenta. Nie je však pravda, že jeho predchodca, prezident Herbert Hoover, bol zástanca nehateného slobodného trhu. Ba skôr naopak – sám Roosevelt Hoovera v kampani kritizoval za prehnané zdaňovanie a John Nance Garner, ktorý spoločne s Rooseveltom kandidoval za viceprezidenta, vyhlásil, že Hoover vedie krajinu k socializmu. Mal pravdu: Hoover v roku 1932 podpísal daňový zákon Revenue Act, ktorý väčšine Američanov zdvojnásobil zdanenie príjmov.
Ale Franklin Delano Roosevelt nesplnil svoje sľuby, že zníži výdavky štátu a oslobodí podnikanie tam, kde je to potrebné. Naopak, prijal viacero zákonov, ktorými rolu štátu posilnil. Napríklad pomocou nového poľnohospodárskeho zákona zdanil spracovateľov poľnohospodárskych plodín a prostriedky, ktoré vláda takto získala, využil na ničenie úrody na farmách – štát plodiny a zvieratá jednoducho vykupoval, a potom ich zaorával a zabíjal. Chcel tak vytvoriť nedostatok, a tým zvýšiť ceny poľnohospodárskych produktov. Malo to pomôcť farmárom, ale peňaženky spotrebiteľov pocítili obrovský šok. Zákon NIRA – o obnove národného priemyslu – priniesol dovtedy nevídanú reguláciu priemyselnej výroby. Štát diktoval ceny a podmienky predaja a zároveň prudko zdaňoval presne tie výrobné odvetvia, ktoré chcel novým zákonom akože ochrániť.
Podobných „ochranných krokov“ urobila Rooseveltova administratíva mnoho, ale krízu neukončila. To za ňu urobila až druhá svetová vojna, hoci liek, ktorý americkej aj iným svetovým ekonomikám podala, bol horší ako sama choroba: milióny mužov museli narukovať, a teda prestali potrebovať prácu, v tyle sa rozbehla výroba na objednávky vlády.
.zažijeme to opäť?
Otázka, či sa Veľká hospodárska kríza práve nechystá zopakovať, má svoje oprávnenie. Už len skutočnosť, že aj dnešným prepadom na akciových trhoch predchádzalo vedomie prosperity, nárast spotreby a najmä široká dostupnosť úverov, pripomína roaring twenties.
Bez prehnaného optimizmu sa však dá povedať, že spoločnosť je už celkom inde. Nové technologické možnosti jej ponúkajú nové smery rozvoja, podnikanie je flexibilnejšie, roly v spoločnosti tiež, technika umožňuje realizáciu nápadov, o akých sa generácii postihnutej veľkou krízou ani nesnívalo. To samo osebe prináša aj recepty na prečkanie krízy, ktoré mnohým rodinám pomôžu vyhnúť sa chudobe.
Druhým faktorom je atomizácia spoločnosti. Zo scény odišli veľké viacgeneračné rodiny a sotva budeme svedkom takej migrácie, akú opísal John Steinbeck. Viacerí americkí komentátori sa zhodujú, že ak by sa aj veľká kríza vrátila, vyzerala by inak. Predovšetkým by sa ľudia ocitali často sami, doma a s tou najdostupnejšou zábavou chudobných: pred televízorom. Predaj nehnuteľností na predmestiach by ich zahnal späť do miest, sotva by to však znamenalo obnovu úzkych spoločenských kontaktov.
Kým úpravu spotrebiteľského správania Amerika očakávať môže – ba vlastne ju už zažíva –, krízu podobných rozmerov a s podobnými prejavmi, akú zažila Amerika v 30. rokoch 20. storočia, pravdepodobne nie.
Obrázky ako z tretieho sveta sa stali na čas realitou pre krajinu, ktorá sa hrdila slobodou a neobmedzenými možnosťami pre všetkých. Spojené štáty americké si prežili nočnú moru a dosiaľ sa z nej nespamätali.
Kríze predchádzali dvadsiate roky, úspešné a svojím prudkým napredovaním až magické. V Amerike vtedy prestávali platiť staré obmedzenia a nastupovala ešte nie celkom definovaná „nová éra“. Umenie prichádzalo s novými formami vyjadrenia. V džezových kluboch sa doslova a do noty písala hudobná história. V roku 1920 získali ženy po dlhom úsilí právo voliť. Mnohé ženy sa začali venovať podnikaniu a dokonca sa odvážili veriť, že môžu mať úspešnú kariéru, aj keď sa nevzdajú rodiny.
Prišla zlatá éra spotrebiteľov. Najmä mestskí ľudia si mohli dovoliť míňať čoraz viac. To, čo bolo dovtedy luxusom, sa stalo dostupným. Vysoké ceny na burzách podporovali všeobecný dojem, že americká ekonomika je neobmedzene výkonná. Svoj podiel na tom mal aj povojnový optimizmus: hoci prvá svetová vojna Spojené štáty prakticky nezasiahla, aj sem dospel pocit, ktorý sa zrodil v Európe – že svet už nikdy nedopustí, aby vypukol taký rozsiahly vojnový konflikt a že ľudia sa odteraz budú úprimne usilovať nažívať v mieri a prosperite.
Prísľub úžasných dvadsiatych rokov rázne ukončila Veľká hospodárska kríza, ktorá zapôsobila o to krutejšie, že prišla po období zvýšeného blahobytu. Mnohí Američania si stihli zvyknúť nielen na pocit relatívnej istoty, ale aj na svoje rastúce nároky a očakávania. Pravdaže, neznamená to, že kríza sa odohrávala len v ich hlavách – bola skutočná. Už to, že nezamestnanosť dosahovala v istých obdobiach až 25 percent, vypovedá o jej ťaživej realite.
.kedy to buchlo
Za oficiálny začiatok krízy sa pokladá tzv. čierny utorok, dátum veľkého prepadu na burze: 29. október 1929. Prepad sa však začal už 24. októbra a za „čierny“ sa označuje aj štvrtok 24. októbra. Hra s dátumami tu však nie je až taká dôležitá. Kríza sa totiž skutočne nezačala koncom toho smutného októbra, ale skôr.
Na príčinách Great Depression sa ekonómovia nie celkom zhodujú. Nielenže už zo spätného pohľadu nemusia byť jasné všetky faktory, ktoré sa na jej vzniku podieľali, ale do debaty často zasahujú aj politické názory analytikov. Tí, ktorí preferujú štátne zásahy do trhovej ekonomiky ako riešenie jej „nerovnováhy“, hovoria, že slobodný trh je prirodzene nespravodlivý a nefunkčný, čo sa podľa nich ukázalo práve vtedy. Iní ekonómovia si však všimli, ako súvisela Veľká hospodárska kríza s prehnaným pumpovaním peňazí do americkej ekonomiky. Murray Rothbard, autor knihy America’s Great Depression, vypočítal, že od polovice roku 1921 do polovice roku 1929 zvýšila americká centrálna banka (Fed) príliv peňazí do ekonomiky o 60 percent. Také nesmierne množstvo drasticky skreslilo podmienky na trhu – úrokové sadzby klesali, ceny akcií leteli nahor, peniaze boli odrazu „lacné“, pôžičky dostupné, a podnikanie, živené úvermi, prekvitalo. Dlhodobo sa však takéto pumpovanie peňazí udržať nedalo. Samozrejme, medzi spotrebiteľmi málokto správanie Fedu sledoval a málokto vôbec očakával, že prísun peňazí sa môže zmeniť. Podnikatelia aj ich zákazníci mlčky predpokladali, že peňazí bude stále dosť a budú mať stále rovnakú hodnotu. Áno, pri pôrode zlatej éry blahobytných a spotrebiteľsky náročných roaring twenties stál Fed so svojou politikou.
.ako ďalej?
Fed však politiku zmenil a začiatkom roka 1929 začal – konečne – škrtiť kohútiky. Znížil prílev peňazí, zvýšil úrokové sadzby: „nasledujúce tri roky dodával o tridsať percent peňazí menej a táto deflácia nasledujúca po inflácii strhla ekonomiku z obrovského boomu do kolosálneho bustu,“ píše Lawrence W. Reed vo svojom článku Great Myths of the Depression. Ekonomika sa akoby „zasekla“. V skutočnosti sa však len upravovali jej výstrelky, ktoré si nezavinila sama, ale spôsobila ich politicky podmienená rozhadzovačnosť Fedu. Odniesli si to v podstate všetci Američania: prichádzali o firmy, o prácu, predávali aj to posledné, aby mali za čo jesť, putovali za prácou cez celú krajinu. Stredná vrstva sa prepadala do chudoby, tí, ktorým ani dvadsiate roky nepriniesli ktovieakú prosperitu, sa stali skutočnými žobrákmi. Steinbeckov román Ovocie hnevu je možno skôr politický manifest než čistý realizmus, ale osud migrujúcich poľnohospodárskych robotníkov opisuje dosť výstižne. Celé rodiny, ktoré stratili prácu na farmách alebo aj svoje farmy, sa vydávali na púť za sezónnou prácou. Tú však nachádzali čoraz ťažšie a postupne prišli o všetko. Predovšetkým o to, čo bolo dovtedy základom amerického ducha: o optimizmus a nádej.
Ako ďalej? pýtali sa Američania vlády. Vláda je v zlých časoch ešte väčšmi ako inokedy rukojemníčkou ľudových nálad a chce robiť aspoň niečo, aby to nevyzeralo, že občanov necháva napospas skaze. A tak začala konať. Klasicki liberálni ekonómovia sú dodnes presvedčení, že práve jej chaotické konanie krízu ešte prehĺbilo a predĺžilo. Obrovský vplyv na vývoj krízy malo v roku 1932 zvolenie Franklina Delana Roosevelta za prezidenta. Nie je však pravda, že jeho predchodca, prezident Herbert Hoover, bol zástanca nehateného slobodného trhu. Ba skôr naopak – sám Roosevelt Hoovera v kampani kritizoval za prehnané zdaňovanie a John Nance Garner, ktorý spoločne s Rooseveltom kandidoval za viceprezidenta, vyhlásil, že Hoover vedie krajinu k socializmu. Mal pravdu: Hoover v roku 1932 podpísal daňový zákon Revenue Act, ktorý väčšine Američanov zdvojnásobil zdanenie príjmov.
Ale Franklin Delano Roosevelt nesplnil svoje sľuby, že zníži výdavky štátu a oslobodí podnikanie tam, kde je to potrebné. Naopak, prijal viacero zákonov, ktorými rolu štátu posilnil. Napríklad pomocou nového poľnohospodárskeho zákona zdanil spracovateľov poľnohospodárskych plodín a prostriedky, ktoré vláda takto získala, využil na ničenie úrody na farmách – štát plodiny a zvieratá jednoducho vykupoval, a potom ich zaorával a zabíjal. Chcel tak vytvoriť nedostatok, a tým zvýšiť ceny poľnohospodárskych produktov. Malo to pomôcť farmárom, ale peňaženky spotrebiteľov pocítili obrovský šok. Zákon NIRA – o obnove národného priemyslu – priniesol dovtedy nevídanú reguláciu priemyselnej výroby. Štát diktoval ceny a podmienky predaja a zároveň prudko zdaňoval presne tie výrobné odvetvia, ktoré chcel novým zákonom akože ochrániť.
Podobných „ochranných krokov“ urobila Rooseveltova administratíva mnoho, ale krízu neukončila. To za ňu urobila až druhá svetová vojna, hoci liek, ktorý americkej aj iným svetovým ekonomikám podala, bol horší ako sama choroba: milióny mužov museli narukovať, a teda prestali potrebovať prácu, v tyle sa rozbehla výroba na objednávky vlády.
.zažijeme to opäť?
Otázka, či sa Veľká hospodárska kríza práve nechystá zopakovať, má svoje oprávnenie. Už len skutočnosť, že aj dnešným prepadom na akciových trhoch predchádzalo vedomie prosperity, nárast spotreby a najmä široká dostupnosť úverov, pripomína roaring twenties.
Bez prehnaného optimizmu sa však dá povedať, že spoločnosť je už celkom inde. Nové technologické možnosti jej ponúkajú nové smery rozvoja, podnikanie je flexibilnejšie, roly v spoločnosti tiež, technika umožňuje realizáciu nápadov, o akých sa generácii postihnutej veľkou krízou ani nesnívalo. To samo osebe prináša aj recepty na prečkanie krízy, ktoré mnohým rodinám pomôžu vyhnúť sa chudobe.
Druhým faktorom je atomizácia spoločnosti. Zo scény odišli veľké viacgeneračné rodiny a sotva budeme svedkom takej migrácie, akú opísal John Steinbeck. Viacerí americkí komentátori sa zhodujú, že ak by sa aj veľká kríza vrátila, vyzerala by inak. Predovšetkým by sa ľudia ocitali často sami, doma a s tou najdostupnejšou zábavou chudobných: pred televízorom. Predaj nehnuteľností na predmestiach by ich zahnal späť do miest, sotva by to však znamenalo obnovu úzkych spoločenských kontaktov.
Kým úpravu spotrebiteľského správania Amerika očakávať môže – ba vlastne ju už zažíva –, krízu podobných rozmerov a s podobnými prejavmi, akú zažila Amerika v 30. rokoch 20. storočia, pravdepodobne nie.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.