Taký príbeh novodobá pamiatková starostlivosť na Slovensku nepozná. V jednu vlahú letnú noc ťažké stavebné mechanizmy nečakane zbúrali najmenej štvrť tisícročia starú budovu fary v Žiline. Stalo sa tak v čase, keď sa vlastník – Katolícka cirkev – odvolal voči rozhodnutiu ministerstva kultúry o jej vyhlásení za národnú kultúrnu pamiatku (NKP).
.hlavný radca Pamiatkovej inšpekcie Ministerstva kultúry SR a historik umenia Alex Tahy si na nič podobné nespomína. „Je to precedens, ktorý nemá obdobu. Po Žiline nasledovalo zbúranie Gumonky v Bratislave. Zbúranie objektu v čase konania o jeho zápise medzi NKP sa tu nestalo od roku 1987, keď bol prijatý zákon o štátnej pamiatkovej starostlivosti,“ hovorí Tahy. Zdesenie neskrýva ani riaditeľka inšpekcie Iveta Kodoňová: „V tomto prípade bol proces vyhlasovania pamiatky ukončený až v čase, keď už neexistuje. Odvolací orgán, teda minister, ktorému radí rozkladová komisia, pritom potvrdil, že fara má hodnoty oprávňujúce na zápis medzi NKP.“
Ešte v júli podala inšpekcia dve trestné oznámenia. Jedno na cirkev ako vlastníka, druhé na neznámeho páchateľa za pokračujúci skutok, pretože po odstránení fary sa vybagrovalo aj podložie. Je teda dôvodné podozrenie, že sa tak poškodilo archeologické nálezisko. Ak by súdy potvrdili trestnoprávnu zodpovednosť za poškodzovanie dôležitého kultúrneho záujmu, o ktorom hovorí paragraf 248 Trestného zákona, hrozí páchateľovi až osemročné väzenie. To sa však ešte nikdy nestalo. Väčšinou dochádza iba k sankciám za priestupky, ktoré v zmysle pamiatkového zákona môžu dosiahnuť výšku milión korún. Iba milión – treba dodať.
Žilinská kauza pobúrila aj ministra Mareka Maďariča. Navrhol preto v novele zákona, ktorá by mala ísť teraz v decembri do vlády, až tridsaťnásobné zvýšenie sadzby pokút, ešte vyššie ako bol pôvodný návrh jeho legislatívcov. Takéto sprísnenie treba oceniť, pretože arogancia niektorých stavebníkov dnes na Slovensku nepozná hraníc. Kľúčovým precedensom bude, ako prokuratúra a súdy posúdia to, či žilinská fara bola už pod pamiatkovou ochranou aj napriek tomu, že vlastník sa odvolal, plynula 60-dňová lehota a konanie nebolo ukončené. Pamiatkari tvrdia že áno, majiteľ fary a investor, že nie. „Ak by si súdy osvojili výklad v neprospech nášho ponímania, bola by to pre ochranu pamiatok katastrofa. Pretože akýkoľvek objekt, kde sa odhalia jeho historické hodnoty, by závisel od svojvôle vlastníka. V procese vyhlasovania by ho mohol zničiť,“ dodáva Kodoňová.
.fara ako príťaž
Šok mnohých obyvateľov Žiliny nevyvolal iba svojrázny spôsob „rekonštrukcie historického objektu“ (stavebný úrad vydal totiž povolenie na rekonštrukciu, nie na asanáciu), ale aj ostrá polemika odborníkov.
Časť z nich, dokonca renomovaní historici a archeológovia, ako sú Richard Marsina, Ľubomír Viliam Prikryl, Jozef Moravčík a Peter Štanský, napísali mesiac pred zbúraním fary, 11. júna, ministerstvu list, v ktorom žiadajú zrušiť rozhodnutie o vyhlásení fary za NKP. Argumentujú okrem iného tým, že budova fary z roku 1777 nemá historický význam pre mesto, neodohrali sa tu žiadne významné udalosti, dôležité pre dejiny mesta. No najmä, asanáciou budovy by sa podľa nich mohol uskutočniť komplexný archeologický výskum v lokalite nálezu základov stredovekého hradu v tesnej blízkosti fary. Korunu všetkému nasadzujú záverečným tvrdením, že ďalší výskum by mohol priniesť dôležité poznatky zo stredoveku o počiatkoch mesta a hradu, čo je „oveľa dôležitejšie, ako zachovanie objektu z roku 1777, ktorý bol stavebne nekvalitný, narýchlo postavený a viackrát prestavaný“.
Čo však, ak by to tak nebolo, páni? Čo ak by výskum očakávané poznatky nepriniesol? Má azda budova starej fary padnúť na oltár výskumu s neistými výsledkami? Tieto otázky sú však už, žiaľ, irelevantné, fara je preč. Namiesto nej je tam stavebná jama, na ktorú sa dnes cez medzery v plote pozerajú okoloidúci. Podnikateľ blízky exprimátorovi Slotovi, George Trabelssie, tu stavia obchodné centrum. Kedysi bola cirkev nositeľkou vzdelanosti a kultúrnych hodnôt. Dnes Boží Syn nemusí vyprášiť priekupníkov zo synagógy, pretože chrám sa ocitne v tesnom susedstve (väčšieho) nákupného centra. Nie je náhodou konanie cirkvi v tomto prípade paralelou škandálu z poľských Katovíc, kde miestna farnosť odobrila zámer „prevádzkovať“ Kaplnku sv. Barbory priamo v hypermarkete? Trabelssie je v tomto zmysle mimo hry. Akokoľvek lákavú ponuku na odkúpenie pozemku a fary mohol cirkvi dať, keby tá bola principiálna a zodpovedná voči svojmu vlastnému dedičstvu, odmietla by zámer obchodného domu, do ktorého „sa zapasuje“ replika fary. Trabelssie pristúpil na kompromis, pretože vedenie mesta na čele s primátorom Ivanom Harmanom (SDKÚ-DS), od ktorého väčšina obyvateľov mesta očakávala vymetenie chlieva po predchodcovi, ho presvedčilo (podobne ako presvedčilo cirkev, ktorá predtým neúspešne žiadala o zbúranie fary), aby pristúpil na vybudovanie modernej repliky pôvodnej fary. Vznikne teda mačkopes, akožepamiatka. A aj to je otázne, pretože to všemocnému Trabelssiemu iba komplikuje situáciu, zvyšuje náklady a jeho architekti musia prekresľovať projekty. No najmä, nikto dnes nevie povedať, ako bude „brand new“ fara v rohu obchoďáku využitá. V šlamastike je však najmä vlastník, ktorým je ešte stále cirkev. Nemá zdroje tu čosi prevádzkovať. A čelí trestnému oznámeniu.
Už sme si na Slovensku zvykli, že cirkev často chápe pamiatky ako nepotrebnú príťaž. Ľudovo povedané, staré barabizne. Chcú čosi nové, moderné. Aj žilinský vikár Ladislav Stromček (pozri rozhovor v rámčeku) sa dlhodobo otvorene vyjadruje, že fara pre cirkev nemala historickú hodnotu. Ľutuje však spôsob, akým zišla z tohto sveta.
.boj starého so starším?
Tvrdenia štyroch historikov a archeológov, spochybňujúce hodnotu budovy fary, ostro namieta riaditeľ Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Žiline Miloš Dudáš. Objekt z poslednej tretiny 18. storočia (čo je však dôležité, podľa odborného názoru pamiatkarov má staršie, možno aj stredoveké jadro) má – respektíve mal – napriek požiarom a renováciám v minulosti nespochybniteľnú historickú, urbanistickú, architektonickú i kultúno-spoločenskú hodnotu. Dudáš ako neakceptovateľné označil aj tvrdenie autorov listu, že asanáciou budovy by sa mohol uskutočniť archeologický výskum. Tá totiž znamená nenávratné zničenie autentickej stavebnej hmoty z obdobia baroka, možno aj jej renesančného alebo stredovekého jadra. „Našou prvoradou úlohou je stavby historického významu chrániť a zveľaďovať, nie ich búrať a ničiť, aby sme pod nimi hľadali hypotetické zvyšky ešte starších objektov,“ uvádza Dudáš.
Riaditeľ archívu v Žiline Peter Štanský prišiel so závažným tvrdením, podľa ktorého pamiatkari a ministerstvo účelovo skresľujú históriu. A to tým, že v zdôvodnení rozhodnutia ministerstva sa objavila veta, podľa ktorej budova starej fary so zachovanou stredovekou časťou prešla niekoľkými úpravami, opravami a renováciami v rokoch 1678, 1699, 1777 a v novšej dobe. To je podľa Štanského lož, pretože v roku 1678 nedošlo k „úpravám“, ale k požiaru, ktorý faru zničil a následne ju v roku 1699 neopravovali, ale celkom asanovali. „Jezuiti rozobrali celú bývalú faru a materiál použili na stavbu školy,“ uvádza Štanský a pokračuje: „K opätovnej stavbe fary došlo až v roku 1777, o čom máme záznam v podobe výpisu z účtovnej knihy mesta Žilina. Majiteľka susedného pozemku pani Slatiniová predala mestu na rozšírenie farského pozemku svoju nezastavanú záhradu za 50 zlatých, pretože – ako sa píše v kúpno-predajnej zmluve – starodávny pľac farský úzky bol pre nové široké stavanie farské, ktoré potrebovalo. To znamená, že pôvodná fara tam už nebola.“
.na kameni kameň
Čisto hypoteticky, aj keby fara pochádzala „iba“ z roku 1777, znamená to azda, že nemala historickú hodnotu, ako tvrdí Štanský? To azda nie. Kľúčové je však iné tvrdenie Štanského: „Budova fary z roku 1777 v návrhu KPÚ nebola hodná zápisu do NKP, preto ju museli historicky posunúť do 15. storočia, čo však nepreukázali ničím, iba vizuálnym rozborom.“
Voči tomu sa však ostro ohradil šéf KPÚ Dudáš. „Nerozumiem nadpráci pána Štanského. Nechápem, ako prišiel na to, že budova fary nebola hodná zápisu medzi pamiatky kvôli tomu, že pochádza z roku 1777. Je to nezmysel. Konanie o zápise fary sa začalo v septembri 2007, keď sa tu v Žiline začalo šepkať, že sa s ňou niečo začne diať. V marci 2008 nám potom prišla žiadosť cirkvi o jej asanáciu, čo sme zamietli. Medzitým v januári ministerská komisia uznala, že objekt fary je hodnotný a hodný zápisu. Požiadala nás však o to, aby sme návrh na zápis fary medzi NKP doplnili o nedeštruktívny architektonicko-historický výskum, čo sme aj urobili. V tom čase boli v budove prevádzky, hĺbkový výskum by sme ani nemohli robiť,“ tvrdí Dudáš.
Odborný teoretický spor sa zmenil na nepochopiteľnú účelovú argumentáciu. Štanský tvrdí, že fara bola nanovo postavená až v roku 1777. Logickú otázku, kde teda bola fara po požiari v roku 1678, však nezodpovedal. Dudáš oponuje, že po požiari v roku 1678 jezuiti faru opravili, tak ako kostol, pričom vznikla menšia budova s použitím kamenných prvkov pôvodnej fary. Inými slovami, fara z roku 1777 mala renesančné, možno ešte staršie jadro. Kto má pravdu? Skôr Dudáš, pretože už pohľad odborníka na klenbu v miestnosti fary zvanej Palacinkáreň – išlo o valenú klenbu s lunetami – jednoznačne poukazuje na to, že jadro budovy bolo zo 17. storočia, možno aj staršie. Taký typ klenby sa už neskôr v baroku nestaval. Na také zistenie pritom nebol potrebný hĺbkový výskum, po akom dnes volá Štanský. Ako archivár to zrejme nevie, ale pamiatkari podľa platnej legislatívy ani nemôžu taký výskum nariadiť skôr, než je objekt zapísaný ako NKP.
.piláti žilinskí
Týždenník MY Žilinské noviny patrí medzi neveľa žilinských médií, ktoré boli a sú aj v nových časoch kritické voči Slotovi, Trabelssiemu a ich ľuďom. „Pre nás sa začala téma fary pred rokom, keď Trabelssie skupine novinárov ukázal projekty obchodného centra a povedal, aby sme o tom mlčali. To je jeho spôsob manipulácie, ktorý mu tu vychádza. Väčšinu novinárov má spracovaných,“ hovorí šéfredaktor Michal Filek.
Neskôr svoj zámer zbaviť sa starej fary transparentne oznámila aj cirkev vo Farských listoch. Lenže do nádejného biznisu vstúpili pamiatkari. Začala sa hra o čas, kto bude prvý. Pamiatkari so zápisom medzi NKP alebo cirkev a Trabelssie? Mesto tvrdí, že chcelo zachrániť aspoň niečo – presnejšie zachovať genius loci, teda duch miesta – a nesúhlasilo preto s asanáciou, iba s úplnou rekonštrukciou. Ťažko povedať, či ide o dobrý úmysel, naivitu, alebo alibizmus. Dôležité však je, že stavebný úrad zrejme porušil zákon tým, že pred vydaním stavebného rozhodnutia si nevyžiadal stanovisko KPÚ. Rozoberanie fary sa začalo šetrným spôsobom, až prišlo k noci z 12. na 13. júla, keď nasadili ťažké mechanizmy. S odôvodnením, že budova s narušenou statikou ohrozovala ľudí. Toto rozhodnutie posvätila komisia, kde bol autorizovaný bezpečnostný technik Jaroslav Sulovec, no okrem iného aj šéf archívu Štanský. Následne postup rozoberania fary začala vyšetrovať polícia a štátny stavebný dohľad konštatoval, že stavebník aj zhotoviteľ porušili viaceré ustanovenia stavebného zákona.
O čo teda v tomto príbehu s fatálnym koncom najmä ide? O dogmatizmus pamiatkarov, ktorí „natruc“ chudákov vlastníkov, bez náležitej podpory zo strany štátu, označujú svojvoľne objekty za pamiatky? Alebo o nezodpovedný prístup voči vlastnej histórii necitlivých vlastníkov, ktorí pamiatku chápu ako príťaž a hľadajú spôsob, ako sa jej zbaviť? Odpovedať si azda môže každý sám. Dnes je v Žiline plno Pilátov, obrazne povedané. Pamiatke, ktorá zmizla skôr, ako sa ňou mala stať, to však už nepomôže. Táto skúsenosť však môže a musí pomôcť zachrániť iné pamiatky. Pretože ide o nenahraditeľné hodnoty.
.hlavný radca Pamiatkovej inšpekcie Ministerstva kultúry SR a historik umenia Alex Tahy si na nič podobné nespomína. „Je to precedens, ktorý nemá obdobu. Po Žiline nasledovalo zbúranie Gumonky v Bratislave. Zbúranie objektu v čase konania o jeho zápise medzi NKP sa tu nestalo od roku 1987, keď bol prijatý zákon o štátnej pamiatkovej starostlivosti,“ hovorí Tahy. Zdesenie neskrýva ani riaditeľka inšpekcie Iveta Kodoňová: „V tomto prípade bol proces vyhlasovania pamiatky ukončený až v čase, keď už neexistuje. Odvolací orgán, teda minister, ktorému radí rozkladová komisia, pritom potvrdil, že fara má hodnoty oprávňujúce na zápis medzi NKP.“
Ešte v júli podala inšpekcia dve trestné oznámenia. Jedno na cirkev ako vlastníka, druhé na neznámeho páchateľa za pokračujúci skutok, pretože po odstránení fary sa vybagrovalo aj podložie. Je teda dôvodné podozrenie, že sa tak poškodilo archeologické nálezisko. Ak by súdy potvrdili trestnoprávnu zodpovednosť za poškodzovanie dôležitého kultúrneho záujmu, o ktorom hovorí paragraf 248 Trestného zákona, hrozí páchateľovi až osemročné väzenie. To sa však ešte nikdy nestalo. Väčšinou dochádza iba k sankciám za priestupky, ktoré v zmysle pamiatkového zákona môžu dosiahnuť výšku milión korún. Iba milión – treba dodať.
Žilinská kauza pobúrila aj ministra Mareka Maďariča. Navrhol preto v novele zákona, ktorá by mala ísť teraz v decembri do vlády, až tridsaťnásobné zvýšenie sadzby pokút, ešte vyššie ako bol pôvodný návrh jeho legislatívcov. Takéto sprísnenie treba oceniť, pretože arogancia niektorých stavebníkov dnes na Slovensku nepozná hraníc. Kľúčovým precedensom bude, ako prokuratúra a súdy posúdia to, či žilinská fara bola už pod pamiatkovou ochranou aj napriek tomu, že vlastník sa odvolal, plynula 60-dňová lehota a konanie nebolo ukončené. Pamiatkari tvrdia že áno, majiteľ fary a investor, že nie. „Ak by si súdy osvojili výklad v neprospech nášho ponímania, bola by to pre ochranu pamiatok katastrofa. Pretože akýkoľvek objekt, kde sa odhalia jeho historické hodnoty, by závisel od svojvôle vlastníka. V procese vyhlasovania by ho mohol zničiť,“ dodáva Kodoňová.
.fara ako príťaž
Šok mnohých obyvateľov Žiliny nevyvolal iba svojrázny spôsob „rekonštrukcie historického objektu“ (stavebný úrad vydal totiž povolenie na rekonštrukciu, nie na asanáciu), ale aj ostrá polemika odborníkov.
Časť z nich, dokonca renomovaní historici a archeológovia, ako sú Richard Marsina, Ľubomír Viliam Prikryl, Jozef Moravčík a Peter Štanský, napísali mesiac pred zbúraním fary, 11. júna, ministerstvu list, v ktorom žiadajú zrušiť rozhodnutie o vyhlásení fary za NKP. Argumentujú okrem iného tým, že budova fary z roku 1777 nemá historický význam pre mesto, neodohrali sa tu žiadne významné udalosti, dôležité pre dejiny mesta. No najmä, asanáciou budovy by sa podľa nich mohol uskutočniť komplexný archeologický výskum v lokalite nálezu základov stredovekého hradu v tesnej blízkosti fary. Korunu všetkému nasadzujú záverečným tvrdením, že ďalší výskum by mohol priniesť dôležité poznatky zo stredoveku o počiatkoch mesta a hradu, čo je „oveľa dôležitejšie, ako zachovanie objektu z roku 1777, ktorý bol stavebne nekvalitný, narýchlo postavený a viackrát prestavaný“.
Čo však, ak by to tak nebolo, páni? Čo ak by výskum očakávané poznatky nepriniesol? Má azda budova starej fary padnúť na oltár výskumu s neistými výsledkami? Tieto otázky sú však už, žiaľ, irelevantné, fara je preč. Namiesto nej je tam stavebná jama, na ktorú sa dnes cez medzery v plote pozerajú okoloidúci. Podnikateľ blízky exprimátorovi Slotovi, George Trabelssie, tu stavia obchodné centrum. Kedysi bola cirkev nositeľkou vzdelanosti a kultúrnych hodnôt. Dnes Boží Syn nemusí vyprášiť priekupníkov zo synagógy, pretože chrám sa ocitne v tesnom susedstve (väčšieho) nákupného centra. Nie je náhodou konanie cirkvi v tomto prípade paralelou škandálu z poľských Katovíc, kde miestna farnosť odobrila zámer „prevádzkovať“ Kaplnku sv. Barbory priamo v hypermarkete? Trabelssie je v tomto zmysle mimo hry. Akokoľvek lákavú ponuku na odkúpenie pozemku a fary mohol cirkvi dať, keby tá bola principiálna a zodpovedná voči svojmu vlastnému dedičstvu, odmietla by zámer obchodného domu, do ktorého „sa zapasuje“ replika fary. Trabelssie pristúpil na kompromis, pretože vedenie mesta na čele s primátorom Ivanom Harmanom (SDKÚ-DS), od ktorého väčšina obyvateľov mesta očakávala vymetenie chlieva po predchodcovi, ho presvedčilo (podobne ako presvedčilo cirkev, ktorá predtým neúspešne žiadala o zbúranie fary), aby pristúpil na vybudovanie modernej repliky pôvodnej fary. Vznikne teda mačkopes, akožepamiatka. A aj to je otázne, pretože to všemocnému Trabelssiemu iba komplikuje situáciu, zvyšuje náklady a jeho architekti musia prekresľovať projekty. No najmä, nikto dnes nevie povedať, ako bude „brand new“ fara v rohu obchoďáku využitá. V šlamastike je však najmä vlastník, ktorým je ešte stále cirkev. Nemá zdroje tu čosi prevádzkovať. A čelí trestnému oznámeniu.
Už sme si na Slovensku zvykli, že cirkev často chápe pamiatky ako nepotrebnú príťaž. Ľudovo povedané, staré barabizne. Chcú čosi nové, moderné. Aj žilinský vikár Ladislav Stromček (pozri rozhovor v rámčeku) sa dlhodobo otvorene vyjadruje, že fara pre cirkev nemala historickú hodnotu. Ľutuje však spôsob, akým zišla z tohto sveta.
.boj starého so starším?
Tvrdenia štyroch historikov a archeológov, spochybňujúce hodnotu budovy fary, ostro namieta riaditeľ Krajského pamiatkového úradu (KPÚ) v Žiline Miloš Dudáš. Objekt z poslednej tretiny 18. storočia (čo je však dôležité, podľa odborného názoru pamiatkarov má staršie, možno aj stredoveké jadro) má – respektíve mal – napriek požiarom a renováciám v minulosti nespochybniteľnú historickú, urbanistickú, architektonickú i kultúno-spoločenskú hodnotu. Dudáš ako neakceptovateľné označil aj tvrdenie autorov listu, že asanáciou budovy by sa mohol uskutočniť archeologický výskum. Tá totiž znamená nenávratné zničenie autentickej stavebnej hmoty z obdobia baroka, možno aj jej renesančného alebo stredovekého jadra. „Našou prvoradou úlohou je stavby historického významu chrániť a zveľaďovať, nie ich búrať a ničiť, aby sme pod nimi hľadali hypotetické zvyšky ešte starších objektov,“ uvádza Dudáš.
Riaditeľ archívu v Žiline Peter Štanský prišiel so závažným tvrdením, podľa ktorého pamiatkari a ministerstvo účelovo skresľujú históriu. A to tým, že v zdôvodnení rozhodnutia ministerstva sa objavila veta, podľa ktorej budova starej fary so zachovanou stredovekou časťou prešla niekoľkými úpravami, opravami a renováciami v rokoch 1678, 1699, 1777 a v novšej dobe. To je podľa Štanského lož, pretože v roku 1678 nedošlo k „úpravám“, ale k požiaru, ktorý faru zničil a následne ju v roku 1699 neopravovali, ale celkom asanovali. „Jezuiti rozobrali celú bývalú faru a materiál použili na stavbu školy,“ uvádza Štanský a pokračuje: „K opätovnej stavbe fary došlo až v roku 1777, o čom máme záznam v podobe výpisu z účtovnej knihy mesta Žilina. Majiteľka susedného pozemku pani Slatiniová predala mestu na rozšírenie farského pozemku svoju nezastavanú záhradu za 50 zlatých, pretože – ako sa píše v kúpno-predajnej zmluve – starodávny pľac farský úzky bol pre nové široké stavanie farské, ktoré potrebovalo. To znamená, že pôvodná fara tam už nebola.“
.na kameni kameň
Čisto hypoteticky, aj keby fara pochádzala „iba“ z roku 1777, znamená to azda, že nemala historickú hodnotu, ako tvrdí Štanský? To azda nie. Kľúčové je však iné tvrdenie Štanského: „Budova fary z roku 1777 v návrhu KPÚ nebola hodná zápisu do NKP, preto ju museli historicky posunúť do 15. storočia, čo však nepreukázali ničím, iba vizuálnym rozborom.“
Voči tomu sa však ostro ohradil šéf KPÚ Dudáš. „Nerozumiem nadpráci pána Štanského. Nechápem, ako prišiel na to, že budova fary nebola hodná zápisu medzi pamiatky kvôli tomu, že pochádza z roku 1777. Je to nezmysel. Konanie o zápise fary sa začalo v septembri 2007, keď sa tu v Žiline začalo šepkať, že sa s ňou niečo začne diať. V marci 2008 nám potom prišla žiadosť cirkvi o jej asanáciu, čo sme zamietli. Medzitým v januári ministerská komisia uznala, že objekt fary je hodnotný a hodný zápisu. Požiadala nás však o to, aby sme návrh na zápis fary medzi NKP doplnili o nedeštruktívny architektonicko-historický výskum, čo sme aj urobili. V tom čase boli v budove prevádzky, hĺbkový výskum by sme ani nemohli robiť,“ tvrdí Dudáš.
Odborný teoretický spor sa zmenil na nepochopiteľnú účelovú argumentáciu. Štanský tvrdí, že fara bola nanovo postavená až v roku 1777. Logickú otázku, kde teda bola fara po požiari v roku 1678, však nezodpovedal. Dudáš oponuje, že po požiari v roku 1678 jezuiti faru opravili, tak ako kostol, pričom vznikla menšia budova s použitím kamenných prvkov pôvodnej fary. Inými slovami, fara z roku 1777 mala renesančné, možno ešte staršie jadro. Kto má pravdu? Skôr Dudáš, pretože už pohľad odborníka na klenbu v miestnosti fary zvanej Palacinkáreň – išlo o valenú klenbu s lunetami – jednoznačne poukazuje na to, že jadro budovy bolo zo 17. storočia, možno aj staršie. Taký typ klenby sa už neskôr v baroku nestaval. Na také zistenie pritom nebol potrebný hĺbkový výskum, po akom dnes volá Štanský. Ako archivár to zrejme nevie, ale pamiatkari podľa platnej legislatívy ani nemôžu taký výskum nariadiť skôr, než je objekt zapísaný ako NKP.
.piláti žilinskí
Týždenník MY Žilinské noviny patrí medzi neveľa žilinských médií, ktoré boli a sú aj v nových časoch kritické voči Slotovi, Trabelssiemu a ich ľuďom. „Pre nás sa začala téma fary pred rokom, keď Trabelssie skupine novinárov ukázal projekty obchodného centra a povedal, aby sme o tom mlčali. To je jeho spôsob manipulácie, ktorý mu tu vychádza. Väčšinu novinárov má spracovaných,“ hovorí šéfredaktor Michal Filek.
Neskôr svoj zámer zbaviť sa starej fary transparentne oznámila aj cirkev vo Farských listoch. Lenže do nádejného biznisu vstúpili pamiatkari. Začala sa hra o čas, kto bude prvý. Pamiatkari so zápisom medzi NKP alebo cirkev a Trabelssie? Mesto tvrdí, že chcelo zachrániť aspoň niečo – presnejšie zachovať genius loci, teda duch miesta – a nesúhlasilo preto s asanáciou, iba s úplnou rekonštrukciou. Ťažko povedať, či ide o dobrý úmysel, naivitu, alebo alibizmus. Dôležité však je, že stavebný úrad zrejme porušil zákon tým, že pred vydaním stavebného rozhodnutia si nevyžiadal stanovisko KPÚ. Rozoberanie fary sa začalo šetrným spôsobom, až prišlo k noci z 12. na 13. júla, keď nasadili ťažké mechanizmy. S odôvodnením, že budova s narušenou statikou ohrozovala ľudí. Toto rozhodnutie posvätila komisia, kde bol autorizovaný bezpečnostný technik Jaroslav Sulovec, no okrem iného aj šéf archívu Štanský. Následne postup rozoberania fary začala vyšetrovať polícia a štátny stavebný dohľad konštatoval, že stavebník aj zhotoviteľ porušili viaceré ustanovenia stavebného zákona.
O čo teda v tomto príbehu s fatálnym koncom najmä ide? O dogmatizmus pamiatkarov, ktorí „natruc“ chudákov vlastníkov, bez náležitej podpory zo strany štátu, označujú svojvoľne objekty za pamiatky? Alebo o nezodpovedný prístup voči vlastnej histórii necitlivých vlastníkov, ktorí pamiatku chápu ako príťaž a hľadajú spôsob, ako sa jej zbaviť? Odpovedať si azda môže každý sám. Dnes je v Žiline plno Pilátov, obrazne povedané. Pamiatke, ktorá zmizla skôr, ako sa ňou mala stať, to však už nepomôže. Táto skúsenosť však môže a musí pomôcť zachrániť iné pamiatky. Pretože ide o nenahraditeľné hodnoty.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.