Nie je krajšie ani staršie ako európske metropoly, vyššie budovy sa už dávno stavajú v Ázii, v počte obyvateľov ho už dávno predbehli veľkomestá tretieho sveta a cesty má na mnohých miestach horšie ako Bratislava. A aj tak je to pupok sveta. New York City.
New York – to je Piata Avenue so značkovými obchodmi aj ulice v Harleme, kde sa človek pomaly bojí vystúpiť z auta, sú to nerezové chrliče na Chrysler Building aj poľské obchody na brooklynskom Greenpointe, je to zoo v Bronxe aj donedávna najväčšia skládka na svete Fresh Kills na Staten Islande, sú to Číňania na Canal Street, ortodoxní Židia vo Williamsburgu a pakistanskí taxikári, ktorí sú všade, je to Ground Zero aj Federal Hall, sú to Vlasy v Central Parku i Krstný otec v Radio Music City Hall, je to výpredajový obchodný dom Century 21 aj kníhkupectvo a antikvariát Strand Bookstore.
New York – to je, ak počítame len mesto, osem miliónov ľudí, dva a pol milióna stromov a o nejaký ten milión viac áut. A hory betónu, asfaltu a ocele. A všetkého iného.
.k Novému Yorku
Nazhromaždiť to všetko trvalo necelé štyri storočia. Hoci prvým Európanom, ktorý sa v roku 1524 vplavil do Newyorského zálivu, bol Talian plaviaci sa pod francúzskou vlajkou Giovanni da Verrazano (je po ňom pomenovaný most spájajúci Staten Island s Brooklynom) a prvým, kto sa plavil okolo ostrova Manhattan bol Angličan Henry Hudson (po ňom je pomenovaná celá rieka), skutočná „zásluha“ patrí až Holanďanovi Adraienovi Blockovi ( po ňom je pomenovaný Block Island, ležiaci východne od Long Island), ktorý sa na Manhattane aj so svojou posádkou vylodil v roku 1613 a keďže im zhorela loď, prečkali tam zimu.
Prvá stála osada však bola na Manhattane založená až v roku 1625, keď tam bolo vyslaných niekoľko holandských rodín z okolia Albany (dnes hlavné mesto štátu New York). Nasledujúci rok „kúpil“ ich predák Peter Minuit, ktorý je dnes považovaný za najväčšieho vyjednávača všetkých dôb, ostrov od indiánov za rôzne tovary podobné tým ktoré dnes dostať na Canal Street v hodnote 60 guldenov.
V roku 1664 v priebehu anglo-holandskej vojny dobyl mesto plukovník Richard Nicolls. Jakub, vojvoda z Yorku, brat anglického kráľa Karola II., mu na tomto mieste umožnil založiť kolóniu. Holanďania síce v nasledujúcom desaťročí dostali územie pod svoju kontrolu, ale bolo to len na chvíľu a z Nového Amsterdamu sa stal Nový York (na čiu počesť bol pomenovaný, je jasné).
.k revolúcii
Dlhé roky po dobytí Angličanmi bol New York, ktorý sa vtedy rozkladal len na ostrove Manhattan, považovaný za baštu britskej koruny. Aj tu sa však udiali udalosti, ktoré toto presvedčenie narušili.
V roku 1734 prišlo napríklad k zásadnej skúške práv kolonistov. Vydavateľ týždenníka New York Weekly Journal John Peter Zenger bol zatknutý a uväznený za očiernenie britského guvernéra New Yorku Williama Cosbyho. Na súde však Zengerov právnik Andrew Hamilton presvedčil porotu, že Zengerove články plné urážok nie sú nactiutŕhačské, ale naopak, sú úplne pravdivé. Hamilton pri procese povedal okrem iného aj tieto vety: „Prípad pred súdom nie je malým či súkromným záujmom. Nie je to spor zlého tlačiara ani New Yorku... Vo svojom dôsledku môže ovplyvniť každého slobodného človeka, ktorý žije pod britskou korunou na území Ameriky! Je to vyšší spor. Je to spor o slobodu!“
Ešte pred vyhlásením nezávislosti v roku 1776 museli Newyorčania, podobne ako kolonisti z iných britských území v Severnej Amerike, vybojovať množstvo ďalších bitiek. Napríklad po tom, ako vyšli Briti víťazne z vojen s Francúzmi a Indiánmi, museli Newyorčania podporovať britské jednotky ubytované v meste. Aby sa zvýšili daňové príjmy mesta, schválil britský parlament v roku 1764 Cukrový zákon a v roku 1765 aj Kolkový zákon, ktorý zavádzal použitie daňových kolkov pri obchodných transakciách. Reakciou bolo, že sa na mieste dnešnej budovy Federal Hall na Wall Street stretli zástupcovia deviatich kolónií. Výsledkom ich stretnutia bola tzv. Deklarácia práv a krívd, v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že kolonisti majú tie isté práva ako Angličania, že kolónie odmietajú dodatočné zdanenie bez reprezentácie, že bez volebného práva britský parlament nemôže reprezentovať kolonistov, ako aj to, že miestni majú právo na súd pred porotou a nemôžu byť súdení špeciálnymi britskými súdmi.
.hlavné mesto
Tých niekoľko rokov, ktoré ešte zostávali do revolúcie, prežil New York v relatívnom pokoji. V meste síce operovala skupina s názvom Synovia slobody, ktorí napríklad útočili na domy a majetky britských úradníkov, ale miestni obchodníci nechceli konflikt vyhrocovať a želali si radšej pokojné spolunažívanie s domovskou krajinou. Všetci si však uvedomovali, že v prípade konfliktu sa stane New York dôležitým miestom, pretože ležal na ceste medzi severnými a južnými kolóniami.
Uvedomoval si to aj generál George Washington, ktorý bol v tomto meste v čase vyhlásenia Deklarácie nezávislosti. V Brooklyne a na Manhattane vzdoroval Britom tri mesiace, nakoniec však mesto neudržal.
Briti mesto okupovali až do roku 1783, keď sa vojna skončila. New York v tom čase pustol a zachvátili ho dva veľké požiare. Stal sa tiež mestom, odkiaľ lojalisti opúšťali krajinu (v roku 1783 ich vraj bolo 60-tisíc) a kde bol veľký tábor pre amerických vojnových zajatcov (odhaduje sa, že ich tu zomrelo asi 11-tisíc, teda viac, ako ich padlo v bitkách po celej krajine).
New York sa stal nakrátko aj hlavným mestom. Od roku 1785 tu sídlil Kongres Konfederácie (nástupca Kontinentálneho kongresu a predchodca Kongresu Spojených štátov) a o štyri roky neskôr tu bol inaugurovaný za prezidenta George Washington. Toto obdobie však trvalo len do roku 1790, keď sa federálna vláda presťahovala do Filadelfie (vláda štátu New York sa presťahovala v roku 1797 do Albany). Mestu to však nijako zvlášť neuškodilo.
.centrum
Obyvateľstvo New Yorku sa v priebehu tridsiatich rokov – od prvého federálneho sčítania ľudu v roku 1790 do roku 1820 rozrástlo z 33-tisíc na 123-tisíc. Nie je to vôbec prekvapujúce, keď zoberieme do úvahy fakt, že napríklad v rokoch 1815 – 1820 priplávalo do Ameriky (väčšinou cez New York) okolo 100-tisíc ľudí bez toho, že by museli ukázať jediný doklad a že po vojne sa do mesta prisťahovali tisíce novoanglických Yankees.
Prvá polovica 19. storočia bola aj obdobím nebývalého ekonomického rastu. Napomohol to prvý minister financií a Newyorčan Alexander Hamilton, ako aj otvorenie Erijského kanála v roku 1825, ktorý prepojil oblasť Veľkých jazier s riekou Hudson a s morom, čím sa New York stal najvýznamnejším obchodným centrom v krajine. Veľký rozvoj zaznamenala burza, banky v okolí Wall Street i Washington Market (tento trh sa rozkladal približne do polovice dvadsiateho storočia na mieste Dvojičiek.)
Dôležitým impulzom na rozvoj mesta bol aj tzv. Commissioners´ Plan z roku 1811. Na nezastavanej ploche medzi 14. a 155. ulicou sa malo budovať podľa presne určenej pravouhlej siete. Zo severu na juh malo viesť dvanásť sto stôp širokých (30 metrov) tried, ktoré mali byť od seba vzdialené 922 stôp (281 metrov). Ulice, ktoré mali viesť od rieky Hudson k East River, mali byť zväčša široké 60 stôp (18 metrov) a vzdialenosť medzi nimi mala byť 200 stôp (61 metrov). Jedinou priebežnou komunikáciou, ktorá porušovala sieť, bola Broadway. Keď uvážime, ako sa vtedy stavalo v zaľudnenej Európe, bol to veľmi veľkorysý plán rozvoja. Jedinou chybou bolo, že plán nepočítal s verejnými priestormi, našťastie však v tom čase dorazila z Londýna a z Paríža móda zakladať veľké mestské parky, na základe čoho sa otcovia mesta v polovici storočia rozhodli vyčleniť 843 akrov (3,4 km2) na výstavbu Central Parku a tiež plochy na niekoľko menších parkov.
.hustejšie, vyššie, širšie
V devätnástom storočí sa menilo aj zloženie obyvateľstva. Kým zo začiatku v meste výrazne dominovali stredostavovskí protestanti, v 40. rokoch, v čase írskeho hladomoru, do New Yorku prúdili tisíce nemajetných katolíckych Írov. V roku 1850 (New York mal už pol milióna obyvateľov) už tvorili štvrtinu obyvateľstva a vyžiadali si nielen vznik dobrovoľníckych skupín, dozerajúcich na poriadok v meste, ale aj zlepšenie mestských služieb, hasičských zborov, polície a spracovania odpadu. Podobné problémy zažilo mesto aj medzi rokmi 1870 – 1900, keď po Íroch prišla talianska, nemecká, grécka a židovská vlna. Tisíce, najmä židovských emigrantov z týchto vĺn sa tiesnilo v malých a nevyhovujúcich bytoch na Lower East Side.
V päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa mesto začalo ťahať do výšky. Jednou z technológií, ktorá to umožnila, bola skeletová oceľová konštrukcia. Aj vďaka nej mohla vyrásť 43-metrová budova považovaná niektorými za prvý newyorský mrakodrap, Equitable Building, dostavaná v roku 1870 (na jej mieste dnes stojí rovnomenná budova, ktorá však bola postavená v roku 1915).
Mrakodrapy si začali stavať najmä veľké firmy, ktoré túžili po ďalšom rozvoji a zvečnení svojej moci. Každých desať rokov sa tak New York, kde už začínala byť núdza o miesto, zdvíhal o desať i viac poschodí. Kým na južnom Manhattane v okolí Wall Street to bola nevyhnutnosť, v druhom ohnisku vysokých budov, v okolí Grand Central Station, išlo skôr o prestíž. Stavba takých budov, ako Chrysler Building či Empire State Building, bola síce v čase krízy trochu nepochopiteľná, ale aj vďaka tomu má dnes New York svoju charakteristickú siluetu akoby s dvoma centrami.
Bez ohľadu na všetky prisťahovalecké vlny najväčší rast mesto zaznamenalo v roku 1898, keď sa k poldruhamiliónovému Manhattanu pripojili ďalšie územia s takmer dvoma miliónmi obyvateľov a mesto sa tak rozčlenilo na päť častí, ktoré existujú dodnes: Manhattan, Bronx, Queens, Brooklyn a Staten Island.
.hlavné mesto sveta
Dvadsiate storočie prinieslo veľa nového. New York sa stal cieľom mnohých Afroameričanov, prichádzajúcich z južanských štátov. Skončila sa dlhoročná vláda skorumpovanej demokratickej Tamanny Hall a v medzivojnovom období nastúpil do čela mesta reformný republikánsky starosta Fiorello La Guardia (podľa neho je pomenované mestské letisko), ktorý rázne bojoval proti všadeprítomnému organizovanému zločinu.
Aby sa mestské časti aj fyzicky spojili, bolo vybudovaných veľa mostov a tunelov. Metro, ktoré sa začalo budovať v roku 1904, má dnes 370 kilometrov. V priebehu niekoľkých desaťročí bolo vybudované aj obrovské Letisko J. F. Kennedyho.
New York sa stal hlavným mestom sveta. Nie preto, že tam sídli Organizácia spojených národov: Bolo to skôr preto, že dokázalo do seba nasať prisťahovalcov a dobré nápady zo všetkých kútov sveta, že tí, ktorí ho riadili, ho navrhovali tak, aby túto funkciu mohlo splniť ako aj preto, že jeho obyvatelia boli schopní postaviť sa zaň aj v tých najťažších chvíľach.
New York – to je Piata Avenue so značkovými obchodmi aj ulice v Harleme, kde sa človek pomaly bojí vystúpiť z auta, sú to nerezové chrliče na Chrysler Building aj poľské obchody na brooklynskom Greenpointe, je to zoo v Bronxe aj donedávna najväčšia skládka na svete Fresh Kills na Staten Islande, sú to Číňania na Canal Street, ortodoxní Židia vo Williamsburgu a pakistanskí taxikári, ktorí sú všade, je to Ground Zero aj Federal Hall, sú to Vlasy v Central Parku i Krstný otec v Radio Music City Hall, je to výpredajový obchodný dom Century 21 aj kníhkupectvo a antikvariát Strand Bookstore.
New York – to je, ak počítame len mesto, osem miliónov ľudí, dva a pol milióna stromov a o nejaký ten milión viac áut. A hory betónu, asfaltu a ocele. A všetkého iného.
.k Novému Yorku
Nazhromaždiť to všetko trvalo necelé štyri storočia. Hoci prvým Európanom, ktorý sa v roku 1524 vplavil do Newyorského zálivu, bol Talian plaviaci sa pod francúzskou vlajkou Giovanni da Verrazano (je po ňom pomenovaný most spájajúci Staten Island s Brooklynom) a prvým, kto sa plavil okolo ostrova Manhattan bol Angličan Henry Hudson (po ňom je pomenovaná celá rieka), skutočná „zásluha“ patrí až Holanďanovi Adraienovi Blockovi ( po ňom je pomenovaný Block Island, ležiaci východne od Long Island), ktorý sa na Manhattane aj so svojou posádkou vylodil v roku 1613 a keďže im zhorela loď, prečkali tam zimu.
Prvá stála osada však bola na Manhattane založená až v roku 1625, keď tam bolo vyslaných niekoľko holandských rodín z okolia Albany (dnes hlavné mesto štátu New York). Nasledujúci rok „kúpil“ ich predák Peter Minuit, ktorý je dnes považovaný za najväčšieho vyjednávača všetkých dôb, ostrov od indiánov za rôzne tovary podobné tým ktoré dnes dostať na Canal Street v hodnote 60 guldenov.
V roku 1664 v priebehu anglo-holandskej vojny dobyl mesto plukovník Richard Nicolls. Jakub, vojvoda z Yorku, brat anglického kráľa Karola II., mu na tomto mieste umožnil založiť kolóniu. Holanďania síce v nasledujúcom desaťročí dostali územie pod svoju kontrolu, ale bolo to len na chvíľu a z Nového Amsterdamu sa stal Nový York (na čiu počesť bol pomenovaný, je jasné).
.k revolúcii
Dlhé roky po dobytí Angličanmi bol New York, ktorý sa vtedy rozkladal len na ostrove Manhattan, považovaný za baštu britskej koruny. Aj tu sa však udiali udalosti, ktoré toto presvedčenie narušili.
V roku 1734 prišlo napríklad k zásadnej skúške práv kolonistov. Vydavateľ týždenníka New York Weekly Journal John Peter Zenger bol zatknutý a uväznený za očiernenie britského guvernéra New Yorku Williama Cosbyho. Na súde však Zengerov právnik Andrew Hamilton presvedčil porotu, že Zengerove články plné urážok nie sú nactiutŕhačské, ale naopak, sú úplne pravdivé. Hamilton pri procese povedal okrem iného aj tieto vety: „Prípad pred súdom nie je malým či súkromným záujmom. Nie je to spor zlého tlačiara ani New Yorku... Vo svojom dôsledku môže ovplyvniť každého slobodného človeka, ktorý žije pod britskou korunou na území Ameriky! Je to vyšší spor. Je to spor o slobodu!“
Ešte pred vyhlásením nezávislosti v roku 1776 museli Newyorčania, podobne ako kolonisti z iných britských území v Severnej Amerike, vybojovať množstvo ďalších bitiek. Napríklad po tom, ako vyšli Briti víťazne z vojen s Francúzmi a Indiánmi, museli Newyorčania podporovať britské jednotky ubytované v meste. Aby sa zvýšili daňové príjmy mesta, schválil britský parlament v roku 1764 Cukrový zákon a v roku 1765 aj Kolkový zákon, ktorý zavádzal použitie daňových kolkov pri obchodných transakciách. Reakciou bolo, že sa na mieste dnešnej budovy Federal Hall na Wall Street stretli zástupcovia deviatich kolónií. Výsledkom ich stretnutia bola tzv. Deklarácia práv a krívd, v ktorej sa okrem iného uvádzalo, že kolonisti majú tie isté práva ako Angličania, že kolónie odmietajú dodatočné zdanenie bez reprezentácie, že bez volebného práva britský parlament nemôže reprezentovať kolonistov, ako aj to, že miestni majú právo na súd pred porotou a nemôžu byť súdení špeciálnymi britskými súdmi.
.hlavné mesto
Tých niekoľko rokov, ktoré ešte zostávali do revolúcie, prežil New York v relatívnom pokoji. V meste síce operovala skupina s názvom Synovia slobody, ktorí napríklad útočili na domy a majetky britských úradníkov, ale miestni obchodníci nechceli konflikt vyhrocovať a želali si radšej pokojné spolunažívanie s domovskou krajinou. Všetci si však uvedomovali, že v prípade konfliktu sa stane New York dôležitým miestom, pretože ležal na ceste medzi severnými a južnými kolóniami.
Uvedomoval si to aj generál George Washington, ktorý bol v tomto meste v čase vyhlásenia Deklarácie nezávislosti. V Brooklyne a na Manhattane vzdoroval Britom tri mesiace, nakoniec však mesto neudržal.
Briti mesto okupovali až do roku 1783, keď sa vojna skončila. New York v tom čase pustol a zachvátili ho dva veľké požiare. Stal sa tiež mestom, odkiaľ lojalisti opúšťali krajinu (v roku 1783 ich vraj bolo 60-tisíc) a kde bol veľký tábor pre amerických vojnových zajatcov (odhaduje sa, že ich tu zomrelo asi 11-tisíc, teda viac, ako ich padlo v bitkách po celej krajine).
New York sa stal nakrátko aj hlavným mestom. Od roku 1785 tu sídlil Kongres Konfederácie (nástupca Kontinentálneho kongresu a predchodca Kongresu Spojených štátov) a o štyri roky neskôr tu bol inaugurovaný za prezidenta George Washington. Toto obdobie však trvalo len do roku 1790, keď sa federálna vláda presťahovala do Filadelfie (vláda štátu New York sa presťahovala v roku 1797 do Albany). Mestu to však nijako zvlášť neuškodilo.
.centrum
Obyvateľstvo New Yorku sa v priebehu tridsiatich rokov – od prvého federálneho sčítania ľudu v roku 1790 do roku 1820 rozrástlo z 33-tisíc na 123-tisíc. Nie je to vôbec prekvapujúce, keď zoberieme do úvahy fakt, že napríklad v rokoch 1815 – 1820 priplávalo do Ameriky (väčšinou cez New York) okolo 100-tisíc ľudí bez toho, že by museli ukázať jediný doklad a že po vojne sa do mesta prisťahovali tisíce novoanglických Yankees.
Prvá polovica 19. storočia bola aj obdobím nebývalého ekonomického rastu. Napomohol to prvý minister financií a Newyorčan Alexander Hamilton, ako aj otvorenie Erijského kanála v roku 1825, ktorý prepojil oblasť Veľkých jazier s riekou Hudson a s morom, čím sa New York stal najvýznamnejším obchodným centrom v krajine. Veľký rozvoj zaznamenala burza, banky v okolí Wall Street i Washington Market (tento trh sa rozkladal približne do polovice dvadsiateho storočia na mieste Dvojičiek.)
Dôležitým impulzom na rozvoj mesta bol aj tzv. Commissioners´ Plan z roku 1811. Na nezastavanej ploche medzi 14. a 155. ulicou sa malo budovať podľa presne určenej pravouhlej siete. Zo severu na juh malo viesť dvanásť sto stôp širokých (30 metrov) tried, ktoré mali byť od seba vzdialené 922 stôp (281 metrov). Ulice, ktoré mali viesť od rieky Hudson k East River, mali byť zväčša široké 60 stôp (18 metrov) a vzdialenosť medzi nimi mala byť 200 stôp (61 metrov). Jedinou priebežnou komunikáciou, ktorá porušovala sieť, bola Broadway. Keď uvážime, ako sa vtedy stavalo v zaľudnenej Európe, bol to veľmi veľkorysý plán rozvoja. Jedinou chybou bolo, že plán nepočítal s verejnými priestormi, našťastie však v tom čase dorazila z Londýna a z Paríža móda zakladať veľké mestské parky, na základe čoho sa otcovia mesta v polovici storočia rozhodli vyčleniť 843 akrov (3,4 km2) na výstavbu Central Parku a tiež plochy na niekoľko menších parkov.
.hustejšie, vyššie, širšie
V devätnástom storočí sa menilo aj zloženie obyvateľstva. Kým zo začiatku v meste výrazne dominovali stredostavovskí protestanti, v 40. rokoch, v čase írskeho hladomoru, do New Yorku prúdili tisíce nemajetných katolíckych Írov. V roku 1850 (New York mal už pol milióna obyvateľov) už tvorili štvrtinu obyvateľstva a vyžiadali si nielen vznik dobrovoľníckych skupín, dozerajúcich na poriadok v meste, ale aj zlepšenie mestských služieb, hasičských zborov, polície a spracovania odpadu. Podobné problémy zažilo mesto aj medzi rokmi 1870 – 1900, keď po Íroch prišla talianska, nemecká, grécka a židovská vlna. Tisíce, najmä židovských emigrantov z týchto vĺn sa tiesnilo v malých a nevyhovujúcich bytoch na Lower East Side.
V päťdesiatych rokoch devätnásteho storočia sa mesto začalo ťahať do výšky. Jednou z technológií, ktorá to umožnila, bola skeletová oceľová konštrukcia. Aj vďaka nej mohla vyrásť 43-metrová budova považovaná niektorými za prvý newyorský mrakodrap, Equitable Building, dostavaná v roku 1870 (na jej mieste dnes stojí rovnomenná budova, ktorá však bola postavená v roku 1915).
Mrakodrapy si začali stavať najmä veľké firmy, ktoré túžili po ďalšom rozvoji a zvečnení svojej moci. Každých desať rokov sa tak New York, kde už začínala byť núdza o miesto, zdvíhal o desať i viac poschodí. Kým na južnom Manhattane v okolí Wall Street to bola nevyhnutnosť, v druhom ohnisku vysokých budov, v okolí Grand Central Station, išlo skôr o prestíž. Stavba takých budov, ako Chrysler Building či Empire State Building, bola síce v čase krízy trochu nepochopiteľná, ale aj vďaka tomu má dnes New York svoju charakteristickú siluetu akoby s dvoma centrami.
Bez ohľadu na všetky prisťahovalecké vlny najväčší rast mesto zaznamenalo v roku 1898, keď sa k poldruhamiliónovému Manhattanu pripojili ďalšie územia s takmer dvoma miliónmi obyvateľov a mesto sa tak rozčlenilo na päť častí, ktoré existujú dodnes: Manhattan, Bronx, Queens, Brooklyn a Staten Island.
.hlavné mesto sveta
Dvadsiate storočie prinieslo veľa nového. New York sa stal cieľom mnohých Afroameričanov, prichádzajúcich z južanských štátov. Skončila sa dlhoročná vláda skorumpovanej demokratickej Tamanny Hall a v medzivojnovom období nastúpil do čela mesta reformný republikánsky starosta Fiorello La Guardia (podľa neho je pomenované mestské letisko), ktorý rázne bojoval proti všadeprítomnému organizovanému zločinu.
Aby sa mestské časti aj fyzicky spojili, bolo vybudovaných veľa mostov a tunelov. Metro, ktoré sa začalo budovať v roku 1904, má dnes 370 kilometrov. V priebehu niekoľkých desaťročí bolo vybudované aj obrovské Letisko J. F. Kennedyho.
New York sa stal hlavným mestom sveta. Nie preto, že tam sídli Organizácia spojených národov: Bolo to skôr preto, že dokázalo do seba nasať prisťahovalcov a dobré nápady zo všetkých kútov sveta, že tí, ktorí ho riadili, ho navrhovali tak, aby túto funkciu mohlo splniť ako aj preto, že jeho obyvatelia boli schopní postaviť sa zaň aj v tých najťažších chvíľach.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.