Predčasné prepustenie niekoľkonásobného vraha a legendy teroristickej organizácie RAF (Frakcia Červenej armády) Christiana Klara vyvolalo v Nemecku ostré polemiky. Kto boli ľudia, ktorí sa v sedemdesiatych rokoch stali postrachom Nemecka, a teraz je údajne čas urobiť za ich činmi hrubú čiaru?
Zčiatkom apríla 1968 nasadla štvorica nenápadných mladých ľudí do sivého volkswagenu a zamierila do výkladnej skrine nemeckého kapitalizmu – Frankfurtu nad Mohanom. Tam sa rozhodli vykonať to, o čom už dlhé týždne diskutovali v berlínskych kaviarňach a čo si sami pre seba sformulovali do jednoduchého hesla: prejsť od slov k činom. Všetci štyria pochádzali z prostredia študentského hnutia, ktorého časť sa zradikalizovala uprostred roku 1967, keď Nemecko navštívil iránsky šach Rezá Pahlaví. Protesty študentov proti návšteve prerástli do bitky s políciou, počas ktorej jeden z policajtov zastrelil študenta teológie Benna Ohnesorga. Niekoľko mladých radikálov si vtedy povedalo, že je čas rozpútať protiimperialistickú revolúciu. A to všetkými prostriedkami. „Zapaľujte obchodné domy, nech malomeštiaci, ktorí si v nich skúšajú nové šaty, počujú, ako znie praskanie ohňa v ušiach vietnamských detí,“ znelo jedno z hesiel tých dní. V tú aprílovú noc vo Frankfurte plamene skutočne vzbĺkli. Požiare v obchodných domoch Kaufhof a Sneider odštartovali to, čo spisovateľ Heinrich Böll nazval vojnou šiestich proti šesťdesiatim miliónom.
.zlatá mládež
Frankfurtskú skupinku podpaľačov viedol 25-ročný Andreas Baader, ktorému pomáhala jeho priateľka, 28-ročná Gudrun Ensslinová, 27-ročný študent histórie Thorwald Proll a o rok mladší divadelný herec Horst Söhnlein. Hoci viedli boj proti malomeštiackej spoločnosti, neboli to žiadni proletári. Gudrun Esslingová bola poslušná dcérka švábskeho protestanského farára. Všetkými stupňami škôl prešla s vynikajúcimi výsledkami a na univerzite v Tübingene študovala filozofiu, germanistiku a anglistiku. Zamilovala sa do syna prominentného nacistického spisovateľa Willa Vespera a spoločne si dokonca založili malé vydavateľstvo Štúdio novej literatúry. Usporiadaný život ju však po čase začal nudiť. Chcela zachraňovať svet, byť úspešná, uznávaná, urobiť politickú kariéru. To všetko doslova za pár mesiacov. Keď sa sny neplnili tak rýchlo, prepadla depresiám a len tak sa potácala životom. Opustila priateľa, ktorý neskôr spáchal samovraždu, a dokonca si zahrala hlavnú úlohu v pornofilme. Potom sa však zoznámila s Andreasom Baaderom a ten dal jej životu nový smer – boj za svetovú revolúciu.
Baader nebol intelektuál. Predstieral, že rád číta Sartra a Nietzscheho, ale bola to len póza. Keď študenti na zhromaždeniach ideologicky diskutovali, nezapájal sa, pretože väčšinou netušil, o čom je reč. Nakoniec bol jediným nemeckým teroristom tohto obdobia, ktorý neštudoval na vysokej škole. V spoločnosti síce rád tvrdil, že pracoval v novinách Berliner Zeitung a pre názorové nezhody z nich odišiel. Pravda bola taká, že tam ako elév viac-menej nosil starším kolegom kávu. Mnohým intelektuálkam však imponoval. Bol rozhodný, žiadny kaviarenský teoretik, a tých pár revolučných poučiek sa naučil dokonale.
.študentská ikona
Po frankfurtskej akcii sa všetkým podpaľačom okrem Baadera podarilo uniknúť spravodlivosti. Práve počas procesu s ním vstupuje na scénu žena, ktorá sa zakrátko stane ďalšou kľúčovou tvárou RAF. Ulrike Meinhofová sa narodila v rodine vzdelaných historikov umenia. Keďže jej rodičia umreli zavčasu, vychovávala ju známa nemecká pacifistka Renata Riemeckova. Na procese s Baaderom sa už Meinhofová zúčastnila ako v ľavicových kruhoch obdivovaná novinárka, šéfredaktorka časopisu Konkret. V tom čase v ňom pracoval aj slávny Stefan Aust, donedávna šéfredaktor týždenníka Spiegel. Vydavateľom časopisu bol Meinhofovej manžel, hamburský milionár Klaus-Reiner Röhl. V rodinnom kruhu sa však necítila dobre. Jej sebavedomiu viac imponovalo prostredie radikálnych študentov, ktorí ju považovali za ikonu. Keď Baadera uväznili, prejavil túžbu po vzdelaní. Požiadal, aby mohol navštevovať knižnicu berlínskeho Inštitútu pre sociálne otázky – vraj chce zbierať materiál na svoju knihu o sociálnej situácii mládeže na predmestiach. A požiadal ešte o konzultantku. Tou sa stala práve Meinhofová, ktorá 14. mája 1970 spoluorganizovala jeho útek z väzenia. Tento dátum sa považuje za deň oficiálneho vzniku RAF. Na čelo organizácie sa postavili Baader, Ensslinová aMeinhofová a vo svojom prvom manifeste sformulovali, o čo im ide. „Ak je správna idea čínskych komunistov, podľa ktorej sa víťazstvo nad americkým imperializmom dá dosiahnuť tým, že sa proti nemu bude bojovať vo všetkých kútoch sveta, nie je dôvod vylučovať z toho ktorúkoľvek krajinu, aj keď sú v nej sily revolúcie zatiaľ slabé a sily reakcie veľmi silné.“ Nasledovali činy. Bombové útoky na policajné stanice, na veliteľstvo americkej armády vo Frankfurte či na budovu vydavateľstva Axel Springer v Hamburgu. Celková bilancia: štyria mŕtvi a desiatky zranených. V roku 1972 polícia troch vodcov, ale aj niekoľkých ďalších teroristov zadržala, v apríli 1977 boli odsúdení na doživotie. Meinhofová spáchala v roku 1976 za nie celkom vyjasnených okolností vo väzení samovraždu.
.nasledovníci
Christian Klar, o ktorom sa dnes v Nemecku diskutuje, patril spolu s Brigitte Mohnhauptovou, prepustenou minulý rok, k druhej generácií RAF, ktorá sa sformovala počas procesu so starou gardou. O tom, čo priviedlo študenta histórie a filozofie na univerzite v Heidelbergu do radov teroristov, sa veľa nevie. Isté je len to, že vynikal chladným cynizmom a krvavé akcie si vraj doslova užíval. Práve táto generácia rozpútala v roku 1977 v Nemecku peklo. Pri bombovom atentáte zahynul generálny prokurátor Siegfried Buback a hneď na to teroristi zastrelili aj šéfa Dresdner Bank Jurgena Ponta. V septembri komando unieslo šéfa Zväzu zamestnávateľov a priemyselníkov Hannsa Martina Schleyera. Jeho oslobodenie podmienili prepustením Baadera, Ensslinovej a ďalších teroristov. Ani Schleyer však nebol neviniatko. V celom Nemecku známy kritik odborov bol bývalým Untersturmführerom SS. Cez vojnu pracoval ako vedúci Ústredného zväzu priemyslu v Protektoráte Čechy a Morava a zodpovedal za jeho zapojenie do vojnového potenciálu tretej ríše. Z tohto obdobia pochádzala aj značná časť jeho majetku. Nemeckej verejnosti bol preto jeho osud ľahostajný. Odmietala vyjednávanie o výkupnom, po ktorom volala Shleyerova rodina, a žiadala rozhodný zásah proti teroristom. To bol jeden z dôvodov, prečo sa kancelár Helmut Schmidt rozhodol konať nekompromisne. Keď požiadavky RAF zopakovali aj palestínski teroristi, ktorí uniesli lietadlo Lufthansy, Schmidt za nimi do somálskeho Mogadišu poslal špeciálne komando, ktoré ich zneškodnilo a únoscov oslobodilo. Baadera a Ensslinovú našli na druhý deň vo väzení mŕtvych. Podľa vyšetrovateľov spáchali samovraždu, hoci v Nemecku sa dodnes špekuluje, ako sa do prísne stráženej väznice mohli dostať strelné zbrane. O deň neskôr objavila polícia vo Francúzsku auto, v ktorom ležal zastrelený Schleyer. Klar s Mohnhauptovou skončili o nejaký čas v rukách polície a boli odsúdení na doživotie.
.generácia nerovnováhy?
Keď dnes bývalí teroristi vychádzajú z rozhodnutia prezidenta či súdov predčasne na slobodu, veľká časť nemeckej verejnosti si kladie otázku, či naozaj dozrel čas na hrubú čiaru a odpustenie trestu. Najmä, keď viacerí z nich svoje činy nikdy neoľutovali. Keď sa Klara v roku 2001 v jednom televíznom rozhovore opýtali, či necíti ľútosť voči obetiam a ich príbuzným odpovedal. „Prenechávam druhej strane jej pocity, rešpektujem ich, ale nezdieľam.“ Rozhodnutie o Klarovom prepustení kritizovala bavorská ministerka spravodlivosti, no v Nemecku nie je núdza aj o iné hlasy. Niektoré ľavicové kruhy odmietajú príslušníkov RAF nazývať teroristami a hovoria o nich ako o radikálnych aktivistoch. Iní zase argumentujú, že je predsa rozdiel medzi „normálnym“ zločincom a zločincom z intelektuálneho presvedčenia. Riaditeľ divadla Berliner Ensembel Claus Peymann dokonca Klarovi ponúkol pracovné miesto. Je vraj stelesnením tragédie celej tejto generácie. Generácie, o ktorej zase nemecký filozof Peter Sloterdijk hovorí, že žila v nerovnováhe medzi ponukou a dopytom, a to ju vyháňalo do ulíc. Vtedajšia situácia sa podľa neho už nemôže opakovať, pretože dizajnéri sú dnes rýchlejší ako publikum a okamžite spracujú každý podnet mladej generácie.“ Čo by asi na tento názor povedali napríklad v Paríži?
Zčiatkom apríla 1968 nasadla štvorica nenápadných mladých ľudí do sivého volkswagenu a zamierila do výkladnej skrine nemeckého kapitalizmu – Frankfurtu nad Mohanom. Tam sa rozhodli vykonať to, o čom už dlhé týždne diskutovali v berlínskych kaviarňach a čo si sami pre seba sformulovali do jednoduchého hesla: prejsť od slov k činom. Všetci štyria pochádzali z prostredia študentského hnutia, ktorého časť sa zradikalizovala uprostred roku 1967, keď Nemecko navštívil iránsky šach Rezá Pahlaví. Protesty študentov proti návšteve prerástli do bitky s políciou, počas ktorej jeden z policajtov zastrelil študenta teológie Benna Ohnesorga. Niekoľko mladých radikálov si vtedy povedalo, že je čas rozpútať protiimperialistickú revolúciu. A to všetkými prostriedkami. „Zapaľujte obchodné domy, nech malomeštiaci, ktorí si v nich skúšajú nové šaty, počujú, ako znie praskanie ohňa v ušiach vietnamských detí,“ znelo jedno z hesiel tých dní. V tú aprílovú noc vo Frankfurte plamene skutočne vzbĺkli. Požiare v obchodných domoch Kaufhof a Sneider odštartovali to, čo spisovateľ Heinrich Böll nazval vojnou šiestich proti šesťdesiatim miliónom.
.zlatá mládež
Frankfurtskú skupinku podpaľačov viedol 25-ročný Andreas Baader, ktorému pomáhala jeho priateľka, 28-ročná Gudrun Ensslinová, 27-ročný študent histórie Thorwald Proll a o rok mladší divadelný herec Horst Söhnlein. Hoci viedli boj proti malomeštiackej spoločnosti, neboli to žiadni proletári. Gudrun Esslingová bola poslušná dcérka švábskeho protestanského farára. Všetkými stupňami škôl prešla s vynikajúcimi výsledkami a na univerzite v Tübingene študovala filozofiu, germanistiku a anglistiku. Zamilovala sa do syna prominentného nacistického spisovateľa Willa Vespera a spoločne si dokonca založili malé vydavateľstvo Štúdio novej literatúry. Usporiadaný život ju však po čase začal nudiť. Chcela zachraňovať svet, byť úspešná, uznávaná, urobiť politickú kariéru. To všetko doslova za pár mesiacov. Keď sa sny neplnili tak rýchlo, prepadla depresiám a len tak sa potácala životom. Opustila priateľa, ktorý neskôr spáchal samovraždu, a dokonca si zahrala hlavnú úlohu v pornofilme. Potom sa však zoznámila s Andreasom Baaderom a ten dal jej životu nový smer – boj za svetovú revolúciu.
Baader nebol intelektuál. Predstieral, že rád číta Sartra a Nietzscheho, ale bola to len póza. Keď študenti na zhromaždeniach ideologicky diskutovali, nezapájal sa, pretože väčšinou netušil, o čom je reč. Nakoniec bol jediným nemeckým teroristom tohto obdobia, ktorý neštudoval na vysokej škole. V spoločnosti síce rád tvrdil, že pracoval v novinách Berliner Zeitung a pre názorové nezhody z nich odišiel. Pravda bola taká, že tam ako elév viac-menej nosil starším kolegom kávu. Mnohým intelektuálkam však imponoval. Bol rozhodný, žiadny kaviarenský teoretik, a tých pár revolučných poučiek sa naučil dokonale.
.študentská ikona
Po frankfurtskej akcii sa všetkým podpaľačom okrem Baadera podarilo uniknúť spravodlivosti. Práve počas procesu s ním vstupuje na scénu žena, ktorá sa zakrátko stane ďalšou kľúčovou tvárou RAF. Ulrike Meinhofová sa narodila v rodine vzdelaných historikov umenia. Keďže jej rodičia umreli zavčasu, vychovávala ju známa nemecká pacifistka Renata Riemeckova. Na procese s Baaderom sa už Meinhofová zúčastnila ako v ľavicových kruhoch obdivovaná novinárka, šéfredaktorka časopisu Konkret. V tom čase v ňom pracoval aj slávny Stefan Aust, donedávna šéfredaktor týždenníka Spiegel. Vydavateľom časopisu bol Meinhofovej manžel, hamburský milionár Klaus-Reiner Röhl. V rodinnom kruhu sa však necítila dobre. Jej sebavedomiu viac imponovalo prostredie radikálnych študentov, ktorí ju považovali za ikonu. Keď Baadera uväznili, prejavil túžbu po vzdelaní. Požiadal, aby mohol navštevovať knižnicu berlínskeho Inštitútu pre sociálne otázky – vraj chce zbierať materiál na svoju knihu o sociálnej situácii mládeže na predmestiach. A požiadal ešte o konzultantku. Tou sa stala práve Meinhofová, ktorá 14. mája 1970 spoluorganizovala jeho útek z väzenia. Tento dátum sa považuje za deň oficiálneho vzniku RAF. Na čelo organizácie sa postavili Baader, Ensslinová aMeinhofová a vo svojom prvom manifeste sformulovali, o čo im ide. „Ak je správna idea čínskych komunistov, podľa ktorej sa víťazstvo nad americkým imperializmom dá dosiahnuť tým, že sa proti nemu bude bojovať vo všetkých kútoch sveta, nie je dôvod vylučovať z toho ktorúkoľvek krajinu, aj keď sú v nej sily revolúcie zatiaľ slabé a sily reakcie veľmi silné.“ Nasledovali činy. Bombové útoky na policajné stanice, na veliteľstvo americkej armády vo Frankfurte či na budovu vydavateľstva Axel Springer v Hamburgu. Celková bilancia: štyria mŕtvi a desiatky zranených. V roku 1972 polícia troch vodcov, ale aj niekoľkých ďalších teroristov zadržala, v apríli 1977 boli odsúdení na doživotie. Meinhofová spáchala v roku 1976 za nie celkom vyjasnených okolností vo väzení samovraždu.
.nasledovníci
Christian Klar, o ktorom sa dnes v Nemecku diskutuje, patril spolu s Brigitte Mohnhauptovou, prepustenou minulý rok, k druhej generácií RAF, ktorá sa sformovala počas procesu so starou gardou. O tom, čo priviedlo študenta histórie a filozofie na univerzite v Heidelbergu do radov teroristov, sa veľa nevie. Isté je len to, že vynikal chladným cynizmom a krvavé akcie si vraj doslova užíval. Práve táto generácia rozpútala v roku 1977 v Nemecku peklo. Pri bombovom atentáte zahynul generálny prokurátor Siegfried Buback a hneď na to teroristi zastrelili aj šéfa Dresdner Bank Jurgena Ponta. V septembri komando unieslo šéfa Zväzu zamestnávateľov a priemyselníkov Hannsa Martina Schleyera. Jeho oslobodenie podmienili prepustením Baadera, Ensslinovej a ďalších teroristov. Ani Schleyer však nebol neviniatko. V celom Nemecku známy kritik odborov bol bývalým Untersturmführerom SS. Cez vojnu pracoval ako vedúci Ústredného zväzu priemyslu v Protektoráte Čechy a Morava a zodpovedal za jeho zapojenie do vojnového potenciálu tretej ríše. Z tohto obdobia pochádzala aj značná časť jeho majetku. Nemeckej verejnosti bol preto jeho osud ľahostajný. Odmietala vyjednávanie o výkupnom, po ktorom volala Shleyerova rodina, a žiadala rozhodný zásah proti teroristom. To bol jeden z dôvodov, prečo sa kancelár Helmut Schmidt rozhodol konať nekompromisne. Keď požiadavky RAF zopakovali aj palestínski teroristi, ktorí uniesli lietadlo Lufthansy, Schmidt za nimi do somálskeho Mogadišu poslal špeciálne komando, ktoré ich zneškodnilo a únoscov oslobodilo. Baadera a Ensslinovú našli na druhý deň vo väzení mŕtvych. Podľa vyšetrovateľov spáchali samovraždu, hoci v Nemecku sa dodnes špekuluje, ako sa do prísne stráženej väznice mohli dostať strelné zbrane. O deň neskôr objavila polícia vo Francúzsku auto, v ktorom ležal zastrelený Schleyer. Klar s Mohnhauptovou skončili o nejaký čas v rukách polície a boli odsúdení na doživotie.
.generácia nerovnováhy?
Keď dnes bývalí teroristi vychádzajú z rozhodnutia prezidenta či súdov predčasne na slobodu, veľká časť nemeckej verejnosti si kladie otázku, či naozaj dozrel čas na hrubú čiaru a odpustenie trestu. Najmä, keď viacerí z nich svoje činy nikdy neoľutovali. Keď sa Klara v roku 2001 v jednom televíznom rozhovore opýtali, či necíti ľútosť voči obetiam a ich príbuzným odpovedal. „Prenechávam druhej strane jej pocity, rešpektujem ich, ale nezdieľam.“ Rozhodnutie o Klarovom prepustení kritizovala bavorská ministerka spravodlivosti, no v Nemecku nie je núdza aj o iné hlasy. Niektoré ľavicové kruhy odmietajú príslušníkov RAF nazývať teroristami a hovoria o nich ako o radikálnych aktivistoch. Iní zase argumentujú, že je predsa rozdiel medzi „normálnym“ zločincom a zločincom z intelektuálneho presvedčenia. Riaditeľ divadla Berliner Ensembel Claus Peymann dokonca Klarovi ponúkol pracovné miesto. Je vraj stelesnením tragédie celej tejto generácie. Generácie, o ktorej zase nemecký filozof Peter Sloterdijk hovorí, že žila v nerovnováhe medzi ponukou a dopytom, a to ju vyháňalo do ulíc. Vtedajšia situácia sa podľa neho už nemôže opakovať, pretože dizajnéri sú dnes rýchlejší ako publikum a okamžite spracujú každý podnet mladej generácie.“ Čo by asi na tento názor povedali napríklad v Paríži?
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.