Príbeh štátnej lotérie, ktorá bola (zrejme) obohraná o obrovské peniaze, je panoramatické kino o hazarde, čo podstupujeme všetci, keď platíme dane. To platí aj v prípade, ak podozrenie na spolčenie hráčov z politiky, zadných podnikateľských dvorov a azda aj justície nie je žulové, ale „iba“, hm, dôvodné.
Aj keď na hlave Jána Počiatka musí trvať v danej chvíli každá opozícia, história sporu o údajné „know-how“ po federálnej Sazke začína u Ivana Mikloša. Odprisahať, že z funkcie ministra financií urobil maximum, aby nárok, o ktorom sám vyhlásil, že bol „podvodom“, zlikvidoval za čo najmenších strát, sa pri najlepšej vôli nedá. Ak tvrdenie, že si počínal nedbanlivo, by azda v konfrontácii s laikom odrazil, tak ako minimum neodškriepi fakt, že zle počítal a zle rozhodoval. To, že nárok bol pofidérny od začiatku, že šlo len o „ťahanie“ peňazí zo štátu, nezbavuje nikoho zodpovednosti.
Správanie Jána Počiatka a jeho prepojenie na právnu kanceláriu, ktorá kauzu do prehratej koncovky doviedla, nenechávajú priestor ani na milosrdnú domnienku nedbanlivostného deliktu. Ani náhlou novelizáciou súdneho poriadku sa totiž nedá zahladiť kompromitujúci fakt, že Počiatek nevyužil „mimoriadny opravný prostriedok“ okamžite. Vzbudzuje veľké podozrenie, ak čelne proti litere informačného zákona rezort utajuje dohodu, ktorá bola uzavretá, a ešte klame, že mlčanlivosť si žiada druhá strana. Počiatkovi nepridáva ani skutočnosť, že neposlal Tipos do bankrotu, keďže on zaiste nepatrí medzi tie typy, ktorým by prekážala problematickosť tohto postupu. (Do konkurzu posielali svoje firmy napr. „dobrí podnikatelia-mečiarovci“, keď nadišiel čas splácať úvery.) Z ktorejkoľvek strany sa pozrieme, Počiatek lieta v Tipose až po uši, a miera, do akej je namočený, plus „žltá karta“ z Monaka vytvárajú nielen oslepujúci kontrast s osudmi Jureňu či Izáka, ale najmä demaskujú Fica ako cynického manipulátora s „nulovou toleranciou“, ktorou zakrýva pokrivený meter na vlastných ministrov.
Kauza nesie zopár odstrašujúcich poučení, ktoré nie sú menej, ak nie viac podstatné ako fakt, či dve miliardy sa zachránia, alebo vyparia. Keby nebolo českého blogera, od ktorého prevzali informáciu domáce médiá, tak dodnes nič netušíme, a Počiatek (Tipos) s Vítekom dovedú biznis až do víťazného konca. Je neuveriteľné, na akých tenkých nitkách náhod visia na Slovensku miliardy. Keby Ivan Mikloš odišiel po júni 2006 niekam do MMF či EK, tak by bolo normálne, že kauzu, ktorú mal ako zodpovedný minister na stole štyri roky, hodil za hlavu. Ale on funguje ako opozičný líder, ako priamy protihráč svojho nástupcu. A nezávisle od všetkých trestných i netrestných oznámení, ktoré teraz podáva, nad nimi stojí otázka, čo si myslieť o pracovnej morálke a spôsobilosti opozície, ktorá sa o výrokoch v miliardových kauzách, pri ktorých bola, dozvedá od Miroslava Motejlka? Ďalšia absurdita je „krízová“ zmena zákona, ktorú NR SR schválila za dva dni, aby ju potom kuriérom vypravili za Gašparovičom do Tatier (!!) na podpis. Kultúra novelizácií zákonov za tri dni (napr. nedávno aj presun cenových rozhodnutí z predstavenstiev na valné hromady a iné), podľa momentálneho vývoja v práve aktuálnej kauze, ktorá sa usídľuje na Slovensku, je zničujúca a vytvára prostredie právneho chaosu a zmaru. Napokon to, že súdy opakovane rozhodovali v prospech odporcov, môže byť najväčšia slabina argumentácie Ivana Mikloša. Alebo, o čosi pravdepodobnejšie, drastická fotografia, ktorá tesá do kameňa, že slovenská justícia nie je jednoducho spôsobilá rozhodovať miliardové kauzy.
Aj keď na hlave Jána Počiatka musí trvať v danej chvíli každá opozícia, história sporu o údajné „know-how“ po federálnej Sazke začína u Ivana Mikloša. Odprisahať, že z funkcie ministra financií urobil maximum, aby nárok, o ktorom sám vyhlásil, že bol „podvodom“, zlikvidoval za čo najmenších strát, sa pri najlepšej vôli nedá. Ak tvrdenie, že si počínal nedbanlivo, by azda v konfrontácii s laikom odrazil, tak ako minimum neodškriepi fakt, že zle počítal a zle rozhodoval. To, že nárok bol pofidérny od začiatku, že šlo len o „ťahanie“ peňazí zo štátu, nezbavuje nikoho zodpovednosti.
Správanie Jána Počiatka a jeho prepojenie na právnu kanceláriu, ktorá kauzu do prehratej koncovky doviedla, nenechávajú priestor ani na milosrdnú domnienku nedbanlivostného deliktu. Ani náhlou novelizáciou súdneho poriadku sa totiž nedá zahladiť kompromitujúci fakt, že Počiatek nevyužil „mimoriadny opravný prostriedok“ okamžite. Vzbudzuje veľké podozrenie, ak čelne proti litere informačného zákona rezort utajuje dohodu, ktorá bola uzavretá, a ešte klame, že mlčanlivosť si žiada druhá strana. Počiatkovi nepridáva ani skutočnosť, že neposlal Tipos do bankrotu, keďže on zaiste nepatrí medzi tie typy, ktorým by prekážala problematickosť tohto postupu. (Do konkurzu posielali svoje firmy napr. „dobrí podnikatelia-mečiarovci“, keď nadišiel čas splácať úvery.) Z ktorejkoľvek strany sa pozrieme, Počiatek lieta v Tipose až po uši, a miera, do akej je namočený, plus „žltá karta“ z Monaka vytvárajú nielen oslepujúci kontrast s osudmi Jureňu či Izáka, ale najmä demaskujú Fica ako cynického manipulátora s „nulovou toleranciou“, ktorou zakrýva pokrivený meter na vlastných ministrov.
Kauza nesie zopár odstrašujúcich poučení, ktoré nie sú menej, ak nie viac podstatné ako fakt, či dve miliardy sa zachránia, alebo vyparia. Keby nebolo českého blogera, od ktorého prevzali informáciu domáce médiá, tak dodnes nič netušíme, a Počiatek (Tipos) s Vítekom dovedú biznis až do víťazného konca. Je neuveriteľné, na akých tenkých nitkách náhod visia na Slovensku miliardy. Keby Ivan Mikloš odišiel po júni 2006 niekam do MMF či EK, tak by bolo normálne, že kauzu, ktorú mal ako zodpovedný minister na stole štyri roky, hodil za hlavu. Ale on funguje ako opozičný líder, ako priamy protihráč svojho nástupcu. A nezávisle od všetkých trestných i netrestných oznámení, ktoré teraz podáva, nad nimi stojí otázka, čo si myslieť o pracovnej morálke a spôsobilosti opozície, ktorá sa o výrokoch v miliardových kauzách, pri ktorých bola, dozvedá od Miroslava Motejlka? Ďalšia absurdita je „krízová“ zmena zákona, ktorú NR SR schválila za dva dni, aby ju potom kuriérom vypravili za Gašparovičom do Tatier (!!) na podpis. Kultúra novelizácií zákonov za tri dni (napr. nedávno aj presun cenových rozhodnutí z predstavenstiev na valné hromady a iné), podľa momentálneho vývoja v práve aktuálnej kauze, ktorá sa usídľuje na Slovensku, je zničujúca a vytvára prostredie právneho chaosu a zmaru. Napokon to, že súdy opakovane rozhodovali v prospech odporcov, môže byť najväčšia slabina argumentácie Ivana Mikloša. Alebo, o čosi pravdepodobnejšie, drastická fotografia, ktorá tesá do kameňa, že slovenská justícia nie je jednoducho spôsobilá rozhodovať miliardové kauzy.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.