Jednu z tieňov československej totality predstavovali tábory nútených prác. Keďže do mlyna snáh KSČ o ovládnutie mocenských nástrojov štátu spadla aj armáda, na scéne sa začali objavovať aj vojenské pracovné jednotky perzekučného charakteru, známe pod pojmom Vojenské tábory nútených prác.
oto pomenovanie prislúchalo cestným práporom a pomocným technickým práporom (PTP). Ich cieľom bolo pod zámienkou pracovnej prevýchovy eliminovať zo života občanov, ktorí sa svojou minulosťou, činnosťou, príbuzenským vzťahom alebo len čírou existenciou stali nebezpečnými pre režim. Nepohodlní mali byť využívaní na službu v armáde, neabsolvovali však klasický výcvik, ale boli určení na fyzickú, často otrockú prácu. Časť vojska bola vyzbrojená skutočne atypicky – krompáčmi a lopatami…
.zlý posudok
Prvé pofebruárové perzekučné vojenské pracovné útvary vznikli pred šesťdesiatimi rokmi v októbri 1948. Spočiatku do nich boli nepohodlní vojaci zaraďovaní na základe posudkov Národnej bezpečnosti. Nemohli tušiť, do čoho idú a zvyčajne ani nevedeli, prečo. S odstupom času bol schválený nový formát vytvárania vojenských pracovných útvarov. Od septembra 1950 sa na mape ČSR začali objavovať pomocné technické prápory (v roku 1952 dosiahol ich počet strop – dvadsať, z toho tri na Slovensku.) Reorganizácia so sebou priniesla i novú podobu klasifikačného systému armády. Okrem iného vznikla klasifikácia E – „politicky nespoľahlivý“, ktorá bola pre zaradenie do PTP rozhodujúca. Kompetentní funkcionári často zneužívali svoje právomoci. Umožňoval im to predovšetkým jeden z bodov smerníc, vďaka ktorému „spĺňali“ kritériá politickej nespoľahlivosti aj osoby, považované Zborom národnej bezpečnosti „za politicky nespoľahlivé z iných, tu neuvedených dôvodov“. Priamo na svojej koži to pocítil napríklad istý Filip Paulech (1929), ktorý pôvodne dostal klasifikáciu Aj – schopný radovej služby bez obmedzenia. Politicky nespoľahlivým sa stal až po „jasne usvedčujúcom” posudku veliteľa stanice Národnej bezpečnosti v Moravanoch nad Váhom: „Oznamujem, že Filip Paulech pochádza z rodiny roľníckej, zamestnáva sa ako krajčírsky pomocník. Je silne nábožensky založený, je veľmi uzavretý, rád všetko kritizuje, spoločnosti sa vyhýba, povesť požíva dobrú. Nie je v žiadnej politickej organizácii organizovaný. Počas trvania Demokratickej strany s touto veľmi sympatizoval.“
.na prevýchovu!
Nasadzovanie politicky nespoľahlivých najmä na stavebné práce zastrešoval Branný zákon č. 92/1949, ktorý síce proklamoval, že zmyslom armády je brániť slobodu a nezávislosť českého i slovenského národa, no zároveň umožňoval využitie vojakov na prechodný čas a v mimoriadnych prípadoch na dôležité hospodárske záujmy štátu. Pointa spočívala v tom, že slovné spojenia „na prechodný čas“, „v mimoriadnych prípadoch“, či „dobrovoľne“ nemali s PTP nikdy nič spoločné. Paralelne vznikol priestor i na vytvorenie samostatných vojenských stavebných podnikov, ktoré zabezpečovali výstavbu rôznych vojenských objektov a ktorých hybnou silou sa stali práve príslušníci PTP. Takzvané ľahké prápory boli určené hlavne na práce v stavebníctve, ťažké PTP nahradili vojenské banské oddiely, ktorých príslušníci fárali v baniach v celej republike už od jesene 1946. Pôvodne sa počítalo s tým, že do PTP budú zaraďovaní len branci nastupujúci na výkon základnej vojenskej služby. V septembri 1951 však padlo rozhodnutie, že do týchto jednotiek budú povolávaní muži aj na tzv. výnimočné vojenské cvičenie. PTP tak boli využívané ešte na jeden perzekučný účel – izoláciu z verejného života a „prevýchovu politicky nespoľahlivých osôb“, ktoré už vojenskú službu absolvovali. Zaujímavú kapitolu predstavovalo aj prepúšťanie pétepákov do civilu, respektíve do zálohy. Po odslúžení stanovených 24 mesiacov ešte zďaleka nemali vyhraté. Aj na nich totiž čakalo vojenské cvičenie. Rozdiel bol však v jeho dĺžke. Ak sa vojakovi pracovných jednotiek podarilo zbaviť puncu politicky nespoľahlivého, bol po vykonaní základnej vojenskej služby v útvare „pridržaný“ ešte na 56 dní. Pokiaľ mal stále klasifikáciu E a nepristúpil na podpis záväzku pracovať v baníctve alebo stavebníctve (upísanie sa minimálne na tri roky znamenalo popri vzornom plnení povinností asi najschodnejšiu cestu von), musel zostať v útvare na výkon výnimočného vojenského cvičenia na neurčito.
.kulaci a iní
Kto vlastne slúžil v PTP? Prvú skupinu tvorili študenti vylúčení, väčšinou pre svoj triedny pôvod, z vysokých škôl. Predčasné vyhodenie zvyčajne dopĺňal aj zákaz štúdia na všetkých vysokých školách v celej ČSR. Špecifický prípad predstavovali bohoslovci, seminaristi a rehoľníci. Ich zaradeniu do PTP totiž predchádzal pobyt v internačnom tábore. Ďalšiu nepohodlnú skupinu tvorili kňazi. Spočiatku sa na nich v súvislosti so základnou vojenskou službou vzťahovalo viacero úľav, no od septembra 1950 už boli do PTP masívne internovaní ako jedna z „najnebezpečnejších“ spoločenských tried.
Najčastejšie zaraďované do pomocných technických práporov boli nepochybne osoby označené ako kulaci. O čo najlepšiu identifikáciu takéhoto typu „nepriateľov spoločnosti” sa postarali hlavne tlačené médiá, ktoré ich často prezentovali takýmito slovami: „Kulaci mali vo vlastníctve mechanické a strojové vybavenie a značnú ťažnú silu, okrem toho vlastnili zväčša i iné výnosné podniky, ako napríklad hostinec, obchod, mlyn, pálenicu a podobne… Kulakom môže byť i vlastník niekoľko málo hektárov, keď vedľa hospodárstva mal ešte i spomínané podniky alebo obhospodaruje vinicu či zeleninársku záhradu...“ Široké vymedzenie pojmu umožňovalo takto klasifikovať takmer kohokoľvek, a keď už nie priamo, tak aspoň prostredníctvom rodinných príslušníkov. Okrem „dedinských boháčov“ zastupovali povolancov v hojnom počte aj súkromní podnikatelia či živnostníci, hanlivo označovaní ako „továrnici“.
.práca a voľný čas
Nad tým, akú úzkosť asi prežívali pétepáci „za trest“ narýchlo pretvorení na baníkov je možné sa zamyslieť po tomto vyjadrení Vladimíra Bruna (1928): „Celý život dovtedy som bol študák, a keď sa zrazu dostanete kdesi a vidíte vežu, triediče a padať uhlie, tak človek má vtedy strašné pocity. To zalomcovalo s nejedným.... Na šachte ste buď robili na stene, to bol frontálny úsek, bralo sa cca. 80-100 metrov zo sloja, alebo vpredu, kde sa razili chodby na budúcu ťažbu. Ešte bolo dobré, keď ste sa náhodou dostali k „práškarom“, tí obhadzovali vápnom staré chodby, aby sa sami nezapálili, alebo k tým, čo robili výstrahy proti metánu. Alebo k zámočníkom, ktorí opravovali pásy, zbíjačky a pokazené nástroje.“ Popri pracovnej činnosti dokresľovala kolorit života v PTP politická výchova. Úroveň „prevýchovy“ a zosúladenia zmýšľania s ideami vládnuceho režimu bola u vojakov permanentne monitorovaná. Tí, ktorí nejako prejavili kladný postoj k novému režimu, mohli byť následne zbavení statusu politicky nespoľahlivých. Z ich strany si to často vyžadovalo obrovskú dávku pokory, trpezlivosti, sebazaprenia i vynaliezavosti. Školenia sa konali povinne niekoľkokrát za týždeň. Predmetom bola prevažne marxisticko-leninská literatúra a ďalšie „hodnoty“ KSČ.,
Jediný súkromný priestor predstavoval čas, osobného voľna. Niektorí ho využili na spánok,, iní v rámci povolených vychádzok na rande, s dievčatami, ďalší na návštevu kina, divadla, alebo športového zápasu. Jednou z často, využívaných alternatív vyplnenia osobného, voľna boli i návštevy pohostinstiev. Pokiaľ, im to nadriadení z „bezpečnostných“, dôvodov definitívne nezatrhli, množstvo pétepákov, využívalo v rámci možností najmä nedele, a dni pracovného pokoja aj na návštevu, kostola. Niekoľkým farárom z radov pétepákov, bolo dokonca umožnené omše i slúžiť., Aj z toho však časom zišlo, pretože si ich ľudia, miestami obľúbili viac, ako kňazov prislúchajúcich, jednotlivým farnostiam.
.1953 – 1954
V roku 1953 vstúpili pomocné technické, prápory do záverečnej fázy existencie. Dňa, 5. marca 1953 zomrel Stalin a o deväť dní neskôr, aj Gottwald. Konečne sa tak utvoril,, vzhľadom na silnejúcu kritiku zo zahraničia,, ale aj protesty verejnosti a sťažnosti najmä, zo strany rodinných príslušníkov zaradencov,, širší priestor aj na pohľad na PTP. To prinútilo, Ministerstvo národnej obrany situáciu, riešiť. Ministerstvo sa napokon rozhodlo, upustiť od dovtedajšej praxe a uprednostňovať, ďalej len technické prápory. Reorganizácia, vojenských pracovných jednotiek, vyvrcholila koncom apríla 1954, keď ÚV KSČ, rozhodol o definitívnom zrušení posledných, pomocných technických práporov,, ako aj ich sprievodných znakov – represívnej, klasifikácie E a výnimočných, vojenských cvičení.
Týmto krokom však PTP ešte nezanikli., Jednak sa všetko dialo takpovediac, na povrchu a podmienky, vnútri reorganizovaných technických práporov, sa nemohli zmeniť zo dňa na deň (o, to kompetentným spočiatku ani veľmi nešlo),, no čo je dôležitejšie, verejnosť mala predsudky, voči príslušníkom vojenských pracovných, jednotiek československej armády ešte, aj po dlhých rokoch. K rezervovanému postoju, a celkovej nedôverčivosti ľudí voči týmto, vojakom jednoznačne prispela aj masívna komunistická, kampaň proti nepriateľom režimu., Nakoniec, skutočnosť, že komunistický, režim pokladal pétepákov, podľa boľševického, vzoru, za ťažkých kriminálnikov, bola zobrazená, aj v známom filme Čierni baróni., Na dedinskej zábave ich slečny odmietali s poznámkou,, že „s vrahmi netancujú“.
Boli to však práve „čierni baróni“, ktorí napokon, vzišli z nerovného boja ako morálni víťazi., Vôbec neobstála ani argumentácia prevýchovy, prácou, pretože oproti skutočným zaháľačom, tvorili rady pracovných jednotiek, zvyčajne osoby nekonformné k vládnucemu, politickému režimu, paradoxne, väčšinou z jeho, robotníckej základne. Navyše s rôznymi fyzickými, a psychickými ujmami, ktoré zaradencom, do vojenských táborov nútených prác, svojimi „výdobytkami“ spôsobil komunistický, režim (aj prostredníctvom množstva, prisluhovačských vojenských veliteľov), a ktoré, permanentne pociťovali nielen počas svojej, vojenskej služby, museli títo ľudia vnútorne, zápasiť ešte dlho po návrate do civilu.
Autor vyštudoval históriu a filozofiu
oto pomenovanie prislúchalo cestným práporom a pomocným technickým práporom (PTP). Ich cieľom bolo pod zámienkou pracovnej prevýchovy eliminovať zo života občanov, ktorí sa svojou minulosťou, činnosťou, príbuzenským vzťahom alebo len čírou existenciou stali nebezpečnými pre režim. Nepohodlní mali byť využívaní na službu v armáde, neabsolvovali však klasický výcvik, ale boli určení na fyzickú, často otrockú prácu. Časť vojska bola vyzbrojená skutočne atypicky – krompáčmi a lopatami…
.zlý posudok
Prvé pofebruárové perzekučné vojenské pracovné útvary vznikli pred šesťdesiatimi rokmi v októbri 1948. Spočiatku do nich boli nepohodlní vojaci zaraďovaní na základe posudkov Národnej bezpečnosti. Nemohli tušiť, do čoho idú a zvyčajne ani nevedeli, prečo. S odstupom času bol schválený nový formát vytvárania vojenských pracovných útvarov. Od septembra 1950 sa na mape ČSR začali objavovať pomocné technické prápory (v roku 1952 dosiahol ich počet strop – dvadsať, z toho tri na Slovensku.) Reorganizácia so sebou priniesla i novú podobu klasifikačného systému armády. Okrem iného vznikla klasifikácia E – „politicky nespoľahlivý“, ktorá bola pre zaradenie do PTP rozhodujúca. Kompetentní funkcionári často zneužívali svoje právomoci. Umožňoval im to predovšetkým jeden z bodov smerníc, vďaka ktorému „spĺňali“ kritériá politickej nespoľahlivosti aj osoby, považované Zborom národnej bezpečnosti „za politicky nespoľahlivé z iných, tu neuvedených dôvodov“. Priamo na svojej koži to pocítil napríklad istý Filip Paulech (1929), ktorý pôvodne dostal klasifikáciu Aj – schopný radovej služby bez obmedzenia. Politicky nespoľahlivým sa stal až po „jasne usvedčujúcom” posudku veliteľa stanice Národnej bezpečnosti v Moravanoch nad Váhom: „Oznamujem, že Filip Paulech pochádza z rodiny roľníckej, zamestnáva sa ako krajčírsky pomocník. Je silne nábožensky založený, je veľmi uzavretý, rád všetko kritizuje, spoločnosti sa vyhýba, povesť požíva dobrú. Nie je v žiadnej politickej organizácii organizovaný. Počas trvania Demokratickej strany s touto veľmi sympatizoval.“
.na prevýchovu!
Nasadzovanie politicky nespoľahlivých najmä na stavebné práce zastrešoval Branný zákon č. 92/1949, ktorý síce proklamoval, že zmyslom armády je brániť slobodu a nezávislosť českého i slovenského národa, no zároveň umožňoval využitie vojakov na prechodný čas a v mimoriadnych prípadoch na dôležité hospodárske záujmy štátu. Pointa spočívala v tom, že slovné spojenia „na prechodný čas“, „v mimoriadnych prípadoch“, či „dobrovoľne“ nemali s PTP nikdy nič spoločné. Paralelne vznikol priestor i na vytvorenie samostatných vojenských stavebných podnikov, ktoré zabezpečovali výstavbu rôznych vojenských objektov a ktorých hybnou silou sa stali práve príslušníci PTP. Takzvané ľahké prápory boli určené hlavne na práce v stavebníctve, ťažké PTP nahradili vojenské banské oddiely, ktorých príslušníci fárali v baniach v celej republike už od jesene 1946. Pôvodne sa počítalo s tým, že do PTP budú zaraďovaní len branci nastupujúci na výkon základnej vojenskej služby. V septembri 1951 však padlo rozhodnutie, že do týchto jednotiek budú povolávaní muži aj na tzv. výnimočné vojenské cvičenie. PTP tak boli využívané ešte na jeden perzekučný účel – izoláciu z verejného života a „prevýchovu politicky nespoľahlivých osôb“, ktoré už vojenskú službu absolvovali. Zaujímavú kapitolu predstavovalo aj prepúšťanie pétepákov do civilu, respektíve do zálohy. Po odslúžení stanovených 24 mesiacov ešte zďaleka nemali vyhraté. Aj na nich totiž čakalo vojenské cvičenie. Rozdiel bol však v jeho dĺžke. Ak sa vojakovi pracovných jednotiek podarilo zbaviť puncu politicky nespoľahlivého, bol po vykonaní základnej vojenskej služby v útvare „pridržaný“ ešte na 56 dní. Pokiaľ mal stále klasifikáciu E a nepristúpil na podpis záväzku pracovať v baníctve alebo stavebníctve (upísanie sa minimálne na tri roky znamenalo popri vzornom plnení povinností asi najschodnejšiu cestu von), musel zostať v útvare na výkon výnimočného vojenského cvičenia na neurčito.
.kulaci a iní
Kto vlastne slúžil v PTP? Prvú skupinu tvorili študenti vylúčení, väčšinou pre svoj triedny pôvod, z vysokých škôl. Predčasné vyhodenie zvyčajne dopĺňal aj zákaz štúdia na všetkých vysokých školách v celej ČSR. Špecifický prípad predstavovali bohoslovci, seminaristi a rehoľníci. Ich zaradeniu do PTP totiž predchádzal pobyt v internačnom tábore. Ďalšiu nepohodlnú skupinu tvorili kňazi. Spočiatku sa na nich v súvislosti so základnou vojenskou službou vzťahovalo viacero úľav, no od septembra 1950 už boli do PTP masívne internovaní ako jedna z „najnebezpečnejších“ spoločenských tried.
Najčastejšie zaraďované do pomocných technických práporov boli nepochybne osoby označené ako kulaci. O čo najlepšiu identifikáciu takéhoto typu „nepriateľov spoločnosti” sa postarali hlavne tlačené médiá, ktoré ich často prezentovali takýmito slovami: „Kulaci mali vo vlastníctve mechanické a strojové vybavenie a značnú ťažnú silu, okrem toho vlastnili zväčša i iné výnosné podniky, ako napríklad hostinec, obchod, mlyn, pálenicu a podobne… Kulakom môže byť i vlastník niekoľko málo hektárov, keď vedľa hospodárstva mal ešte i spomínané podniky alebo obhospodaruje vinicu či zeleninársku záhradu...“ Široké vymedzenie pojmu umožňovalo takto klasifikovať takmer kohokoľvek, a keď už nie priamo, tak aspoň prostredníctvom rodinných príslušníkov. Okrem „dedinských boháčov“ zastupovali povolancov v hojnom počte aj súkromní podnikatelia či živnostníci, hanlivo označovaní ako „továrnici“.
.práca a voľný čas
Nad tým, akú úzkosť asi prežívali pétepáci „za trest“ narýchlo pretvorení na baníkov je možné sa zamyslieť po tomto vyjadrení Vladimíra Bruna (1928): „Celý život dovtedy som bol študák, a keď sa zrazu dostanete kdesi a vidíte vežu, triediče a padať uhlie, tak človek má vtedy strašné pocity. To zalomcovalo s nejedným.... Na šachte ste buď robili na stene, to bol frontálny úsek, bralo sa cca. 80-100 metrov zo sloja, alebo vpredu, kde sa razili chodby na budúcu ťažbu. Ešte bolo dobré, keď ste sa náhodou dostali k „práškarom“, tí obhadzovali vápnom staré chodby, aby sa sami nezapálili, alebo k tým, čo robili výstrahy proti metánu. Alebo k zámočníkom, ktorí opravovali pásy, zbíjačky a pokazené nástroje.“ Popri pracovnej činnosti dokresľovala kolorit života v PTP politická výchova. Úroveň „prevýchovy“ a zosúladenia zmýšľania s ideami vládnuceho režimu bola u vojakov permanentne monitorovaná. Tí, ktorí nejako prejavili kladný postoj k novému režimu, mohli byť následne zbavení statusu politicky nespoľahlivých. Z ich strany si to často vyžadovalo obrovskú dávku pokory, trpezlivosti, sebazaprenia i vynaliezavosti. Školenia sa konali povinne niekoľkokrát za týždeň. Predmetom bola prevažne marxisticko-leninská literatúra a ďalšie „hodnoty“ KSČ.,
Jediný súkromný priestor predstavoval čas, osobného voľna. Niektorí ho využili na spánok,, iní v rámci povolených vychádzok na rande, s dievčatami, ďalší na návštevu kina, divadla, alebo športového zápasu. Jednou z často, využívaných alternatív vyplnenia osobného, voľna boli i návštevy pohostinstiev. Pokiaľ, im to nadriadení z „bezpečnostných“, dôvodov definitívne nezatrhli, množstvo pétepákov, využívalo v rámci možností najmä nedele, a dni pracovného pokoja aj na návštevu, kostola. Niekoľkým farárom z radov pétepákov, bolo dokonca umožnené omše i slúžiť., Aj z toho však časom zišlo, pretože si ich ľudia, miestami obľúbili viac, ako kňazov prislúchajúcich, jednotlivým farnostiam.
.1953 – 1954
V roku 1953 vstúpili pomocné technické, prápory do záverečnej fázy existencie. Dňa, 5. marca 1953 zomrel Stalin a o deväť dní neskôr, aj Gottwald. Konečne sa tak utvoril,, vzhľadom na silnejúcu kritiku zo zahraničia,, ale aj protesty verejnosti a sťažnosti najmä, zo strany rodinných príslušníkov zaradencov,, širší priestor aj na pohľad na PTP. To prinútilo, Ministerstvo národnej obrany situáciu, riešiť. Ministerstvo sa napokon rozhodlo, upustiť od dovtedajšej praxe a uprednostňovať, ďalej len technické prápory. Reorganizácia, vojenských pracovných jednotiek, vyvrcholila koncom apríla 1954, keď ÚV KSČ, rozhodol o definitívnom zrušení posledných, pomocných technických práporov,, ako aj ich sprievodných znakov – represívnej, klasifikácie E a výnimočných, vojenských cvičení.
Týmto krokom však PTP ešte nezanikli., Jednak sa všetko dialo takpovediac, na povrchu a podmienky, vnútri reorganizovaných technických práporov, sa nemohli zmeniť zo dňa na deň (o, to kompetentným spočiatku ani veľmi nešlo),, no čo je dôležitejšie, verejnosť mala predsudky, voči príslušníkom vojenských pracovných, jednotiek československej armády ešte, aj po dlhých rokoch. K rezervovanému postoju, a celkovej nedôverčivosti ľudí voči týmto, vojakom jednoznačne prispela aj masívna komunistická, kampaň proti nepriateľom režimu., Nakoniec, skutočnosť, že komunistický, režim pokladal pétepákov, podľa boľševického, vzoru, za ťažkých kriminálnikov, bola zobrazená, aj v známom filme Čierni baróni., Na dedinskej zábave ich slečny odmietali s poznámkou,, že „s vrahmi netancujú“.
Boli to však práve „čierni baróni“, ktorí napokon, vzišli z nerovného boja ako morálni víťazi., Vôbec neobstála ani argumentácia prevýchovy, prácou, pretože oproti skutočným zaháľačom, tvorili rady pracovných jednotiek, zvyčajne osoby nekonformné k vládnucemu, politickému režimu, paradoxne, väčšinou z jeho, robotníckej základne. Navyše s rôznymi fyzickými, a psychickými ujmami, ktoré zaradencom, do vojenských táborov nútených prác, svojimi „výdobytkami“ spôsobil komunistický, režim (aj prostredníctvom množstva, prisluhovačských vojenských veliteľov), a ktoré, permanentne pociťovali nielen počas svojej, vojenskej služby, museli títo ľudia vnútorne, zápasiť ešte dlho po návrate do civilu.
Autor vyštudoval históriu a filozofiu
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.