Depresia je poriadna mrcha. Môže prepadnúť každého – bez rozdielu veku, pohlavia, spoločenského postavenia, sociálneho zabezpečenia, bohatého i menej majetného, úspešného aj nevýrazne priemerného. A najmä, môže sa tak stať kedykoľvek. Jeseň a zima sú však sezóny na ňu ako stvorené.
.nepodliehajme však panike, nie každá „depka“ je depresiou. Byť občas smutný, neveselý, bez nálady ešte neznamená, že má človek depresiu. Laické ponímanie depresií sa totiž často veľmi líši od odbornej klasifikácie tohto závažného psychického ochorenia. Ľudia často zvyknú vyhlásiť, že majú „depku“, čím chcú vyjadriť alebo aj ospravedlniť svoju zlú náladu, rozladenosť, smútok alebo aj neúspech. Často sa s termínom „depresia“ stretávame v ekonomike, kde sa vníma ako stagnácia či pokles, pri hodnotení spoločenskej, politickej, hospodárskej či sociálnej situácie, keď sa negatívne javy výrazne podpisujú pod charakter celospoločenskej nálady.
Tie pravé, skutočné ľudské depresie majú rôzne formy, intenzity aj charakteristiky a spája ich to, čo o nich v Úvahách psychiatricko-psychologických napísal V. Vondráček: „Depresia je ochorenie schopnosti byť šťastným, je to eliminácia radosti zo života.“
.ochorenie mnohých tvárí
„Depresia je v ostatných rokoch dosť sprofanované slovo, často ľudia, ktorí vôbec nemajú depresiu, vyhlásia, že ju majú, a tí, ktorí skutočnú depresiu majú, o tom ani nemusia vedieť,“ tvrdí Zuzana Janíková, primárka psychiatrického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši, a vysvetľuje: „Nevedia o tom preto, lebo nemajú dostatok informácií o príznakoch depresií a depresiách vôbec, alebo si tie príznaky veľmi dobre uvedomujú, trápia ich, ale vôbec netušia, že majú depresiu. Depresia sa veľmi často prejavuje nie psychickými, ale somatickými, teda telesnými príznakmi: únavou, malátnosťou, bolesťami kĺbov, chrbta, hlavy, človek sa cíti unavený, nevýkonný, myslí si, že mu chýbajú vitamíny alebo že je prepracovaný.“
Depresia je totiž ochorenie mnohých tvárí. Z niekoho zrazu vyženie radosť zo života, záujem, odrazu sa človek prestane tešiť z toho, z čoho sa inokedy radoval, do všetkého sa musí nútiť, všetko akoby sa spomalilo a dni sa len neznesiteľne vlečú. U iného sa k somatickým príznakom depresie rýchlo, takmer paralelne pričlenia typické psychické znaky nastupujúcej choroby. Okrem toho, že sa človek cíti unavený, nevýkonný, zle spáva a skoro sa budí, nemá chuť do jedla, alebo má chuť nadmerne zvýšenú, má všakovaké bolesti: bolesti hlavy, chrbta, kĺbov, krížov, ale neuvedomuje si, že by sa psychicky cítil obzvlášť zle. Mnohí potom nesprávne zvaľujú vinu za zlý psychický stav práve na telesné problémy. Jednoducho povedané – ak ma často a dlho bolí hlava a kĺby, mám problémy s trávením, ani na um mi nepríde, že môžem mať skutočnú depresiu. Len sa zle cítim a nie je mi do spevu.
Zaujímavé je, že mnohí ľudia po absolvovaní série vyšetrení, ktoré vôbec nepreukážu žiadne telesné ochorenie, výsledkom vyšetrení neveria. Depresia sa však môže prejaviť aj nadmernou, až úzkostlivou aktivitou, pri ktorej je človek stále nespokojný, má obavy, nevie si nikde nájsť miesto, stále sa chce realizovať, pôsobí skôr zrýchlene, chaoticky.
„Mnohí majú tendenciu podceňovať príznaky depresií,“ upozorňuje Zuzana Janíková, a dodáva: „Z praxe viem, že menej problémové sú v tomto ženy, práve ony si vedia príznaky depresií priznať. Naopak, mnohí muži často vnímajú depresiu ako niečo, na čo nemôžu ochorieť. Pri príznakoch či samotnom ochorení majú pocit zlyhania, pretože odrazu strácajú výkonnosť v práci, k tomu sa môžu pridružiť aj sexuálne dysfunkcie a podobne. Vedia síce, že s nimi niečo nie je v poriadku, ale keď prídu k psychológovi či psychiatrovi v takom stave, že aj laik vidí, že majú ťažkú depresiu, majú tendenciu ochorenie skrývať, bagatelizovať ho, vymyslieť si nejaké racionálne vysvetlenie, prečo sú v takom stave, v akom sú. Aj keď sa depresie podľa štatistík častejšie vyskytujú u žien, tie akoby mali menšie problémy priznať si ochorenie. Muži majú tendenciu depresie zakrývať, aby nemuseli priznať svoj pocit všeobecného zlyhania.“
.biologická nerovnováha v mozgu
Medzinárodná klasifikácia chorôb (ICD-10) hovorí o šiestich klasifikáciách depresívnych epizód: o ľahkej depresívnej epizóde, o stredne ťažkej depresívnej epizóde, o ťažkej depresívnej epizóde bez psychotických symptómov (kam patrí aj melanchólia), o ťažkej depresívnej epizóde s psychotickými symptómami, o iných a o nešpecifikovaných depresívnych epizódach. Podľa ICD-10 má depresívna epizóda tri hlavné a sedem ostatných častých symptómov. K tým hlavným patrí skleslá, depresívna nálada, strata záujmov či strata prežívania radosti a hypobúlia, teda nedostatok pevnej vôle. Sedem ostatných častých symptómov sú porucha koncentrácie a pozornosti, znížené sebahodnotenie a pokles sebadôvery, pocity viny, bezmocnosti, pesimizmus, suicidálne, teda samovražedné úvahy alebo tendencie, poruchy spánku a strata apetítu. Všeobecne a zjednodušene platí, že na to, aby depresia bola depresiou, musia byť najmenej počas dvoch týždňov prítomné dva z troch hlavných a dva až štyri z ostatných častých symptómov.
Keď už vieme, aké sú príznaky skutočnej, mali by sme vedieť čo-to aj o tom, čo sa vlastne v našom tele deje, keď to vyúsťuje do depresívneho stavu. Jednoduchá odpoveď je asi taká, že epizóda depresie je spojená s nedostatkom serotonínu alebo noradrenalínu na nervových zakončeniach v mozgu. V tele a v mozgu jednoducho nefunguje chemický proces tak, ako by mal. V nadobličkách dochádza k zvýšenej sekrécii hormónu kortizolu. Mozog by mal na jeho zvýšenú hladinu reagovať ukončením stresovej reakcie, táto spätná väzba však nefunguje a telo sa tak nadmerne vyčerpáva. Riešenie je jediné: treba postupne obnoviť biologickú rovnováhu v mozgu. Na takúto obnovu existuje mnoho antidepresív, ktoré, kombinované s psychoterapiou alebo s inými odbornými liečebnými postupmi a s alternatívnou liečbou dokážu depresiu vyliečiť.
.len nie samota!
„Veľa ľudí ani netuší, do akej miery za ostatné roky pokročila možnosť liečby depresií. Vývoj psychofarmák išiel tak neskutočne dopredu, že to, čo sa pred pár desiatkami rokov takmer vôbec nedalo liečiť, sa dnes dá liečiť bez problémov. Ľudia asi ani nevedia, ako elegantne a ľahko sa im dá s depresiou pomôcť,“ domnieva sa doktorka Janíková a konštatuje: „Málokedy sa mi stane, že príde depresívny pacient, ktorý by už s depresiou nemal skúsenosť, a že by povedal: ‚...ja viem, že mi pomôžete‘. Skôr naopak, ľudia neveria, že sa im dá pomôcť, ale potom sú o to prekvapenejší, že niečoho takého strašného, ako depresia nepochybne je, sa za niekoľko týždňov zbavili a že liečba efektívne zabrala.“
Možno to znie neuveriteľne, ale z ľahších depresií sa človek môže vyliečiť aj sám, často len s pomocou blízkych či priateľov. „Teoreticky aj prakticky je to možné,“ súhlasí Zuzana Janíková, „veď mnohí v živote prežili nejednu epizódu depresie a určite všetci nenavštívili psychiatra či psychológa a prežili to. Za určitých okolností existujú depresívne epizódy, ktoré prídu a spontánne aj odídu. Týka sa to však tých ‚šťastnejších‘ ľudí a spoliehať sa na to nedá, pretože riziko, že ľahké príznaky depresie rýchlo narastú do laicky nezvládnuteľných, je veľké. Na odznievanie príznakov depresie sa spoliehať nedá. Neliečenie depresií môže mať dôsledky nielen v postupnom rozpade sociálneho, pracovného či rodinného života, ale aj v zvýšenom riziku získania klasických telesných ochorení. Môžu mať problémy so srdcom, s cievami, tlakom, s celkovým zdravotným stavom.“
Ak teda človek so svojou depresiou neurobí poriadok, tak ťažko bude môcť riešiť príčiny vzniku depresie, keď sám dosť dobre nevie rozlíšiť, čo sú dôsledky a čo sú príčiny jeho stavu. Platí teda, že naozajstné depresie sa musia riešiť z dvoch strán: najskôr sa treba vyliečiť, aby sme neboli depresívni, a potom treba riešiť príčinu depresie.
Odborníci sa veľmi často stretávajú s tým, že ľudia depresii nerozumejú. Nerozumie jej nielen ten, koho postihne, ale ani ľudia z jeho okolia. Depresia tak spôsobuje viacero utrpení. Depresívny človek trpí nielen samotnou depresiou, ale aj tým, že je presvedčený o tom, ako ochorením trápi svojich blízkych. A zvyčajne trpí aj reakciami okolia. Blízki či priatelia často v laickej snahe pomôcť jednoducho radia: ‚veď sa premôž, neboj sa, nebuď zúfalý...‘, ale pre depresívneho človeka sú problémom aj banálne maličkosti, vstať z postele, umyť sa, pripraviť si jedlo. Dobre mienené povzbudzovanie je potom dôvodom na podráždené reakcie a nové zúfalstvo, prehĺbenie depresie.
Vhodnejšie a lepšie je, keď sa rodina alebo priatelia s chorým porozprávajú o jeho starostiach a trápeniach, sú citlivo vnímaví a súčasne stav chorého nezľahčujú. Depresívny človek sa zasa nesmie uchyľovať do samoty, ale mal by čo najviac udržiavať kontakt s blízkymi.
.depresie detí
Neveselé je, že depresívne ochorenia sa nevyhýbajú ani deťom či mládeži. Všeobecne možno povedať, že depresie sa môžu prejaviť už u detí v školskom veku. Ale podobne ako u dospelých, nie každá smutná nálada dieťaťa je hneď depresiou.
„Každý človek v živote, aj dieťa, prežíva reaktívne depresívne nálady, keď je smutný, nešťastný, má pocity odmietnutia, ukrivdenia, že sa mu nedarí v škole, v športe, medzi kamarátmi. Môžu o však byť len prechodné stavy, výkyvy nálady, ktoré ešte nemusia byť skutočnou depresiou,“ tvrdí klinická psychologička Ľubomíra Kuracinová z Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Depresiu u dieťaťa, tak ako u dospelého, môžeme diagnostikovať až po dlhodobejších, denne pretrvávajúcich stavoch, trvajúcich najmenej dva týždne. „Ak je dieťa trvalo dva týždne smutné, prestalo ho zaujímať to, čo ho doteraz tešilo, má pocity viny alebo je zvýšene kritické voči sebe a domnieva sa, že nie je ničoho schopné a vlastne nemá zmysel života, vtedy už môžeme hovoriť o depresii, ktorá môže mať rôzne stupne,“ upozorňuje psychologička. Dodáva, že u detí v predškolskom veku sa s typickými depresiami nestretla: „Depresie môže dieťa zažívať už v školskom veku, ako sedem- či desaťročné. Veľmi časté sú depresie u dospievajúcich detí. Príčiny môžu byť rôzne, napríklad rozvod rodičov, konflikty v rodine, odmietanie dieťaťa rodičmi, nevenovanie sa mu, zlyhávanie, neúspech v škole či problémy s adaptovaním sa v novom školskom prostredí.“
Problémom môže byť včasné rozpoznanie depresie u dieťaťa, keď si uvedomíme, že často ani dospelí nevedia prísť na to, že majú depresiu. Ľudmila Kuracinova hovorí, že rodič môže spozorovať u dieťaťa hlavne zmeny v nálade, dieťa je odrazu často smutné, nesmeje sa, zmení sa mu mimika, pôsobí strnulo, akoby niečo skrývalo pod maskou. Dieťa poriadne nespí, odmieta jedlo, sťažuje sa na rôzne bolesti, prestane sa tešiť aj z toho, na čo sa vždy tešilo a odmieta aj také aktivity, ktoré ho vždy zaujímali. Nič ho nebaví, nič nevládze spraviť a má pocit, že všetko je zbytočné a márne. Bohužiaľ, dieťa tieto príznaky nevie pomenovať, len navodzuje obraz lenivosti a nezáujmu. Samozrejme, že takýto stav sa môže odraziť na zhoršených školských výsledkoch. Depresívna nálada má vplyv na celkovú výkonnosť dieťaťa. „Rodičia by predovšetkým mali v takýchto prípadoch vyhľadať odborníka, aby sa prišlo na to, v čom je problém,“ zdôrazňuje psychologička.
.depresie z modernej doby
O depresii sa zvykne vravieť aj ako o ochorení 21. storočia. Príznačné pre život v tejto dobe je chaos, stres, zvyšovanie nárokov, nestálosť a častá premenlivosť situácií, labilnosť tradičných hodnôt. To všetko a ďalšie mnohé príznaky, typické pre súčasnosť môžu mať a aj majú dopad na psychiku ľudí.
Depresívne nálady a depresie akoby sa stali súčasťou života mnohých z nás. Ľudia sú chorí z toho, že chcú, aby to príjemné, čo majú – dobré zamestnanie, slušný príjem, pevné rodinné zázemie, sociálne istoty, optimálne vzťahy – mali stále. Keď príde zmena, prídu o zamestnanie, dostavia sa rodinné problémy, zomrie niekto blízky a podobne, majú tendenciu podľahnúť depresii. Človek si prirodzene praje, aby to, čo je dobré, čo funguje, trvalo stále, čo však nie je možné z rôznych dôvodov.
Z pohľadu depresií táto doba v životnom štýle preferuje len výkonnosť, perfekcionalizmus vo všetkom. Človek, ktorý nie je perfektný, má pocity neschopnosti, ľahšie podľahne depresii. Ale tak ako dieťa nemusí byť a nie je zlé, keď nemá samé jednotky, tak ani dospelý nie je zlý len preto, že nie je úspešným podnikateľom, vynikajúcim pracovníkom a spoločensky váženou osobnosťou. Dieťa predsa nie je zlé len preto, že rozlialo mlieko, a dospelý nie je zlý preto, že niečo v práci či partnerskom vzťahu pokazil.
.z temnôt do jasu
Nikto z ľudí nie je imúnny proti psychickým poruchám, a proti depresii vôbec nie. Depresia môže prekvapujúco postihnúť každého. Klinicky významná depresia sa niekedy v živote objaví až u 20 percent ľudí a každoročne u nás na depresiu ochorie 5 percent obyvateľov nezávisle od veku, pričom ženy ochorejú dvakrát častejšie než muži. Depresia však nie je žiadnym zlyhaním osobnosti a je veľmi dobre liečiteľná. Odborná pomoc a liečba spoľahlivo pomôže väčšine postihnutých, pričom platí, že čím skôr sa s liečbou začne, tým skôr choroba odznie a duša, ktorá sa náhle ocitla v hlbokej temnote, dostane sa do jasu slnečného dňa.
.nepodliehajme však panike, nie každá „depka“ je depresiou. Byť občas smutný, neveselý, bez nálady ešte neznamená, že má človek depresiu. Laické ponímanie depresií sa totiž často veľmi líši od odbornej klasifikácie tohto závažného psychického ochorenia. Ľudia často zvyknú vyhlásiť, že majú „depku“, čím chcú vyjadriť alebo aj ospravedlniť svoju zlú náladu, rozladenosť, smútok alebo aj neúspech. Často sa s termínom „depresia“ stretávame v ekonomike, kde sa vníma ako stagnácia či pokles, pri hodnotení spoločenskej, politickej, hospodárskej či sociálnej situácie, keď sa negatívne javy výrazne podpisujú pod charakter celospoločenskej nálady.
Tie pravé, skutočné ľudské depresie majú rôzne formy, intenzity aj charakteristiky a spája ich to, čo o nich v Úvahách psychiatricko-psychologických napísal V. Vondráček: „Depresia je ochorenie schopnosti byť šťastným, je to eliminácia radosti zo života.“
.ochorenie mnohých tvárí
„Depresia je v ostatných rokoch dosť sprofanované slovo, často ľudia, ktorí vôbec nemajú depresiu, vyhlásia, že ju majú, a tí, ktorí skutočnú depresiu majú, o tom ani nemusia vedieť,“ tvrdí Zuzana Janíková, primárka psychiatrického oddelenia Nemocnice s poliklinikou v Liptovskom Mikuláši, a vysvetľuje: „Nevedia o tom preto, lebo nemajú dostatok informácií o príznakoch depresií a depresiách vôbec, alebo si tie príznaky veľmi dobre uvedomujú, trápia ich, ale vôbec netušia, že majú depresiu. Depresia sa veľmi často prejavuje nie psychickými, ale somatickými, teda telesnými príznakmi: únavou, malátnosťou, bolesťami kĺbov, chrbta, hlavy, človek sa cíti unavený, nevýkonný, myslí si, že mu chýbajú vitamíny alebo že je prepracovaný.“
Depresia je totiž ochorenie mnohých tvárí. Z niekoho zrazu vyženie radosť zo života, záujem, odrazu sa človek prestane tešiť z toho, z čoho sa inokedy radoval, do všetkého sa musí nútiť, všetko akoby sa spomalilo a dni sa len neznesiteľne vlečú. U iného sa k somatickým príznakom depresie rýchlo, takmer paralelne pričlenia typické psychické znaky nastupujúcej choroby. Okrem toho, že sa človek cíti unavený, nevýkonný, zle spáva a skoro sa budí, nemá chuť do jedla, alebo má chuť nadmerne zvýšenú, má všakovaké bolesti: bolesti hlavy, chrbta, kĺbov, krížov, ale neuvedomuje si, že by sa psychicky cítil obzvlášť zle. Mnohí potom nesprávne zvaľujú vinu za zlý psychický stav práve na telesné problémy. Jednoducho povedané – ak ma často a dlho bolí hlava a kĺby, mám problémy s trávením, ani na um mi nepríde, že môžem mať skutočnú depresiu. Len sa zle cítim a nie je mi do spevu.
Zaujímavé je, že mnohí ľudia po absolvovaní série vyšetrení, ktoré vôbec nepreukážu žiadne telesné ochorenie, výsledkom vyšetrení neveria. Depresia sa však môže prejaviť aj nadmernou, až úzkostlivou aktivitou, pri ktorej je človek stále nespokojný, má obavy, nevie si nikde nájsť miesto, stále sa chce realizovať, pôsobí skôr zrýchlene, chaoticky.
„Mnohí majú tendenciu podceňovať príznaky depresií,“ upozorňuje Zuzana Janíková, a dodáva: „Z praxe viem, že menej problémové sú v tomto ženy, práve ony si vedia príznaky depresií priznať. Naopak, mnohí muži často vnímajú depresiu ako niečo, na čo nemôžu ochorieť. Pri príznakoch či samotnom ochorení majú pocit zlyhania, pretože odrazu strácajú výkonnosť v práci, k tomu sa môžu pridružiť aj sexuálne dysfunkcie a podobne. Vedia síce, že s nimi niečo nie je v poriadku, ale keď prídu k psychológovi či psychiatrovi v takom stave, že aj laik vidí, že majú ťažkú depresiu, majú tendenciu ochorenie skrývať, bagatelizovať ho, vymyslieť si nejaké racionálne vysvetlenie, prečo sú v takom stave, v akom sú. Aj keď sa depresie podľa štatistík častejšie vyskytujú u žien, tie akoby mali menšie problémy priznať si ochorenie. Muži majú tendenciu depresie zakrývať, aby nemuseli priznať svoj pocit všeobecného zlyhania.“
.biologická nerovnováha v mozgu
Medzinárodná klasifikácia chorôb (ICD-10) hovorí o šiestich klasifikáciách depresívnych epizód: o ľahkej depresívnej epizóde, o stredne ťažkej depresívnej epizóde, o ťažkej depresívnej epizóde bez psychotických symptómov (kam patrí aj melanchólia), o ťažkej depresívnej epizóde s psychotickými symptómami, o iných a o nešpecifikovaných depresívnych epizódach. Podľa ICD-10 má depresívna epizóda tri hlavné a sedem ostatných častých symptómov. K tým hlavným patrí skleslá, depresívna nálada, strata záujmov či strata prežívania radosti a hypobúlia, teda nedostatok pevnej vôle. Sedem ostatných častých symptómov sú porucha koncentrácie a pozornosti, znížené sebahodnotenie a pokles sebadôvery, pocity viny, bezmocnosti, pesimizmus, suicidálne, teda samovražedné úvahy alebo tendencie, poruchy spánku a strata apetítu. Všeobecne a zjednodušene platí, že na to, aby depresia bola depresiou, musia byť najmenej počas dvoch týždňov prítomné dva z troch hlavných a dva až štyri z ostatných častých symptómov.
Keď už vieme, aké sú príznaky skutočnej, mali by sme vedieť čo-to aj o tom, čo sa vlastne v našom tele deje, keď to vyúsťuje do depresívneho stavu. Jednoduchá odpoveď je asi taká, že epizóda depresie je spojená s nedostatkom serotonínu alebo noradrenalínu na nervových zakončeniach v mozgu. V tele a v mozgu jednoducho nefunguje chemický proces tak, ako by mal. V nadobličkách dochádza k zvýšenej sekrécii hormónu kortizolu. Mozog by mal na jeho zvýšenú hladinu reagovať ukončením stresovej reakcie, táto spätná väzba však nefunguje a telo sa tak nadmerne vyčerpáva. Riešenie je jediné: treba postupne obnoviť biologickú rovnováhu v mozgu. Na takúto obnovu existuje mnoho antidepresív, ktoré, kombinované s psychoterapiou alebo s inými odbornými liečebnými postupmi a s alternatívnou liečbou dokážu depresiu vyliečiť.
.len nie samota!
„Veľa ľudí ani netuší, do akej miery za ostatné roky pokročila možnosť liečby depresií. Vývoj psychofarmák išiel tak neskutočne dopredu, že to, čo sa pred pár desiatkami rokov takmer vôbec nedalo liečiť, sa dnes dá liečiť bez problémov. Ľudia asi ani nevedia, ako elegantne a ľahko sa im dá s depresiou pomôcť,“ domnieva sa doktorka Janíková a konštatuje: „Málokedy sa mi stane, že príde depresívny pacient, ktorý by už s depresiou nemal skúsenosť, a že by povedal: ‚...ja viem, že mi pomôžete‘. Skôr naopak, ľudia neveria, že sa im dá pomôcť, ale potom sú o to prekvapenejší, že niečoho takého strašného, ako depresia nepochybne je, sa za niekoľko týždňov zbavili a že liečba efektívne zabrala.“
Možno to znie neuveriteľne, ale z ľahších depresií sa človek môže vyliečiť aj sám, často len s pomocou blízkych či priateľov. „Teoreticky aj prakticky je to možné,“ súhlasí Zuzana Janíková, „veď mnohí v živote prežili nejednu epizódu depresie a určite všetci nenavštívili psychiatra či psychológa a prežili to. Za určitých okolností existujú depresívne epizódy, ktoré prídu a spontánne aj odídu. Týka sa to však tých ‚šťastnejších‘ ľudí a spoliehať sa na to nedá, pretože riziko, že ľahké príznaky depresie rýchlo narastú do laicky nezvládnuteľných, je veľké. Na odznievanie príznakov depresie sa spoliehať nedá. Neliečenie depresií môže mať dôsledky nielen v postupnom rozpade sociálneho, pracovného či rodinného života, ale aj v zvýšenom riziku získania klasických telesných ochorení. Môžu mať problémy so srdcom, s cievami, tlakom, s celkovým zdravotným stavom.“
Ak teda človek so svojou depresiou neurobí poriadok, tak ťažko bude môcť riešiť príčiny vzniku depresie, keď sám dosť dobre nevie rozlíšiť, čo sú dôsledky a čo sú príčiny jeho stavu. Platí teda, že naozajstné depresie sa musia riešiť z dvoch strán: najskôr sa treba vyliečiť, aby sme neboli depresívni, a potom treba riešiť príčinu depresie.
Odborníci sa veľmi často stretávajú s tým, že ľudia depresii nerozumejú. Nerozumie jej nielen ten, koho postihne, ale ani ľudia z jeho okolia. Depresia tak spôsobuje viacero utrpení. Depresívny človek trpí nielen samotnou depresiou, ale aj tým, že je presvedčený o tom, ako ochorením trápi svojich blízkych. A zvyčajne trpí aj reakciami okolia. Blízki či priatelia často v laickej snahe pomôcť jednoducho radia: ‚veď sa premôž, neboj sa, nebuď zúfalý...‘, ale pre depresívneho človeka sú problémom aj banálne maličkosti, vstať z postele, umyť sa, pripraviť si jedlo. Dobre mienené povzbudzovanie je potom dôvodom na podráždené reakcie a nové zúfalstvo, prehĺbenie depresie.
Vhodnejšie a lepšie je, keď sa rodina alebo priatelia s chorým porozprávajú o jeho starostiach a trápeniach, sú citlivo vnímaví a súčasne stav chorého nezľahčujú. Depresívny človek sa zasa nesmie uchyľovať do samoty, ale mal by čo najviac udržiavať kontakt s blízkymi.
.depresie detí
Neveselé je, že depresívne ochorenia sa nevyhýbajú ani deťom či mládeži. Všeobecne možno povedať, že depresie sa môžu prejaviť už u detí v školskom veku. Ale podobne ako u dospelých, nie každá smutná nálada dieťaťa je hneď depresiou.
„Každý človek v živote, aj dieťa, prežíva reaktívne depresívne nálady, keď je smutný, nešťastný, má pocity odmietnutia, ukrivdenia, že sa mu nedarí v škole, v športe, medzi kamarátmi. Môžu o však byť len prechodné stavy, výkyvy nálady, ktoré ešte nemusia byť skutočnou depresiou,“ tvrdí klinická psychologička Ľubomíra Kuracinová z Fakultnej nemocnice s poliklinikou F. D. Roosevelta v Banskej Bystrici. Depresiu u dieťaťa, tak ako u dospelého, môžeme diagnostikovať až po dlhodobejších, denne pretrvávajúcich stavoch, trvajúcich najmenej dva týždne. „Ak je dieťa trvalo dva týždne smutné, prestalo ho zaujímať to, čo ho doteraz tešilo, má pocity viny alebo je zvýšene kritické voči sebe a domnieva sa, že nie je ničoho schopné a vlastne nemá zmysel života, vtedy už môžeme hovoriť o depresii, ktorá môže mať rôzne stupne,“ upozorňuje psychologička. Dodáva, že u detí v predškolskom veku sa s typickými depresiami nestretla: „Depresie môže dieťa zažívať už v školskom veku, ako sedem- či desaťročné. Veľmi časté sú depresie u dospievajúcich detí. Príčiny môžu byť rôzne, napríklad rozvod rodičov, konflikty v rodine, odmietanie dieťaťa rodičmi, nevenovanie sa mu, zlyhávanie, neúspech v škole či problémy s adaptovaním sa v novom školskom prostredí.“
Problémom môže byť včasné rozpoznanie depresie u dieťaťa, keď si uvedomíme, že často ani dospelí nevedia prísť na to, že majú depresiu. Ľudmila Kuracinova hovorí, že rodič môže spozorovať u dieťaťa hlavne zmeny v nálade, dieťa je odrazu často smutné, nesmeje sa, zmení sa mu mimika, pôsobí strnulo, akoby niečo skrývalo pod maskou. Dieťa poriadne nespí, odmieta jedlo, sťažuje sa na rôzne bolesti, prestane sa tešiť aj z toho, na čo sa vždy tešilo a odmieta aj také aktivity, ktoré ho vždy zaujímali. Nič ho nebaví, nič nevládze spraviť a má pocit, že všetko je zbytočné a márne. Bohužiaľ, dieťa tieto príznaky nevie pomenovať, len navodzuje obraz lenivosti a nezáujmu. Samozrejme, že takýto stav sa môže odraziť na zhoršených školských výsledkoch. Depresívna nálada má vplyv na celkovú výkonnosť dieťaťa. „Rodičia by predovšetkým mali v takýchto prípadoch vyhľadať odborníka, aby sa prišlo na to, v čom je problém,“ zdôrazňuje psychologička.
.depresie z modernej doby
O depresii sa zvykne vravieť aj ako o ochorení 21. storočia. Príznačné pre život v tejto dobe je chaos, stres, zvyšovanie nárokov, nestálosť a častá premenlivosť situácií, labilnosť tradičných hodnôt. To všetko a ďalšie mnohé príznaky, typické pre súčasnosť môžu mať a aj majú dopad na psychiku ľudí.
Depresívne nálady a depresie akoby sa stali súčasťou života mnohých z nás. Ľudia sú chorí z toho, že chcú, aby to príjemné, čo majú – dobré zamestnanie, slušný príjem, pevné rodinné zázemie, sociálne istoty, optimálne vzťahy – mali stále. Keď príde zmena, prídu o zamestnanie, dostavia sa rodinné problémy, zomrie niekto blízky a podobne, majú tendenciu podľahnúť depresii. Človek si prirodzene praje, aby to, čo je dobré, čo funguje, trvalo stále, čo však nie je možné z rôznych dôvodov.
Z pohľadu depresií táto doba v životnom štýle preferuje len výkonnosť, perfekcionalizmus vo všetkom. Človek, ktorý nie je perfektný, má pocity neschopnosti, ľahšie podľahne depresii. Ale tak ako dieťa nemusí byť a nie je zlé, keď nemá samé jednotky, tak ani dospelý nie je zlý len preto, že nie je úspešným podnikateľom, vynikajúcim pracovníkom a spoločensky váženou osobnosťou. Dieťa predsa nie je zlé len preto, že rozlialo mlieko, a dospelý nie je zlý preto, že niečo v práci či partnerskom vzťahu pokazil.
.z temnôt do jasu
Nikto z ľudí nie je imúnny proti psychickým poruchám, a proti depresii vôbec nie. Depresia môže prekvapujúco postihnúť každého. Klinicky významná depresia sa niekedy v živote objaví až u 20 percent ľudí a každoročne u nás na depresiu ochorie 5 percent obyvateľov nezávisle od veku, pričom ženy ochorejú dvakrát častejšie než muži. Depresia však nie je žiadnym zlyhaním osobnosti a je veľmi dobre liečiteľná. Odborná pomoc a liečba spoľahlivo pomôže väčšine postihnutých, pričom platí, že čím skôr sa s liečbou začne, tým skôr choroba odznie a duša, ktorá sa náhle ocitla v hlbokej temnote, dostane sa do jasu slnečného dňa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.