Jedna vlastnosť či črta vládnej koalície, o ktorej sa dá povedať, že prekvapuje, je disciplína, sebaovládanie sa v situáciách, kde to v prípade Smer-SNS-HZDS nie je až také prirodzené.
Na očakávania, že koalícia prežije, a to bez straty jedného poslanca, dva a pol roka, by v júli 2006 málokto stavil nejakú korunu. Na základe všetkých dostupných informácií, najmä o Mečiarovi, ktorý rozbil dve vlády, jeden štát a v rovnakej fáze bývalého volebného obdobia bol o tretinu poslaneckého klubu „kratší“ (a tak ďalej), sa zdalo, že písať dlhodobé prognózy pre vládu je luxus. No – zdalo sa. Ani vedomie, že látkou, ktorá navonok i vnútorne rozhádaný spolok tmelí, je výlučne čaro prerozdeľovania a gravitácia moci, neuberá z kontrastu s okolím, kde vlády či koalície povstávajú a zanikajú a počty „nezávislých“ už poznajú len parlamentní spravodajcovia. Ficova vláda je ozaj stabilná a na rozdiel od situácie pred rokom nevidieť nič, čo by jej mohlo zabrániť v ukončení mandátu. Vtedy vrcholila kauza Veľkého Slavkova, v ktorej Fico ponížil Mečiara tak, že v politike sa už väčšmi ani nedá. Predseda HZDS sa otriasol ako pes, ktorý sa vyváľal v mláke, a ide sa ďalej. Od tohto bodu je zrejmé, že všetky spory, menšie i väčšie, ktoré lemujú život koalície, nie sú takpovediac zbraňami hromadného ničenia, ale skôr pyrotechnickými cvičeniami, ktoré vždy nejako dopadnú. Ako naposledy „učebnicová“ kauza, teda podľa sily, momentálnej pozície a schopnosti improvizácie.
Navzdory kritike, inak úplne korektnej, že zvyšovať deficit bola hlúposť a nezodpovednosť, akási sebakontrola funguje i pri verejných financiách. Isteže, v oblastiach dôchodkov či zdravotníctva už boli prekročené Rubikony, za ktorými dlhodobo číha práveže vyššie zadlženie. To, že zarúbali do reforiem, vyjde Slovensko veľmi draho.... Avšak špeciálne k rozpočtu sa v rámci toho, že ekonomike v koalícii naozaj nikto nerozumie, a že Fico rétorikou evokuje roky osemdesiate, zachovali už tretíkrát, no, hm, lepšie ako sa dalo očakávať. Zvlášť teraz, už po schválení vstupu do eurozóny a v kolotoči neuveriteľných „krízových balíčkov“ dokázalo prekvapiť, že prejavuje akúsi zdržanlivosť.. V kontexte doby blahorečiacej vládnemu míňaniu je totiž tých 7 miliárd vyššieho schodku, teda od Fica a jeho koalície, skoro nič... V Česku, kde sa pred tretím čítaním rozpočtu zvádza obrovský zápas o tzv. „prasačie výdavky“ (poslanecké pomníčky typu golfové ihrisko, umelý trávnik, aquapark), zúfalý minister Kalousek len rozhodil rukami: „Rozpočet je zákon a parlament je suverén“. No. Na Ficovom Slovensku je suverén premiér. Ako on povie — napríklad, že rozpočtu sa nikto nesmie ani dotknúť nad rámec dohôd na poslednej koaličnej rade — tak sa aj stane. Bizarné sú niekedy tváre demokracie. Mimorozpočtovými kanálmi sa, isteže, začínajú kotúľať desiatky miliárd (diaľnice a pod.), avšak to, že pri obrovskej podpore verejnosti, aká nemá v polovici volebného obdobia precedens azda nikde, vláda a Smer ešte vôbec zohľadňujú nejaké abstraktné pravidlá, tak to je prekvapenie. Vážna obava je, že kým v politickej disciplíne rok 2009 zlomom nebude, v ekonomike to už praskne.
Na očakávania, že koalícia prežije, a to bez straty jedného poslanca, dva a pol roka, by v júli 2006 málokto stavil nejakú korunu. Na základe všetkých dostupných informácií, najmä o Mečiarovi, ktorý rozbil dve vlády, jeden štát a v rovnakej fáze bývalého volebného obdobia bol o tretinu poslaneckého klubu „kratší“ (a tak ďalej), sa zdalo, že písať dlhodobé prognózy pre vládu je luxus. No – zdalo sa. Ani vedomie, že látkou, ktorá navonok i vnútorne rozhádaný spolok tmelí, je výlučne čaro prerozdeľovania a gravitácia moci, neuberá z kontrastu s okolím, kde vlády či koalície povstávajú a zanikajú a počty „nezávislých“ už poznajú len parlamentní spravodajcovia. Ficova vláda je ozaj stabilná a na rozdiel od situácie pred rokom nevidieť nič, čo by jej mohlo zabrániť v ukončení mandátu. Vtedy vrcholila kauza Veľkého Slavkova, v ktorej Fico ponížil Mečiara tak, že v politike sa už väčšmi ani nedá. Predseda HZDS sa otriasol ako pes, ktorý sa vyváľal v mláke, a ide sa ďalej. Od tohto bodu je zrejmé, že všetky spory, menšie i väčšie, ktoré lemujú život koalície, nie sú takpovediac zbraňami hromadného ničenia, ale skôr pyrotechnickými cvičeniami, ktoré vždy nejako dopadnú. Ako naposledy „učebnicová“ kauza, teda podľa sily, momentálnej pozície a schopnosti improvizácie.
Navzdory kritike, inak úplne korektnej, že zvyšovať deficit bola hlúposť a nezodpovednosť, akási sebakontrola funguje i pri verejných financiách. Isteže, v oblastiach dôchodkov či zdravotníctva už boli prekročené Rubikony, za ktorými dlhodobo číha práveže vyššie zadlženie. To, že zarúbali do reforiem, vyjde Slovensko veľmi draho.... Avšak špeciálne k rozpočtu sa v rámci toho, že ekonomike v koalícii naozaj nikto nerozumie, a že Fico rétorikou evokuje roky osemdesiate, zachovali už tretíkrát, no, hm, lepšie ako sa dalo očakávať. Zvlášť teraz, už po schválení vstupu do eurozóny a v kolotoči neuveriteľných „krízových balíčkov“ dokázalo prekvapiť, že prejavuje akúsi zdržanlivosť.. V kontexte doby blahorečiacej vládnemu míňaniu je totiž tých 7 miliárd vyššieho schodku, teda od Fica a jeho koalície, skoro nič... V Česku, kde sa pred tretím čítaním rozpočtu zvádza obrovský zápas o tzv. „prasačie výdavky“ (poslanecké pomníčky typu golfové ihrisko, umelý trávnik, aquapark), zúfalý minister Kalousek len rozhodil rukami: „Rozpočet je zákon a parlament je suverén“. No. Na Ficovom Slovensku je suverén premiér. Ako on povie — napríklad, že rozpočtu sa nikto nesmie ani dotknúť nad rámec dohôd na poslednej koaličnej rade — tak sa aj stane. Bizarné sú niekedy tváre demokracie. Mimorozpočtovými kanálmi sa, isteže, začínajú kotúľať desiatky miliárd (diaľnice a pod.), avšak to, že pri obrovskej podpore verejnosti, aká nemá v polovici volebného obdobia precedens azda nikde, vláda a Smer ešte vôbec zohľadňujú nejaké abstraktné pravidlá, tak to je prekvapenie. Vážna obava je, že kým v politickej disciplíne rok 2009 zlomom nebude, v ekonomike to už praskne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.