Implantácia, reanimácia, polymerizácia. Pojmy z mestského plánovania, ktoré Arnold Bartetzky zaradil do blízkosti medicíny.
Rozpätím medzi extravagantnosťou výstavného dizajnu a realitou európskych miest nesie výstava Archilab Europe 2008: Architecture stratégique v Orleanse pečať programov Európskej únie – je čímsi medzi faktom a fikciou, snom a ilúziou.
Keď tie futuristické názvy trochu poľudštíme, ukáže sa, že implantácia znamená včlenenie cudzieho telesa do mestského organizmu, od ktorého mesto očakáva pozitívne impulzy, reanimácia nové akcentovanie alebo zmenu významov, ktoré majú vdýchnuť identite mesta nový život a polymerizácia zrastanie regiónov a miest, ktoré sa má dosiahnuť predovšetkým rýchlym dopravným spojením.
Na výstave sú také známe príklady implantácie, ako Guggenheimovo múzeum Franka O. Gehryho v Bilbau, ktoré bude mať čo nevidieť reálneho následovníka v Berlíne alebo hamburská Hafen City.
Medzi reanimáciami možno nájsť oživený Lutherov chodník v Eislebene, medzi virtuálne komputerové projekty patrí Port City v Rige, kde sa má v starom prístave zrodiť gehryovská Koncertná hala ako kultúrny symbol nového Pobaltia.
Príkladom polymerizácie nie je len rýchlostná železničná trať Paríž-Londýn, ale aj návrh rýchleho dunajského katamaranového spojenia medzi Viedňou a Bratislavou.
A sme doma. V Bratislave, v meste bez rozvrhu, na výstave Študenti a diplomanti Ivana Gürtlera, v Design Factory na zvyšku Bottovej ulice, ktorá ako sivý jazyk jarného snehu ustupuje pred novou výstavbou.
Henrietta Moravčíková tú takmer stovku architektov označuje ako Gürtlerovu školu a píše, že „také zjednocujúce označenie sa na bratislavskej Fakulte architektúry nikomu inému neušlo“. Tá prehliadka návrhov a realizovaných projektov od Bratislavy cez Pasarelu po Dubaj je asi najväčšou poctou, aká sa môže ujsť učiteľovi, lebo mať svoju školu je prirodzenou ctižiadosťou každého pedagóga.
Najväčší počet vystavovaných projektov a realizácií pochádza z Bratislavy, a až tu, v skoncentrovanej podobe spoločnej výstavy, si človek uvedomí tú individuálnu explóziu. Prísnu myseľ a ruku učiteľa, vynaliezavosť žiakov. Necítiť tu nepreklenuteľný rozpor medzi vonkajškom a vnútrom, ktorý charakterizuje nielen architektúru, ale celý režim pred rokom 1989 a historici architektúry ho nazývajú „mäkkým objatím sorely a moderny“, pompéznosť neskorého socialistického realizmu ani postmoderne ťažkopádny eklekticizmus.
Gürtlerovi žiaci vystavujú solitéry, komplexy, areály. Niečo, príznačné bez ohľadu na režim pre Bratislavu posledného polstoročia, je tu však prítomné svojou neprítomnosťou: Ničivý pud, až akási nenávisť voči Bratislave ako mestu, ktorá sa ako klin Nového mosta vrýva do mesta.
Na to si nemusíte pamätať Vydricu ako miesto svojho detstva ako pán Vrba, ani vedieť, že gróf Lafranconi daroval občanom (nie mestu!) pozemky na nábreží od Lafranconi po Karlovu Ves. Nemuseli ste sa chodiť korčuľovať do zátoky lužného lesa na petržalskej strane Dunaja, ktorá medzitým vyschla, kúpať na Lido, ani ste nemuseli chodiť pešo cez tunel na tanečné do PKO k pánovi Remišovskému. Dokonca si ani nemusíte lámať hlavu nad tým, či sa má PKO reanimovať, alebo sa doň majú implantovať cudzie telesá.
Stačí vedieť, že ide o nábrežie, prekračujúce ulicu a stúpajúce stáročia do svahu návršia. A uvedomiť si, že nikto v krivolakých dejinách Bratislavy si nedovolil tento charakter mesta zničiť. Až kým neprišla J&T, ktorá sa hrdí tým, že chce zanechať svoju stopu na tvári Slovenska a nepostavila oproti tunelu opachu, ktorá nezvratne rozťala nábrežie, ulicu a návršie a prekročila prah pamäti mesta, o ktorom píše Aleide Assmamannová. Nevytvorila v nej však stopu a relikt, ale zárez, ranu, jazvu a zasiahla tak neodvratne do príbehu živého mesta, ktorý bol kedysi šancou pre Slovensko a dnes sa zmenil zo sna na skutočnosť.
Rozpätím medzi extravagantnosťou výstavného dizajnu a realitou európskych miest nesie výstava Archilab Europe 2008: Architecture stratégique v Orleanse pečať programov Európskej únie – je čímsi medzi faktom a fikciou, snom a ilúziou.
Keď tie futuristické názvy trochu poľudštíme, ukáže sa, že implantácia znamená včlenenie cudzieho telesa do mestského organizmu, od ktorého mesto očakáva pozitívne impulzy, reanimácia nové akcentovanie alebo zmenu významov, ktoré majú vdýchnuť identite mesta nový život a polymerizácia zrastanie regiónov a miest, ktoré sa má dosiahnuť predovšetkým rýchlym dopravným spojením.
Na výstave sú také známe príklady implantácie, ako Guggenheimovo múzeum Franka O. Gehryho v Bilbau, ktoré bude mať čo nevidieť reálneho následovníka v Berlíne alebo hamburská Hafen City.
Medzi reanimáciami možno nájsť oživený Lutherov chodník v Eislebene, medzi virtuálne komputerové projekty patrí Port City v Rige, kde sa má v starom prístave zrodiť gehryovská Koncertná hala ako kultúrny symbol nového Pobaltia.
Príkladom polymerizácie nie je len rýchlostná železničná trať Paríž-Londýn, ale aj návrh rýchleho dunajského katamaranového spojenia medzi Viedňou a Bratislavou.
A sme doma. V Bratislave, v meste bez rozvrhu, na výstave Študenti a diplomanti Ivana Gürtlera, v Design Factory na zvyšku Bottovej ulice, ktorá ako sivý jazyk jarného snehu ustupuje pred novou výstavbou.
Henrietta Moravčíková tú takmer stovku architektov označuje ako Gürtlerovu školu a píše, že „také zjednocujúce označenie sa na bratislavskej Fakulte architektúry nikomu inému neušlo“. Tá prehliadka návrhov a realizovaných projektov od Bratislavy cez Pasarelu po Dubaj je asi najväčšou poctou, aká sa môže ujsť učiteľovi, lebo mať svoju školu je prirodzenou ctižiadosťou každého pedagóga.
Najväčší počet vystavovaných projektov a realizácií pochádza z Bratislavy, a až tu, v skoncentrovanej podobe spoločnej výstavy, si človek uvedomí tú individuálnu explóziu. Prísnu myseľ a ruku učiteľa, vynaliezavosť žiakov. Necítiť tu nepreklenuteľný rozpor medzi vonkajškom a vnútrom, ktorý charakterizuje nielen architektúru, ale celý režim pred rokom 1989 a historici architektúry ho nazývajú „mäkkým objatím sorely a moderny“, pompéznosť neskorého socialistického realizmu ani postmoderne ťažkopádny eklekticizmus.
Gürtlerovi žiaci vystavujú solitéry, komplexy, areály. Niečo, príznačné bez ohľadu na režim pre Bratislavu posledného polstoročia, je tu však prítomné svojou neprítomnosťou: Ničivý pud, až akási nenávisť voči Bratislave ako mestu, ktorá sa ako klin Nového mosta vrýva do mesta.
Na to si nemusíte pamätať Vydricu ako miesto svojho detstva ako pán Vrba, ani vedieť, že gróf Lafranconi daroval občanom (nie mestu!) pozemky na nábreží od Lafranconi po Karlovu Ves. Nemuseli ste sa chodiť korčuľovať do zátoky lužného lesa na petržalskej strane Dunaja, ktorá medzitým vyschla, kúpať na Lido, ani ste nemuseli chodiť pešo cez tunel na tanečné do PKO k pánovi Remišovskému. Dokonca si ani nemusíte lámať hlavu nad tým, či sa má PKO reanimovať, alebo sa doň majú implantovať cudzie telesá.
Stačí vedieť, že ide o nábrežie, prekračujúce ulicu a stúpajúce stáročia do svahu návršia. A uvedomiť si, že nikto v krivolakých dejinách Bratislavy si nedovolil tento charakter mesta zničiť. Až kým neprišla J&T, ktorá sa hrdí tým, že chce zanechať svoju stopu na tvári Slovenska a nepostavila oproti tunelu opachu, ktorá nezvratne rozťala nábrežie, ulicu a návršie a prekročila prah pamäti mesta, o ktorom píše Aleide Assmamannová. Nevytvorila v nej však stopu a relikt, ale zárez, ranu, jazvu a zasiahla tak neodvratne do príbehu živého mesta, ktorý bol kedysi šancou pre Slovensko a dnes sa zmenil zo sna na skutočnosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.