Junot Díaz, spisovateľ z Dominikánskej republiky, profesor prestížneho MIT v Bostone a človek s poriadne zaostreným slovníkom, dostal Pulitzera za svoju druhú knihu – román The Brief Wondrous Life of Oscar Wao.
Keďže kniha u nás ani v Čechách ešte nevyšla v preklade, aj jej titul sa pri agentúrnych správach prekladal na viac spôsobov. „Krátky život Oscara Wao“ je hračka, problém bol so slovom „wondrous,“ ktoré bolo raz „podivuhodné,“ inokedy „magické.“ A to sme ešte len pri názve.
.precedens
Jazyk, ktorý používajú postavy Junot (číta sa ako názov filmu o tehotnej americkej tínedžerke, ktorý získal Oscara za scenár) Díaza bude problém preložiť do akejkoľvek reči. Je to síce angličtina, ale prepletená prvkami pochádzajúcimi, tak ako autor, z Dominikánskej republiky. Spanglish, hovoria tomu Američania a Angličania, ale ani to nie je dosť výstižné. Jazyk je rovnako živý ako newyorskí karibskí imigranti, miestami macho, miestami drsne-ženský, miestami nežne ženský, väčšinou vulgárny, často zúfalý a bojujúci o život. Je v tom toľko španielskych a dominikánskych slov a výrazov a pritom sa to vysvetľuje samo. Díaz sa s drzosťou pustil do niečoho, na čo si iní Američania s pôvodom v takej miere netrúfli.
Oscar Wao dostane v knihe svoju prezývku zo španielskej skomoleniny mena Oscar Wild, keď sa mu spolužiaci na vysokej škole vysmievajú za to, že nie je Dominicano ako oni. Žije s rodinou v New Jersey a netrávi čas tým, čo Díaz popisuje ako tradičný ostrovný život mužskej vzorky obyvateľstva – balením báb a následnými nikdy sa nekončiacimi sexuálnymi eskapádami. Niežeby Oscar nechcel. Chce, ale okolnosti sú proti nemu. Je tučný, je nepríťažlivý a najviac ho bavia počítačové hry, komiksy a z nedostatku iného výrazu: sci-fi a fantasy literatúra. Angličtina má pre druh muža, akým je Oscar, skvelé slovo – nerd. Nerd vytrvalo žije vo svojom svete a zväčša kvôli tomu aj trpí. Zvonku to vyzerá tak, že by nebolo nič jednoduchšie ako trochu sa prispôsobiť (netrvať na klingónskom pozdrave a svojimi vynálezmi sa chváliť len ujovi Elektrónovi).
O zostrednoprúdnenie Oscara sa snaží jeho sestra Lola a jej občasný priateľ, ktorí figurujú v knihe ako rozprávači. „Veď trochu schudni, športuj,“ nabáda Oscara Lola. „Prestaň sa na baby hádzať ako psychopat,“ dohovára mu skúsený donjuan Yunior. Ale Oscar nemôže inak. Rozpráva vlastnou rečou vykombinovanou z rétoriky komiksových a fantasy hrdinov, a keď sa zamiluje, je to vždy naplno a s fatálnymi ťahmi a následkami outsidera. Oscar to v prisťahovaleckej komunite v Jersey, medzi ľuďmi, ktorí by mali byť jeho, ale nie sú, nemá ľahké. Na samotu a posmešky sa dá zvyknúť. Oscar sa utieka k písaniu, je pevne rozhodnutý stať sa dominikánskym Tolkienom. Proti fukú je však krátky. Nad rodinou Oscara sa fukú, dominikánske prekliatie, vznáša celé generácie. Postupne sa dozvedáme nešťastnú históriu rodiny, najmä prostredníctvom príbehu ďalšej z hlavných postáv Beli, mamy Oscara a Loly. Díaz ju šikovne vydramatizoval na pozadí totalitnej histórie Dominikánskej republiky za čias jej najväčšej temnoty – éry diktátora Trujilla. Na spôsob Davida Fostera Wallacea nás autor zahlcuje poznámkami pod čiarou, ktoré majú vysvetliť politické súvislosti. Aj footnotes sú však písané rozprávkovo-gangsterským štýlom knihy: jeden motherfucker ide po krku druhému, a nešťastné bitches nevedia, kam skôr schovať svoje okrúhle culos pred znásilnením. Ten štýl. Ten štýl, spolu s veľmi dobre a v podstate klasicky vystavaným príbehom je tým, čo čitateľa núti mať po celý čas ústa dokorán a na konci vykríknuť wao!
.čo je Pán prsteňov?
Rovnako strhujúce ako čítať Oscara mládenca príhody a skúsenosti je vidieť, teda počuť Díaza naživo. Rok po vydaní knihy, mesiace po Pulitzerovi je ešte stále na šnúre. Je jesenný newyorský večer ako z nejakého džezového štandardu a auditórium v kníhkupectve Barnes and Noble na Union Square je hodinu pred začatím akcie plné. Vchádza holohlavý, snedý, relatívne mladý chlapík (1968) v dokonale padnúcom obleku a naleštených topánkach, privíta publikum a na úvod z neho vypadne 2 x motherfuckers, 1x fuck a 1x shit. Ani na sekundu tým nestratí nič z glancu profesora prestížnej univerzity MIT a šéfredaktora oddelenia literatúry v silne ľavicovom plátku The Boston Review. Ďakuje fanúšikom, ktorí takmer desaťročie trpezlivo čakali od jeho prvej knihy – zbierky poviedok Drown – na Oscara Wao. Špeciálne dojato zdraví prítomných Dominikáncov a pomedzi úvodné slová opäť láskavo nadáva sebe aj všetkým prítomným.
Díaz po čítaní trochu rozpráva. „Píšem veľmi málo a veľmi pomaly. Vždy som vedel, že môj život bude spätý s knihami, ale na rozdiel od iných spisovateľov si viem predstaviť svoj život bez písania. Neviem si však predstaviť život bez čítania.“ Zdĺhavo uvádza čítanie ďalšieho úryvku z pripravovanej knihy, ktorú píše roky a ktorá preto oddialila vydanie Oscara Wao. „Je to dosť nanič,“ ospravedlňuje sa. „Som presvedčený, že človek musí napísať veľa sračiek, aby z toho vzišlo niečo dobré. Román sa volá Dark America a odohráva sa na inej planéte. Povedzme, že je to o dvoch kyborgoch, ktorí práve prechádzajú partnerskou krízou. A je to písané z neuveriteľne útrpnej perspektívy tretej osoby.“
V záverečnej diskusii sa žena, ktorá sa predstaví ako pracovníčka v školstve, pýta na používanie vulgarizmov. Neprekáža mu to, keď je pozvaný vystupovať na školách pre nižšie ročníky? „Čo na to povedať,“ usmeje sa Díaz, „neprišiel som sem prednášať ako profesor. Som tu ako umelec. A do škôl ma nepozývajú…“ Neskôr sa sám označí za „morbídneho temného motherfuckera,“ čo u publika vyvolá jednu z mnohých vĺn nadšenia. Niekto sa opýta, či sa nebál, že hojný výskyt španielčiny v jeho diele budú čitatelia vnímať ako problém. „Boli dve možnosti, ako k tomu pristupovať. Prvá bola: kašlať na nich. Druhá: povedal som si, že dobré knihy berú svojich čitateľov vážne. Žijeme a čítame vo svete, ktorému z 95 % nerozumieme. Zmyslom knihy je práve isté spojenie — aby nás nútila klásť otázky a hľadať ľudí, ktorí poznajú odpovede. Keď mama dočítala moju knihu, prišla za bratom a opýtala sa Čo doprdele je Pán prsteňov?“
Junot Díaz: The Brief Wondrous Life of Oscar Wao, 2007, ocenené Pulitzerovou cenou za literatúru v roku 2008.
Keďže kniha u nás ani v Čechách ešte nevyšla v preklade, aj jej titul sa pri agentúrnych správach prekladal na viac spôsobov. „Krátky život Oscara Wao“ je hračka, problém bol so slovom „wondrous,“ ktoré bolo raz „podivuhodné,“ inokedy „magické.“ A to sme ešte len pri názve.
.precedens
Jazyk, ktorý používajú postavy Junot (číta sa ako názov filmu o tehotnej americkej tínedžerke, ktorý získal Oscara za scenár) Díaza bude problém preložiť do akejkoľvek reči. Je to síce angličtina, ale prepletená prvkami pochádzajúcimi, tak ako autor, z Dominikánskej republiky. Spanglish, hovoria tomu Američania a Angličania, ale ani to nie je dosť výstižné. Jazyk je rovnako živý ako newyorskí karibskí imigranti, miestami macho, miestami drsne-ženský, miestami nežne ženský, väčšinou vulgárny, často zúfalý a bojujúci o život. Je v tom toľko španielskych a dominikánskych slov a výrazov a pritom sa to vysvetľuje samo. Díaz sa s drzosťou pustil do niečoho, na čo si iní Američania s pôvodom v takej miere netrúfli.
Oscar Wao dostane v knihe svoju prezývku zo španielskej skomoleniny mena Oscar Wild, keď sa mu spolužiaci na vysokej škole vysmievajú za to, že nie je Dominicano ako oni. Žije s rodinou v New Jersey a netrávi čas tým, čo Díaz popisuje ako tradičný ostrovný život mužskej vzorky obyvateľstva – balením báb a následnými nikdy sa nekončiacimi sexuálnymi eskapádami. Niežeby Oscar nechcel. Chce, ale okolnosti sú proti nemu. Je tučný, je nepríťažlivý a najviac ho bavia počítačové hry, komiksy a z nedostatku iného výrazu: sci-fi a fantasy literatúra. Angličtina má pre druh muža, akým je Oscar, skvelé slovo – nerd. Nerd vytrvalo žije vo svojom svete a zväčša kvôli tomu aj trpí. Zvonku to vyzerá tak, že by nebolo nič jednoduchšie ako trochu sa prispôsobiť (netrvať na klingónskom pozdrave a svojimi vynálezmi sa chváliť len ujovi Elektrónovi).
O zostrednoprúdnenie Oscara sa snaží jeho sestra Lola a jej občasný priateľ, ktorí figurujú v knihe ako rozprávači. „Veď trochu schudni, športuj,“ nabáda Oscara Lola. „Prestaň sa na baby hádzať ako psychopat,“ dohovára mu skúsený donjuan Yunior. Ale Oscar nemôže inak. Rozpráva vlastnou rečou vykombinovanou z rétoriky komiksových a fantasy hrdinov, a keď sa zamiluje, je to vždy naplno a s fatálnymi ťahmi a následkami outsidera. Oscar to v prisťahovaleckej komunite v Jersey, medzi ľuďmi, ktorí by mali byť jeho, ale nie sú, nemá ľahké. Na samotu a posmešky sa dá zvyknúť. Oscar sa utieka k písaniu, je pevne rozhodnutý stať sa dominikánskym Tolkienom. Proti fukú je však krátky. Nad rodinou Oscara sa fukú, dominikánske prekliatie, vznáša celé generácie. Postupne sa dozvedáme nešťastnú históriu rodiny, najmä prostredníctvom príbehu ďalšej z hlavných postáv Beli, mamy Oscara a Loly. Díaz ju šikovne vydramatizoval na pozadí totalitnej histórie Dominikánskej republiky za čias jej najväčšej temnoty – éry diktátora Trujilla. Na spôsob Davida Fostera Wallacea nás autor zahlcuje poznámkami pod čiarou, ktoré majú vysvetliť politické súvislosti. Aj footnotes sú však písané rozprávkovo-gangsterským štýlom knihy: jeden motherfucker ide po krku druhému, a nešťastné bitches nevedia, kam skôr schovať svoje okrúhle culos pred znásilnením. Ten štýl. Ten štýl, spolu s veľmi dobre a v podstate klasicky vystavaným príbehom je tým, čo čitateľa núti mať po celý čas ústa dokorán a na konci vykríknuť wao!
.čo je Pán prsteňov?
Rovnako strhujúce ako čítať Oscara mládenca príhody a skúsenosti je vidieť, teda počuť Díaza naživo. Rok po vydaní knihy, mesiace po Pulitzerovi je ešte stále na šnúre. Je jesenný newyorský večer ako z nejakého džezového štandardu a auditórium v kníhkupectve Barnes and Noble na Union Square je hodinu pred začatím akcie plné. Vchádza holohlavý, snedý, relatívne mladý chlapík (1968) v dokonale padnúcom obleku a naleštených topánkach, privíta publikum a na úvod z neho vypadne 2 x motherfuckers, 1x fuck a 1x shit. Ani na sekundu tým nestratí nič z glancu profesora prestížnej univerzity MIT a šéfredaktora oddelenia literatúry v silne ľavicovom plátku The Boston Review. Ďakuje fanúšikom, ktorí takmer desaťročie trpezlivo čakali od jeho prvej knihy – zbierky poviedok Drown – na Oscara Wao. Špeciálne dojato zdraví prítomných Dominikáncov a pomedzi úvodné slová opäť láskavo nadáva sebe aj všetkým prítomným.
Díaz po čítaní trochu rozpráva. „Píšem veľmi málo a veľmi pomaly. Vždy som vedel, že môj život bude spätý s knihami, ale na rozdiel od iných spisovateľov si viem predstaviť svoj život bez písania. Neviem si však predstaviť život bez čítania.“ Zdĺhavo uvádza čítanie ďalšieho úryvku z pripravovanej knihy, ktorú píše roky a ktorá preto oddialila vydanie Oscara Wao. „Je to dosť nanič,“ ospravedlňuje sa. „Som presvedčený, že človek musí napísať veľa sračiek, aby z toho vzišlo niečo dobré. Román sa volá Dark America a odohráva sa na inej planéte. Povedzme, že je to o dvoch kyborgoch, ktorí práve prechádzajú partnerskou krízou. A je to písané z neuveriteľne útrpnej perspektívy tretej osoby.“
V záverečnej diskusii sa žena, ktorá sa predstaví ako pracovníčka v školstve, pýta na používanie vulgarizmov. Neprekáža mu to, keď je pozvaný vystupovať na školách pre nižšie ročníky? „Čo na to povedať,“ usmeje sa Díaz, „neprišiel som sem prednášať ako profesor. Som tu ako umelec. A do škôl ma nepozývajú…“ Neskôr sa sám označí za „morbídneho temného motherfuckera,“ čo u publika vyvolá jednu z mnohých vĺn nadšenia. Niekto sa opýta, či sa nebál, že hojný výskyt španielčiny v jeho diele budú čitatelia vnímať ako problém. „Boli dve možnosti, ako k tomu pristupovať. Prvá bola: kašlať na nich. Druhá: povedal som si, že dobré knihy berú svojich čitateľov vážne. Žijeme a čítame vo svete, ktorému z 95 % nerozumieme. Zmyslom knihy je práve isté spojenie — aby nás nútila klásť otázky a hľadať ľudí, ktorí poznajú odpovede. Keď mama dočítala moju knihu, prišla za bratom a opýtala sa Čo doprdele je Pán prsteňov?“
Junot Díaz: The Brief Wondrous Life of Oscar Wao, 2007, ocenené Pulitzerovou cenou za literatúru v roku 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.