Marek Huňát, alias Mardoša, basgitarista a skákajúci živel skupiny Tata bojs. Keď sme pár hodín pred ich koncertom na festival Zimný Žákovic Open sedeli v kaviarni a rozprávali sa o najnovšom projekte Tata bojs a o tom, čo sa v kapele zmenilo za 20 rokov jej existencie, Mardoša vyzeral, ako keby práve toto robil v tejto chvíli najradšej.
Ako keby na každú otázku odpovedal najlepšie ako vedel, ako keby ho každá otázka totálne zaujímala. Ako keby sa nerozprával s novinárom, ale so starým kamarátom. Na začiatku rozhovoru tak vyzeral, na konci som bol presvedčený, že taký naozaj je.
Tata bojs z pražskej Hanspaulky pri príležitosti svojich 20. narodenín nahrali platňu najznámejších pesničiek s názvom Smetana. Nejde pritom o klasickú „bestofku“. Smetanu totiž nahrali úplne akusticky a v spolupráci s Ahn Triom, ktoré tvoria sestry Angella, Maria a Lucia Ahn, v New Yorku žijúce Kórejčanky pohybujúce sa na svetovej špičke interpretácie súčasnej vážnej hudby. Výsledkom je príjemná hudba osviežená kórejskou sláčikovou bravúrou, majstrovsky sa vyhýbajúca nástrahám pátosu, ktorý spojenie „klasiky“ a rokenrolu zvyčajne prináša. Hudba Tata bojs pritom nestráca nič z unikátnej atmosféry večných detí, ktorá je kapele vlastná od jej prvého koncertu, ktorý sa uskutočnil v roku 1988 v telocvični hanspaulskej školy.
.smetana. Tata bojs, veselá kapela z Prahy, ktorá skladá pesničky a Ahn trio z New Yorku, ktoré sa špecializuje na súčasnú vážnu hudbu. Ako táto bizarná spolupráca vznikla?
Je to absurdné spojenie, však? Vzniklo to náhodne. Dal nás dokopy náš bývalý manažér Oldřich Šturma, ktorý sa s nimi poznal, lebo jedna z tých dievčat chodila s jeho kamarátom. Je to Čech a preto boli v Prahe pomerne často, hoci tu nikdy nehrali. Ony hrajú klasiku, no občas v minulosti už vystúpili aj s nejakým dídžejom alebo popovým spevákom, takže sú celkom otvorené. Chceli si zahrať s nejakou „klasickou“ bigbítovou kapelou. Oldřich im dal nejaké naše albumy a niečo z toho sa im zrejme zapáčilo.
.hneď ste si „padli do noty“?
Na začiatku sme boli opatrní, nevedeli sme, čo máme od nich čakať, lebo my sa medzi klasickými muzikantmi tohto rangu nepohybujeme. Nebolo nám jasné, prečo nás vlastne oslovili.
.oslovili s tým, že s vami chcú nahrať platňu?
Nie. Im sa jednoducho páčilo naše cédečko, celkom nezáväzne sme sa stretli a hovorili o možnej spolupráci. Spolupráce s „vážnymi“ hudobníkmi sme sa obávali. Keď sa rocková kapela spája s klasickým sláčikovým orchestrom, výsledok je väčšinou gýčový a patetický. Hneď na začiatku sme sa preto dohodli s naším bývalým spoluhráčom Marekom Doubravom, že urobí aranžmány pre sláčiky. On je síce študovaný muzikant, no zároveň bol pri vzniku viacerých našich pesničiek, a teda presne cíti, o čo ide.
.tie piesne, ktoré sú na platni, ste spolu hrali až v štúdiu?
Najprv sme my traja, teda Vláďa Baar, Bublajs a ja urobili základné demo vybratých pesničiek, pričom sme ich zjednodušili, ako sa len dalo. Bolo to celé akustické, nič sme k tomu nedohrávali. Marek k nim napísal noty pre klavír, husle a čelo. Dievčatám sme potom poslali demáč a partitúry. Ony k tomu mali návrhy nejakých malých zmien a tie im Marek urobil. Sú to totiž interpretky — neimprovizujú ani neskladajú. Len dokonale zahrajú presne to, čo majú napísané v notách.
.ani po sérii spoločných koncertov sa „neodviazali“ na nejakú improvizáciu?
My na koncertoch improvizujeme, len keď sa pomýlime a musíme sa vrátiť späť. (Smiech) Určite neboli na koncertoch úplne tuhé, ale k nejakým veľkým prekvapeniam nedochádzalo.
.predsa len Tata bojs a Ahn Trio, to sú dva úplne odlišné svety...
Aj my sme sa tohto spojenia trochu obávali. Chceli sme, aby to nebola nejaká sladká omáčka. Páčilo sa nám, ako so sláčikmi pracuje napríklad David Byrne. Tak sme to chceli aj my.
.ako tieto dievčatá, zvyknuté na sústredených poslucháčov vážnej hudby, vnímali prostredie rockových klubov?
Myslím, že si to celkom užívali. Chceli zažiť „skutočný rokenrol“. My sme sa zase tešili na tiché, komorné vystúpenia. Všetky koncerty, okrem posledného v brnianskej Flede, boli na sedenie, hoci im by sa asi viac páčilo, keby boli na státie. Vo Flede to však bol poriadny bigbít a to sa dievčatám veľmi páčilo. Zažili niekoľkokrát aplauz na otvorenej scéne...
.keď tieto koncerty spätne hodnotíš, máš pocit, že vás hudobne otvorili k novým veciam?
Trochu. Už v roku 1998 sme nahrali akustický album Nekonečná stanice s množstvom hostí. Teraz to však bola nová, intenzívnejšia skúsenosť. Bolo to osviežujúce.
.tata bojs je na scéne dvadsať rokov. Stále vyzeráte mlado a stále pôsobíte detsky hravo. Keď ste začínali, mal si 14 rokov, dnes ste muži v strednom veku. Zmenil sa váš prístup k tomu, čo robíte?
Tie zmeny prebiehajú pomaly. Za tých dvadsať rokov sa zmenilo všetko. Zmenila sa naša krajina, zmenila sa celá Európa a určite sme sa zmenili aj my. Na začiatku bolo stopercentné nadšenie. Keď sme si prvýkrát zapojili gitary do nejakého tranzistora a ono to hralo, keď sme mali prvý ozajstný koncert, keď sme mali prvýkrát na pódiu odposluch — to všetko boli úžasné veci, ale už sa k nim nedá vrátiť. Neradi by sme však spadli do nejakej rutiny, stále sa to snažíme niečím ozvláštňovať.
.čím napríklad?
Tým, že robíme zvláštne veci. Napríklad urobíme takú blbosť ako bol Nanoalbum. Ukázalo sa, že to bola skutočne blbosť, ale my sme ju napriek tomu urobili. Alebo tento projekt s Kórejčankami. Určitým stereotypom sa, samozrejme, nemôžeme vyhnúť, bez nich by sme ako kapela nemohli existovať.
.o pár hodín vyjdeš spolu s kapelou na pódium v bratislavskom PKO. O nejakú hodinu neskôr budeš z neho schádzať. Na čo sa viac tešíš?
Sú to úplne odlišné pocity. Keď vyjdem na pódium, celý čas sa teším na koniec. A keď ten koniec príde, zrazu ti je ľúto, že to už skončilo. Je to tak pol na pol: strach a tešenie sa. Zvláštne je, že väčšinou strach pri posledných dvoch-troch pesničkách z človeka spadne. Ako keby si už nemal čo riskovať a pritom si to najviac užívaš.
.je tam aj po dvadsiatich rokoch stále ten strach?
To sa vôbec nemení. Prvé tri-štyri koncerty bol ten strach úplne šialený. Potom sa to trochu zmiernilo a odvtedy je to — aspoň v mojom prípade — v podstate na tej istej úrovni. Závisí to, samozrejme, aj od okolností. Niekedy je koncert hektický, a tak je všetko horšie, inokedy je všetko v pohode. Ale neverím, že niekto, kto vystúpi pred ľudí, nemá žiaden strach či trému. Určite ho majú aj Stonesi po štyridsiatich rokoch. A myslím si, že to je tak dobre. Je to znak toho, že ti na tom, čo robíš, záleží.
.váš zatiaľ posledný hit boli Pěšáci rokenrolu. Pamätáš sa na doby, keď si sám nestál na pódiu, ale — podobne ako muzikanti v tejto pesničke — s obdivom si hľadel na tých, ktorí tam stáli?
To je u mňa stále. Ja som skôr aktívny hudobný fanúšik než muzikant. Mám v hlave množstvo hudobných zážitkov. Samozrejme, medzi štrnástym a, povedzme, osemnástym rokom sa to ukladá hlbšie, ale stále ich je veľa. Jeden z významných zážitkov z čias, keď som mal asi pätnásť, bol koncert Konfrontace v pražskom Edene. Vystúpili tam Blech, Garáž a Půlnoc. To boli kapely, ktoré vtedy veľa nehrali a ak, tak Na Chmelnici, kde sa často nedalo dostať. Garáž a Půlnoc boli pre mňa v tom období veľmi dôležité. A vlastne stále sú. Výborný bol napríklad koncert Ivana Krala v klube Roxy niekedy v roku 1993. Išiel som tam, lebo som mal rád Iggyho Popa a Patti Smith. On tam hral pesničky, ktoré nikto z nás nepoznal, bol to priamočiary garážový punk. A bolo to výborné.
.pred pár rokmi Nanoalbum, teraz Smetana — to sú všetko objavné výpravy do nových krajín. Už tušíte, kam sa vyberiete najbližšie?
Netušíme. Lepšie povedané: každý z nás už asi niečo tuší, ale žiaden spoločný plán zatiaľ nemáme. My sme takéto plány vlastne nemali ani v minulosti. Ani Nanoalbum sme neplánovali. Nechali sme sa viesť nápadmi. Keď sme ich začali zhromažďovať, napadlo mi, že by sme mohli urobiť koncepčný album, hoci sme v tej chvíli nemali žiadny koncept. Až potom sme ho začali vytvárať. Bolo to veľmi zábavné a kreatívne. Samotný výsledok neviem posúdiť, možno to patrí k našim slabším albumom. Ale cesta k nemu bola skvelá...
Tata bojs / Kapela, ktorú založili dvaja spolužiaci z materskej školy, Mardoša a Bublajs, vznikla v roku 1988 v hudobne mimoriadne bohatej pražskej štvrti Hanspaulka. Nahrali osem rádových albumov, z nich minimálne dva (Futuretro a Biorytmy) patria medzi vrcholy českej hudobnej alternatívy. Tata bojs robia originálnu, svojskú hudbu, založenú na elektronických tanečných podkladoch, rockovej rytmike a jednoduchých neopočúvaných popevkoch. Všetko to znie a vyzerá veselo, texty sú často plné detských slovných hračiek. Pri počúvaní Tata bojs sa však nemožno zbaviť akejsi dadaistickej melanchólie. Je to hra, no zároveň ide o pomerne vážne veci. „Býk či nebýk?“ (Toreadorská otázka).
Ako keby na každú otázku odpovedal najlepšie ako vedel, ako keby ho každá otázka totálne zaujímala. Ako keby sa nerozprával s novinárom, ale so starým kamarátom. Na začiatku rozhovoru tak vyzeral, na konci som bol presvedčený, že taký naozaj je.
Tata bojs z pražskej Hanspaulky pri príležitosti svojich 20. narodenín nahrali platňu najznámejších pesničiek s názvom Smetana. Nejde pritom o klasickú „bestofku“. Smetanu totiž nahrali úplne akusticky a v spolupráci s Ahn Triom, ktoré tvoria sestry Angella, Maria a Lucia Ahn, v New Yorku žijúce Kórejčanky pohybujúce sa na svetovej špičke interpretácie súčasnej vážnej hudby. Výsledkom je príjemná hudba osviežená kórejskou sláčikovou bravúrou, majstrovsky sa vyhýbajúca nástrahám pátosu, ktorý spojenie „klasiky“ a rokenrolu zvyčajne prináša. Hudba Tata bojs pritom nestráca nič z unikátnej atmosféry večných detí, ktorá je kapele vlastná od jej prvého koncertu, ktorý sa uskutočnil v roku 1988 v telocvični hanspaulskej školy.
.smetana. Tata bojs, veselá kapela z Prahy, ktorá skladá pesničky a Ahn trio z New Yorku, ktoré sa špecializuje na súčasnú vážnu hudbu. Ako táto bizarná spolupráca vznikla?
Je to absurdné spojenie, však? Vzniklo to náhodne. Dal nás dokopy náš bývalý manažér Oldřich Šturma, ktorý sa s nimi poznal, lebo jedna z tých dievčat chodila s jeho kamarátom. Je to Čech a preto boli v Prahe pomerne často, hoci tu nikdy nehrali. Ony hrajú klasiku, no občas v minulosti už vystúpili aj s nejakým dídžejom alebo popovým spevákom, takže sú celkom otvorené. Chceli si zahrať s nejakou „klasickou“ bigbítovou kapelou. Oldřich im dal nejaké naše albumy a niečo z toho sa im zrejme zapáčilo.
.hneď ste si „padli do noty“?
Na začiatku sme boli opatrní, nevedeli sme, čo máme od nich čakať, lebo my sa medzi klasickými muzikantmi tohto rangu nepohybujeme. Nebolo nám jasné, prečo nás vlastne oslovili.
.oslovili s tým, že s vami chcú nahrať platňu?
Nie. Im sa jednoducho páčilo naše cédečko, celkom nezáväzne sme sa stretli a hovorili o možnej spolupráci. Spolupráce s „vážnymi“ hudobníkmi sme sa obávali. Keď sa rocková kapela spája s klasickým sláčikovým orchestrom, výsledok je väčšinou gýčový a patetický. Hneď na začiatku sme sa preto dohodli s naším bývalým spoluhráčom Marekom Doubravom, že urobí aranžmány pre sláčiky. On je síce študovaný muzikant, no zároveň bol pri vzniku viacerých našich pesničiek, a teda presne cíti, o čo ide.
.tie piesne, ktoré sú na platni, ste spolu hrali až v štúdiu?
Najprv sme my traja, teda Vláďa Baar, Bublajs a ja urobili základné demo vybratých pesničiek, pričom sme ich zjednodušili, ako sa len dalo. Bolo to celé akustické, nič sme k tomu nedohrávali. Marek k nim napísal noty pre klavír, husle a čelo. Dievčatám sme potom poslali demáč a partitúry. Ony k tomu mali návrhy nejakých malých zmien a tie im Marek urobil. Sú to totiž interpretky — neimprovizujú ani neskladajú. Len dokonale zahrajú presne to, čo majú napísané v notách.
.ani po sérii spoločných koncertov sa „neodviazali“ na nejakú improvizáciu?
My na koncertoch improvizujeme, len keď sa pomýlime a musíme sa vrátiť späť. (Smiech) Určite neboli na koncertoch úplne tuhé, ale k nejakým veľkým prekvapeniam nedochádzalo.
.predsa len Tata bojs a Ahn Trio, to sú dva úplne odlišné svety...
Aj my sme sa tohto spojenia trochu obávali. Chceli sme, aby to nebola nejaká sladká omáčka. Páčilo sa nám, ako so sláčikmi pracuje napríklad David Byrne. Tak sme to chceli aj my.
.ako tieto dievčatá, zvyknuté na sústredených poslucháčov vážnej hudby, vnímali prostredie rockových klubov?
Myslím, že si to celkom užívali. Chceli zažiť „skutočný rokenrol“. My sme sa zase tešili na tiché, komorné vystúpenia. Všetky koncerty, okrem posledného v brnianskej Flede, boli na sedenie, hoci im by sa asi viac páčilo, keby boli na státie. Vo Flede to však bol poriadny bigbít a to sa dievčatám veľmi páčilo. Zažili niekoľkokrát aplauz na otvorenej scéne...
.keď tieto koncerty spätne hodnotíš, máš pocit, že vás hudobne otvorili k novým veciam?
Trochu. Už v roku 1998 sme nahrali akustický album Nekonečná stanice s množstvom hostí. Teraz to však bola nová, intenzívnejšia skúsenosť. Bolo to osviežujúce.
.tata bojs je na scéne dvadsať rokov. Stále vyzeráte mlado a stále pôsobíte detsky hravo. Keď ste začínali, mal si 14 rokov, dnes ste muži v strednom veku. Zmenil sa váš prístup k tomu, čo robíte?
Tie zmeny prebiehajú pomaly. Za tých dvadsať rokov sa zmenilo všetko. Zmenila sa naša krajina, zmenila sa celá Európa a určite sme sa zmenili aj my. Na začiatku bolo stopercentné nadšenie. Keď sme si prvýkrát zapojili gitary do nejakého tranzistora a ono to hralo, keď sme mali prvý ozajstný koncert, keď sme mali prvýkrát na pódiu odposluch — to všetko boli úžasné veci, ale už sa k nim nedá vrátiť. Neradi by sme však spadli do nejakej rutiny, stále sa to snažíme niečím ozvláštňovať.
.čím napríklad?
Tým, že robíme zvláštne veci. Napríklad urobíme takú blbosť ako bol Nanoalbum. Ukázalo sa, že to bola skutočne blbosť, ale my sme ju napriek tomu urobili. Alebo tento projekt s Kórejčankami. Určitým stereotypom sa, samozrejme, nemôžeme vyhnúť, bez nich by sme ako kapela nemohli existovať.
.o pár hodín vyjdeš spolu s kapelou na pódium v bratislavskom PKO. O nejakú hodinu neskôr budeš z neho schádzať. Na čo sa viac tešíš?
Sú to úplne odlišné pocity. Keď vyjdem na pódium, celý čas sa teším na koniec. A keď ten koniec príde, zrazu ti je ľúto, že to už skončilo. Je to tak pol na pol: strach a tešenie sa. Zvláštne je, že väčšinou strach pri posledných dvoch-troch pesničkách z človeka spadne. Ako keby si už nemal čo riskovať a pritom si to najviac užívaš.
.je tam aj po dvadsiatich rokoch stále ten strach?
To sa vôbec nemení. Prvé tri-štyri koncerty bol ten strach úplne šialený. Potom sa to trochu zmiernilo a odvtedy je to — aspoň v mojom prípade — v podstate na tej istej úrovni. Závisí to, samozrejme, aj od okolností. Niekedy je koncert hektický, a tak je všetko horšie, inokedy je všetko v pohode. Ale neverím, že niekto, kto vystúpi pred ľudí, nemá žiaden strach či trému. Určite ho majú aj Stonesi po štyridsiatich rokoch. A myslím si, že to je tak dobre. Je to znak toho, že ti na tom, čo robíš, záleží.
.váš zatiaľ posledný hit boli Pěšáci rokenrolu. Pamätáš sa na doby, keď si sám nestál na pódiu, ale — podobne ako muzikanti v tejto pesničke — s obdivom si hľadel na tých, ktorí tam stáli?
To je u mňa stále. Ja som skôr aktívny hudobný fanúšik než muzikant. Mám v hlave množstvo hudobných zážitkov. Samozrejme, medzi štrnástym a, povedzme, osemnástym rokom sa to ukladá hlbšie, ale stále ich je veľa. Jeden z významných zážitkov z čias, keď som mal asi pätnásť, bol koncert Konfrontace v pražskom Edene. Vystúpili tam Blech, Garáž a Půlnoc. To boli kapely, ktoré vtedy veľa nehrali a ak, tak Na Chmelnici, kde sa často nedalo dostať. Garáž a Půlnoc boli pre mňa v tom období veľmi dôležité. A vlastne stále sú. Výborný bol napríklad koncert Ivana Krala v klube Roxy niekedy v roku 1993. Išiel som tam, lebo som mal rád Iggyho Popa a Patti Smith. On tam hral pesničky, ktoré nikto z nás nepoznal, bol to priamočiary garážový punk. A bolo to výborné.
.pred pár rokmi Nanoalbum, teraz Smetana — to sú všetko objavné výpravy do nových krajín. Už tušíte, kam sa vyberiete najbližšie?
Netušíme. Lepšie povedané: každý z nás už asi niečo tuší, ale žiaden spoločný plán zatiaľ nemáme. My sme takéto plány vlastne nemali ani v minulosti. Ani Nanoalbum sme neplánovali. Nechali sme sa viesť nápadmi. Keď sme ich začali zhromažďovať, napadlo mi, že by sme mohli urobiť koncepčný album, hoci sme v tej chvíli nemali žiadny koncept. Až potom sme ho začali vytvárať. Bolo to veľmi zábavné a kreatívne. Samotný výsledok neviem posúdiť, možno to patrí k našim slabším albumom. Ale cesta k nemu bola skvelá...
Tata bojs / Kapela, ktorú založili dvaja spolužiaci z materskej školy, Mardoša a Bublajs, vznikla v roku 1988 v hudobne mimoriadne bohatej pražskej štvrti Hanspaulka. Nahrali osem rádových albumov, z nich minimálne dva (Futuretro a Biorytmy) patria medzi vrcholy českej hudobnej alternatívy. Tata bojs robia originálnu, svojskú hudbu, založenú na elektronických tanečných podkladoch, rockovej rytmike a jednoduchých neopočúvaných popevkoch. Všetko to znie a vyzerá veselo, texty sú často plné detských slovných hračiek. Pri počúvaní Tata bojs sa však nemožno zbaviť akejsi dadaistickej melanchólie. Je to hra, no zároveň ide o pomerne vážne veci. „Býk či nebýk?“ (Toreadorská otázka).
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.