Slovenská justícia má ministra na svoj obraz. Toto tvrdenie sa mnohým čestným sudcom môže zdať nespravodlivé, ale viaceré udalosti roku 2008 oprávnenosť tohto dojmu potvrdzujú.
Minister spravodlivosti Štefan Harabin namiesto toho, aby vysvetlil svoj vzťah s údajným bosom albánskej mafie Bakim Sadikim, počastoval poslanca parlamentu vyhrážkami a antisemitskými narážkami. Súdna rada, ktorá má byť garantom vážnosti a nezávislosti súdnictva, neprotestovala, ani sa od ministrových slov nedištancovala. Naopak, oborila sa na generálneho prokurátora. Pohrozila mu, že ak nevysvetlí, ako získal Daniel Lipšic prepis rozhovoru medzi Harabinom a Sadikim, požiada premiéra Roberta Fica, „aby ho ako jeho nadriadený na to upozornil.“ V poriadku, mohli by sme povedať, že členovia Súdnej rady nie sú všetci sudcovia, hoci boli zvolení aj veľkou časťou sudcov. Ako však reagovali tí ostatní? Mlčali. Teda s jedinou výnimkou. Sudkyňa banskobystrického Okresného súdu Jana Dubovcová sa odvážila ministra kritizovať, za čo si vyslúžila odsúdenie svojich kolegov z Krajskej sudcovskej rady v Banskej Bystrici. Šéf krajského súdu Ján Bobor na margo jej kritiky dokonca vyhlásil, že „sudca sa má vyhýbať zbytočnej a neprimeranej publicite“.
Lojalitu k ministrovi, či už úprimnú, alebo motivovanú strachom, demonštrovali slovenskí sudcovia aj v ďalších prípadoch. Napríklad pri pozastavení výkonu funkcie sudkyni bratislavského Krajského súdu Evy Benešovej či sudcovi Okresného súdu v Michalovciach Stanislavovi Sojkovi.
Benešovej minister pozastavil funkciu za to, že zabránila účastníkovi sporu vyhotoviť zvukový záznam. Pričom rovnaké konanie trebišovskej sudkyne v inom spore zostalo z jeho strany nepovšimnuté. Sudkyňa Benešová mala rozhodovať v spore Harabina s denníkom Sme.
Sudca Sojka sa dostal do konfliktu s Harabinovým dobrým známym, predsedom Okresného súdu v Michalovciach Jozefom Soročinom. Sojka v minulosti odsúdil pašerákov cigariet, ktorých zastupoval advokát Juraj Kus. Ten istý advokát hájil v niekoľkých kauzách aj predsedu Soročinu. Kus v odvolaní proti rozsudku namietal, že Sojka by ako bývalý prokurátor nemal byť sudcom na trestnom úseku. Soročina ho krátko na to preradil inde. V rozhodnutí o pozastavení funkcie Harabin argumentoval, že Sojka je podozrivý, že text odvolania poskytol iným prokurátorom, sudcom a Lipšicovi. Súdna rada ministra v obidvoch prípadoch podporila. Na obranu kolegov sa verejne neozval žiadny sudca.
Efektivita práce súdov či korupcia sudcov sú problémy, o ktorých sa hovorí už viac ako desaťročie. Otázka roka 2008 však znie: Môžu spravodlivosť hájiť ľudia, ktorí sa boja otvorene vystúpiť proti nespravodlivosti? Tá pani s mečom, váhami a páskou cez oči totiž tento rok pôsobila akosi servilne. A keďže sa ministrovi v novembri podarilo presadiť novelu zákona o súdoch a sudcoch, ktorá jeho právomoci smerom k justícii ešte posilňuje, vyhliadky na budúci rok sú rovnako žalostné.
Minister spravodlivosti Štefan Harabin namiesto toho, aby vysvetlil svoj vzťah s údajným bosom albánskej mafie Bakim Sadikim, počastoval poslanca parlamentu vyhrážkami a antisemitskými narážkami. Súdna rada, ktorá má byť garantom vážnosti a nezávislosti súdnictva, neprotestovala, ani sa od ministrových slov nedištancovala. Naopak, oborila sa na generálneho prokurátora. Pohrozila mu, že ak nevysvetlí, ako získal Daniel Lipšic prepis rozhovoru medzi Harabinom a Sadikim, požiada premiéra Roberta Fica, „aby ho ako jeho nadriadený na to upozornil.“ V poriadku, mohli by sme povedať, že členovia Súdnej rady nie sú všetci sudcovia, hoci boli zvolení aj veľkou časťou sudcov. Ako však reagovali tí ostatní? Mlčali. Teda s jedinou výnimkou. Sudkyňa banskobystrického Okresného súdu Jana Dubovcová sa odvážila ministra kritizovať, za čo si vyslúžila odsúdenie svojich kolegov z Krajskej sudcovskej rady v Banskej Bystrici. Šéf krajského súdu Ján Bobor na margo jej kritiky dokonca vyhlásil, že „sudca sa má vyhýbať zbytočnej a neprimeranej publicite“.
Lojalitu k ministrovi, či už úprimnú, alebo motivovanú strachom, demonštrovali slovenskí sudcovia aj v ďalších prípadoch. Napríklad pri pozastavení výkonu funkcie sudkyni bratislavského Krajského súdu Evy Benešovej či sudcovi Okresného súdu v Michalovciach Stanislavovi Sojkovi.
Benešovej minister pozastavil funkciu za to, že zabránila účastníkovi sporu vyhotoviť zvukový záznam. Pričom rovnaké konanie trebišovskej sudkyne v inom spore zostalo z jeho strany nepovšimnuté. Sudkyňa Benešová mala rozhodovať v spore Harabina s denníkom Sme.
Sudca Sojka sa dostal do konfliktu s Harabinovým dobrým známym, predsedom Okresného súdu v Michalovciach Jozefom Soročinom. Sojka v minulosti odsúdil pašerákov cigariet, ktorých zastupoval advokát Juraj Kus. Ten istý advokát hájil v niekoľkých kauzách aj predsedu Soročinu. Kus v odvolaní proti rozsudku namietal, že Sojka by ako bývalý prokurátor nemal byť sudcom na trestnom úseku. Soročina ho krátko na to preradil inde. V rozhodnutí o pozastavení funkcie Harabin argumentoval, že Sojka je podozrivý, že text odvolania poskytol iným prokurátorom, sudcom a Lipšicovi. Súdna rada ministra v obidvoch prípadoch podporila. Na obranu kolegov sa verejne neozval žiadny sudca.
Efektivita práce súdov či korupcia sudcov sú problémy, o ktorých sa hovorí už viac ako desaťročie. Otázka roka 2008 však znie: Môžu spravodlivosť hájiť ľudia, ktorí sa boja otvorene vystúpiť proti nespravodlivosti? Tá pani s mečom, váhami a páskou cez oči totiž tento rok pôsobila akosi servilne. A keďže sa ministrovi v novembri podarilo presadiť novelu zákona o súdoch a sudcoch, ktorá jeho právomoci smerom k justícii ešte posilňuje, vyhliadky na budúci rok sú rovnako žalostné.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.