„Keď sa rúbe les, lietajú triesky,“ vravieval kedysi dávno báťuška Josif Vissarionovič Stalin a nemyslel to vôbec poeticky. Tých triesok je dnes u nás akosi priveľa. Je skutočne stav slovenských lesov katastrofálny? Je to len mediálna bublina? A kto tu proti komu rúbe?
Verzií mediálneho obrazu dnešného Slovenska je veľa. Jedna z nich je však obzvlášť bizarná. V úsilí o falošnú korektnosť novinár strčí, obrazne povedané, mikrofón pred ústa náčelníkovi alebo inému členovi Lesoochranárskeho zoskupenia VLK. Zaručene sa tak dozvie o lesníkoch a úradníkoch (pardon, byrokratoch) čosi veľmi „šťavnaté“.
Napríklad? S rozhodnutím vo veci sporu o ťažbu v Tichej a Kôprovej doline sa údajne otáľa, pretože košické pracovisko vypracovalo pre rezort životného prostredia nevyhovujúci posudok, a chúlostivý prípad musia preto posúdiť v Žiline. Vzápätí, aby sa nepovedalo, požiada novinár o reakciu zmäteného hovorcu inšpekcie životného prostredia.
Slovenským divom dnešnej doby je zistenie, že zopár „samozvaných pseudoochranárov“ – ako ich označujú nasrdení lesníci – dokáže komunikovať efektívnejšie ako tisíce lesníkov, úradníkov a poľovníkov. Vypovedá to o stave lesov? Nie, skôr o stave našich médií. Tie totiž výdatne živia pomýlený spor. Nikto tu vo vypätej atmosfére nepovie, že zodpovední lesníci a ochranári by mali byť spojencami – v úsilí odolávať tlakom developerov a obchodníkov s drevom.
.vznik zelenej demokracie
Genéza združenia VLK v mnohom vysvetľuje dnešné vyhrotené spory. To vzniklo ako vtipná variácia socialistického Výboru ľudovej kontroly (názov Woodcraft im komunistickí funkcionári zakázali) na prelome 70. a 80. rokov z iniciatívy mladých ľudí, ktorí chceli pomôcť na východnom Slovensku lesníkom.
„Videli sme, že to s lesmi ide dolu kopcom. Usilovali sme sa im pomôcť, komunikovali sme s lesníkmi, sadili sme s nimi stromčeky. Potom sme však zistili, že oni ťažia krásne buky a jedle a nám strkajú do rúk sadeničky smrekov,“ vysvetľuje náčelník VLK Juraj Lukáč, ktorý podľa svojich slov strávil tretinu života v lesoch, často sám alebo s vlčiakom Skukamom. Je príznačné, že členmi a sympatizantmi VLK sú ľudia z mesta aj dediny, elektrikári, stavebníci, učitelia, ekonómovia, študenti, rodičia aj dôchodcovia.
V začiatkoch išlo „vlkom“ najmä o to, či sa u nás budú sadiť najmä rýchlorastúce a ekonomicky sa rýchlo zhodnocujúce
smreky, alebo príčinliví občania vytiahnu zo svažníc náletové sadenice bukov či jedlí a zasadia ich do holorubov. Prispeli k tomu druhému, chvályhodnému, vďaka čomu vyrástol v niektorých oblastiach na východe síce človekom vysadený, ale skladbou prirodzený les. Neskôr sa však pôvodne názorové spory personifikovali, a tým aj vyhrotili, vulgarizovali, čo je neblahá súčasť slovenskej tradície v čomkoľvek.
.o občanoch a komparzistoch
Juraj Lukáč, jeho sympatická žena Dáša alebo Erik Baláž sa dnes chtiac-nechtiac stali ochranárskymi celebritami. Aj usilovné rozosielanie rôznych výziev Ekofóra, teda spoločnej platformy ekologicky zameraných mimovládnych organizácií, prinieslo nevídaný výsledok. Vo verejnosti silnie presvedčenie, že dnes je vecou občianskej statočnosti a angažovanosti brániť posledné enklávy vzácnych lesov pred, s prepáčením, nenažranými lesníkmi. Profesor Kusý píše (SME 26. 5.) naliehavo o demokracii v ohrození a sústredenom útoku voči ochranárom, ktorí predsa majú ako plnohodnotní občania právo protestovať v záujme (podľa nich) správnej veci – aj keď ich nikto nevolil, čo údajne stupídni byrokrati nedokážu pochopiť.
Odohráva sa tu však skutočne mytologický boj Dobra a Zla, tak ako to tvrdí mienkotvorný komentátor? Kto spravodlivo a erudovane rozhodne, kde je viac pravdy, ak si obidve strany sporu povolajú svojich, zaručene erudovaných expertov a právnikov? Sprievodným javom zelenej demokracie je potom nedôvera verejnosti, či dokonca spochybňovanie odborných lesníckych stanovísk ako takých.
Na druhej strane tvrdenie ministra Jureňu a spoločne s ním zdieľané presvedčenie mnohých lesníkov, že v Tatrách demonštrovali dobre zaplatení komparzisti, pripomína hviezdne výkony súdruhov, ktorí pred novembrom 1989 nechápali, ako mohla vzniknúť iniciatíva Bratislava NAHLAS. Paranoidný pocit, že „niekto ich platí“ je aj dnes ešte súčasťou výbavy mnohých politikov. Pocit, že tu platí lesná variácia zákona akcie a reakcie (ako sa do hory volá, tak sa z nej ozýva), je pritom oprávnený. Jeho dôkazom nie sú iba insitné transparenty naštvaných lesníkov na nedávnej demonštrácii v Bratislave, podľa ktorých lesom škodí vlk, ale aj nebezpečné snahy vytesniť „tie otravné“ ochranárske mimovládky z procesov rozhodovania.
.aby ľudia nevideli?
Popadané drevo treba z inkriminovaných tatranských dolín vyviezť najmä z toho dôvodu, aby sa podkôrny hmyz nerozšíril aj na okolité, relatívne zdravé porasty. Lesníci môžu byť o tomto argumente akokoľvek úprimne presvedčení, verejnosť však presvedčia iba ťažko. Juraj Lukáč má vo veci jasno: v Tichej a Kôprovej sa ťaží preto, lebo sa chcú lesníci zbaviť aj posledných šiestich percent kalamity. Dôvod? Aby ľudia nevideli rozdiel medzi lesom ponechaným na samovývoj a umelým smrekovým lesom, ktorý vysadí človek. Pre ten sú totiž typické požiare a premnoženie lykožrúta, čo sa však v prirodzených jedľovo-bukových lesoch nestáva. Inými slovami, ide o zametanie stôp. Naozaj?
Je absurdné hovoriť o ochrane lesov ponechaných na samovývoj v prípade, ak tu také už posledných 300 rokov vôbec nemáme. Aj samotný Lukáč priznáva, že v členitej a husto obývanej európskej krajine sa najmenej od 19. storočia nedá hovoriť – na rozdiel od Ameriky – o väčších rozlohách prirodzených lesov, iba o lesoch poznačených a formovaných človekom.
Posledných 250 rokov od čias Márie Terézie a neskôr aj pričinením zakladateľa novodobého lesníctva na Slovensku Jozefa Dekréta Matejovie lesnícky stav s rôznou mierou úspešnosti a chýb odoláva silným tlakom na neustále zvyšovanie ťažby dreva. Naše lesníctvo (a lesy) prežilo aj napriek koristníckym vlastníkom a politikom, napriek vojnám, rozsiahlej banskej činnosti a komunizmu. Územie Slovenska slúžilo ako hospodárske srdce Uhorska. Nielen do Benátok putovali od nás karavány potaše a drahých kovov, ktorých ťažba si vyžadovala tony dreva, najlepšie rýchlorastúcich smrekov. Že dnes Slovensko nepripomína Turecko, Anglicko či iné krajiny bez lesov, sa teda stalo vďaka, nie napriek lesníkom.
.les ako konzervatívny systém
Prodekan Lesníckej fakulty Technickej univerzity vo Zvolene Viliam Pichler zdôrazňuje, že dve tretiny našich lesov sú dnes prírode blízke. Okrem toho sa nazdáva, že v priebehu 300 rokov obhospodarovania lesov na našom území lesníci neurobili zásadné chyby. Dôkazom je najmä to, že lesy aj v prostredí mnohorakých tlakov elít na zhodnocovanie pokrývajú ešte stále 41 percent územia Slovenska (na porovnanie: priemer EÚ je 36 percent), čo je veľmi dobrá hodnota.
Náčelník VLK Juraj Lukáč však upozorňuje na rozpor a paradox. Podľa lesníckej legislatívy sa u nás za les považujú aj medzičasom odlesnené časti, na ktorých sa nachádza už zjazdovka či cesta. Satelitné snímky však preukazujú, že rozloha slovenských lesov klesá – tempom 50 štvorcových kilometrov za desať rokov. Pichler oponuje, že rešpektovaná organizácia World Wildlife Fund (WWF) pred šiestimi rokmi zaradila slovenské lesy na veľmi pekné šieste miesto v Európe. Zdravotný stav najmä našich smrekových kultúr je síce alarmujúci, odborníci z Medzinárodného kooperatívneho programu ICP Forests vo Zvolene sa však nedávno zhodli, že oproti 80. rokom sú európske lesy menej znečistené oxidom siričitým, najmä vďaka výraznému, často až desaťnásobnému zníženiu imisií z priemyselnej výroby.
Pichler zaujímavo uvažuje o možnostiach aplikácie liberálneho modelu ekonomiky v takom konzervatívnom odbore, akým lesníctvo nepochybne je. Ním citovaný Walter Reuken, autor publikácie Základy hospodárskeho poriadku, ako príklad a výnimku, kde sa nedajú uplatňovať striktne liberálne teórie, uvádza práve lesné hospodárstvo. Súvisí to s pozmeneným horizontom očakávaní a dlhým produkčným cyklom.
„Nie som teda za liberálny model v lesníctve, presadzujem však dôslednú aplikáciu systému náhrad vlastníkom za ujmu na produkcii v chránených územiach. Okrem toho les viaže vodu, zadržiava uhlík a má iné blahodarné účinky, ktoré dnes už vieme vyčísliť. Dnes je slušný lesník alebo vlastník odmeňovaný iba tak, že si ho kolegovia vážia. V budúcnosti by mohol byť aj finančne stimulovaný, keďže od roku 2013 by malo byť aj lesné hospodárstvo zaradené do smernice EÚ o obchodovaní s plynmi,“ uvádza Pichler.
Žiadny lesník sa nedožije toho, aby videl porast, ktorý zasadil, na sklonku jeho života a overil si tak správnosť konania: les sa totiž dožíva veku viac ako 100 rokov. Istá konzervatívnosť a uvažovanie v dlhšom horizonte sú teda zákonité.
Znamenajú aj vyššiu zodpovednosť vlastníkov? Žiaľ, nie vždy. Po novembri 1989 sa najmä na Kysuciach a na Orave stávalo, že reštitúcie lesov sprevádzalo ich neuveriteľné drancovanie a agresivita vlastníkov voči Lesnej stráži, ktorá sa tomu usilovala zabrániť. Sociológ by zrejme dôvodil, že ľudia boli po rokoch socialistického „pôstu“ obzvlášť chamtiví po rýchlom a vysokom zisku. Preto neváhali predať doslova celý les firme, ktorá ho holorubne vyťažila. Koristnícka éra medzičasom pominula a vlastníci dnes oprávnene žiadajú štát o kompenzácie vo výške takmer miliardy korún za to, že nemôžu ťažiť v najprísnejšie chránených územiach. Štát však na to nemá, takže problém sa končí v začarovanom kruhu. Prísna ochrana lesov tak nie je možná najmä pre neochotu všetkých ponovembrových vlád financovať ju.
.kocúrkovo a čierne ovce
Aby sme však neboli nespravodliví. Ochranári sa dostávajú do sporov s lesníkmi nielen pre osobné animozity, ale aj vinou zlej legislatívy. Dva kľúčové zákony si totiž navzájom odporujú.
Podľa Zákona o lesoch č. 326/2005 Zb. sú lesníci povinní spracúvať kalamitu tak, aby nedošlo na nadmerné rozšírenie biotických škodlivých činiteľov. Musia teda prednostne odstraňovať choré a poškodené stromy – okrem území s najvyšším,
5. stupňom ochrany. Zákon č. 543/2002 o ochrane prírody však vyžaduje v prípade zásahu do vzácnych biotopov európskeho a národného významu požiadať o výnimku, ktorú obvykle nedostanú. V tom je podstata sporu: Lesný úrad ich pokutuje, ak kalamitu nevyťažia a Úrad životného prostredia udelí pokutu naopak za to, ak ju vyťažia. Dnešný stav? Lesníci prosto Úrad životného prostredia ignorujú, z udelených pokút nezaplatili ani korunu a vec je na súdoch. Kocúrkovo...
Svoje skúsenosti so vzájomne si odporujúcou legislatívou majú aj na Lesnej správe Malužiná v Nízkych Tatrách. V roku 2002 lesoochranári z VLK obvinili lesníkov, že ukradli neoznačené drevo za vyše milión korún, ako aj z toho, že ťažili v najprísnejšie chránených lokalitách. Kontrola Lesného úradu, znalecký posudok a vyšetrovanie kriminálky obidve tvrdenia vyvrátili. Zistilo sa však, že zodpovedný lesník skutočne neoznačil asi 70 stromov, ktoré sa síce vyťažili, ale neukradli. Firma Lesy SR s ním následne rozviazala pracovný pomer a vedúci Lesnej správy bol preradený na nižšiu pozíciu. V lesníkoch však napriek tomu ostal zlý pocit z toho, že ich zveličene obvinili.
„Na Slovensku je 1 500 lesníkov a nájdu sa aj medzi nami čierne ovce, to nepopieram. Hnevá ma však, že v súboji o verejnú mienku ťaháme za kratší koniec a verejnosti sme podsúvaní ako škodcovia,“ vraví dnešný vedúci Lesnej správy Malužiná Milan Valach. Aj on však priznáva, že zásluhou možno zveličených obvinení ochranárov z VLK si už dávajú väčší pozor, aby sa nedopustili ničoho nezákonného. Aj on sám, no najmä jeho kolegovia pritom s nimi mali v minulosti konflikty, a to keď v Tichej doline, na Bielom Váhu, alebo v Partizánskej Ľupči vypaľovali poľovnícke posedy.
.tlak na zvyšovanie ťažby
Ak sa vrátime k úvodnej téze, že ochranári a lesníci by mali byť vlastne spojenci a ich dnešné rozdelenie je falošné, musíme dodať, že v tichom úzadí sa z neho môžu tešiť developeri a obchodníci s drevom. Tí prví preto, lebo si uvedomujú, že medializovaný spor o Tichú a Kôprovú dolinu je zástupný v porovnaní s ochranou hornej hranice lesa v Tatrách tak, aby v navrhovanej zonácii nešli cez najcennejšie limbové porasty zjazdovky. A obchodníci? Tí sa zase vytrvalo usilujú dosiahnuť oslabenie a rozdelenie štátneho podniku Lesy SR, ktorý obhospodaruje čoraz menšiu časť slovenských lesov: v súčasnosti je to necelá polovica ich celkovej rozlohy.
Súčasťou programového vyhlásenia bývalej vlády bol aj záväzok reštrukturalizácie tohto podniku. SMK a SDKÚ však až príliš dlho súperili o nadvládu nad slovenskými lesmi, takže z toho nakoniec nebolo nič. Dobre hodnotený generálny riaditeľ Karol Vinš predtým, ako pred voľbami „zdupkal“ z bojiska, stihol firmu konsolidovať a dostal ju z červených čísel. Takmer dve tretiny z 12-tisíc zamestnancov prepustili, pričom sa z mnohých stali dodávatelia vrátane lesných robotníčok a robotníkov. Tí prešli na živnosť, čo spôsobilo, že sú disciplinovanejší a zodpovednejší. Príhody, ako pilčík ponúka v krčme chlapom reťaz zo „štilky“ sa už akosi vytrácajú...
Problémom sú však vzťahy s odberateľmi. Cena dreva je na Slovensku najnižšia zo všetkých krajín v regióne, pričom v Európe je prebytok kalamitného dreva. Podľa niektorých médií získala podozrivo výhodné zmluvy na nákup dreva firma Taper, s. r. o., ktorá patrí štátnemu tajomníkovi ministerstva
hospodárstva Petrovi Žigovi (Smer). Časopis .týždeň
má informácie, že táto firma podpísala výhodné kontrakty s niekoľkými lesnými závodmi Lesov SR na východnom Slovensku, čo sa iným, podobne malým firmám, akosi nepodarilo. Navyše firma Taper pílu nemá, s drevom len obchoduje, takže by ho od štátnych lesov nakupovať vôbec nemala.
Aj tento prípad ukazuje, že ak niečo zásadne ohrozuje slovenské lesy, je to tlak odberateľov na zvyšovanie etátov, teda dlhodobých plánov ťažby. Tie by mali zohľadňovať ťažbu na princípe únosnosti a obnoviteľnosti lesa. Faktom totiž je, že spracovatelia by u nás odobrali až dvojnásobok objemu dreva oproti tomu, ktorý našim lesom zaručí prežitie a udržateľný rozvoj. Ak nič iné, práve táto hrozba by konečne mala lesníkov a ochranárov zjednotiť.
ANDREJ BÁN
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.