Metóda „udri pastiera – rozpŕchne sa stádo“ bola v histórii použitá nespočetnekrát. Najčastejšie v boji proti cirkvi a najkrutejšie za vlády totalitných režimov – fašizmu, boľševizmu, komunizmu, maoizmu... ten československý po februári 1948 nevynímajúc.
Československý komunistický režim chcel túto metódu použiť aj voči slovenským biskupom v roku 1950. V kauze biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM, národnosťou Rusína, chcel zničiť naraz pastiera i jeho gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Načas sa to režimu podarilo.
Osud cirkvi v povojnovom Československu, teda osud jej kňazov, biskupov a tisícok veriacich, sa odvinul od naivnej politiky Benešovho centra voči vzdúvajúcej sa nadvláde Sovietskeho zväzu v okupovaných krajinách východnej Európy. Korene mal tiež vo vzornom nasledovaní Gottwaldových súdruhov, ich moskovských mecenášov, v naivite československých demokratických síl, ale i v nedemokratickej politike kňazov, ktorí boli politickými činiteľmi vojnového Slovenského štátu.
Prítomnosť a činnosť biskupa Jána Vojtaššáka za HSĽS, ako podpredsedu v Štátnej rade počas Slovenského štátu v rokoch 1939 – 45, toho Vojtaššáka, ktorý bol neochvejným odporcom komunistického systému, znamenala a dodnes znamená bizarný, fatálny a tragický rozmer činnosti a myslenia slovenskej cirkevnej hierarchie v pochmúrnom desaťročí našich moderných dejín po roku 1938.
Na jeho konci, od roku 1949, začína komunistický režim v ČSR systematické decimovanie cirkvi, ako svojho ideového nepriateľa číslo jeden a ako subjektu, ktorého hierarchia sa za vojny spolitizovala a vidinou boja proti boľševizmu sa ocitla na strane nacistického Nemecka. No tiež ako subjektu podporujúceho „poaprílovú“ Demokratickú stranu, ktorá uštedrila komunistom na Slovensku trpkú porážku a hanbu vo voľbách v roku 1946.
(Proti)cirkevné zákony z roku 1949 jasne vymedzili rámec aktivít cirkvi. A nielen to, kňazov finančne podriadili štátu, keďže predtým štát skonfiškoval cirkevné majetky, zlikvidoval cirkevné školstvo, zrušil skoro všetky náboženské periodiká a vytvoril len dve bohoslovecké fakulty kontrolované štátom. Od týchto zásahov bol už len krok k „úderu na pastierov“. Na prelome rokov 1949/50 sa začal politicky pripravovať proces proti československým biskupom. Z neho potom vyčlenili na samostatný proces v Bratislave troch slovenských – rímskokatolíckych Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku a gréckokatolíckeho Pavla Petra Gojdiča OSBM.
V tom čase bol biskup Gojdič starnúcim 62-ročným mužom, ktorý prežíval svoju kňazskú a biskupskú službu už v treťom či štvrtom odlišnom politickom systéme. Mal teda dostatočnú skúsenosť nielen s náboženskými a sociálnymi problémami gréckokatolíkov na východnom Slovensku, ale aj s totalitnom mocou počas vojnovej SR, v ktorej sa cirkev nadmieru angažovala a tiež s počiatkami komunistickej diktatúry po februári 1948.
.cesta na biskupský stolec
Biskup Peter Gojdič vyrastal v rodine gréckokatolíckeho kňaza a jeho dvaja bratia sa tiež stali kňazmi. Teológiu študoval od roku 1908 najskôr v Prešove, potom v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený dňa 27. augusta 1911 v Prešove. Po kaplánke u otca striedavo zastával rôzne funkcie v rámci gréckokatolíckej cirkvi až do roku 1922. Jeho charizma a inteligencia ho predurčovali na vyšší cirkevný post. Tridsaťštyriročný Gojdič si však zvolil cestu rehoľníka. V júli 1922 vstúpil do rehole Baziliánov v kláštore pri Mukačeve. Prijal rehoľné meno Pavol. Toto rozhodnutie potvrdzuje nefalšovaný a hlboký vzťah kňaza Gojdiča k jednoduchej osobnej spiritualite, ktorú chcel pestovať za múrmi kláštora. Tí, korí stáli nad ním, však po štyroch rokoch chceli inak.
V septembri 1926 pápež Pius XI. menoval vtedy 38-ročného Gojdiča za administrátora Prešovskej eparchie. Popritom však v novembri zložil večné rehoľné sľuby rehole sv. Bazila Veľkého (OSBM). O pár mesiacov nato ho menovali za titulárneho biskupa, pričom mu pápež predpovedal „veľké kríže v biskupskej službe“. Do ich napĺňania však mali uplynúť ešte dve desaťročia.
Biskup Gojdič sa dobre zhostil úlohy viesť viac ako 200-tisíc gréckokatolíkov, vyše 160 farností s viac ako 220 kňazmi. Staval nové kostoly, podporoval chudobných a siroty (vyslúžil si titul „ muž zlatého srdca a otec sirôt“) a zakladal nové gréckokatolícke farnosti, a to aj v Čechách a na Morave. Jeho najväčším dielom na tomto poli bolo zriadenie eparchiálneho sirotinca v rokoch 1932 – 35 a inštalovanie jeho personálu — rehoľných sestier. Na podporu vzdelanosti zriadil k rôznym takzvaným eparchiálnym podporným fondom tlačový fond..
Osobne sa venoval aj zveľaďovaniu bohosloveckého seminára a raz mesačne mal osobné stretnutie s každým bohoslovcom. Osobne sa zúčastňoval aj ich skúšok. Biskup Gojdič podporil tiež vznik národného a kultúrneho domu Rusínov v Prešove a vydavateľstvo literatúry PETRA. Podobne podporoval rusínske a gréckokatolícke periodiká Russkoje slovo, Dušpastyr a Blahovistnik a redemptoristický mesačník Misionár.
Akokoľvek tieto aktivity viedli k postupnému povzneseniu Rusínov, respektíve gréckokatolíkov, preferovaním rusínskeho jazyka sa biskup Gojdič za vojnového Slovenského štátu dostal do nemilosti vtedajších nacionalistických slovenských politických špičiek. Keď sa napätie stupňovalo, biskup Gojdič hľadal riešenie v podaní návrhu na odstúpenie Svätému otcovi. Po polroku prišla však prekvapivá odpoveď. Pápež menoval vtedy titulárneho biskupa Gojdiča definitívnym prešovským eparchiálnym biskupom. Vatikán tak vyjadril veľkú spokojnosť s dušpastierskou prácou Gojdiča a s jeho osobnou morálnou integritou, ktorú v tom vojnovom čase, v rozmachu totalitných praktík v slovenskej politike a začínajúcich deportácií Židov strácalo viacero najvyšších slovenských politických lídrov i z radov cirkevnej hierarchie. Vatikán sa zaoberal aj možnosťou misií v Rusku, a to prostredníctvom východoslovenskej gréckokatolíckej časti cirkvi, na čo malo vo veľkej miere slúžiť aj Gojdičovo menovanie sídelným biskupom.
Jeho inštalácia prebehla 8. augusta 1940 v prešovskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa. V patrocíniu tohto chrámu bola symbolika odvahy Jána od Jordánu hovoriť pravdu do očí mocných, začo zaplatil životom. Ako zaplatil svojou martýrskou smrťou o dvadsať rokov sám biskup Gojdič.
Biskup Gojdič sa v medziach možného snažil ako duchovný pastier apelovať proti hrôzam vojny a režimu na Slovensku. V roku 1943 vyhlásil vo svojej eparchii takzvaný Eucharistický rok, v ktorom apeloval na sebareflexiu a obrátenie sa. Podobné ciele sledoval vyhlásením nasledujúceho Mariánskeho roka. Osobne sa zúčastňoval pútí, na ktorých kriticky kázal proti hrôzam vojny. Režim vojnovej SR v tom čase viedol vojnu proti Sovietskemu zväzu a Poľsku ako spojenec Nemecka, zriaďoval internačné tábory pre svojich vnútorných odporcov, prijal Židovský kódex a deportoval tisíce Židov do vyhladzovacích koncentrákov. Biskup Gojdič si „ťaženie proti boľševizmu“ predstavoval a realizoval inak.
.pravoslavizácia
Približovanie sa frontu k Slovensku spôsobilo aj enormný príliv utečencov gréckokatolíckeho vyznania na východné Slovensko a Podkarpatskú Rus – najmä z Ukrajiny. Biskup Gojdič sa ich ujímal a vyzýval aj iných, aby im pomáhali. Nedalo sa pritom vylúčiť, že medzi nich sa zaplietli i vojnoví zločinci. Utekajúci gréckokatolícki kňazi sa báli boľševickej odplaty, pretože boli prirodzenou konkurenciou sovietskej štátnej pravoslávnej cirkvi. Situáciu zhoršoval i tajný sľub prezidenta Beneša sovietskemu vedeniu, že bude podporovať pravoslavizáciu gréckokatolíkov u nás. Tento koncept sa naplno presadil po komunistickom prevrate po roku 1948.
Napriek tomu biskup Gojdič a lojálni gréckokatolícki veriaci vítali obnovenie ČSR, argumentujúc i svojimi postojmi voči režimu vojnovej SR, podporou partizánskeho hnutia v roku 1944, a hádam aj preto i sám biskup, ako prvý z biskupov, 4. decembra 1946, po celoštátnom víťazstve KSČ vo voľbách, zložil sľub vernosti ČSR.
Prúdy vystrašených utečencov – gréckokatolíkov zo Sovietskeho zväzu — neustávali ani po skočení vojny. Perzekúcie gréckokatolíkov na Ukrajine totiž vyústili do ich násilného zjednotenia s pravoslávnou cirkvou v marci 1946. V takejto situácii biskup Gojdič prijímal prichádzajúcich gréckokatolíckych kňazov, staral sa o nich a umiestňoval ich po farách v celom Československu. Režim a Štátna bezpečnosť však týchto utečencov pre vieru kvalifikovali ako špiónov, banderovcov, ukrajinských nacionalistov. Bola to ideologická zámienka na ich perzekvovanie. Tak napríklad kňaz Pavol Hučko bol po februári 1948 za pomoc ukrajinským utečencom odsúdený na 15 rokov a bazilián Šebastián Sabol na doživotie v neprítomnosti. Tieto procesy sa stali generálkami a prípravou režimu na zaistenie a súd biskupa Gojdiča a iných.
V takejto atmosfére požiadal biskup Gojdič o vymenovanie pomocného biskupa, pre prípad, že by bol uväznený. Vatikán neotáľal. V máji 1947 vymenoval 43-ročného Vasiľa Hopka za pomocného gréckokatolíckeho biskupa. Zároveň vraj biskup Gojdič vymenoval svojich piatich zástupcov a diecézu rozdelil na 10 správnych útvarov. Ani tento ťah však nebol v blízkej budúcnosti pre pofebruárový režim tvrdým orieškom. Atmosféru strachu zvýšila nevyjasnená smrť užhorodského biskupa Teodora Romžu, ktorý odmietol prestúpiť na pravoslávie (otrávili ho). V tom čase už Užhorod nebol československým mestom...
Po februári 1948 sa politika tlaku na gréckokatolíkov čoraz silnejšie prezentovala ako trestanie banderovcov a ukrajinských nacionalistov. Násilná pravoslavizácia bola nanútená zo strany Sovietskeho zväzu. Konkrétne akcie sa odohrali už vo februári 1949, keď ŠtB prepadla tri gréckokatolícke kláštory. Biskup Gojdič otvorene protestoval a argumentoval tým, že gréckokatolícki veriaci občania usilovne pomáhali partizánom, boli pod tlakom vlády vojnového Slovenského štátu, bojovali v zahraničných jednotkách, ba aj v Červenej armáde. Roztáčajúca sa proticirkevná mašinéria však na to nebrala ohľad.
Po krachu takzvanej katolíckej akcie riadenej komunistami, dosadil režim do biskupského úradu do Prešova na kontrolu biskupa svojho zmocnenca – bývalého tajomníka Krajského akčného výboru Národného frontu. Napriek postupujúcemu a už aj inštitucionalizujúcemu sa tlaku na „návrat“ gréckokatolíkov do pravoslávnej cirkvi sa v marci 1950 k cirkvi v ČSR vedenej Gojdičom hlásilo takmer 260-tisíc občanov, teda vyše 4-krát viac ako k protežovanej pravoslávnej cirkvi (na východnom Slovensku bolo menej ako 8-tisíc pravoslávnych veriacimi).
Cirkevná päťka ÚV KSČ (sedel v nej Slovák Vladimír Clementis) však neochvejne šla za konečným cieľom: likvidáciou gréckokatolíckej cirkvi, i za „cenu“ uväznenia biskupov Gojdiča a Hopka. Akcia P (pravoslavizácia) tak dostala zelenú. Masy mali dostať informáciu, že biskupi pomáhali banderovcom a boli spojení s rímskokatolíckou cirkvou – proti vôli veriacich. Verejnosti sa začalo vsugerovávať, že blízke násilné „navrátenie sa gréckokatolíkov do lona pravoslávnej cirkvi“ je prirodzenou vôľou väčšiny gréckokatolíkov.
.väzenie a súd
Koncom marca uvalil Slovenský úrad pre veci cirkevné domáce väzenie na oboch biskupov. Boli pod stálou kontrolou komunistického zmocnenca. Poslednú svätú liturgiu mohol Gojdič odslúžiť o niekoľko dní len za tú cenu, že do kázne zakomponuje niekoľko myšlienok na podporu režimu. Rozhodol sa pre ponižujúci kompromis – aby predniesol veriacim svoje posledné posolstvo, súhlasil s podmienkami režimu. O niekoľko dní rázne odmietol ponuku privilégií, ak by súhlasil s akciou P. Bol to jeden z posledných prejavov odporu.
Komunistickí funkcionári prešovského kraja, s posvätením špičiek KSČ a KSS, sa rozhodli pre rýchlu akciu. Koncom apríla 1950 zvolali umelo vykonštruovaný „veľký sobor“ len za účasti 73 gréckokatolíckych kňazov a s kulisou do 4 000 pravoslávnych veriacich – väčšinou členov KSČ. Takáto zostava potom odhlasovala rozchod s Rímom a zánik Únie. Biskupa Gojdiča zatiaľ vyviedli z jeho rezidencie zadným vchodom a načas internovali vo Vysokých Tatrách.
V júni 1950 ho internovali po Akcii K (likvidácii mužských kláštorov v apríli 1950 v ČSR) do takzvaného kárneho kláštora v Báči, kde už boli zavretí biskup Hopko a ďalší „reakční“ gréckokatolícki duchovní.
Internácia biskupov bola prológom k ich kriminalizácii a vykonštruovanému súdnemu procesu. Malo ísť o monsterproces, v ktorom mali byť podľa sovietskeho vzoru použité spojené prostriedky justície, ŠtB, ministerstva spravodlivosti a Štátneho úradu pre veci cirkevné. Masívna sila a propaganda mali verejnosť presvedčiť o vine biskupov.
Biskupa Gojdiča zaistila ŠtB v Báči v polovici júna 1950. Postupne zaistila aj ďalších slovenských biskupov Buzalku a Vojtaššáka, takže v septembri sa všetci traja ocitli v pražskej väznici Ruzyň. Vedenie Ministerstva národnej bezpečnosti rozhodlo, že proces so slovenskými biskupmi sa bude konať v Bratislave. Plánovaný proces mal zastrašiť ostatných biskupov žijúcich v izolácii, ako aj ďalších odbojných duchovných a laikov. Navonok mal byť potrestaním spojencov Vatikánu, ktorý bol vyhlasovaný za „spojenca imperializmu“.
Politická komisia ÚV KSČ, vytvorená s týmto cieľom v októbri 1950, konštatuje: „Musí byť zvlášť ujasnená úloha vysokej cirkevnej hierarchie na rozbití ČSR, v čase slovenského štátu a vo voľbách v roku 1946. ...pokiaľ ide o Gojdiča, je treba postaviť vec tak, že on to bol, ktorý chcel zneužiť gréckokatolícku cirkev na útok proti ZSSR.“ Takto sformulované stanovisko predstavovalo vlastne revanš voči politickej garnitúre slovenského štátu, do ktorej však biskup Gojdič, na rozdiel od biskupov Vojtaššáka a Buzalku, nepatril (biskup Vojtaššák bol podpredsedom Štátnej rady vojnovej SR a biskup Buzalka bol hlavným vikárom v slovenskej armáde). V prípade Gojdiča tak šlo o falošný argument.
Vyšetrovanie orgánmi ŠtB bolo brutálne a násilné a jeho výsledkom boli absurdné priznania obvinených biskupov, ktorí sa ich týždne učili naspamäť, pod tlakom niekoľkomesačného týrania a ponižovania, aby tak počas procesu vyzneli jasne a propagandisticky úspešne v neprospech obvinených.
Tak mohol štátny viceprokurátor Ján Feješ v januári 1951 vypracovať obžalobu za velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo aj podľa známeho zákona na ochranu republiky č. 231/1948 Zb.. Obžaloba bola postavená na údajnom páchaní úkladov proti republike a na špionáži proti ZSSR. Obžaloba vinila Gojdiča z toho, že vysielal gréckokatolíckych kňazov na „okupované“ územia do ZSSR, kde mali proti nemu vykonávať špionáž. Bolo známe, že biskup Gojdič pomáhal prenasledovaným Židom, prokurátor Feješ však dôvodil, že: „... dal ochotne celý svoj vplyv do služieb Tisovmu režimu“. Podobne o pomoci utekajúcim gréckokatolíckym kňazom a veriacim, ktorá bola jeho pastierskou povinnosťou, Feješ tvrdil, že: „... vytvoril záchytné strediská na gréckokatolíckych farách pre zvyšky porazených protisovietskych síl z Poľska a Ukrajiny“. Gojdič mal podľa obžaloby spolupracovať aj s banderovcami, ktorí mali ovplyvňovať voličov vo voľbách v roku 1946 a ktorým pomáhal prejsť cez Československo na Západ. Napokon mal spomenuté špionážne informácie odovzdávať pražskej nunciatúre, teda Vatikánu, ako „hlavnému spojencovi imperializmu“. Za to všetko štátny prokurátor navrhol pre biskupov Gojdiča a Buzalku trest smrti. Biskupovi Gojdičovi sa podarilo napísať list verejnosti, v ktorom všetky tieto vykonštruované obvinenia vyvrátil.
Pred procesom previezli biskupov do „justičáku“ v Bratislave. Len 50 kg vážiaceho Gojdiča poslali najprv do Tatier, aby sa pozviechal. Dvojdňový proces potom predstavoval defilé arogancie komunistickej moci voči moci bezmocných. Podľa rozsudku sa vyšetrovateľmi utrápený biskup Gojdič „doznal k trestnej činnosti“. V polovici januára vyniesli rozsudky. Biskup Gojdič dostal doživotie.
Svoju 9-ročnú krížovú cestu začal biskup Gojdič zo samotky Justičného paláca v Bratislave. Vozili ho medzi viacerými väznicami československého malého gulagu, až napokon natrvalo skončil v Leopoldove. I tu si zachoval svoju charizmu, hoci znášal ponižovanie, týranie a časté samoväzby.
Pri vyšetrovaní v roku 1952 mu ponúkli, aby prestúpil na pravoslávie, a tak prijal úrad patriarchu. Odmietol a v tom istom roku sa stal svedkom zbúrania mariánskeho stĺpa a kostolíka v areáli leopoldovskej väznice. Vo väzení biskup Gojdič tajne slúžil svätú liturgiu, sviatosti a dokonca vysväcoval nových kňazov. K svojej sedemdesiatke dostal od spoluväzňov z chleba vyrobený prsteň s červeným očkom – symbolom krvi a mučeníctva, ktoré sa naplnili o dva roky.
.nesmel zomrieť na slobode
Komunistický režim si dával pozor, aby úmrtia vo väzniciach, najmä smrť politických väzňov a väzňov pre vieru či duchovných, nevzbudzovali nárast nábožnosti u ľudí, ktorí takto zomretých považovali za mučeníkov. V prípade biskupa Gojdiča však režim ignoroval toto riziko aj zdravotný stav biskupa, ktorý sa rapídne zhoršoval. Vinou ťažkých podmienok trpel tuberkulózou, anginou pectoris, prietržou a smrteľnou formou rakoviny.
Po Stalinovej smrti sa počas revízie niektorých procesov dostalo aj na biskupov. Gojdičovi súd zmenil trest na 25 rokov, z väzenia by vyšiel ako 87-ročný.
V roku 1956, po povestnom dvadsiatom zjazde KSSZ, sám Gojdič žiadal o revíziu svojho procesu. Pomoc údajným banderovcom pomenoval pomocou utečencom jeho rítu, špionáž nazýval povinnou informovanosťou nunciatúry o dianí v diecéze a konanie po roku 1948 nazval prejavom jeho kresťanského presvedčenia. Posudok náčelníka väznice v Ilave však zahatal možný kladný výsledok na jeho žiadosť. Ten konštatoval, že: „... dosiaľ odpykaná časť trestu nedocielila u biskupa stupeň prevýchovy ani nápravy.“ I keď sa revízia procesu neuskutočnila, posudok je napokon pozitívnym vysvedčením ducha a viery ťažko väzneného biskupa. Žiadosť odložili.
Politická moc nechcela biskupa Gojdiča prepustiť najmä preto, lebo nechcela riskovať, že sa jeho návratom oživí náboženský život gréckokatolíkov, vtedy už podľa komunistického práva zjednotených s pravoslávím. Preto bola zmetená zo stola aj posledná možnosť, ako by mohol vyjsť z väzenia živý pred svojou smrťou – amnestia prezidenta k 9. máju 1960. Politické byro ÚV KSČ v podstate pomaly zomierajúceho biskupa Gojdiča na túto amnestiu nenavrhlo – napriek konštatovaniu lekárskej komisie MV z marca 1960, ktoré navrhovalo okamžité prerušenie trestu pre pokročilé štádium metastáz a chronické ochorenie pľúc. Verdikt Krajského súdu Bratislava zo začiatku júla 1960 znel opačne. K zlikvidovanej cirkvi sa mal pridať aj jej zlikvidovaný biskup.
Gojdičov spoluväzeň, gréckokatolícky biskup Hopko, povedal: „ On musí zomrieť tu, vo väznici“. Narážal tak na slová vizionárky T. Neumannovej, ktorá jedného z troch odsúdených slovenských biskupov pred rokmi označila za budúceho mučeníka cirkvi. Biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM, zomrel 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín, v nemocnici leopoldovskej väznice.
Na základe rozhodnutia Byra východoslovenského KV KSS bol biskup pochovaný na väzenskom cintoríne. Bez kríža, bez mena, iba s číslom 681. Príbuzným nedovolili vydať ostatky. Dňa 29. októbra 1968 bolo jeho telo exhumované a pochované v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Ono číslo 681 zostalo ako symbol na stene jedného z leopoldovských barakov.
.spravodlivý medzi národmi
Biskupa Gojdiča v septembri 1990 rehabilitovali. Jeho hrob v prešovskej gréckokatolíckej katedrále v roku 1995 navštívil pápež Ján Pavol II. Ten biskupa Gojdiča v novembri 2001 vyhlásil za blahoslaveného. Biskup „zlatého srdca“, napriek tomu, že prežil tri či štyri politické režimy, si hrdinsky uchoval jeden režim svojho vzťahu k Bohu – dôveru v neho a lásku k ľuďom. Jeho hrdinstvo, politická odvaha a duchovná odovzdanosť môžu byť dôkazom, že sa to dá. Poväčšine sa za také konanie platí slobodou, zdravím alebo životom. V živote biskupa Gojdiča sa však naplnilo ono židovské: Kto zachránil jeden život, zachránil celý svet a kresťanské: Blažený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo ak sa osvedčí, dosiahne veniec víťazstva.
Biskup Gojdič sa snažil počas vojnových rokov pomáhať prenasledovaným Židom na Slovensku. Už v januári 1939 napísal pastiersky list, v ktorom upozorňoval na strašné dôsledky diskriminačnej politiky voči Židom, varoval pred šírením nacistickej ideológie ako epidémie a pred šírením šovinizmu a rasizmu. Po začatí transportov v roku 1942 napísal list na nunciatúru, navrhoval odstúpenie prezidenta Tisa a opisoval transporty ako hrozné, barbarské a prevyšujúce každú nehumánnosť.
Podľa súčasného košického rabína Jossiho Steinera nielen odvážne apeloval proti perzekúciám a deportáciám Židov zo Slovenska, ale aj im prakticky pomáhal. Krstil Židov, a tak sa ich snažil zachrániť pred smrťou v koncentračných táboroch. Mnohých Židov ukrýval v gréckokatolíckom kláštore. Vybavoval Židom prezidentské výnimky a ich deti ukrýval v budovách biskupstva. Vyžadoval a vybavil vyňatie detí z transportov, aby mohli byť zachránené pod zámienkou katolíckej výchovy. Zachránil tak najmenej 27 židovských spoluobčanov. Podobne na jeho pokyn pomáhali aj gréckokatolícki kňazi v Prešovskej diecéze. Biskup Gojdič svojim kňazom jednoznačne prikazoval: „Pomoc Židom, aby sa vyhli transportom, je povinnosťou vyplývajúcou z prikázania lásky k blížnemu.“ Tým, ktorí Židom pomáhali, hrozili kruté tresty až po uväznenie a smrť rovnako, ako ukrývaným Židom.
Biskup Gojdič sa nerozpakoval apelovať a na najvyššej štátnej úrovni kritizovať deportácie Židov a samotné protižidovské zákony. Vopred upozorňoval na inferno, ktoré vyplynie z uplatňovania rasových zákonov vojnového Slovenského štátu. Varoval, že ódium z týchto neľudských opatrení padne napokon na hlavu katolíckeho kléru a cirkvi samotnej.
Zachránení Židia svedčia, že biskup Gojdič bol odvážny človek, rešpektujúci ľudskú dôstojnosť, ktorý sa vyslovil, že ak išlo v tej šialenej dobe o práva človeka, tak výhovorky a strach nemali miesto. Zaujímavé je, že biskup Gojdič nebol za túto činnosť a výroky počas vojny nijako vážne postihovaný. Natíska sa otázka, či ho režim nechal takto pôsobiť vedome – či už z utilitárnych dôvodov, alebo u niektorých vyšších činiteľov z osobného presvedčenia. Pre komunistický režim je príznačné, že pomoc Židom sa v obžalobe Štátnej prokuratúry pred procesmi s biskupmi nestala „poľahčujúcou“ okolnosťou. Cieľom režimu KSČ bolo zlikvidovať gréckokatolícku cirkev a jej vladyku Gojdiča na prvom mieste.
Biskup Pavol Peter Gojdič bol 27. januára 2008 na návrh rabína Steinera poctený titulom Spravodlivý medzi národmi (Chasid umot ha–olam) in memoriam. Týmto titulom Izrael od roku 1963 oceňuje Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Meno biskupa Gojdiča tak bolo napísané na Múr cti spravodlivých v pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme ako meno prvého katolíckeho biskupa spomedzi takmer 22 000 takto ocenenými ľuďmi.
Po novembri 1989 biskupa Gojdiča vyznamenali in memoriam Rádom T. G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy
Dejiny sú plné Biľakov, Feješov, Bedrnov, udavačov, bacharov a je v nich málo Gojdičov. Tieň zabúdania prekrýva ich diela. Tohtoročná „domáca“ cena Nadácie Jána Langoša biskupovi P. Gojdičovi in memoriam, udeľovaná na Deň ľudských práv, chce na čas zahnať tento tieň.
Autor pracuje v Ústave pamäti národa
Československý komunistický režim chcel túto metódu použiť aj voči slovenským biskupom v roku 1950. V kauze biskupa Pavla Petra Gojdiča, OSBM, národnosťou Rusína, chcel zničiť naraz pastiera i jeho gréckokatolícku cirkev na Slovensku. Načas sa to režimu podarilo.
Osud cirkvi v povojnovom Československu, teda osud jej kňazov, biskupov a tisícok veriacich, sa odvinul od naivnej politiky Benešovho centra voči vzdúvajúcej sa nadvláde Sovietskeho zväzu v okupovaných krajinách východnej Európy. Korene mal tiež vo vzornom nasledovaní Gottwaldových súdruhov, ich moskovských mecenášov, v naivite československých demokratických síl, ale i v nedemokratickej politike kňazov, ktorí boli politickými činiteľmi vojnového Slovenského štátu.
Prítomnosť a činnosť biskupa Jána Vojtaššáka za HSĽS, ako podpredsedu v Štátnej rade počas Slovenského štátu v rokoch 1939 – 45, toho Vojtaššáka, ktorý bol neochvejným odporcom komunistického systému, znamenala a dodnes znamená bizarný, fatálny a tragický rozmer činnosti a myslenia slovenskej cirkevnej hierarchie v pochmúrnom desaťročí našich moderných dejín po roku 1938.
Na jeho konci, od roku 1949, začína komunistický režim v ČSR systematické decimovanie cirkvi, ako svojho ideového nepriateľa číslo jeden a ako subjektu, ktorého hierarchia sa za vojny spolitizovala a vidinou boja proti boľševizmu sa ocitla na strane nacistického Nemecka. No tiež ako subjektu podporujúceho „poaprílovú“ Demokratickú stranu, ktorá uštedrila komunistom na Slovensku trpkú porážku a hanbu vo voľbách v roku 1946.
(Proti)cirkevné zákony z roku 1949 jasne vymedzili rámec aktivít cirkvi. A nielen to, kňazov finančne podriadili štátu, keďže predtým štát skonfiškoval cirkevné majetky, zlikvidoval cirkevné školstvo, zrušil skoro všetky náboženské periodiká a vytvoril len dve bohoslovecké fakulty kontrolované štátom. Od týchto zásahov bol už len krok k „úderu na pastierov“. Na prelome rokov 1949/50 sa začal politicky pripravovať proces proti československým biskupom. Z neho potom vyčlenili na samostatný proces v Bratislave troch slovenských – rímskokatolíckych Jána Vojtaššáka a Michala Buzalku a gréckokatolíckeho Pavla Petra Gojdiča OSBM.
V tom čase bol biskup Gojdič starnúcim 62-ročným mužom, ktorý prežíval svoju kňazskú a biskupskú službu už v treťom či štvrtom odlišnom politickom systéme. Mal teda dostatočnú skúsenosť nielen s náboženskými a sociálnymi problémami gréckokatolíkov na východnom Slovensku, ale aj s totalitnom mocou počas vojnovej SR, v ktorej sa cirkev nadmieru angažovala a tiež s počiatkami komunistickej diktatúry po februári 1948.
.cesta na biskupský stolec
Biskup Peter Gojdič vyrastal v rodine gréckokatolíckeho kňaza a jeho dvaja bratia sa tiež stali kňazmi. Teológiu študoval od roku 1908 najskôr v Prešove, potom v Budapešti. Za kňaza bol vysvätený dňa 27. augusta 1911 v Prešove. Po kaplánke u otca striedavo zastával rôzne funkcie v rámci gréckokatolíckej cirkvi až do roku 1922. Jeho charizma a inteligencia ho predurčovali na vyšší cirkevný post. Tridsaťštyriročný Gojdič si však zvolil cestu rehoľníka. V júli 1922 vstúpil do rehole Baziliánov v kláštore pri Mukačeve. Prijal rehoľné meno Pavol. Toto rozhodnutie potvrdzuje nefalšovaný a hlboký vzťah kňaza Gojdiča k jednoduchej osobnej spiritualite, ktorú chcel pestovať za múrmi kláštora. Tí, korí stáli nad ním, však po štyroch rokoch chceli inak.
V septembri 1926 pápež Pius XI. menoval vtedy 38-ročného Gojdiča za administrátora Prešovskej eparchie. Popritom však v novembri zložil večné rehoľné sľuby rehole sv. Bazila Veľkého (OSBM). O pár mesiacov nato ho menovali za titulárneho biskupa, pričom mu pápež predpovedal „veľké kríže v biskupskej službe“. Do ich napĺňania však mali uplynúť ešte dve desaťročia.
Biskup Gojdič sa dobre zhostil úlohy viesť viac ako 200-tisíc gréckokatolíkov, vyše 160 farností s viac ako 220 kňazmi. Staval nové kostoly, podporoval chudobných a siroty (vyslúžil si titul „ muž zlatého srdca a otec sirôt“) a zakladal nové gréckokatolícke farnosti, a to aj v Čechách a na Morave. Jeho najväčším dielom na tomto poli bolo zriadenie eparchiálneho sirotinca v rokoch 1932 – 35 a inštalovanie jeho personálu — rehoľných sestier. Na podporu vzdelanosti zriadil k rôznym takzvaným eparchiálnym podporným fondom tlačový fond..
Osobne sa venoval aj zveľaďovaniu bohosloveckého seminára a raz mesačne mal osobné stretnutie s každým bohoslovcom. Osobne sa zúčastňoval aj ich skúšok. Biskup Gojdič podporil tiež vznik národného a kultúrneho domu Rusínov v Prešove a vydavateľstvo literatúry PETRA. Podobne podporoval rusínske a gréckokatolícke periodiká Russkoje slovo, Dušpastyr a Blahovistnik a redemptoristický mesačník Misionár.
Akokoľvek tieto aktivity viedli k postupnému povzneseniu Rusínov, respektíve gréckokatolíkov, preferovaním rusínskeho jazyka sa biskup Gojdič za vojnového Slovenského štátu dostal do nemilosti vtedajších nacionalistických slovenských politických špičiek. Keď sa napätie stupňovalo, biskup Gojdič hľadal riešenie v podaní návrhu na odstúpenie Svätému otcovi. Po polroku prišla však prekvapivá odpoveď. Pápež menoval vtedy titulárneho biskupa Gojdiča definitívnym prešovským eparchiálnym biskupom. Vatikán tak vyjadril veľkú spokojnosť s dušpastierskou prácou Gojdiča a s jeho osobnou morálnou integritou, ktorú v tom vojnovom čase, v rozmachu totalitných praktík v slovenskej politike a začínajúcich deportácií Židov strácalo viacero najvyšších slovenských politických lídrov i z radov cirkevnej hierarchie. Vatikán sa zaoberal aj možnosťou misií v Rusku, a to prostredníctvom východoslovenskej gréckokatolíckej časti cirkvi, na čo malo vo veľkej miere slúžiť aj Gojdičovo menovanie sídelným biskupom.
Jeho inštalácia prebehla 8. augusta 1940 v prešovskej Katedrále sv. Jána Krstiteľa. V patrocíniu tohto chrámu bola symbolika odvahy Jána od Jordánu hovoriť pravdu do očí mocných, začo zaplatil životom. Ako zaplatil svojou martýrskou smrťou o dvadsať rokov sám biskup Gojdič.
Biskup Gojdič sa v medziach možného snažil ako duchovný pastier apelovať proti hrôzam vojny a režimu na Slovensku. V roku 1943 vyhlásil vo svojej eparchii takzvaný Eucharistický rok, v ktorom apeloval na sebareflexiu a obrátenie sa. Podobné ciele sledoval vyhlásením nasledujúceho Mariánskeho roka. Osobne sa zúčastňoval pútí, na ktorých kriticky kázal proti hrôzam vojny. Režim vojnovej SR v tom čase viedol vojnu proti Sovietskemu zväzu a Poľsku ako spojenec Nemecka, zriaďoval internačné tábory pre svojich vnútorných odporcov, prijal Židovský kódex a deportoval tisíce Židov do vyhladzovacích koncentrákov. Biskup Gojdič si „ťaženie proti boľševizmu“ predstavoval a realizoval inak.
.pravoslavizácia
Približovanie sa frontu k Slovensku spôsobilo aj enormný príliv utečencov gréckokatolíckeho vyznania na východné Slovensko a Podkarpatskú Rus – najmä z Ukrajiny. Biskup Gojdič sa ich ujímal a vyzýval aj iných, aby im pomáhali. Nedalo sa pritom vylúčiť, že medzi nich sa zaplietli i vojnoví zločinci. Utekajúci gréckokatolícki kňazi sa báli boľševickej odplaty, pretože boli prirodzenou konkurenciou sovietskej štátnej pravoslávnej cirkvi. Situáciu zhoršoval i tajný sľub prezidenta Beneša sovietskemu vedeniu, že bude podporovať pravoslavizáciu gréckokatolíkov u nás. Tento koncept sa naplno presadil po komunistickom prevrate po roku 1948.
Napriek tomu biskup Gojdič a lojálni gréckokatolícki veriaci vítali obnovenie ČSR, argumentujúc i svojimi postojmi voči režimu vojnovej SR, podporou partizánskeho hnutia v roku 1944, a hádam aj preto i sám biskup, ako prvý z biskupov, 4. decembra 1946, po celoštátnom víťazstve KSČ vo voľbách, zložil sľub vernosti ČSR.
Prúdy vystrašených utečencov – gréckokatolíkov zo Sovietskeho zväzu — neustávali ani po skočení vojny. Perzekúcie gréckokatolíkov na Ukrajine totiž vyústili do ich násilného zjednotenia s pravoslávnou cirkvou v marci 1946. V takejto situácii biskup Gojdič prijímal prichádzajúcich gréckokatolíckych kňazov, staral sa o nich a umiestňoval ich po farách v celom Československu. Režim a Štátna bezpečnosť však týchto utečencov pre vieru kvalifikovali ako špiónov, banderovcov, ukrajinských nacionalistov. Bola to ideologická zámienka na ich perzekvovanie. Tak napríklad kňaz Pavol Hučko bol po februári 1948 za pomoc ukrajinským utečencom odsúdený na 15 rokov a bazilián Šebastián Sabol na doživotie v neprítomnosti. Tieto procesy sa stali generálkami a prípravou režimu na zaistenie a súd biskupa Gojdiča a iných.
V takejto atmosfére požiadal biskup Gojdič o vymenovanie pomocného biskupa, pre prípad, že by bol uväznený. Vatikán neotáľal. V máji 1947 vymenoval 43-ročného Vasiľa Hopka za pomocného gréckokatolíckeho biskupa. Zároveň vraj biskup Gojdič vymenoval svojich piatich zástupcov a diecézu rozdelil na 10 správnych útvarov. Ani tento ťah však nebol v blízkej budúcnosti pre pofebruárový režim tvrdým orieškom. Atmosféru strachu zvýšila nevyjasnená smrť užhorodského biskupa Teodora Romžu, ktorý odmietol prestúpiť na pravoslávie (otrávili ho). V tom čase už Užhorod nebol československým mestom...
Po februári 1948 sa politika tlaku na gréckokatolíkov čoraz silnejšie prezentovala ako trestanie banderovcov a ukrajinských nacionalistov. Násilná pravoslavizácia bola nanútená zo strany Sovietskeho zväzu. Konkrétne akcie sa odohrali už vo februári 1949, keď ŠtB prepadla tri gréckokatolícke kláštory. Biskup Gojdič otvorene protestoval a argumentoval tým, že gréckokatolícki veriaci občania usilovne pomáhali partizánom, boli pod tlakom vlády vojnového Slovenského štátu, bojovali v zahraničných jednotkách, ba aj v Červenej armáde. Roztáčajúca sa proticirkevná mašinéria však na to nebrala ohľad.
Po krachu takzvanej katolíckej akcie riadenej komunistami, dosadil režim do biskupského úradu do Prešova na kontrolu biskupa svojho zmocnenca – bývalého tajomníka Krajského akčného výboru Národného frontu. Napriek postupujúcemu a už aj inštitucionalizujúcemu sa tlaku na „návrat“ gréckokatolíkov do pravoslávnej cirkvi sa v marci 1950 k cirkvi v ČSR vedenej Gojdičom hlásilo takmer 260-tisíc občanov, teda vyše 4-krát viac ako k protežovanej pravoslávnej cirkvi (na východnom Slovensku bolo menej ako 8-tisíc pravoslávnych veriacimi).
Cirkevná päťka ÚV KSČ (sedel v nej Slovák Vladimír Clementis) však neochvejne šla za konečným cieľom: likvidáciou gréckokatolíckej cirkvi, i za „cenu“ uväznenia biskupov Gojdiča a Hopka. Akcia P (pravoslavizácia) tak dostala zelenú. Masy mali dostať informáciu, že biskupi pomáhali banderovcom a boli spojení s rímskokatolíckou cirkvou – proti vôli veriacich. Verejnosti sa začalo vsugerovávať, že blízke násilné „navrátenie sa gréckokatolíkov do lona pravoslávnej cirkvi“ je prirodzenou vôľou väčšiny gréckokatolíkov.
.väzenie a súd
Koncom marca uvalil Slovenský úrad pre veci cirkevné domáce väzenie na oboch biskupov. Boli pod stálou kontrolou komunistického zmocnenca. Poslednú svätú liturgiu mohol Gojdič odslúžiť o niekoľko dní len za tú cenu, že do kázne zakomponuje niekoľko myšlienok na podporu režimu. Rozhodol sa pre ponižujúci kompromis – aby predniesol veriacim svoje posledné posolstvo, súhlasil s podmienkami režimu. O niekoľko dní rázne odmietol ponuku privilégií, ak by súhlasil s akciou P. Bol to jeden z posledných prejavov odporu.
Komunistickí funkcionári prešovského kraja, s posvätením špičiek KSČ a KSS, sa rozhodli pre rýchlu akciu. Koncom apríla 1950 zvolali umelo vykonštruovaný „veľký sobor“ len za účasti 73 gréckokatolíckych kňazov a s kulisou do 4 000 pravoslávnych veriacich – väčšinou členov KSČ. Takáto zostava potom odhlasovala rozchod s Rímom a zánik Únie. Biskupa Gojdiča zatiaľ vyviedli z jeho rezidencie zadným vchodom a načas internovali vo Vysokých Tatrách.
V júni 1950 ho internovali po Akcii K (likvidácii mužských kláštorov v apríli 1950 v ČSR) do takzvaného kárneho kláštora v Báči, kde už boli zavretí biskup Hopko a ďalší „reakční“ gréckokatolícki duchovní.
Internácia biskupov bola prológom k ich kriminalizácii a vykonštruovanému súdnemu procesu. Malo ísť o monsterproces, v ktorom mali byť podľa sovietskeho vzoru použité spojené prostriedky justície, ŠtB, ministerstva spravodlivosti a Štátneho úradu pre veci cirkevné. Masívna sila a propaganda mali verejnosť presvedčiť o vine biskupov.
Biskupa Gojdiča zaistila ŠtB v Báči v polovici júna 1950. Postupne zaistila aj ďalších slovenských biskupov Buzalku a Vojtaššáka, takže v septembri sa všetci traja ocitli v pražskej väznici Ruzyň. Vedenie Ministerstva národnej bezpečnosti rozhodlo, že proces so slovenskými biskupmi sa bude konať v Bratislave. Plánovaný proces mal zastrašiť ostatných biskupov žijúcich v izolácii, ako aj ďalších odbojných duchovných a laikov. Navonok mal byť potrestaním spojencov Vatikánu, ktorý bol vyhlasovaný za „spojenca imperializmu“.
Politická komisia ÚV KSČ, vytvorená s týmto cieľom v októbri 1950, konštatuje: „Musí byť zvlášť ujasnená úloha vysokej cirkevnej hierarchie na rozbití ČSR, v čase slovenského štátu a vo voľbách v roku 1946. ...pokiaľ ide o Gojdiča, je treba postaviť vec tak, že on to bol, ktorý chcel zneužiť gréckokatolícku cirkev na útok proti ZSSR.“ Takto sformulované stanovisko predstavovalo vlastne revanš voči politickej garnitúre slovenského štátu, do ktorej však biskup Gojdič, na rozdiel od biskupov Vojtaššáka a Buzalku, nepatril (biskup Vojtaššák bol podpredsedom Štátnej rady vojnovej SR a biskup Buzalka bol hlavným vikárom v slovenskej armáde). V prípade Gojdiča tak šlo o falošný argument.
Vyšetrovanie orgánmi ŠtB bolo brutálne a násilné a jeho výsledkom boli absurdné priznania obvinených biskupov, ktorí sa ich týždne učili naspamäť, pod tlakom niekoľkomesačného týrania a ponižovania, aby tak počas procesu vyzneli jasne a propagandisticky úspešne v neprospech obvinených.
Tak mohol štátny viceprokurátor Ján Feješ v januári 1951 vypracovať obžalobu za velezradu, vojenskú zradu a vyzvedačstvo aj podľa známeho zákona na ochranu republiky č. 231/1948 Zb.. Obžaloba bola postavená na údajnom páchaní úkladov proti republike a na špionáži proti ZSSR. Obžaloba vinila Gojdiča z toho, že vysielal gréckokatolíckych kňazov na „okupované“ územia do ZSSR, kde mali proti nemu vykonávať špionáž. Bolo známe, že biskup Gojdič pomáhal prenasledovaným Židom, prokurátor Feješ však dôvodil, že: „... dal ochotne celý svoj vplyv do služieb Tisovmu režimu“. Podobne o pomoci utekajúcim gréckokatolíckym kňazom a veriacim, ktorá bola jeho pastierskou povinnosťou, Feješ tvrdil, že: „... vytvoril záchytné strediská na gréckokatolíckych farách pre zvyšky porazených protisovietskych síl z Poľska a Ukrajiny“. Gojdič mal podľa obžaloby spolupracovať aj s banderovcami, ktorí mali ovplyvňovať voličov vo voľbách v roku 1946 a ktorým pomáhal prejsť cez Československo na Západ. Napokon mal spomenuté špionážne informácie odovzdávať pražskej nunciatúre, teda Vatikánu, ako „hlavnému spojencovi imperializmu“. Za to všetko štátny prokurátor navrhol pre biskupov Gojdiča a Buzalku trest smrti. Biskupovi Gojdičovi sa podarilo napísať list verejnosti, v ktorom všetky tieto vykonštruované obvinenia vyvrátil.
Pred procesom previezli biskupov do „justičáku“ v Bratislave. Len 50 kg vážiaceho Gojdiča poslali najprv do Tatier, aby sa pozviechal. Dvojdňový proces potom predstavoval defilé arogancie komunistickej moci voči moci bezmocných. Podľa rozsudku sa vyšetrovateľmi utrápený biskup Gojdič „doznal k trestnej činnosti“. V polovici januára vyniesli rozsudky. Biskup Gojdič dostal doživotie.
Svoju 9-ročnú krížovú cestu začal biskup Gojdič zo samotky Justičného paláca v Bratislave. Vozili ho medzi viacerými väznicami československého malého gulagu, až napokon natrvalo skončil v Leopoldove. I tu si zachoval svoju charizmu, hoci znášal ponižovanie, týranie a časté samoväzby.
Pri vyšetrovaní v roku 1952 mu ponúkli, aby prestúpil na pravoslávie, a tak prijal úrad patriarchu. Odmietol a v tom istom roku sa stal svedkom zbúrania mariánskeho stĺpa a kostolíka v areáli leopoldovskej väznice. Vo väzení biskup Gojdič tajne slúžil svätú liturgiu, sviatosti a dokonca vysväcoval nových kňazov. K svojej sedemdesiatke dostal od spoluväzňov z chleba vyrobený prsteň s červeným očkom – symbolom krvi a mučeníctva, ktoré sa naplnili o dva roky.
.nesmel zomrieť na slobode
Komunistický režim si dával pozor, aby úmrtia vo väzniciach, najmä smrť politických väzňov a väzňov pre vieru či duchovných, nevzbudzovali nárast nábožnosti u ľudí, ktorí takto zomretých považovali za mučeníkov. V prípade biskupa Gojdiča však režim ignoroval toto riziko aj zdravotný stav biskupa, ktorý sa rapídne zhoršoval. Vinou ťažkých podmienok trpel tuberkulózou, anginou pectoris, prietržou a smrteľnou formou rakoviny.
Po Stalinovej smrti sa počas revízie niektorých procesov dostalo aj na biskupov. Gojdičovi súd zmenil trest na 25 rokov, z väzenia by vyšiel ako 87-ročný.
V roku 1956, po povestnom dvadsiatom zjazde KSSZ, sám Gojdič žiadal o revíziu svojho procesu. Pomoc údajným banderovcom pomenoval pomocou utečencom jeho rítu, špionáž nazýval povinnou informovanosťou nunciatúry o dianí v diecéze a konanie po roku 1948 nazval prejavom jeho kresťanského presvedčenia. Posudok náčelníka väznice v Ilave však zahatal možný kladný výsledok na jeho žiadosť. Ten konštatoval, že: „... dosiaľ odpykaná časť trestu nedocielila u biskupa stupeň prevýchovy ani nápravy.“ I keď sa revízia procesu neuskutočnila, posudok je napokon pozitívnym vysvedčením ducha a viery ťažko väzneného biskupa. Žiadosť odložili.
Politická moc nechcela biskupa Gojdiča prepustiť najmä preto, lebo nechcela riskovať, že sa jeho návratom oživí náboženský život gréckokatolíkov, vtedy už podľa komunistického práva zjednotených s pravoslávím. Preto bola zmetená zo stola aj posledná možnosť, ako by mohol vyjsť z väzenia živý pred svojou smrťou – amnestia prezidenta k 9. máju 1960. Politické byro ÚV KSČ v podstate pomaly zomierajúceho biskupa Gojdiča na túto amnestiu nenavrhlo – napriek konštatovaniu lekárskej komisie MV z marca 1960, ktoré navrhovalo okamžité prerušenie trestu pre pokročilé štádium metastáz a chronické ochorenie pľúc. Verdikt Krajského súdu Bratislava zo začiatku júla 1960 znel opačne. K zlikvidovanej cirkvi sa mal pridať aj jej zlikvidovaný biskup.
Gojdičov spoluväzeň, gréckokatolícky biskup Hopko, povedal: „ On musí zomrieť tu, vo väznici“. Narážal tak na slová vizionárky T. Neumannovej, ktorá jedného z troch odsúdených slovenských biskupov pred rokmi označila za budúceho mučeníka cirkvi. Biskup Pavol Peter Gojdič, OSBM, zomrel 17. júla 1960, v deň svojich 72. narodenín, v nemocnici leopoldovskej väznice.
Na základe rozhodnutia Byra východoslovenského KV KSS bol biskup pochovaný na väzenskom cintoríne. Bez kríža, bez mena, iba s číslom 681. Príbuzným nedovolili vydať ostatky. Dňa 29. októbra 1968 bolo jeho telo exhumované a pochované v Katedrále sv. Jána Krstiteľa v Prešove. Ono číslo 681 zostalo ako symbol na stene jedného z leopoldovských barakov.
.spravodlivý medzi národmi
Biskupa Gojdiča v septembri 1990 rehabilitovali. Jeho hrob v prešovskej gréckokatolíckej katedrále v roku 1995 navštívil pápež Ján Pavol II. Ten biskupa Gojdiča v novembri 2001 vyhlásil za blahoslaveného. Biskup „zlatého srdca“, napriek tomu, že prežil tri či štyri politické režimy, si hrdinsky uchoval jeden režim svojho vzťahu k Bohu – dôveru v neho a lásku k ľuďom. Jeho hrdinstvo, politická odvaha a duchovná odovzdanosť môžu byť dôkazom, že sa to dá. Poväčšine sa za také konanie platí slobodou, zdravím alebo životom. V živote biskupa Gojdiča sa však naplnilo ono židovské: Kto zachránil jeden život, zachránil celý svet a kresťanské: Blažený muž, ktorý vydrží skúšku, lebo ak sa osvedčí, dosiahne veniec víťazstva.
Biskup Gojdič sa snažil počas vojnových rokov pomáhať prenasledovaným Židom na Slovensku. Už v januári 1939 napísal pastiersky list, v ktorom upozorňoval na strašné dôsledky diskriminačnej politiky voči Židom, varoval pred šírením nacistickej ideológie ako epidémie a pred šírením šovinizmu a rasizmu. Po začatí transportov v roku 1942 napísal list na nunciatúru, navrhoval odstúpenie prezidenta Tisa a opisoval transporty ako hrozné, barbarské a prevyšujúce každú nehumánnosť.
Podľa súčasného košického rabína Jossiho Steinera nielen odvážne apeloval proti perzekúciám a deportáciám Židov zo Slovenska, ale aj im prakticky pomáhal. Krstil Židov, a tak sa ich snažil zachrániť pred smrťou v koncentračných táboroch. Mnohých Židov ukrýval v gréckokatolíckom kláštore. Vybavoval Židom prezidentské výnimky a ich deti ukrýval v budovách biskupstva. Vyžadoval a vybavil vyňatie detí z transportov, aby mohli byť zachránené pod zámienkou katolíckej výchovy. Zachránil tak najmenej 27 židovských spoluobčanov. Podobne na jeho pokyn pomáhali aj gréckokatolícki kňazi v Prešovskej diecéze. Biskup Gojdič svojim kňazom jednoznačne prikazoval: „Pomoc Židom, aby sa vyhli transportom, je povinnosťou vyplývajúcou z prikázania lásky k blížnemu.“ Tým, ktorí Židom pomáhali, hrozili kruté tresty až po uväznenie a smrť rovnako, ako ukrývaným Židom.
Biskup Gojdič sa nerozpakoval apelovať a na najvyššej štátnej úrovni kritizovať deportácie Židov a samotné protižidovské zákony. Vopred upozorňoval na inferno, ktoré vyplynie z uplatňovania rasových zákonov vojnového Slovenského štátu. Varoval, že ódium z týchto neľudských opatrení padne napokon na hlavu katolíckeho kléru a cirkvi samotnej.
Zachránení Židia svedčia, že biskup Gojdič bol odvážny človek, rešpektujúci ľudskú dôstojnosť, ktorý sa vyslovil, že ak išlo v tej šialenej dobe o práva človeka, tak výhovorky a strach nemali miesto. Zaujímavé je, že biskup Gojdič nebol za túto činnosť a výroky počas vojny nijako vážne postihovaný. Natíska sa otázka, či ho režim nechal takto pôsobiť vedome – či už z utilitárnych dôvodov, alebo u niektorých vyšších činiteľov z osobného presvedčenia. Pre komunistický režim je príznačné, že pomoc Židom sa v obžalobe Štátnej prokuratúry pred procesmi s biskupmi nestala „poľahčujúcou“ okolnosťou. Cieľom režimu KSČ bolo zlikvidovať gréckokatolícku cirkev a jej vladyku Gojdiča na prvom mieste.
Biskup Pavol Peter Gojdič bol 27. januára 2008 na návrh rabína Steinera poctený titulom Spravodlivý medzi národmi (Chasid umot ha–olam) in memoriam. Týmto titulom Izrael od roku 1963 oceňuje Nežidov, ktorí prispeli k záchrane Židov pred holokaustom. Meno biskupa Gojdiča tak bolo napísané na Múr cti spravodlivých v pamätníku Jad Vašem v Jeruzaleme ako meno prvého katolíckeho biskupa spomedzi takmer 22 000 takto ocenenými ľuďmi.
Po novembri 1989 biskupa Gojdiča vyznamenali in memoriam Rádom T. G. Masaryka II. triedy a Pribinovým krížom I. triedy
Dejiny sú plné Biľakov, Feješov, Bedrnov, udavačov, bacharov a je v nich málo Gojdičov. Tieň zabúdania prekrýva ich diela. Tohtoročná „domáca“ cena Nadácie Jána Langoša biskupovi P. Gojdičovi in memoriam, udeľovaná na Deň ľudských práv, chce na čas zahnať tento tieň.
Autor pracuje v Ústave pamäti národa
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.