Niekedy to trvá dlhšie, ale nakoniec sa to vždy trápne prevalí – lož nedokáže byť dlhodobo prezlečená za pravdu. V roku 1998 to pocítil Mečiar, v roku 2006 Dzurinda. A rok 2008 čosi vyzradil už aj o Ficovi.
Keď v januári 1993 svitol prvý deň bájnej samostatnosti, zdalo sa, že Mečiar je neporaziteľný. Kúpal sa v popularite, médiá sa mu korili, a sluhovia v HZDS – aj akýsi Gašparovič – mu na všetko ponížene prikyvovali. A pospolitý, vraj katolícky ľud, lenže prízemný a vždy znovu pomýlený, nevládal rozoznať, že milovanému vodcovi nikdy nešlo o národ, ale len o moc a prachy. Trvalo dlhé roky, kým sa na to aspoň trochu prišlo. Bol to veľký žúr niektorých a drahý špás všetkých. Bolo potrebné znivočiť rozkradnuté fabriky, museli sme v kultúre povýšiť Hudeca na ministra a brak na umenie, museli sme elitu nahradiť bustami núl, a museli sme vidieť aj zmarené referendum, únos a vraždu, a ešte aj chtivú labu Jeľcinovho Ruska, aby sme Mečiara prekukli. Stihlo sa to na poslednú chvíľu. Len tak-tak.
Keď potom na jeseň 1998 vznikla nová vláda, a keď v ďalších rokoch Slovensko ožilo, zdalo sa, že neporaziteľný je tentoraz Dzurinda. Kúpal sa v popularite, médiá sa mu korili, svet ho bral, a noví, vzdelanejší sluhovia okolo – aj Radičová – mu na všetko ponížene prikyvovali. A mestský občan, vraj liberálny občan, lenže nafúkaný a a vždy znovu povrchný, nevládal rozoznať, že snaživcovi na bicykli síce išlo o zmenu, ale nie o zmenu spôsobov.
Trvalo osem rokov, kým sa na to aspoň trochu prišlo. Bol to čas veľkých reforiem, čas, keď sa z diery Európy stala jej súčasť, a v tomto je medzi Mečiarom a Dzurindom vesmírny rozdiel. Ale bola to aj doba, v ktorej sa slušnosť vytratila aj z nášho lepšieho ja (neviem, či to nie je dlhodobo horšie než mečiarizmus). V tom to bol opäť veľký žúr niektorých a drahý špás všetkých. Čo lepšie bolo v politike zdecimované, ako KDH a Langošova DS, čo horšie bolo kúpené, ako Kukanova DÚ alebo použité, ako Ruskovo ANO. Reformy sa dosahovali aj hanebnými prostriedkami, partneri sa likvidovali, poslanci kupovali. Menšie zlo si za to vybralo svoju daň, a nebola ani rovná, ani nízka. Bola krivá a progresívna – prišiel Fico.
Keď vznikla jeho vláda, trojzbor minulosti, hrubosti a krpcov, zdalo sa, že neporaziteľný je on, rozhnevaný Antinovember. Jeho spolok pritom v prvých dvoch rokoch iba rozdával z reforiem, ktoré neznáša a ktorým nerozumie (a ktoré našťastie ešte nevládze úplne zničiť). Nič viac nerobili. Ale stačilo to. Fico nemá priazeň médií, ani svet ho príliš neberie, ale masy, katolícke aj liberálne, mesto aj dedina, si ho neomylne našli. Korec aj Čaplovič, dôchodca aj študent, robotník aj vedec – všetci ho uhranuto sledujú a inštinktívne súhlasia. Čo je to za inštinkt?
Ale pukliny sa už radostne tvoria aj v tejto lži.
Krivda na Hedvige nestačila. Ani Slavkov, tlačový zákon, a nebude ani euro a finančná kríza. To, čo túto vládu a jej povesť spoľahlivo zničí, budú až kšefty. Teda to, kvôli čomu vypečená trojka tajne vznikla.
V tomto bol uplynulý rok užitočný. Je skvelé, že sa v Smere darilo firme Počiatek&Kaliňák, na zahodenie nie je ani úspech Pavla Pašku. Je výborné, že vládu stále tvorí aj Slotova SNS, strana eurofondov, s ručením veľmi obmedzeným. A teší, že rok 2008 bol igelitovo fajný aj pre HZDS, dlhoročnú akciovku pána Elektry. Samozrejme, užitočný je aj celoročný úspech kočneristov, jachtárov a súkromných televízií. Lebo práve ich kšefty napokon vyzlečú lož o sociálnej povahe tejto vlády donaha.
Rok 2008 bol dobrý – poodhalil, čo malo ostať skryté.
VIac o kauzách roku 2008 píšeme tu.
Keď v januári 1993 svitol prvý deň bájnej samostatnosti, zdalo sa, že Mečiar je neporaziteľný. Kúpal sa v popularite, médiá sa mu korili, a sluhovia v HZDS – aj akýsi Gašparovič – mu na všetko ponížene prikyvovali. A pospolitý, vraj katolícky ľud, lenže prízemný a vždy znovu pomýlený, nevládal rozoznať, že milovanému vodcovi nikdy nešlo o národ, ale len o moc a prachy. Trvalo dlhé roky, kým sa na to aspoň trochu prišlo. Bol to veľký žúr niektorých a drahý špás všetkých. Bolo potrebné znivočiť rozkradnuté fabriky, museli sme v kultúre povýšiť Hudeca na ministra a brak na umenie, museli sme elitu nahradiť bustami núl, a museli sme vidieť aj zmarené referendum, únos a vraždu, a ešte aj chtivú labu Jeľcinovho Ruska, aby sme Mečiara prekukli. Stihlo sa to na poslednú chvíľu. Len tak-tak.
Keď potom na jeseň 1998 vznikla nová vláda, a keď v ďalších rokoch Slovensko ožilo, zdalo sa, že neporaziteľný je tentoraz Dzurinda. Kúpal sa v popularite, médiá sa mu korili, svet ho bral, a noví, vzdelanejší sluhovia okolo – aj Radičová – mu na všetko ponížene prikyvovali. A mestský občan, vraj liberálny občan, lenže nafúkaný a a vždy znovu povrchný, nevládal rozoznať, že snaživcovi na bicykli síce išlo o zmenu, ale nie o zmenu spôsobov.
Trvalo osem rokov, kým sa na to aspoň trochu prišlo. Bol to čas veľkých reforiem, čas, keď sa z diery Európy stala jej súčasť, a v tomto je medzi Mečiarom a Dzurindom vesmírny rozdiel. Ale bola to aj doba, v ktorej sa slušnosť vytratila aj z nášho lepšieho ja (neviem, či to nie je dlhodobo horšie než mečiarizmus). V tom to bol opäť veľký žúr niektorých a drahý špás všetkých. Čo lepšie bolo v politike zdecimované, ako KDH a Langošova DS, čo horšie bolo kúpené, ako Kukanova DÚ alebo použité, ako Ruskovo ANO. Reformy sa dosahovali aj hanebnými prostriedkami, partneri sa likvidovali, poslanci kupovali. Menšie zlo si za to vybralo svoju daň, a nebola ani rovná, ani nízka. Bola krivá a progresívna – prišiel Fico.
Keď vznikla jeho vláda, trojzbor minulosti, hrubosti a krpcov, zdalo sa, že neporaziteľný je on, rozhnevaný Antinovember. Jeho spolok pritom v prvých dvoch rokoch iba rozdával z reforiem, ktoré neznáša a ktorým nerozumie (a ktoré našťastie ešte nevládze úplne zničiť). Nič viac nerobili. Ale stačilo to. Fico nemá priazeň médií, ani svet ho príliš neberie, ale masy, katolícke aj liberálne, mesto aj dedina, si ho neomylne našli. Korec aj Čaplovič, dôchodca aj študent, robotník aj vedec – všetci ho uhranuto sledujú a inštinktívne súhlasia. Čo je to za inštinkt?
Ale pukliny sa už radostne tvoria aj v tejto lži.
Krivda na Hedvige nestačila. Ani Slavkov, tlačový zákon, a nebude ani euro a finančná kríza. To, čo túto vládu a jej povesť spoľahlivo zničí, budú až kšefty. Teda to, kvôli čomu vypečená trojka tajne vznikla.
V tomto bol uplynulý rok užitočný. Je skvelé, že sa v Smere darilo firme Počiatek&Kaliňák, na zahodenie nie je ani úspech Pavla Pašku. Je výborné, že vládu stále tvorí aj Slotova SNS, strana eurofondov, s ručením veľmi obmedzeným. A teší, že rok 2008 bol igelitovo fajný aj pre HZDS, dlhoročnú akciovku pána Elektry. Samozrejme, užitočný je aj celoročný úspech kočneristov, jachtárov a súkromných televízií. Lebo práve ich kšefty napokon vyzlečú lož o sociálnej povahe tejto vlády donaha.
Rok 2008 bol dobrý – poodhalil, čo malo ostať skryté.
VIac o kauzách roku 2008 píšeme tu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.