Cigánski diabli uviedli do života tretí album za posledných 12 mesiacov, krstnými otcami boli Pavol Polanský a Paul Gulda, teda zakladateľská osobnosť slovenského džezu a tanečnej hudby a viedenský klavírny virtuóz. Nie náhodou sa album volá Dobré časy...
Diabolské husle sa po široko medializovanom odchode primáša Jána Berkyho mladšieho v lete minulého roku ocitli pred vážnou otázkou: bola to „kapela jedného muža“, alebo muzikantský kolektív, ktorý má čo povedať aj bez virtuózneho huslistu so slávnym menom? Dnes je jasné, že druhá odpoveď je správna. Cigánski diabli, osemčlenný ansámbl okolo mohutného cimbalistu a aranžéra väčšiny skladieb Ernesta Šarköziho s mladým primášom Štefanom „Picúrom“ Banyákom s pozoruhodným sebavedomím nahráva (a následne úspešne predáva) jeden album za druhým a napĺňa koncertné sály na Slovensku aj v zahraničí.
Podobne ako „konkurenčné“ Zlaté husle neostáva pri cigánskom folklóre, ale celkom úspešne sa snaží o presahy smerom k vážnej hudbe (na Cypre nedávno koncertovali s miestnym symfonickým orchestrom pod taktovkou Petra Breinera) a k hudbe ovplyvnenej folklórom iných národov. Aj nové cédečko označujú za „etno album“.
Nuž, etno ako etno: je na ňom síce Montiho Čardáš, klezmerom ovplyvnená skladba Jeruzalem, štylizované Ruské melódie, pre potreby súboru upravený Brahmsov Uhorský tanec, Lisztova Uhorská rapsódia a niekoľko cigánskych piesní, no od naturálneho folklóru to má pomerne ďaleko. O ten však Diablom evidentne nejde. Je to totiž kapela, ktorá sa s pozoruhodnou virtuozitou pohybuje medzi žánrami, pričom či už hrajú klezmer, alebo Brahmsa, z výsledku cítiť cigánsku muzikalitu. Je zjavné, že sa chcú zapáčiť čo najširšej vrstve poslucháčov. A darí sa im to dokonale. Ich hudba je ľahko prístupná, nikoho neurazí, každého zaujme. Aj hudobného fajnšmekra, akým je Pavol Polanský, zaujala zohratosť kapely a virtuozita každého z jej členov. „Sú ojedinelým dokumentom vysokej školy ¸ensemblovej‘ hry,“ píše v texte na albume Dobré časy. Klavírny virtuóz Paul Gulda, ktorý album pokrstil pivovou penou (pán Polanský sa v dôsledku zdravotnej indispozície krstu nezúčastnil), ich zase vidí ako pokračovateľov starej tradície stredoeurópskych cigánskych muzikantov, nasávajúcich do svojej hudby vplyvy všetkých hudobných kultúr, ktorými sú obklopení. Stávajú sa tým zrozumiteľní publiku v Stredomorí alebo hoci aj v ináč chladnejšom Fínsku (po koncerte v Helsinkách zažili pre severské publikum netypické „standing ovation“).
Áno, je to celé vytvorené a zabalené tak, aby sa ich hudba páčila. Ale nie je to gýč. Je to príjemná hudba, s vkusom zaranžovaná a veľmi dobre zahraná. Keď sa s pochybnosťou v hlase pýtam Ernesta Šarköziho, či skutočne za dvanásť mesiacov nahrali tri albumy pôvodnej hudby, so širokým úsmevom odpovedá, že „už majú materiál na ďalší album, stačí prísť do štúdia a nahrať ho.“ Nuž, kultivovaní bratislavskí Diabli prežívajú skutočne dobré časy...
Diabolské husle sa po široko medializovanom odchode primáša Jána Berkyho mladšieho v lete minulého roku ocitli pred vážnou otázkou: bola to „kapela jedného muža“, alebo muzikantský kolektív, ktorý má čo povedať aj bez virtuózneho huslistu so slávnym menom? Dnes je jasné, že druhá odpoveď je správna. Cigánski diabli, osemčlenný ansámbl okolo mohutného cimbalistu a aranžéra väčšiny skladieb Ernesta Šarköziho s mladým primášom Štefanom „Picúrom“ Banyákom s pozoruhodným sebavedomím nahráva (a následne úspešne predáva) jeden album za druhým a napĺňa koncertné sály na Slovensku aj v zahraničí.
Podobne ako „konkurenčné“ Zlaté husle neostáva pri cigánskom folklóre, ale celkom úspešne sa snaží o presahy smerom k vážnej hudbe (na Cypre nedávno koncertovali s miestnym symfonickým orchestrom pod taktovkou Petra Breinera) a k hudbe ovplyvnenej folklórom iných národov. Aj nové cédečko označujú za „etno album“.
Nuž, etno ako etno: je na ňom síce Montiho Čardáš, klezmerom ovplyvnená skladba Jeruzalem, štylizované Ruské melódie, pre potreby súboru upravený Brahmsov Uhorský tanec, Lisztova Uhorská rapsódia a niekoľko cigánskych piesní, no od naturálneho folklóru to má pomerne ďaleko. O ten však Diablom evidentne nejde. Je to totiž kapela, ktorá sa s pozoruhodnou virtuozitou pohybuje medzi žánrami, pričom či už hrajú klezmer, alebo Brahmsa, z výsledku cítiť cigánsku muzikalitu. Je zjavné, že sa chcú zapáčiť čo najširšej vrstve poslucháčov. A darí sa im to dokonale. Ich hudba je ľahko prístupná, nikoho neurazí, každého zaujme. Aj hudobného fajnšmekra, akým je Pavol Polanský, zaujala zohratosť kapely a virtuozita každého z jej členov. „Sú ojedinelým dokumentom vysokej školy ¸ensemblovej‘ hry,“ píše v texte na albume Dobré časy. Klavírny virtuóz Paul Gulda, ktorý album pokrstil pivovou penou (pán Polanský sa v dôsledku zdravotnej indispozície krstu nezúčastnil), ich zase vidí ako pokračovateľov starej tradície stredoeurópskych cigánskych muzikantov, nasávajúcich do svojej hudby vplyvy všetkých hudobných kultúr, ktorými sú obklopení. Stávajú sa tým zrozumiteľní publiku v Stredomorí alebo hoci aj v ináč chladnejšom Fínsku (po koncerte v Helsinkách zažili pre severské publikum netypické „standing ovation“).
Áno, je to celé vytvorené a zabalené tak, aby sa ich hudba páčila. Ale nie je to gýč. Je to príjemná hudba, s vkusom zaranžovaná a veľmi dobre zahraná. Keď sa s pochybnosťou v hlase pýtam Ernesta Šarköziho, či skutočne za dvanásť mesiacov nahrali tri albumy pôvodnej hudby, so širokým úsmevom odpovedá, že „už majú materiál na ďalší album, stačí prísť do štúdia a nahrať ho.“ Nuž, kultivovaní bratislavskí Diabli prežívajú skutočne dobré časy...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.