Okrem charizmy a sebadisciplíny pomohol Barackovi Obamovi k víťazstvu aj volebný tím, ktorý za ním stál. Po zvolení za prezidenta má Obama ďalšiu úlohu: zostaviť tím, ktorý bude schopný vládnuť. Väčšina zvolených prezidentov pri takejto úlohe rozširuje svoj volebný tím o ľudí, ktorí sa dokážu zladiť s prezidentovou víziou.
Obama prišiel s iným riešením – do vlády i Bieleho domu pozýva svojich bývalých súperov, ľudí s iným pohľadom na vec, a to často aj na kľúčové pozície.
Tri rozhodujúce zahraničné a bezpečnostné posty obsadia osobnosti, ktoré pred dvoma mesiacmi boli všade inde len nie medzi Obamovými priaznivcami. Ministrom obrany zostane doterajší šéf Pentagónu a bývalý riaditeľ CIA Robert Gates, ministerkou zahraničných vecí sa stane Hillary Clinton a poradcom pre národnú bezpečnosť bude James Jones, ktorý počas volebnej kampane radil aj Johnovi McCainovi.
Obamov krok je nezvyčajný, a možno trochu riskantný. Prezidenti zvyknú pozývať do vlády aj ľudí „z druhého brehu“, zvyčajne však skôr na oživenie než na vytváranie politiky.
Zdá sa, že Obama tu bol ovplyvnený jedným zo svojich najslávnejších predchodcov z čias občianskej vojny Abrahamom Lincolnom. Práve Lincolna spomína vo svojich prejavoch najčastejšie, a od neho si berie príklad, ktorý historici opísali ako „tím rivalov“ (teda rozhodnutie vziať si do najužšieho tímu ľudí s rôznymi, hoci aj protichodnými názormi a postojmi). Lincoln si za ministra zahraničných vecí zobral svojho hlavného protivníka v strane, newyorského senátora Williama Sewarda, Obama si berie svojho hlavnú súperku, newyorskú senátorku Hillary Clinton. Dôležitejšie, ako takéto podobnosti, sú však princípy: Okrem zmyslu pre dejiny ukazuje Obama chuť mať vo svojom tíme tých najlepších (Hillary mu bola súperkou v primárkach do leta, na začiatku mu bol vážnym súperom aj guvernér Bill Richardson, ktorý sa stane ministrom obchodu). Obama prejavil vysokú sebadôveru, bez ktorej by si nemohol pozvať prakticky až do domu ľudí, s ktorými má iný pohľad na vec. Navyše Hillary pred voľbami hodnotila Obamove zahraničnopolitické postoje ako naivné, a jej skúsenosti, rovnako ako skúsenosti Gatesa či Jonesa, sú v zahraničnej politike oveľa väčšie ako tie Obamove.
Obamov tím čakajú tie isté výzvy ako Bushovu vládu: pokračujúci boj proti al-Káide v južnej Ázii, meniaci sa Irak, nestabilný jadrový Pakistan, riziko jadrového Iránu, opäť raz asertívne Rusko. Popri Európe a Japonsku sa Amerike vynára v Ázii kľúčový spojenec – India, opakovane napadnutá terorizmom.
Je možné, že na väčšinu výziev bude Obamova vláda reagovať podobne ako Bushova, aj preto, že veľa iných možností na stole nie je. Politika vrátane zahraničnej je však okrem obsahu aj o symboloch – od Kennedyho „Ich bin ein Berliner“ až po Reaganovu „Ríšu zla“. Obama vie symboly používať („Zmena, ktorej môžeme veriť“), ale sám sa symbolom už stal. Aj voľba členov jeho tímu „rivalov“ je súčasťou hry symbolov – Hillary Clinton, Gates a Jones naznačujú, že obsah sa zásadne prerábať nebude. Obamovou úlohou bude zrejme len to, aby sa išlo v inom takte a s inými dôrazmi. A aby rivali fungovali ako tím.
Obama prišiel s iným riešením – do vlády i Bieleho domu pozýva svojich bývalých súperov, ľudí s iným pohľadom na vec, a to často aj na kľúčové pozície.
Tri rozhodujúce zahraničné a bezpečnostné posty obsadia osobnosti, ktoré pred dvoma mesiacmi boli všade inde len nie medzi Obamovými priaznivcami. Ministrom obrany zostane doterajší šéf Pentagónu a bývalý riaditeľ CIA Robert Gates, ministerkou zahraničných vecí sa stane Hillary Clinton a poradcom pre národnú bezpečnosť bude James Jones, ktorý počas volebnej kampane radil aj Johnovi McCainovi.
Obamov krok je nezvyčajný, a možno trochu riskantný. Prezidenti zvyknú pozývať do vlády aj ľudí „z druhého brehu“, zvyčajne však skôr na oživenie než na vytváranie politiky.
Zdá sa, že Obama tu bol ovplyvnený jedným zo svojich najslávnejších predchodcov z čias občianskej vojny Abrahamom Lincolnom. Práve Lincolna spomína vo svojich prejavoch najčastejšie, a od neho si berie príklad, ktorý historici opísali ako „tím rivalov“ (teda rozhodnutie vziať si do najužšieho tímu ľudí s rôznymi, hoci aj protichodnými názormi a postojmi). Lincoln si za ministra zahraničných vecí zobral svojho hlavného protivníka v strane, newyorského senátora Williama Sewarda, Obama si berie svojho hlavnú súperku, newyorskú senátorku Hillary Clinton. Dôležitejšie, ako takéto podobnosti, sú však princípy: Okrem zmyslu pre dejiny ukazuje Obama chuť mať vo svojom tíme tých najlepších (Hillary mu bola súperkou v primárkach do leta, na začiatku mu bol vážnym súperom aj guvernér Bill Richardson, ktorý sa stane ministrom obchodu). Obama prejavil vysokú sebadôveru, bez ktorej by si nemohol pozvať prakticky až do domu ľudí, s ktorými má iný pohľad na vec. Navyše Hillary pred voľbami hodnotila Obamove zahraničnopolitické postoje ako naivné, a jej skúsenosti, rovnako ako skúsenosti Gatesa či Jonesa, sú v zahraničnej politike oveľa väčšie ako tie Obamove.
Obamov tím čakajú tie isté výzvy ako Bushovu vládu: pokračujúci boj proti al-Káide v južnej Ázii, meniaci sa Irak, nestabilný jadrový Pakistan, riziko jadrového Iránu, opäť raz asertívne Rusko. Popri Európe a Japonsku sa Amerike vynára v Ázii kľúčový spojenec – India, opakovane napadnutá terorizmom.
Je možné, že na väčšinu výziev bude Obamova vláda reagovať podobne ako Bushova, aj preto, že veľa iných možností na stole nie je. Politika vrátane zahraničnej je však okrem obsahu aj o symboloch – od Kennedyho „Ich bin ein Berliner“ až po Reaganovu „Ríšu zla“. Obama vie symboly používať („Zmena, ktorej môžeme veriť“), ale sám sa symbolom už stal. Aj voľba členov jeho tímu „rivalov“ je súčasťou hry symbolov – Hillary Clinton, Gates a Jones naznačujú, že obsah sa zásadne prerábať nebude. Obamovou úlohou bude zrejme len to, aby sa išlo v inom takte a s inými dôrazmi. A aby rivali fungovali ako tím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.