Minulý týždeň prišla na študijnú návštevu na Slovensko delegácia z Kosova. Zástupcovia tamojšej samosprávy a aktivisti Rómov, Aškaliov a Egypťanov zisťovali na Spiši a Šariši, ako sa žije ich bratom a sestrám v Európskej únii. A boli prekvapení.
Život občas prináša bizarné situácie. „Nechcel by som tu žiť. Aj keby som dostával tisíc eur mesačne, dám prednosť chudobe v Kosove. Pretože tam som aspoň integrovaný, žijem medzi inými ľuďmi. U vás však žijú Rómovia segregovaní, oddelení v getách,“ zhrnul hneď druhý večer na hoteli v Prešove svoje dojmy jeden zo štrnástich členov delegácie, aktivista aškalijskej mimovládky s optimistickým názvom Štastie mládeže Osmane Mini z mesta Ferizaj/Uroševac na juhu Kosova.
Samozrejme, podobné ostré úsudky treba „vydeliť“ dvoma, možno štyrmi. Balkánci majú povestný zmysel pre hyperbolu a pre patriotizmus, ktorý hraničí s privieraním obdivoch očí nad nedostatkami doma. Vtipné bolo, keď hostia v čisto rómskej obci Lomnička kriticky poznamenali, že tamojší rómsky starosta nie je zrejme muž na svojom mieste, pretože potok pretekajúci obcou pripomína smetisko. „Prečo to nedá vyčistiť?“ pýtali sa prekvapene. Pritom jediná komodita, o ktorú v Kosove skutočne nie je núdza, sú všadeprítomné odpadky.
Slovensko síce nezávislé Kosovo tvrdošijne neuznáva, musíme však uznať, že problémy, ktoré tam ľudia majú aj deväť rokov po vojne, sú skutočné a vážne. Treba preto oceniť, že bratislavské regionálne centrum Rozvojového programu OSN (UNDP) pripravilo pre Kosovčanov túto študijnú cestu, prvú svojho druhu. Boli medzi nimi aj vysokopostavení činitelia, námestník ministra pre menšiny a navrátilcov a bývalý starosta mesta Obilič Ismat Hashani, ako aj starosta mesta Ferizaj / Uroševac Bajrush Xhemaili.
.medzi vlkmi, orlami (a olovom)
Otázka, aký je vlastne rozdiel medzi kosovskými Rómami, Aškalijcami a Egypťanmi, asi trápi mnohých, ich však príliš nie. Vo všeobecnosti platí, že Aškalijci a Egypťania (samozrejme, nejde o imigrantov z Egypta) sú albanizovaní Rómovia.
Etnológ Bobby Anderson v štúdií Kým sme boli, kým sme uvádza, že rozdiely medzi týmito tromi etnickými skupinami s jedným pôvodom sa zvýraznili po vojne v roku 1999, keď ich do zahraničia ušlo asi 100-tisíc z pôvodných 150-tisíc. Vrátilo sa ich zatiaľ iba
4 700. Majú obavy o svoju bezpečnosť, ale nevracajú sa aj preto, že ich albánski susedia im často ničili domy. Obviňovali ich totiž, že za vojny kolaborovali so srbskými ozbrojenými jednotkami a rabovali. Ako uvádza ďalší odborník Orhan Galjus v štúdii Zabudnuté obete, Rómovia v Kosove žili dlho v nevďačnom postavení, v súkolí medzi dvoma štruktúrami: oficiálnou srbskou a paralelnou albánskou. „Ocitli sa v akomsi sendviči medzi hladnými dravcami, vlkmi a orlami,“ píše Galjus narážajúc na metaforu Srbov ako vlkov a Albáncov ako orlov. Obidve dominantné etniká pritom Rómov často obviňovali, potláčali ich identitu a asimilovali ich.
Všetky tri skupiny kosovských Rómov sú pôvodne kočovníci, profesiou najmä kováči. Najpočetnejší Aškalijci sú albánskou majoritou najviac akceptovaní, usídlili sa tu za čias Otomanskej ríše, pričom slovo Aškalija má turecký pôvod. Egypťania sami seba považujú za šikovnejších a výrazne sa dištancujú od „cigánskeho imidžu“. Keď za čias bývalej Juhoslávie vznikla v roku 1990 v macedónskom Ohride Asociácia Egypťanov, mala širokú podporu a v roku 1996 združovala až 15-tisíc členov. Ich identitu podporoval aj Slobodan Miloševič. Ten umožnil, že zatiaľ pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 1991 „vytvorili“ egyptskú etnickú skupinu, pretože pri predchádzajúcich sčítaniach sa mnohí Rómovia hlásili za Albáncov.
Najdiskutovanejšou kauzou, ktorou sa zaoberala aj OSN a mnohé medzinárodné organizácie, bol vysoký výskyt olova v krvi obyvateľov rómskeho tábora, ktorí žili v kontaminovanom prostredí skládky pri fabrike Trepča na srbskom severe Kosova. Po dlhých diskusiách ich presťahovali do bývalého vojenského tábora Osterode, vzdialeného iba 50 metrov od pôvodného. Iróniou však je, že testy ukázali na novom mieste ešte vyšší výskyt olova.
.cestou na Spiš
Je utorok poludnie. Spred sídla UNDP v Bratislave vyrážame na Spiš mikrobusom. Vekovo starší majú ešte platné pasy Zväzovej republiky Juhoslávie, mladší pasy UNMIK-u, čo je Civilná správa OSN v Kosove. Pas samostatného Kosova nemal nikto z nich. Prvú noc prespali v „old fashioned communist“ hoteli Bratislava, kde jeden z nich nezabudol poznamenať, že malá fľaška vody stála päť eur. „V Sheratone na Západe stojí dve eurá,“ dodal s úsmevom.
Pri prejazde cez Donovaly tlmočník poznamenal, že je to „slovenská Brezovica“, podľa jediného lyžiarskeho strediska na juhu Kosova, kde, mimochodom, žije srbská enkláva. V hotelovej reštaurácii v Spišskej Novej Vsi bol personál zorientovaný a bravčové moslimom nepodávali. Po večeri prišiel Ondřej Poduška z Nadácie Milana Šimečku, ktorý pripravil program cesty. Vysvetlil, že zajtra sa pôjde do Lomničky, kde je starosta Róm vo funkcii štvrté volebné obdobie. Potom navštívime Sveržov pri Bardejove, kde tvoria Rómovia 70 z 540 obyvateľov, starosta je síce „gádžo“, ale veľmi šikovný a príčinlivý. Hostia sa potešili. Radosť im neskalilo ani priblíženie dejín Lomničky, kde som pred pätnástimi rokmi nakrúcal pre rakúsku televíziu ORF s režisérom Dušanom Trančíkom dokumentárny film Krátka pamäť. Opísal som, že ide o nemeckú dedinu, odkiaľ však ku koncu 2. svetovej vojny všetkých obyvateľov, Karpatských Nemcov, vysťahovali. Do ich fortieľnych domov prišli noví gazdovia – Slováci a Rómovia. Pred vojnou tam žilo tisíc Nemcov a dve rodiny rómskych kováčov. V roku 1993 tam žilo tisíc Rómov a dve rodiny Slovákov. Dnes tam žije 2 100 Rómov a ani jeden Slovák.
.lomnička: obec bez krčiem
V stredu predpoludním prechádzame cez Podolínec do Lomničky. Nová asfaltka, nové prevádzky popri ceste. A nová učňovka, kde sa učia budúci maliari, murári či krajčírky. Dojem prosperity ruší iba pohľad na „vybývané“ domy po Nemcoch. A najmä, pohľad na polorozpadnutý luteránsky kostol. Dlhé desaťročia nemá strechu, namiesto nej z krovu vyrastajú stromy. Úkaz, pred ktorým aj hostia z Kosova ostali stáť v nemom úžase. Vchod do kostola je „zabarikádovaný“ betónovými blokmi. Vedľa stoja nové pestrofarebné budovy škôl a škôlok, vybudovaných vďaka miliónom z eurofondov. To v Kosove zatiaľ môžu iba závidieť.
Na obecnom úrade (tu sa povie Gaveskeros urados) nás prijal starosta Gustáv Oračko. Hostia z Kosova si obzerajú všadeprítomné mreže. „Vitajte! A čo ste mi nové doniesli?“ povedal Oračko na úvod. Nasledovalo defilé jeho úspechov. Starosta postavil 24 rodinných domov nižšieho štandardu, ako aj novú školu za 38 miliónov vďaka eurofondom. Pripravuje kanalizáciu a ďalšie rodinné domy. Rád by sem dostal lekársku pohotovosť, situáciu však komplikuje fakt, že dopravca cez víkendy neprevádzkuje ani jeden spoj. Hostí moslimského vierovyznania určite potešila táto veta starostu: „V mojej obci Lomnička sú občania nealkoholici, krčmy som zrušil. Peniaze používajú na hygienu a na domácnosť. Kto chce, môže si kúpiť pivko v potravinách. Ako starosta som tu vytvoril v rodinných domoch štyri obchody.“ Hlasy klebetníkov, o ktoré nikdy nie je núdza, však neskôr hosťom z Kosova v rómskom jazyku objasnili, že všetky štyri predajne potravín tu prevádzkujú príbuzní starostu. Kedysi tu krčmár podával čapované pivo cez zamrežované okno v bare.
Jeden Aškalijec si medzitým cez mrežu okna na obecnom úrade fotí ženičky, ktoré s metlami v rukách upratujú dvor. Potemkinovský obrázok dostane vážne trhliny vo chvíli, keď hostia vyjadria želanie prejsť sa po dedine. „Neodporúčam vám to,“ vraví starosta a pokračuje: „Máme tu plno nebezpečných túlavých psov. A zákon mi nepovoľuje strieľať ich.“
Príjemná beseda sa končí odovzdaním darov. Starosta Oračko dostal od hostí okrem iného Homérovu Odyseu v rómskom jazyku. Predtým ho ešte naplní spokojnosťou zistenie, že sociálne dávky, prídavky a všakovaké podpory sú na Slovensku niekoľkokrát vyššie ako v chudobom Kosove, kde dostávajú sociálne odkázaní od štátu iba 40 eur mesačne. Pozitívne pre Slovensko vyznieva aj fakt, že nie všetci sú tu už odkázaní na podporu od štátu. Mnohí majú „svoj biznis“ a jeden dokonca zamestnáva na stavbách v Bratislave 22 chlapov. Starosta mesta Ferizaj/Uroševac dáva Oračkovi svoju vizitku. Reku, keď pôjdete okolo, zastavte sa na kávu. „A prečo nie? Rád! Mám svoje auto, svojho šoféra, svoju poradkyňu. Kontrolórku by som asi nevzal so sebou, tá ma veľa práce,“ vraví Oračko. Jeho odhodlanie ísť na trip do Kosova nezníži ani informácia, že z Lomničky je to asi 1 200 kilometrov.
Napriek dobre mienenému varovaniu pred psami ideme na prechádzku. Je pol dvanástej, dedina je však plná detí. „Nemali by byť v škole?“ pýtajú sa prekvapení hostia z Kosova. Odpoveď znie, že tu sa učí na dve zmeny, inak by to množstvo detí 74 učiteľov nezvládlo. Mimochodom, iba štyria z tých učiteľov sú Rómovia.
.sveržov: úspešný príbeh
V stredu poobede vchádzame do dedinky Sveržov pri Bardejove. Na životom „prefackaných“ hosťoch z Kosova bolo celý čas vidieť, že starosta Oračko na nich až taký hlboký dojem neurobil. Zato oveľa lepší dojem mali z „gadžovského“ starostu Sveržova. Pavol Ceľuch je mohutný chlap. Inak skôr škandinávsky ako južanský typ.
Vybojoval tu veľký zápas. Na mieste bývalej rómskej osady plnej úbohých drevených chatrčí nedôstojných pre Európu v 21. storočí vybudoval nové prízemné obecné bytovky. Pred voľbami išlo o prejav jeho občianskej odvahy. Kritizovali ho, že pomáha Rómom. Dnes sú však spokojní. „Miestni dnes vidia, že Rómovia pracujú a chodia čistí,“ objasňuje starosta. Štát zaplatil na výstavbu bytoviek 80 percent, zvyšok si mali nájomníci odpracovať sami. „Rómovia však iniciatívne pomáhali viac ako bolo treba, a tak nedostali iba holobyty, ako bolo plánované, ale aj toalety, kuchynské linky a podlahy,“ vraví starosta Ceľuch s hrdosťou, pričom na plátno premieta powerpointovú prezentáciu, ako vyzerala pôvodná osada. V chatrči s pôdorysom 3,4 x 3,2 metra bývalo jedenásť ľudí. Bez vody, bez akejkoľvek toalety.
Hostia z Kosova s uznaním krútia hlavami. Pýtajú sa však, prečo sú nové bytovky pre Rómov na odľahlom mieste, vzdialené od domov, kde bývajú „gadžovia“. Dozvedia sa, že inde neboli pozemky. A okrem toho, na voľnej lúke pri bytovkách majú vzniknúť prevádzky na výrobu šiat a elektrosúčiastok, kde nájdu určite prácu aj Rómovia. Inak, keď sa sťahovali z osady do nového, išli iba v tom, čo mali na sebe – starý nábytok spálili a lacno si od svojich nerómskych susedov kúpili lepší nábytok.
.tam alebo tu?
Vo štvrtok dopoludnia nás prijal v prešovskej kancelárii Úradu splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity Roman Eštočák. Hosťom z Kosova, ktorí si všetko pozorne zapisujú, objasňuje úspechy úradu: právne poradenstvo a súdne spory, ktoré vyhrali. Úrad sa napríklad zastal rómskych detí, ktoré vodič autobusu MHD neoprávnene vyhodil. Ako sa ukázalo, mali zakúpené lístky. Napokon dosiahli ospravedlnenie. Sú však aj prípady, keď pracovníci úradu nevedia pomôcť. To vtedy, keď Rómovia neplatia pôžičky, čelia exekúciám a žalobám.
„Prečo sú na Slovensku také silné predsudky voči Rómom?“ opýta sa v jednej chvíli Sylejman Elshani, Róm z mesta Prizren na juhu Kosova. Dodáva, že u nich je väčšia bieda, sú však menej segregovaní. Majú svoje rádio, ktoré vysiela nonstop. Majú svoje politické strany. Menšiny majú v obciach, kde tvoria viac ako desať percent obyvateľstva svojho zástupcu starostu. A päť zo 120 kresiel v kosovskom parlamente je vyhradených pre Rómov, Aškaliov a Egypťanov.
Eštočák si povzdychne, že to je ťažká otázka. Vysvetľuje široké historické súvislosti, štyridsať rokov socializmu, potláčanie rómskej identity. Fajn, avšak to sa dialo aj v Juhoslávii. Potom však povie čosi, čo hostí úprimne zaskočí. „Dnes stredná vrstva Rómov z Prešova zmizla, odišli najmä do Anglicka. Odhadujem, že sa to týka dvetisíc ľudí. Z mojej 250-člennej rodiny som tu ostal takmer jediný,“ dodá Eštočák. Hostia z Kosova sa ho empaticky opýtajú, či mu tu nie je smutno.
Život občas prináša bizarné situácie. „Nechcel by som tu žiť. Aj keby som dostával tisíc eur mesačne, dám prednosť chudobe v Kosove. Pretože tam som aspoň integrovaný, žijem medzi inými ľuďmi. U vás však žijú Rómovia segregovaní, oddelení v getách,“ zhrnul hneď druhý večer na hoteli v Prešove svoje dojmy jeden zo štrnástich členov delegácie, aktivista aškalijskej mimovládky s optimistickým názvom Štastie mládeže Osmane Mini z mesta Ferizaj/Uroševac na juhu Kosova.
Samozrejme, podobné ostré úsudky treba „vydeliť“ dvoma, možno štyrmi. Balkánci majú povestný zmysel pre hyperbolu a pre patriotizmus, ktorý hraničí s privieraním obdivoch očí nad nedostatkami doma. Vtipné bolo, keď hostia v čisto rómskej obci Lomnička kriticky poznamenali, že tamojší rómsky starosta nie je zrejme muž na svojom mieste, pretože potok pretekajúci obcou pripomína smetisko. „Prečo to nedá vyčistiť?“ pýtali sa prekvapene. Pritom jediná komodita, o ktorú v Kosove skutočne nie je núdza, sú všadeprítomné odpadky.
Slovensko síce nezávislé Kosovo tvrdošijne neuznáva, musíme však uznať, že problémy, ktoré tam ľudia majú aj deväť rokov po vojne, sú skutočné a vážne. Treba preto oceniť, že bratislavské regionálne centrum Rozvojového programu OSN (UNDP) pripravilo pre Kosovčanov túto študijnú cestu, prvú svojho druhu. Boli medzi nimi aj vysokopostavení činitelia, námestník ministra pre menšiny a navrátilcov a bývalý starosta mesta Obilič Ismat Hashani, ako aj starosta mesta Ferizaj / Uroševac Bajrush Xhemaili.
.medzi vlkmi, orlami (a olovom)
Otázka, aký je vlastne rozdiel medzi kosovskými Rómami, Aškalijcami a Egypťanmi, asi trápi mnohých, ich však príliš nie. Vo všeobecnosti platí, že Aškalijci a Egypťania (samozrejme, nejde o imigrantov z Egypta) sú albanizovaní Rómovia.
Etnológ Bobby Anderson v štúdií Kým sme boli, kým sme uvádza, že rozdiely medzi týmito tromi etnickými skupinami s jedným pôvodom sa zvýraznili po vojne v roku 1999, keď ich do zahraničia ušlo asi 100-tisíc z pôvodných 150-tisíc. Vrátilo sa ich zatiaľ iba
4 700. Majú obavy o svoju bezpečnosť, ale nevracajú sa aj preto, že ich albánski susedia im často ničili domy. Obviňovali ich totiž, že za vojny kolaborovali so srbskými ozbrojenými jednotkami a rabovali. Ako uvádza ďalší odborník Orhan Galjus v štúdii Zabudnuté obete, Rómovia v Kosove žili dlho v nevďačnom postavení, v súkolí medzi dvoma štruktúrami: oficiálnou srbskou a paralelnou albánskou. „Ocitli sa v akomsi sendviči medzi hladnými dravcami, vlkmi a orlami,“ píše Galjus narážajúc na metaforu Srbov ako vlkov a Albáncov ako orlov. Obidve dominantné etniká pritom Rómov často obviňovali, potláčali ich identitu a asimilovali ich.
Všetky tri skupiny kosovských Rómov sú pôvodne kočovníci, profesiou najmä kováči. Najpočetnejší Aškalijci sú albánskou majoritou najviac akceptovaní, usídlili sa tu za čias Otomanskej ríše, pričom slovo Aškalija má turecký pôvod. Egypťania sami seba považujú za šikovnejších a výrazne sa dištancujú od „cigánskeho imidžu“. Keď za čias bývalej Juhoslávie vznikla v roku 1990 v macedónskom Ohride Asociácia Egypťanov, mala širokú podporu a v roku 1996 združovala až 15-tisíc členov. Ich identitu podporoval aj Slobodan Miloševič. Ten umožnil, že zatiaľ pri poslednom sčítaní obyvateľstva v roku 1991 „vytvorili“ egyptskú etnickú skupinu, pretože pri predchádzajúcich sčítaniach sa mnohí Rómovia hlásili za Albáncov.
Najdiskutovanejšou kauzou, ktorou sa zaoberala aj OSN a mnohé medzinárodné organizácie, bol vysoký výskyt olova v krvi obyvateľov rómskeho tábora, ktorí žili v kontaminovanom prostredí skládky pri fabrike Trepča na srbskom severe Kosova. Po dlhých diskusiách ich presťahovali do bývalého vojenského tábora Osterode, vzdialeného iba 50 metrov od pôvodného. Iróniou však je, že testy ukázali na novom mieste ešte vyšší výskyt olova.
.cestou na Spiš
Je utorok poludnie. Spred sídla UNDP v Bratislave vyrážame na Spiš mikrobusom. Vekovo starší majú ešte platné pasy Zväzovej republiky Juhoslávie, mladší pasy UNMIK-u, čo je Civilná správa OSN v Kosove. Pas samostatného Kosova nemal nikto z nich. Prvú noc prespali v „old fashioned communist“ hoteli Bratislava, kde jeden z nich nezabudol poznamenať, že malá fľaška vody stála päť eur. „V Sheratone na Západe stojí dve eurá,“ dodal s úsmevom.
Pri prejazde cez Donovaly tlmočník poznamenal, že je to „slovenská Brezovica“, podľa jediného lyžiarskeho strediska na juhu Kosova, kde, mimochodom, žije srbská enkláva. V hotelovej reštaurácii v Spišskej Novej Vsi bol personál zorientovaný a bravčové moslimom nepodávali. Po večeri prišiel Ondřej Poduška z Nadácie Milana Šimečku, ktorý pripravil program cesty. Vysvetlil, že zajtra sa pôjde do Lomničky, kde je starosta Róm vo funkcii štvrté volebné obdobie. Potom navštívime Sveržov pri Bardejove, kde tvoria Rómovia 70 z 540 obyvateľov, starosta je síce „gádžo“, ale veľmi šikovný a príčinlivý. Hostia sa potešili. Radosť im neskalilo ani priblíženie dejín Lomničky, kde som pred pätnástimi rokmi nakrúcal pre rakúsku televíziu ORF s režisérom Dušanom Trančíkom dokumentárny film Krátka pamäť. Opísal som, že ide o nemeckú dedinu, odkiaľ však ku koncu 2. svetovej vojny všetkých obyvateľov, Karpatských Nemcov, vysťahovali. Do ich fortieľnych domov prišli noví gazdovia – Slováci a Rómovia. Pred vojnou tam žilo tisíc Nemcov a dve rodiny rómskych kováčov. V roku 1993 tam žilo tisíc Rómov a dve rodiny Slovákov. Dnes tam žije 2 100 Rómov a ani jeden Slovák.
.lomnička: obec bez krčiem
V stredu predpoludním prechádzame cez Podolínec do Lomničky. Nová asfaltka, nové prevádzky popri ceste. A nová učňovka, kde sa učia budúci maliari, murári či krajčírky. Dojem prosperity ruší iba pohľad na „vybývané“ domy po Nemcoch. A najmä, pohľad na polorozpadnutý luteránsky kostol. Dlhé desaťročia nemá strechu, namiesto nej z krovu vyrastajú stromy. Úkaz, pred ktorým aj hostia z Kosova ostali stáť v nemom úžase. Vchod do kostola je „zabarikádovaný“ betónovými blokmi. Vedľa stoja nové pestrofarebné budovy škôl a škôlok, vybudovaných vďaka miliónom z eurofondov. To v Kosove zatiaľ môžu iba závidieť.
Na obecnom úrade (tu sa povie Gaveskeros urados) nás prijal starosta Gustáv Oračko. Hostia z Kosova si obzerajú všadeprítomné mreže. „Vitajte! A čo ste mi nové doniesli?“ povedal Oračko na úvod. Nasledovalo defilé jeho úspechov. Starosta postavil 24 rodinných domov nižšieho štandardu, ako aj novú školu za 38 miliónov vďaka eurofondom. Pripravuje kanalizáciu a ďalšie rodinné domy. Rád by sem dostal lekársku pohotovosť, situáciu však komplikuje fakt, že dopravca cez víkendy neprevádzkuje ani jeden spoj. Hostí moslimského vierovyznania určite potešila táto veta starostu: „V mojej obci Lomnička sú občania nealkoholici, krčmy som zrušil. Peniaze používajú na hygienu a na domácnosť. Kto chce, môže si kúpiť pivko v potravinách. Ako starosta som tu vytvoril v rodinných domoch štyri obchody.“ Hlasy klebetníkov, o ktoré nikdy nie je núdza, však neskôr hosťom z Kosova v rómskom jazyku objasnili, že všetky štyri predajne potravín tu prevádzkujú príbuzní starostu. Kedysi tu krčmár podával čapované pivo cez zamrežované okno v bare.
Jeden Aškalijec si medzitým cez mrežu okna na obecnom úrade fotí ženičky, ktoré s metlami v rukách upratujú dvor. Potemkinovský obrázok dostane vážne trhliny vo chvíli, keď hostia vyjadria želanie prejsť sa po dedine. „Neodporúčam vám to,“ vraví starosta a pokračuje: „Máme tu plno nebezpečných túlavých psov. A zákon mi nepovoľuje strieľať ich.“
Príjemná beseda sa končí odovzdaním darov. Starosta Oračko dostal od hostí okrem iného Homérovu Odyseu v rómskom jazyku. Predtým ho ešte naplní spokojnosťou zistenie, že sociálne dávky, prídavky a všakovaké podpory sú na Slovensku niekoľkokrát vyššie ako v chudobom Kosove, kde dostávajú sociálne odkázaní od štátu iba 40 eur mesačne. Pozitívne pre Slovensko vyznieva aj fakt, že nie všetci sú tu už odkázaní na podporu od štátu. Mnohí majú „svoj biznis“ a jeden dokonca zamestnáva na stavbách v Bratislave 22 chlapov. Starosta mesta Ferizaj/Uroševac dáva Oračkovi svoju vizitku. Reku, keď pôjdete okolo, zastavte sa na kávu. „A prečo nie? Rád! Mám svoje auto, svojho šoféra, svoju poradkyňu. Kontrolórku by som asi nevzal so sebou, tá ma veľa práce,“ vraví Oračko. Jeho odhodlanie ísť na trip do Kosova nezníži ani informácia, že z Lomničky je to asi 1 200 kilometrov.
Napriek dobre mienenému varovaniu pred psami ideme na prechádzku. Je pol dvanástej, dedina je však plná detí. „Nemali by byť v škole?“ pýtajú sa prekvapení hostia z Kosova. Odpoveď znie, že tu sa učí na dve zmeny, inak by to množstvo detí 74 učiteľov nezvládlo. Mimochodom, iba štyria z tých učiteľov sú Rómovia.
.sveržov: úspešný príbeh
V stredu poobede vchádzame do dedinky Sveržov pri Bardejove. Na životom „prefackaných“ hosťoch z Kosova bolo celý čas vidieť, že starosta Oračko na nich až taký hlboký dojem neurobil. Zato oveľa lepší dojem mali z „gadžovského“ starostu Sveržova. Pavol Ceľuch je mohutný chlap. Inak skôr škandinávsky ako južanský typ.
Vybojoval tu veľký zápas. Na mieste bývalej rómskej osady plnej úbohých drevených chatrčí nedôstojných pre Európu v 21. storočí vybudoval nové prízemné obecné bytovky. Pred voľbami išlo o prejav jeho občianskej odvahy. Kritizovali ho, že pomáha Rómom. Dnes sú však spokojní. „Miestni dnes vidia, že Rómovia pracujú a chodia čistí,“ objasňuje starosta. Štát zaplatil na výstavbu bytoviek 80 percent, zvyšok si mali nájomníci odpracovať sami. „Rómovia však iniciatívne pomáhali viac ako bolo treba, a tak nedostali iba holobyty, ako bolo plánované, ale aj toalety, kuchynské linky a podlahy,“ vraví starosta Ceľuch s hrdosťou, pričom na plátno premieta powerpointovú prezentáciu, ako vyzerala pôvodná osada. V chatrči s pôdorysom 3,4 x 3,2 metra bývalo jedenásť ľudí. Bez vody, bez akejkoľvek toalety.
Hostia z Kosova s uznaním krútia hlavami. Pýtajú sa však, prečo sú nové bytovky pre Rómov na odľahlom mieste, vzdialené od domov, kde bývajú „gadžovia“. Dozvedia sa, že inde neboli pozemky. A okrem toho, na voľnej lúke pri bytovkách majú vzniknúť prevádzky na výrobu šiat a elektrosúčiastok, kde nájdu určite prácu aj Rómovia. Inak, keď sa sťahovali z osady do nového, išli iba v tom, čo mali na sebe – starý nábytok spálili a lacno si od svojich nerómskych susedov kúpili lepší nábytok.
.tam alebo tu?
Vo štvrtok dopoludnia nás prijal v prešovskej kancelárii Úradu splnomocnenkyne vlády pre rómske komunity Roman Eštočák. Hosťom z Kosova, ktorí si všetko pozorne zapisujú, objasňuje úspechy úradu: právne poradenstvo a súdne spory, ktoré vyhrali. Úrad sa napríklad zastal rómskych detí, ktoré vodič autobusu MHD neoprávnene vyhodil. Ako sa ukázalo, mali zakúpené lístky. Napokon dosiahli ospravedlnenie. Sú však aj prípady, keď pracovníci úradu nevedia pomôcť. To vtedy, keď Rómovia neplatia pôžičky, čelia exekúciám a žalobám.
„Prečo sú na Slovensku také silné predsudky voči Rómom?“ opýta sa v jednej chvíli Sylejman Elshani, Róm z mesta Prizren na juhu Kosova. Dodáva, že u nich je väčšia bieda, sú však menej segregovaní. Majú svoje rádio, ktoré vysiela nonstop. Majú svoje politické strany. Menšiny majú v obciach, kde tvoria viac ako desať percent obyvateľstva svojho zástupcu starostu. A päť zo 120 kresiel v kosovskom parlamente je vyhradených pre Rómov, Aškaliov a Egypťanov.
Eštočák si povzdychne, že to je ťažká otázka. Vysvetľuje široké historické súvislosti, štyridsať rokov socializmu, potláčanie rómskej identity. Fajn, avšak to sa dialo aj v Juhoslávii. Potom však povie čosi, čo hostí úprimne zaskočí. „Dnes stredná vrstva Rómov z Prešova zmizla, odišli najmä do Anglicka. Odhadujem, že sa to týka dvetisíc ľudí. Z mojej 250-člennej rodiny som tu ostal takmer jediný,“ dodá Eštočák. Hostia z Kosova sa ho empaticky opýtajú, či mu tu nie je smutno.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.