Ideológovia a kšeftári – tak sa dajú označiť dva typy vládnych politikov, ktoré sa v tomto roku vykryštalizovali už celkom jasne. Vládnu spolu a nezdá sa, že by sa navzájom vyrušovali. Napokon, keď sa darí a dve tretiny Slovákov sú za, tak prečo si to ešte neužiť?
Zdá sa, že viac hore kopcom to už vari ísť ani nemôže. Tým väčšmi, že budúci rok dorazí euro, menej populárne najmä medzi voličmi vládnych strán, a finančná kríza doľahne aj na Slovensko. V tomto roku však išlo všetko ako po masle: premiér Fico najmä rétoricky, ale aj reálne útočil na nenávidený slobodný trh. Dvaja ministri sa o stranícku ideológiu príliš nestarali, zato nerušene robili biznis. A preferencie Smeru vyrážali dych. Najviac možno koaličnému partnerovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý s vlastným HZDS čosi také nezažil ani na samom vrchole.
Ako sa činili v tomto roku ideológovia a ako kšeftári?
.ideológovia
Ideológov v tejto vláde nie je veľa, ale je ich cítiť. Tým hlavným je sám premiér Robert Fico, popri ňom vyniká ešte ministerka práce a sociálnych vecí Viera Tomanová. Minister zdravotníctva Richard Raši sa síce tiež snaží, ale je skôr vhodnou figúrkou plniacou objednávku od Fica (prípadne Pavla Pašku) než presvedčeným ľavičiarom.
Ideologickou kauzou roka 2008 bolo dvojnásobné otvorenie druhého dôchodkového piliera a predĺženie povinného času sporenia v ňom, s nezakrytým úmyslom presvedčiť čo najviac ľudí, aby si nesporili časť odvodov na vlastných účtoch, ale aby ich všetky posielali do štátneho priebežného systému. Nepochybne tu ide aj (alebo možno najmä) o peniaze sporiteľov, ktoré by vláda rada míňala, ale ideologický rozmer útoku na princíp osobných dôchodkových účtov je neprehliadnuteľný.
Podobne je to aj so snahou vlády čoraz viac regulovať ceny, čo platí najmä o energetike. Vláda najskôr ovládla regulačný úrad a ten odvtedy plní objednávku, ktorú vždy vopred verejne formuluje predseda vlády – odmieta návrhy na zvýšenie cien plynu pre domácnosti, aj keď je cena plynu preukázateľne vyššia než bola, tlačí elektrárne do predaja elektriny pod cenu a podobne. Urobiť z „neodôvodneného zdražovania“ v súvislosti s prijatím eura trestný čin, je len ďalším krokom na cestičke, ku ktorej tento typ premýšľania nutne vedie.
No a napokon je tu pokračujúci boj so súkromným sektorom v zdravotnom poistení. Vláda presadila obmedzenie nakladania so ziskom pre zdravotné poisťovne (môžu ho minúť len na úhradu zdravotnej starostlivosti), nepokryte preferuje štátne zdravotnícke zariadenia a naposledy sa pokúsila (neúspešne) presadiť aj to, že rozpočty súkromných poisťovní by mala vláda priamo schvaľovať. Spoločným znakom týchto ideologických káuz roku 2008 je presvedčenie o silnejšej úlohe vlády v živote občanov a fungovaní ekonomiky. Právomoci vlády silnejú a voľný trh či nezávislí regulátori prehrávajú. Silný verbálny príklon k „sociálnemu štátu“ je však sprevádzaný veľkým paradoxom: miera prerozdeľovania (meraná ako podiel verejných výdavkov na HDP) postupne klesá aj počas tejto vlády. A ako si všimol analytik INEKO Gabriel Šípoš, rovnako je to aj pri detailnejšom pohľade na sociálne výdavky. „Najväčším prekvapením doterajšej vlády Roberta Fica sú tri historické minimá: najnižšia relatívna úroveň dôchodkov, najnižšia relatívna úroveň minimálnej mzdy a najnižšia rola štátu v ekonomike,“ tvrdí.
Aj preto sa dá povedať, že hlavné škody, ktoré z týchto ideologických káuz (zatiaľ) vyplývajú, sú škody na spôsobe, akým bude Slovensko uvažovať napríklad o cenách energií či súkromnom sektore v zdravotníctve. Okrem Fica a Tomanovej sedia vo vláde ešte dvaja ideológovia: tým vplyvným, najmä čo sa týka koncipovania politiky Smeru, je minister kultúry Marek Maďarič, ktorý spolu s Ficom najviac stelesňuje spojenie sociálneho a národného v Smere. Posledným vládnym ideológom, ktorý dodáva svojmu Smeru aspoň trochu glancu západoeurópskej ľavice, je podpredseda vlády pre európsku integráciu a menšiny Dušan Čaplovič. Jeho skutočný vplyv je však malý.
.K&P
Prichádzame k druhej, početnejšej a stranícky pestrejšej skupine. Kšeftári, alebo pekne povedané obchodníci, sa tento rok na nepriazeň osudu sťažovať nemôžu. Vychádzalo to najmä ministrovi financií Jánovi Počiatkovi, ktorého skúšala neprajná opozícia zosadiť hneď dvakrát. Najprv trocha histórie. Pri hľadaní odpovede, aké sudičky stáli pri zrode politickéj kariéry dua Kaliňák-Počiatek, sa treba vrátiť do roku 1999, keď strana Smer vznikala. Je verejným tajomstvom, že v pozadí vzniku strany stálo viacero silných podnikateľských mien. Asi najviac sa v tejto súvislosti hovorilo o Jurajovi Širokom, Vladimírovi Poórovi a Jozefovi Brhelovi. Počas Dzurindových vlád sa im nedarilo celkom podľa predstáv, a tak sa rozhodli hľadať nové možnosti. „Pre ľudí, ako sú Ivan Kiňo, Ján Gabriel či Jozef Brhel bol Smer vedľajšou investíciou, ak by sa HZDS nedostalo po voľbách do vlády,“ povedal v roku 2005 pre náš časopis poslanec za HZDS Jaroslav Jaduš. Samozrejme, že politici Smeru väzby na podnikateľov len neradi otvorene priznávajú, pri mene ministra Kaliňáka sa však najčastejšie spomína práve Jozef Brhel.
Tento bývalý spolužiak šéfa SIS Ivana Lexu a dnes už iba podnikateľ má sám s politikou bohaté skúsenosti. Počas poslednej Mečiarovej vlády bol štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva a po roku 1998 bol poslancom parlamentu za HZDS. Keď stranu v roku 2003 opúšťala skupina poslancov okolo Vojtecha Tkáča, pridal sa k nim a stal sa Mečiarovým kritikom. Svojimi dobrými vzťahmi s ministrom Kaliňákom sa nikdy netajil. „Spoznali sme po voľbách v roku 1998, máme priateľské vzťahy. Jeho právna kancelária ma zastupovala v istej veci,“ povedal Brhel v minulosti pre denník Sme. Vzájomné sympatie potvrdil aj Kaliňák, ktorý Brhela označil za veľmi múdreho človeka so zaujímavými názormi. Hoci dnes už Jozef Brhel v politike priamo nefiguruje a venuje sa podnikaniu v oblasti realít a informačných technológií, o jeho vplyve na Smer nikto nepochybuje. Nakoniec, jeho syn je členom poslaneckého klubu tejto strany v bratislavskom VÚC.
Keď sa po voľbách v roku 2006 z Kaliňákovej iniciatívy ministrom financií stal Ján Počiatek, v médiách sa objavili informácie, podľa ktorých mali podnikatelia blízki Smeru dôležité slovo pri výbere jeho poradcov. Jedného z nich, Richarda Sulíka, údajne navrhla skupina, v ktorej mal hlavné slovo práve Jozef Brhel.
Po nástupe do funkcie minister Počiatek presadil, že jeho rezort bude administrovať použitie desiatok miliárd z fondov EÚ určených na informatizáciu a zariadil aj zvýšenie balíka peňazí na informačné technológie pre ministerstvo svojho kamaráta Kaliňáka. Bude preto zaujímavé sledovať, kde všade sa pri vládnych zákazkách objaví meno firmy Corinex, v ktorej bol Kaliňák dva roky členom dozornej rady. Firma, ktorá v minulosti zarobila na obchodoch s Duckého SPP (v tom čase bol štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva, pod ktoré vtedy ešte štátna firma spadala, práve Jozef Brhel) má už dnes za sebou niekoľko subdodávok informačných technológií pre ministerstvo obrany. Vplyvné pozície na ministerstve zastávajú ľudia blízki Robertovi Kaliňákovi.
Obaja ministri sú aj akcionármi Bratislava Trade Center (BTC), ktorá chcela nedávno kúpiť bez verejnej súťaže od štátnej firmy lukratívne pozemky v Bratislave za 6-tisíc korún za štvorcový meter. Po tom, ako sa o transakciu začali zaujímať médiá, Fond národného majetku predaj zastavil. V súvislosti s Počiatkovou návštevou na jachte J&T krátko pred zmenou centrálnej parity slovenskej koruny voči euru sa hovorilo najmä o jeho napojení na túto finančnú skupinu. Otázkou je, či už tu nejaký čas nefunguje nová finančná skupina. Pracovne by sme ju mohli nazvať napríklad K&P. „Všimol som si, že keď Počiatek rozpráva o svojich aktivitách, často používa spojenie ‚naša skupina ´,“ povedal pre . týždeň človek, ktorý sa sministrom dobre pozná, chcel však zostať v anonymite.
.nové odhalenia v Tipose
Počiatkovu stoličku sa zatiaľ nepodarilo rozkývať ani pod tlakom kauzy, ktorá sa do našich dejín zapíše ako Kauza Tipos. Minulý týždeň sa napokon opozičným poslancom pomocou malej ľsti podarilo získať text kľúčovej zmluvy, ktorá upravuje podmienky urovnania sporu medzi spoločnosťou Tipos a cyperskou firmou Lemikon českého
podnikateľa Radovana Vítka.
Počiatkovo ministerstvo financií poslancom dalo kópiu zmluvy „len na nahliadnutie“ a po skončení poslaneckého prieskumu ju chcelo naspäť, opoziční poslanci sa však rozhodli ju nevrátiť – a vďaka tomu sa dlho utajovaná zmluva stala verejnou. Čítajúc jej obsah, ťažko opozičným poslancom, ktorí hovorili, že „je horšia, než sme si mysleli“ (Daniel Lipšic) nedať za pravdu: táto „dohoda o urovnaní a o prevode know-how“ totiž obsahuje viacero ustanovení, ktoré sú pre Tipos (ktorého jediným akcionárom je ministerstvo financií) očividne nevýhodné.
Napríklad, Tipos súhlasil, že sa zdrží akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo viesť k zmene skutkového alebo právneho stavu, potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu. Súhlasil tiež, že za akékoľvek jednotlivé porušenie dohody náleží Lemikonu zmluvná pokuta 400 miliónov korún.
Keďže Ficova vláda, keď sa dostala pod tlak, napokon väčšiu časť peňazí Lemikonu do dohodnutého termínu (30. novembra) nezaplatila a keďže tiež bleskovou rýchlosťou presadila novelu občianskeho súdneho poriadku, aby vraj nutnosť platiť oddialila, zdá sa, že tým vznikli prinajmenšom dva dôvody účtovať si pokutu 400 miliónov. Snaha zastrieť škandál teda môže vyjsť daňových poplatníkov na ďalších 800 miliónov korún. Okrem toho z textu dohody vyplýva, že celé to hektické prijímanie novely občianskeho súdneho poriadku, ktorá mala na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora oddialiť povinnosť zaplatiť Lemikonu, bolo zbytočné. Článok 4, odsek 1 Dohody o urovnaní jasne hovorí o „nahradení doterajších záväzkov spoločnosti Tipos novými záväzkami, ktoré vyplývajú z urovnania“. Keďže premiér – ako napokon sám priznal – videl túto dohodu ešte predtým, ako jeho vláda mimoriadne rokovala o „riešení“, muselo mu byť jasné, že robí len divadlo bez právnych účinkov v tejto kauze. Ešte inak: aj keby Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania zrušil pôvodný rozsudok, podľa ktorého má Tipos zaplatiť českému podnikateľovi takmer dve miliardy, nespochybňuje to nárok na tieto peniaze. Dohoda o urovnaní totiž nahradila Vítkov nárok, vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu, novým nárokom, vyplývajúcim z Dohody.
Zaujímavé tiež je, že približne štvrtina inkriminovanej sumy, teda necelých 500 miliónov, už na účte Lemikonu je (a nikto ju teda na Slovensku viac neuvidí). Nemenej pozoruhodné sú personálne prepojenia čelných predstaviteľov ministerstva financií tak na právnych zástupcov žalovanej, ako aj žalujúcej strany. Napríklad najviditeľnejšia tvár ministerstva v tejto kauze, štátny tajomník Peter Kažimír (do ktorého kompetencie Tipos na ministerstve spadá), bol pred vypuknutím kauzy najmenej v dvoch firmách s právnym zástupcom Športky (ktorej pohľadávku kúpil cyperský Lemikon) Rastislavom Opaterným. Ťažko povedať, čo je na tejto kauze najhoršie: či odhalenia zo zverejnenej Dohody o urovnaní, alebo spôsob, akým sa to ministerstvo financií snažilo ututlať a premiér odviesť od problému pozornosť, alebo prepojenia oboch strán sporu...
.hanba vo svete
Okrem doma široko medializovaných káuz ministra financií by malo byť ako „kauza“ vnímané aj jeho pôsobenie na rokovaniach európskych ministrov financií, respektíve v kruhu ministrov financií štátov eurozóny. „Ak to povieme zdvorilo, je vnímaný ako veľmi zvláštny človek,“ prezradil o Počiatkovi .týždňu zahraničný zdroj, ktorý je dobre informovaný o bruselských politických, ekonomických a mediálnych kuloároch, ale z pochopiteľných dôvodov trval na zachovaní anonymity. „Viacerí jeho kolegovia si všimli, že sa takmer vôbec nezapája do debát, akoby tam ani nebol,“ dodáva na vysvetlenie. Bolo vraj aj lepšie obdobie, ale odkedy je o eure rozhodnuté, pokračuje ministrov nezáujem. Tento nezáujem však nezostáva bez následkov, ktoré ďaleko presahujú povesť jedného ministra. Aj vinou Počiatkovho prístupu je totiž Slovensko v tomto prostredí predmetom rôznych úškrnov a prehliadania.
Napokon, ako sme zistili, v čase finančnej krízy, keď ministri financií eurozóny chodia na každé spoločné rokovanie, aby si vymenili informácie a prijali dôležité rozhodnutia, nebol slovenský minister financií Počiatek v Bruseli na rokovaní ministrov financií EÚ (Ecofin) alebo eurozóny (Eurogroup) od septembra tohto roka ani raz. Môže to vyzerať ako nechuť neformálneho „motorkára“ k byrokratickému „Bruselu“, ale v hre je príliš veľa. Práve v klube ministrov financií, a to často v neformálnych debatách, na ktorých sa Počiatek nezúčastňuje a do ktorých ho už ani nevolajú, sa totiž rodia dôležité rozhodnutia, ktoré majú veľký vplyv na ekonomický vývoj v krajinách eurozóny, teda aj u nás.
.špekulácie
Otázkou roka je, prečo minister Počiatek po všetkých škandáloch ostáva stále vo funkcii. Zdanlivo to nemá žiadnu logiku. Vnútri Smeru nepatrí k silným hráčom a premiér by to s ním bez významnejších politických škôd dokázal skončiť doslova za päť minút. Nie je ani žiadny charizmatický líder, ktorý by strane prinášal hlasy. Naopak, skalným voličom Smeru musí tento nagélovaný fešák s bundou za päťdesiattisíc a hodinkami za státisíce skôr liezť na nervy, ako vzbudzovať sympatie a ľútosť. Možná odpoveď je, že podnikatelia majú v Smere taký výrazný vplyv, že Robert Fico nemôže byť vo svojom rozhodovaní autonómny.
.tajné spojenectvo: Fico a TV
Pred koncom roka nepríjemných káuz spojených s klientelizmom začalo pribúdať. Čerešničkou na torte bolo verejné vystúpenie jedného, mimochodom netradične sebavedomého štátneho úradníka. Išlo o šéfa Telekomunikačného úradu Branislava Máčaja. Na zaujímavý post ho pritom dosadila už Ficova vláda, takže „zrada“ z jeho strany bola neočakávaná. Máčaj začal otvorene rozprávať o tlakoch na proces digitalizácie, ktorý mal tohto roku spustiť vďaka tendru na prvé dva multiplexy. Podľa Máčaja sa existujúce súkromné televízie snažili tender ovplyvniť vo svoj prospech, aby mohli digitalizáciu usmerňovať tak, ako vyhovuje ich záujmom. Keď cez šéfa Telekomunikačného úradu neprešli, skúsili zalobovať cez premiéra Fica. Tomu stačilo nahovoriť, že digitalizácia umožní vstup ďalšej silnej televízie na trh, ktorá bude zrejme kritická k vláde a pred voľbami sa to Smeru nemusí hodiť (toto tvrdenie nie je ani celkom pravdivé, keďže do volieb sa nič také nedá stihnúť).
Podľa Máčaja – a jeho tvrdenia nevyzerajú vymyslené – špičky Smeru sa s televíziami dohodli. Môžeme iba špekulovať o tom, čo mohli televízie za Ficovu ústretovosť sľúbiť. Povedzme, že to bolo zopár príjemných benefitov: neškodiť príliš vláde, robiť vládnucim politikom nadštandardné osobné PR v zábavných či bulvárnych reláciách či ovplyvňovať podobu televíznych diskusií. Dá sa to dedukovať z vysielania Markízy, TV JOJ aj TA3. Pikantné na celej veci je, že aj v tejto kauze – ako v mnohých iných – figuruje J & T, ktorá vlastní TV JOJ, stojí za sprivatizovanými Rádiokomunikáciami a podľa rôznych indícií je aj za jedným z uchádzačov v spornom tendri o prvé multiplexy. Má ísť práve o uchádzača, ktorý cez súdy a predbežné opatrenia zariadil zabrzdenie výberového konania. V mediálnom svete sa koncom roka črtá aj ďalšia dôležitá kauza. Nad Slovenskou televíziou už od čias mečiarizmu visí Damoklov meč v podobe sporu so Štúdiom Beta. Ide o finančnú úhradu za údajne nedodržanú zmluvu, ktorú uzavrel ešte krátko pred svojím odchodom Igor Kubiš a ktorú potom nedodržal Milan Materák.
STV sa síce podarilo cez Ústavný súd vrátiť celý spor na úplný začiatok, sú však indície, že STV s novým vedením sa chce radšej mimosúdne dohodnúť. V kuloároch sa hovorí až o vyrovnávacej sume 2 miliardy, ktoré by zrejme musela STV zaplatiť (samozrejme, na to by musela dostať zo štátneho rozpočtu). Posledný zvrat v kauze Štúdio Beta nápadne pripomína Počiatkovo riešenie kauzy Tipos. Akoby sa tento model vláde osvedčil a uprednostňovala ho pred riadnym dokončením celého súdneho procesu so všetkými jeho inštanciami.
Dá sa naozaj iba opatrne dedukovať, že mimosúdne dohody nie sú výhodné iba pre tých, čo majú neukončený spor s nejakou pološtátnou ustanovizňou, ale zrejme sú zaujímavé svojimi benefitmi aj pre tých, čo takéto riešenie „v záujme štátu“ presadia.
.za národ a za kšeft
Nevedno, či sa Ján Slota minulý týždeň preriekol, alebo je mu už všetko jedno, ale priznanie z tlačovky, že firma Zamedia je de facto jeho, si treba zarámovať v kronike slovenského klientelizmu. Táto firma spolu s firmou Avocat získala od ministerstva výstavby, ktoré vedie nominant SNS Marián Janušek, zákazku za 3,6 miliardy – získala ju ako jediný záujemca, keďže ministerstvo nevyhlásilo verejnú súťaž, ale informáciu o tomto „tendri“ uverejnilo na nástenke zavesenej kdesi na ministerstve. Novinári bez väčších problémov najskôr zistili, že obe firmy sú prepojené priamo na Jána Slotu: firma Zamedia je formálne napísaná na Viktora Tretinu, Slotovho známeho, ktorý v minulosti sedel v rôznych firmách spolu so Slotovým tajomníkom Georgeom Gansém. Slota teraz na tlačovke uviedol, že aby zabránil podozreniam z klientelizmu, Tretinu poslal z firmy preč. „Ja som bol ten, kto urobil všetko pre to, aby on zo Zamedie odišiel,“ pochválil sa minulý týždeň Slota a tým povedal o svojom prepojení so Zamediou všetko.
Zamedia vznikla krátko po posledných voľbách a odvtedy už stihla na Januškovom ministerstve viac biznisov. Pôvodne sídlila v Žiline, pred časom sa presťahovala do Bratislavy. Je to predsa len bližšie a miliardové hody sa tak rýchlo neskončia... A čo druhá firma víťazného konzorcia? Avocat vykonáva pre Slotu právne služby. A je vymaľované. Nie však pre premiéra Fica, ktorý čaká na stanoviská kontrolných orgánov.
Iste, odvolávať ministra, ktorý len zmanažoval biznis jeho najbližšieho koaličného partnera Slotu, by bola veľmi polovičatá spravodlivosť. So Slotovým človekom však už premiér tento rok zatočil. Odvolal ministra životného prostredia Izáka, ktorý z Environmentálneho fondu, určeného napríklad na nápravu ekologických škôd, veselo rozdával milióny na solárne kolektory politicky aj osobne blízkym (a nie práve nemajetným) ľuďom. Jednoducho, aj napriek istým zakopnutiam, firme značky SNS sa tento rok vcelku darilo.
.svorník Paška
Ideológovia a kšeftári majú v tejto koalícii aj svoj svorník. Predseda parlamentu Pavol Paška sa rád obklopuje kamarátmi a spolužiakmi z Filozofickej fakulty UK a pozýva si ich na intelektuálske stretávky.
Keď Paška hovorí na akciách typu cyrilometodské slávnosti, jeho historické prejavy pripomínajú Fica – neveľká hĺbka, zato zopár rádoby vlasteneckých fráz. Inak sa snaží na pomery Smeru pôsobiť ako ľavicový humanista, ktorému je úplne cudzí nacionalizmus SNS a úplne blízky europeizmus. „Ak má dnes niekto pocit, že Európe došiel dych (…), potom som presvedčený, že Slovensko je tou pravou krajinou, kde môžeme načerpať sily a do procesu európskeho zjednocovania opätovne vložiť srdce a novú energiu,“ povedal Paška ešte minulý rok. Minulý týždeň vstúpil do sporu o maďarské učebnice vlastivedy v mene Smeru ako zmierovateľ a navrhol zmenu, za ktorú hlasovala aj SMK.
Zaujímavejší, a najmä dôležitejší, je na Paškovi predsa len iný rozmer. Je za ním skupina košických podnikateľov a je už dlhšie verejným tajomstvom, že dôležitejší než ten-ktorý minister zdravotníctva je pre tento rezort práve on. A jeho záujmy.
Rok 2009 by mohol priniesť odporcom Ficovej vlády aj lepšie správy – zrejme síce neubudne ideologických káuz ani klientelizmu, ale pozadie vládnej politiky – a najmä niektorých pánov – možno prehliadne väčšia skupina voličov. Najmä v kombinácii s novou ekonomickou situáciou, v ktorej bude na frflanie v krčmách či kaviarňach podstatne viac dôvodov než v tomto roku. Ohromujúce 45-percentné preferencie Smeru by sa tak mohli o čosi znížiť. Mať viac očakávaní ani netreba...
Zdá sa, že viac hore kopcom to už vari ísť ani nemôže. Tým väčšmi, že budúci rok dorazí euro, menej populárne najmä medzi voličmi vládnych strán, a finančná kríza doľahne aj na Slovensko. V tomto roku však išlo všetko ako po masle: premiér Fico najmä rétoricky, ale aj reálne útočil na nenávidený slobodný trh. Dvaja ministri sa o stranícku ideológiu príliš nestarali, zato nerušene robili biznis. A preferencie Smeru vyrážali dych. Najviac možno koaličnému partnerovi Vladimírovi Mečiarovi, ktorý s vlastným HZDS čosi také nezažil ani na samom vrchole.
Ako sa činili v tomto roku ideológovia a ako kšeftári?
.ideológovia
Ideológov v tejto vláde nie je veľa, ale je ich cítiť. Tým hlavným je sám premiér Robert Fico, popri ňom vyniká ešte ministerka práce a sociálnych vecí Viera Tomanová. Minister zdravotníctva Richard Raši sa síce tiež snaží, ale je skôr vhodnou figúrkou plniacou objednávku od Fica (prípadne Pavla Pašku) než presvedčeným ľavičiarom.
Ideologickou kauzou roka 2008 bolo dvojnásobné otvorenie druhého dôchodkového piliera a predĺženie povinného času sporenia v ňom, s nezakrytým úmyslom presvedčiť čo najviac ľudí, aby si nesporili časť odvodov na vlastných účtoch, ale aby ich všetky posielali do štátneho priebežného systému. Nepochybne tu ide aj (alebo možno najmä) o peniaze sporiteľov, ktoré by vláda rada míňala, ale ideologický rozmer útoku na princíp osobných dôchodkových účtov je neprehliadnuteľný.
Podobne je to aj so snahou vlády čoraz viac regulovať ceny, čo platí najmä o energetike. Vláda najskôr ovládla regulačný úrad a ten odvtedy plní objednávku, ktorú vždy vopred verejne formuluje predseda vlády – odmieta návrhy na zvýšenie cien plynu pre domácnosti, aj keď je cena plynu preukázateľne vyššia než bola, tlačí elektrárne do predaja elektriny pod cenu a podobne. Urobiť z „neodôvodneného zdražovania“ v súvislosti s prijatím eura trestný čin, je len ďalším krokom na cestičke, ku ktorej tento typ premýšľania nutne vedie.
No a napokon je tu pokračujúci boj so súkromným sektorom v zdravotnom poistení. Vláda presadila obmedzenie nakladania so ziskom pre zdravotné poisťovne (môžu ho minúť len na úhradu zdravotnej starostlivosti), nepokryte preferuje štátne zdravotnícke zariadenia a naposledy sa pokúsila (neúspešne) presadiť aj to, že rozpočty súkromných poisťovní by mala vláda priamo schvaľovať. Spoločným znakom týchto ideologických káuz roku 2008 je presvedčenie o silnejšej úlohe vlády v živote občanov a fungovaní ekonomiky. Právomoci vlády silnejú a voľný trh či nezávislí regulátori prehrávajú. Silný verbálny príklon k „sociálnemu štátu“ je však sprevádzaný veľkým paradoxom: miera prerozdeľovania (meraná ako podiel verejných výdavkov na HDP) postupne klesá aj počas tejto vlády. A ako si všimol analytik INEKO Gabriel Šípoš, rovnako je to aj pri detailnejšom pohľade na sociálne výdavky. „Najväčším prekvapením doterajšej vlády Roberta Fica sú tri historické minimá: najnižšia relatívna úroveň dôchodkov, najnižšia relatívna úroveň minimálnej mzdy a najnižšia rola štátu v ekonomike,“ tvrdí.
Aj preto sa dá povedať, že hlavné škody, ktoré z týchto ideologických káuz (zatiaľ) vyplývajú, sú škody na spôsobe, akým bude Slovensko uvažovať napríklad o cenách energií či súkromnom sektore v zdravotníctve. Okrem Fica a Tomanovej sedia vo vláde ešte dvaja ideológovia: tým vplyvným, najmä čo sa týka koncipovania politiky Smeru, je minister kultúry Marek Maďarič, ktorý spolu s Ficom najviac stelesňuje spojenie sociálneho a národného v Smere. Posledným vládnym ideológom, ktorý dodáva svojmu Smeru aspoň trochu glancu západoeurópskej ľavice, je podpredseda vlády pre európsku integráciu a menšiny Dušan Čaplovič. Jeho skutočný vplyv je však malý.
.K&P
Prichádzame k druhej, početnejšej a stranícky pestrejšej skupine. Kšeftári, alebo pekne povedané obchodníci, sa tento rok na nepriazeň osudu sťažovať nemôžu. Vychádzalo to najmä ministrovi financií Jánovi Počiatkovi, ktorého skúšala neprajná opozícia zosadiť hneď dvakrát. Najprv trocha histórie. Pri hľadaní odpovede, aké sudičky stáli pri zrode politickéj kariéry dua Kaliňák-Počiatek, sa treba vrátiť do roku 1999, keď strana Smer vznikala. Je verejným tajomstvom, že v pozadí vzniku strany stálo viacero silných podnikateľských mien. Asi najviac sa v tejto súvislosti hovorilo o Jurajovi Širokom, Vladimírovi Poórovi a Jozefovi Brhelovi. Počas Dzurindových vlád sa im nedarilo celkom podľa predstáv, a tak sa rozhodli hľadať nové možnosti. „Pre ľudí, ako sú Ivan Kiňo, Ján Gabriel či Jozef Brhel bol Smer vedľajšou investíciou, ak by sa HZDS nedostalo po voľbách do vlády,“ povedal v roku 2005 pre náš časopis poslanec za HZDS Jaroslav Jaduš. Samozrejme, že politici Smeru väzby na podnikateľov len neradi otvorene priznávajú, pri mene ministra Kaliňáka sa však najčastejšie spomína práve Jozef Brhel.
Tento bývalý spolužiak šéfa SIS Ivana Lexu a dnes už iba podnikateľ má sám s politikou bohaté skúsenosti. Počas poslednej Mečiarovej vlády bol štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva a po roku 1998 bol poslancom parlamentu za HZDS. Keď stranu v roku 2003 opúšťala skupina poslancov okolo Vojtecha Tkáča, pridal sa k nim a stal sa Mečiarovým kritikom. Svojimi dobrými vzťahmi s ministrom Kaliňákom sa nikdy netajil. „Spoznali sme po voľbách v roku 1998, máme priateľské vzťahy. Jeho právna kancelária ma zastupovala v istej veci,“ povedal Brhel v minulosti pre denník Sme. Vzájomné sympatie potvrdil aj Kaliňák, ktorý Brhela označil za veľmi múdreho človeka so zaujímavými názormi. Hoci dnes už Jozef Brhel v politike priamo nefiguruje a venuje sa podnikaniu v oblasti realít a informačných technológií, o jeho vplyve na Smer nikto nepochybuje. Nakoniec, jeho syn je členom poslaneckého klubu tejto strany v bratislavskom VÚC.
Keď sa po voľbách v roku 2006 z Kaliňákovej iniciatívy ministrom financií stal Ján Počiatek, v médiách sa objavili informácie, podľa ktorých mali podnikatelia blízki Smeru dôležité slovo pri výbere jeho poradcov. Jedného z nich, Richarda Sulíka, údajne navrhla skupina, v ktorej mal hlavné slovo práve Jozef Brhel.
Po nástupe do funkcie minister Počiatek presadil, že jeho rezort bude administrovať použitie desiatok miliárd z fondov EÚ určených na informatizáciu a zariadil aj zvýšenie balíka peňazí na informačné technológie pre ministerstvo svojho kamaráta Kaliňáka. Bude preto zaujímavé sledovať, kde všade sa pri vládnych zákazkách objaví meno firmy Corinex, v ktorej bol Kaliňák dva roky členom dozornej rady. Firma, ktorá v minulosti zarobila na obchodoch s Duckého SPP (v tom čase bol štátnym tajomníkom na ministerstve hospodárstva, pod ktoré vtedy ešte štátna firma spadala, práve Jozef Brhel) má už dnes za sebou niekoľko subdodávok informačných technológií pre ministerstvo obrany. Vplyvné pozície na ministerstve zastávajú ľudia blízki Robertovi Kaliňákovi.
Obaja ministri sú aj akcionármi Bratislava Trade Center (BTC), ktorá chcela nedávno kúpiť bez verejnej súťaže od štátnej firmy lukratívne pozemky v Bratislave za 6-tisíc korún za štvorcový meter. Po tom, ako sa o transakciu začali zaujímať médiá, Fond národného majetku predaj zastavil. V súvislosti s Počiatkovou návštevou na jachte J&T krátko pred zmenou centrálnej parity slovenskej koruny voči euru sa hovorilo najmä o jeho napojení na túto finančnú skupinu. Otázkou je, či už tu nejaký čas nefunguje nová finančná skupina. Pracovne by sme ju mohli nazvať napríklad K&P. „Všimol som si, že keď Počiatek rozpráva o svojich aktivitách, často používa spojenie ‚naša skupina ´,“ povedal pre . týždeň človek, ktorý sa sministrom dobre pozná, chcel však zostať v anonymite.
.nové odhalenia v Tipose
Počiatkovu stoličku sa zatiaľ nepodarilo rozkývať ani pod tlakom kauzy, ktorá sa do našich dejín zapíše ako Kauza Tipos. Minulý týždeň sa napokon opozičným poslancom pomocou malej ľsti podarilo získať text kľúčovej zmluvy, ktorá upravuje podmienky urovnania sporu medzi spoločnosťou Tipos a cyperskou firmou Lemikon českého
podnikateľa Radovana Vítka.
Počiatkovo ministerstvo financií poslancom dalo kópiu zmluvy „len na nahliadnutie“ a po skončení poslaneckého prieskumu ju chcelo naspäť, opoziční poslanci sa však rozhodli ju nevrátiť – a vďaka tomu sa dlho utajovaná zmluva stala verejnou. Čítajúc jej obsah, ťažko opozičným poslancom, ktorí hovorili, že „je horšia, než sme si mysleli“ (Daniel Lipšic) nedať za pravdu: táto „dohoda o urovnaní a o prevode know-how“ totiž obsahuje viacero ustanovení, ktoré sú pre Tipos (ktorého jediným akcionárom je ministerstvo financií) očividne nevýhodné.
Napríklad, Tipos súhlasil, že sa zdrží akéhokoľvek konania, ktoré by mohlo viesť k zmene skutkového alebo právneho stavu, potvrdeného rozsudkom Najvyššieho súdu. Súhlasil tiež, že za akékoľvek jednotlivé porušenie dohody náleží Lemikonu zmluvná pokuta 400 miliónov korún.
Keďže Ficova vláda, keď sa dostala pod tlak, napokon väčšiu časť peňazí Lemikonu do dohodnutého termínu (30. novembra) nezaplatila a keďže tiež bleskovou rýchlosťou presadila novelu občianskeho súdneho poriadku, aby vraj nutnosť platiť oddialila, zdá sa, že tým vznikli prinajmenšom dva dôvody účtovať si pokutu 400 miliónov. Snaha zastrieť škandál teda môže vyjsť daňových poplatníkov na ďalších 800 miliónov korún. Okrem toho z textu dohody vyplýva, že celé to hektické prijímanie novely občianskeho súdneho poriadku, ktorá mala na základe mimoriadneho dovolania generálneho prokurátora oddialiť povinnosť zaplatiť Lemikonu, bolo zbytočné. Článok 4, odsek 1 Dohody o urovnaní jasne hovorí o „nahradení doterajších záväzkov spoločnosti Tipos novými záväzkami, ktoré vyplývajú z urovnania“. Keďže premiér – ako napokon sám priznal – videl túto dohodu ešte predtým, ako jeho vláda mimoriadne rokovala o „riešení“, muselo mu byť jasné, že robí len divadlo bez právnych účinkov v tejto kauze. Ešte inak: aj keby Najvyšší súd na základe mimoriadneho dovolania zrušil pôvodný rozsudok, podľa ktorého má Tipos zaplatiť českému podnikateľovi takmer dve miliardy, nespochybňuje to nárok na tieto peniaze. Dohoda o urovnaní totiž nahradila Vítkov nárok, vyplývajúci z rozsudku Najvyššieho súdu, novým nárokom, vyplývajúcim z Dohody.
Zaujímavé tiež je, že približne štvrtina inkriminovanej sumy, teda necelých 500 miliónov, už na účte Lemikonu je (a nikto ju teda na Slovensku viac neuvidí). Nemenej pozoruhodné sú personálne prepojenia čelných predstaviteľov ministerstva financií tak na právnych zástupcov žalovanej, ako aj žalujúcej strany. Napríklad najviditeľnejšia tvár ministerstva v tejto kauze, štátny tajomník Peter Kažimír (do ktorého kompetencie Tipos na ministerstve spadá), bol pred vypuknutím kauzy najmenej v dvoch firmách s právnym zástupcom Športky (ktorej pohľadávku kúpil cyperský Lemikon) Rastislavom Opaterným. Ťažko povedať, čo je na tejto kauze najhoršie: či odhalenia zo zverejnenej Dohody o urovnaní, alebo spôsob, akým sa to ministerstvo financií snažilo ututlať a premiér odviesť od problému pozornosť, alebo prepojenia oboch strán sporu...
.hanba vo svete
Okrem doma široko medializovaných káuz ministra financií by malo byť ako „kauza“ vnímané aj jeho pôsobenie na rokovaniach európskych ministrov financií, respektíve v kruhu ministrov financií štátov eurozóny. „Ak to povieme zdvorilo, je vnímaný ako veľmi zvláštny človek,“ prezradil o Počiatkovi .týždňu zahraničný zdroj, ktorý je dobre informovaný o bruselských politických, ekonomických a mediálnych kuloároch, ale z pochopiteľných dôvodov trval na zachovaní anonymity. „Viacerí jeho kolegovia si všimli, že sa takmer vôbec nezapája do debát, akoby tam ani nebol,“ dodáva na vysvetlenie. Bolo vraj aj lepšie obdobie, ale odkedy je o eure rozhodnuté, pokračuje ministrov nezáujem. Tento nezáujem však nezostáva bez následkov, ktoré ďaleko presahujú povesť jedného ministra. Aj vinou Počiatkovho prístupu je totiž Slovensko v tomto prostredí predmetom rôznych úškrnov a prehliadania.
Napokon, ako sme zistili, v čase finančnej krízy, keď ministri financií eurozóny chodia na každé spoločné rokovanie, aby si vymenili informácie a prijali dôležité rozhodnutia, nebol slovenský minister financií Počiatek v Bruseli na rokovaní ministrov financií EÚ (Ecofin) alebo eurozóny (Eurogroup) od septembra tohto roka ani raz. Môže to vyzerať ako nechuť neformálneho „motorkára“ k byrokratickému „Bruselu“, ale v hre je príliš veľa. Práve v klube ministrov financií, a to často v neformálnych debatách, na ktorých sa Počiatek nezúčastňuje a do ktorých ho už ani nevolajú, sa totiž rodia dôležité rozhodnutia, ktoré majú veľký vplyv na ekonomický vývoj v krajinách eurozóny, teda aj u nás.
.špekulácie
Otázkou roka je, prečo minister Počiatek po všetkých škandáloch ostáva stále vo funkcii. Zdanlivo to nemá žiadnu logiku. Vnútri Smeru nepatrí k silným hráčom a premiér by to s ním bez významnejších politických škôd dokázal skončiť doslova za päť minút. Nie je ani žiadny charizmatický líder, ktorý by strane prinášal hlasy. Naopak, skalným voličom Smeru musí tento nagélovaný fešák s bundou za päťdesiattisíc a hodinkami za státisíce skôr liezť na nervy, ako vzbudzovať sympatie a ľútosť. Možná odpoveď je, že podnikatelia majú v Smere taký výrazný vplyv, že Robert Fico nemôže byť vo svojom rozhodovaní autonómny.
.tajné spojenectvo: Fico a TV
Pred koncom roka nepríjemných káuz spojených s klientelizmom začalo pribúdať. Čerešničkou na torte bolo verejné vystúpenie jedného, mimochodom netradične sebavedomého štátneho úradníka. Išlo o šéfa Telekomunikačného úradu Branislava Máčaja. Na zaujímavý post ho pritom dosadila už Ficova vláda, takže „zrada“ z jeho strany bola neočakávaná. Máčaj začal otvorene rozprávať o tlakoch na proces digitalizácie, ktorý mal tohto roku spustiť vďaka tendru na prvé dva multiplexy. Podľa Máčaja sa existujúce súkromné televízie snažili tender ovplyvniť vo svoj prospech, aby mohli digitalizáciu usmerňovať tak, ako vyhovuje ich záujmom. Keď cez šéfa Telekomunikačného úradu neprešli, skúsili zalobovať cez premiéra Fica. Tomu stačilo nahovoriť, že digitalizácia umožní vstup ďalšej silnej televízie na trh, ktorá bude zrejme kritická k vláde a pred voľbami sa to Smeru nemusí hodiť (toto tvrdenie nie je ani celkom pravdivé, keďže do volieb sa nič také nedá stihnúť).
Podľa Máčaja – a jeho tvrdenia nevyzerajú vymyslené – špičky Smeru sa s televíziami dohodli. Môžeme iba špekulovať o tom, čo mohli televízie za Ficovu ústretovosť sľúbiť. Povedzme, že to bolo zopár príjemných benefitov: neškodiť príliš vláde, robiť vládnucim politikom nadštandardné osobné PR v zábavných či bulvárnych reláciách či ovplyvňovať podobu televíznych diskusií. Dá sa to dedukovať z vysielania Markízy, TV JOJ aj TA3. Pikantné na celej veci je, že aj v tejto kauze – ako v mnohých iných – figuruje J & T, ktorá vlastní TV JOJ, stojí za sprivatizovanými Rádiokomunikáciami a podľa rôznych indícií je aj za jedným z uchádzačov v spornom tendri o prvé multiplexy. Má ísť práve o uchádzača, ktorý cez súdy a predbežné opatrenia zariadil zabrzdenie výberového konania. V mediálnom svete sa koncom roka črtá aj ďalšia dôležitá kauza. Nad Slovenskou televíziou už od čias mečiarizmu visí Damoklov meč v podobe sporu so Štúdiom Beta. Ide o finančnú úhradu za údajne nedodržanú zmluvu, ktorú uzavrel ešte krátko pred svojím odchodom Igor Kubiš a ktorú potom nedodržal Milan Materák.
STV sa síce podarilo cez Ústavný súd vrátiť celý spor na úplný začiatok, sú však indície, že STV s novým vedením sa chce radšej mimosúdne dohodnúť. V kuloároch sa hovorí až o vyrovnávacej sume 2 miliardy, ktoré by zrejme musela STV zaplatiť (samozrejme, na to by musela dostať zo štátneho rozpočtu). Posledný zvrat v kauze Štúdio Beta nápadne pripomína Počiatkovo riešenie kauzy Tipos. Akoby sa tento model vláde osvedčil a uprednostňovala ho pred riadnym dokončením celého súdneho procesu so všetkými jeho inštanciami.
Dá sa naozaj iba opatrne dedukovať, že mimosúdne dohody nie sú výhodné iba pre tých, čo majú neukončený spor s nejakou pološtátnou ustanovizňou, ale zrejme sú zaujímavé svojimi benefitmi aj pre tých, čo takéto riešenie „v záujme štátu“ presadia.
.za národ a za kšeft
Nevedno, či sa Ján Slota minulý týždeň preriekol, alebo je mu už všetko jedno, ale priznanie z tlačovky, že firma Zamedia je de facto jeho, si treba zarámovať v kronike slovenského klientelizmu. Táto firma spolu s firmou Avocat získala od ministerstva výstavby, ktoré vedie nominant SNS Marián Janušek, zákazku za 3,6 miliardy – získala ju ako jediný záujemca, keďže ministerstvo nevyhlásilo verejnú súťaž, ale informáciu o tomto „tendri“ uverejnilo na nástenke zavesenej kdesi na ministerstve. Novinári bez väčších problémov najskôr zistili, že obe firmy sú prepojené priamo na Jána Slotu: firma Zamedia je formálne napísaná na Viktora Tretinu, Slotovho známeho, ktorý v minulosti sedel v rôznych firmách spolu so Slotovým tajomníkom Georgeom Gansém. Slota teraz na tlačovke uviedol, že aby zabránil podozreniam z klientelizmu, Tretinu poslal z firmy preč. „Ja som bol ten, kto urobil všetko pre to, aby on zo Zamedie odišiel,“ pochválil sa minulý týždeň Slota a tým povedal o svojom prepojení so Zamediou všetko.
Zamedia vznikla krátko po posledných voľbách a odvtedy už stihla na Januškovom ministerstve viac biznisov. Pôvodne sídlila v Žiline, pred časom sa presťahovala do Bratislavy. Je to predsa len bližšie a miliardové hody sa tak rýchlo neskončia... A čo druhá firma víťazného konzorcia? Avocat vykonáva pre Slotu právne služby. A je vymaľované. Nie však pre premiéra Fica, ktorý čaká na stanoviská kontrolných orgánov.
Iste, odvolávať ministra, ktorý len zmanažoval biznis jeho najbližšieho koaličného partnera Slotu, by bola veľmi polovičatá spravodlivosť. So Slotovým človekom však už premiér tento rok zatočil. Odvolal ministra životného prostredia Izáka, ktorý z Environmentálneho fondu, určeného napríklad na nápravu ekologických škôd, veselo rozdával milióny na solárne kolektory politicky aj osobne blízkym (a nie práve nemajetným) ľuďom. Jednoducho, aj napriek istým zakopnutiam, firme značky SNS sa tento rok vcelku darilo.
.svorník Paška
Ideológovia a kšeftári majú v tejto koalícii aj svoj svorník. Predseda parlamentu Pavol Paška sa rád obklopuje kamarátmi a spolužiakmi z Filozofickej fakulty UK a pozýva si ich na intelektuálske stretávky.
Keď Paška hovorí na akciách typu cyrilometodské slávnosti, jeho historické prejavy pripomínajú Fica – neveľká hĺbka, zato zopár rádoby vlasteneckých fráz. Inak sa snaží na pomery Smeru pôsobiť ako ľavicový humanista, ktorému je úplne cudzí nacionalizmus SNS a úplne blízky europeizmus. „Ak má dnes niekto pocit, že Európe došiel dych (…), potom som presvedčený, že Slovensko je tou pravou krajinou, kde môžeme načerpať sily a do procesu európskeho zjednocovania opätovne vložiť srdce a novú energiu,“ povedal Paška ešte minulý rok. Minulý týždeň vstúpil do sporu o maďarské učebnice vlastivedy v mene Smeru ako zmierovateľ a navrhol zmenu, za ktorú hlasovala aj SMK.
Zaujímavejší, a najmä dôležitejší, je na Paškovi predsa len iný rozmer. Je za ním skupina košických podnikateľov a je už dlhšie verejným tajomstvom, že dôležitejší než ten-ktorý minister zdravotníctva je pre tento rezort práve on. A jeho záujmy.
Rok 2009 by mohol priniesť odporcom Ficovej vlády aj lepšie správy – zrejme síce neubudne ideologických káuz ani klientelizmu, ale pozadie vládnej politiky – a najmä niektorých pánov – možno prehliadne väčšia skupina voličov. Najmä v kombinácii s novou ekonomickou situáciou, v ktorej bude na frflanie v krčmách či kaviarňach podstatne viac dôvodov než v tomto roku. Ohromujúce 45-percentné preferencie Smeru by sa tak mohli o čosi znížiť. Mať viac očakávaní ani netreba...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.