Zavolali ma do jednej televízie a premietli mi film, ktorý som nikdy nevidel. Nakrútili ho v šesťdesiatom deviatom a odvtedy ho ešte nikdy nepremietali. Má trinásť minút a sme v ňom my dvaja so Satinským, ako sa rozprávame, žartujeme a nakoniec je tam ukážka z predstavenia Soireé,
v ktorej spievame ruskú pieseň Metelica. To predstavenie malo premiéru v šesťdesiatom ôsmom, vo februári. Ešte ani chýru o bratskej pomoci. Vtedy tú pieseň ľudia vnímali ako vtip. Že si trošku uťahujeme z Rusov. Trošku si uťahovať z Rusov, v krajine ktorú dirigovala Moskva, bolo zábavné. Po vstupe vojsk to už nebola len zábava, bol to odboj. A vtedy nakrútili s nami ten filmík. A ešte tam napísali azbukou, že film končí. A tak ďalej. Pravdaže, bol z toho škandál.
Vraj, hovorilo sa to, si to premietali na Ústrednom výbore Komunistickej strany ako dôkaz kontrarevolúcie. To považujem za smutné. Nie to, že si to premietali, ale to, že náš filmík bol kontrarevolúciou. Pretože po vstupe vojsk nastala asi dvojtýždňová eufória solidarity a potom už nič. Koniec. Nastúpilo osvedčené heslo Prikrčiť a neposrať sa. Uplatňovala sa z neho najmä tá prvá časť. A keď ste prikrčený dvadsať rokov, nakoniec si zvyknete a po čase si začnete myslieť, že stojíte vzpriamene. Takže je vlastne všetko v poriadku. Keď sú všetci prikrčení, funguje to. Nedajbože, aby sa niekto vzpriamil. Ostatní kričia „čo blázniš, prikrč sa, je to v tvojom vlastnom záujme!“ V tej televízii sa ma opýtali, či si pamätám na tých, ktorí boli vtedy vo vysokých funkciách a dávali pozor na to, aby som nemohol robiť to, čo som chcel a čo som vedel. Pravdaže si ich pamätám. Ministra kultúry, ideologického tajomníka KSS a tutti quanti, ako by napísal Vladimír Mináč. Dávali pozor, aby sa nikto nevzpriamil. Robili svoju prácu. Horší, aspoň podľa mňa, boli tí, čo robili nadprácu. Redaktor sa ma opýtal, ako to myslím. Povedal som príklad. Povedzme že sme mali so Satinským vystupovať v Rožňave v programe Jany Kociánovej. Už to bolo na plagátoch. Ale vtom si niekto horlivý a bojácny pomyslel, že by z toho mohol mať nepríjemnosti a tak na plagáty dopísali, že Kociánová príde, ale že my dvaja sme ochoreli. To, že sme ochoreli, sme sa dozvedeli až cestou do Rožňavy. Rožňava, samozrejme, slúži ako príklad. Stalo sa to aj inde a viackrát. Toto sa konkrétne prihodilo v Košiciach. Človek s takouto skúsenosťou, teda ja, má vždy tieň podozrenia, nech sa mu prihodí čokoľvek. Možno je to paranoja alebo len sila zvyku. Ale podozrenie straší, nedá sa odohnať. Aj teraz sa ozvalo, keď televízia Markíza zrušila program Sedem s.r.o. Pravdaže, z dôvodov finančnej krízy, to je jasné. Ale ja, obeť tých, čo robili nadprácu, sa nemôžem zbaviť tieňa podozrenia. Je to dèja vu. Budem musieť vyhľadať lekára.
v ktorej spievame ruskú pieseň Metelica. To predstavenie malo premiéru v šesťdesiatom ôsmom, vo februári. Ešte ani chýru o bratskej pomoci. Vtedy tú pieseň ľudia vnímali ako vtip. Že si trošku uťahujeme z Rusov. Trošku si uťahovať z Rusov, v krajine ktorú dirigovala Moskva, bolo zábavné. Po vstupe vojsk to už nebola len zábava, bol to odboj. A vtedy nakrútili s nami ten filmík. A ešte tam napísali azbukou, že film končí. A tak ďalej. Pravdaže, bol z toho škandál.
Vraj, hovorilo sa to, si to premietali na Ústrednom výbore Komunistickej strany ako dôkaz kontrarevolúcie. To považujem za smutné. Nie to, že si to premietali, ale to, že náš filmík bol kontrarevolúciou. Pretože po vstupe vojsk nastala asi dvojtýždňová eufória solidarity a potom už nič. Koniec. Nastúpilo osvedčené heslo Prikrčiť a neposrať sa. Uplatňovala sa z neho najmä tá prvá časť. A keď ste prikrčený dvadsať rokov, nakoniec si zvyknete a po čase si začnete myslieť, že stojíte vzpriamene. Takže je vlastne všetko v poriadku. Keď sú všetci prikrčení, funguje to. Nedajbože, aby sa niekto vzpriamil. Ostatní kričia „čo blázniš, prikrč sa, je to v tvojom vlastnom záujme!“ V tej televízii sa ma opýtali, či si pamätám na tých, ktorí boli vtedy vo vysokých funkciách a dávali pozor na to, aby som nemohol robiť to, čo som chcel a čo som vedel. Pravdaže si ich pamätám. Ministra kultúry, ideologického tajomníka KSS a tutti quanti, ako by napísal Vladimír Mináč. Dávali pozor, aby sa nikto nevzpriamil. Robili svoju prácu. Horší, aspoň podľa mňa, boli tí, čo robili nadprácu. Redaktor sa ma opýtal, ako to myslím. Povedal som príklad. Povedzme že sme mali so Satinským vystupovať v Rožňave v programe Jany Kociánovej. Už to bolo na plagátoch. Ale vtom si niekto horlivý a bojácny pomyslel, že by z toho mohol mať nepríjemnosti a tak na plagáty dopísali, že Kociánová príde, ale že my dvaja sme ochoreli. To, že sme ochoreli, sme sa dozvedeli až cestou do Rožňavy. Rožňava, samozrejme, slúži ako príklad. Stalo sa to aj inde a viackrát. Toto sa konkrétne prihodilo v Košiciach. Človek s takouto skúsenosťou, teda ja, má vždy tieň podozrenia, nech sa mu prihodí čokoľvek. Možno je to paranoja alebo len sila zvyku. Ale podozrenie straší, nedá sa odohnať. Aj teraz sa ozvalo, keď televízia Markíza zrušila program Sedem s.r.o. Pravdaže, z dôvodov finančnej krízy, to je jasné. Ale ja, obeť tých, čo robili nadprácu, sa nemôžem zbaviť tieňa podozrenia. Je to dèja vu. Budem musieť vyhľadať lekára.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.