celý rok som ťa takto verejne neoslovil. Editorial je predsa len trochu iný žáner, a zväčša ho nepíšem Tebe. Navyše, to čosi tiché medzi ľuďmi a Tebou nie je zasa úplne verejné. Ale teraz, na konci roka, to potrebujem urobiť.
Nikdy som nevedel, či aj Ty rátaš náš čas na obehy Zeme okolo Slnka a či teda vnímaš koniec roka. Skôr myslím, že čas rátaš na jednotlivých ľudí, duše a rozhodnutia, čo je asi celkom iný kalendár. Tiež neviem, či súčasne vidíš a počuješ iba tých šesť miliárd ľudí, čo tu teraz spolu žijú, alebo aj všetkých, čo sa tu kedy narodili, mali narodiť a ešte len narodia. Po rozhovoroch o zakrivenom priestore a relativite času, ktoré som aj tento rok viedol s Martinom Mojžišom, mi príde pravdepodobnejšia druhá možnosť.
Keď si preto ten Tvoj obrovský conference–call naprieč zástupmi ľudí a celou históriou uvedomím, trochu v ňom strácam chuť hovoriť o malicherných 365 dňoch tu a teraz. A ešte menej primerané sa mi potom zdá predostrieť Ti moju prehru roka 2008. Len nádej, že vždy hľadáš úzkosť a nádej jedného človeka, a nikdy miliardovú masu, mi umožňuje túto trúfalosť.
Takže skúsim – rok 2008 sme riadne pokašľali. A nemyslím teraz na svetovú finančnú krízu, hoci nás znovu usvedčila z márnej snahy riadiť slobodný trh, a tiež z nedôstojného klaňania sa peniazom. Krízu sme na Slovensku nespôsobili, v tom sme nevinne, a ani ju tu nevyriešime. Tým pokašľaním však nemyslím ani nízke vyčíňanie našej domácej, fakt podarenej koalície, a určite ani bľabot odstredenej opozície. Nemajú si tento rok čo vyčítať, fešáci, a ak by som si mohol tipnúť, ako to vidí Nebo, stavil by som (asi už nie v Tipose) na isté celoplošné sklamanie. Hoci, čo už Teba sklame po Adamovom zahryznutí a Petrovom zapretí?
Myslím teraz na oveľa väčší „prúser“, než aký už dlho páchame v našej či svetovej politike. Strany vznikajú a zanikajú, štátnici sa nadúvajú a padajú, hrozivé globálne plány na lepší, nedávno napríklad sovietsky či teraz radikálne islamský svet sa kdesi píšu a potom všade neslávne končia. To všetko sa dá s Tvojou pomocou prečkať. Ale len ťažko prečkáme seba.
My, tu pri Dunaji, sme tento rok úplne zhlúpli. Nechali sme si už zasa skákať rovno po hlavách, krotkí a pasívni. Už sa to podobá na čas, keď Kryl spieval o našich držkách, čo ryjú v zemi. Nekričíme, nevzdorujeme, prežívame. Nie sme už citliví na hrubosť, ani na lož, ani na nenávisť. Poviem ti naše veľké tajomstvo – aj väčšina Tvojich biskupov už tú citlivosť stratila. Naopak, žehnajú moci za omrvinky z jej stola. Len zopár ľudí ešte bojuje. Bránili Hedvigu, našich Maďarov, odmietali skládku, vyzvali Harabina na odchod. Vo všetkom prehrali, ale sú to jediní, hoci trochu horkastí víťazi nášho roka.
Pred 19 rokmi sme začali hľadať spravodlivosť, tento rok ju už nehľadáme. Už sme diabolsky zmúdreli. Už zasa žijeme pre svoje malé egoizmy, rezignovaní na čokoľvek naozaj krásne a veľké. Gašparoviča chceme nahradiť Radičovou, nie Mikloškom, Fica nanajvýš Dzurindom. Ani reformy už nemusíme. Príšerná nuda, ale na viac akosi nemáme.
Neviem či vieš – hoc Vševedúci – že mladí ľudia u nás už väčšinou vôbec nevedia, o čom bol 17. november. To bolo moje sklamanie roka. Akoby už na ničom nezáležalo, akoby všetko, aj sloboda a dobro, bolo automatické. Tí najlepší sú z tohto retra v depresii, stratení a znehybnení, ostatní ale žúrujú. Zbíjajú. Rozmieňajú sa. Plytčia. Toto je moja nočná mora roka 2008 – nie biedna koalícia, ale biedni my. Už nerozlišujeme voľnosť od pút. Ako potom rozlíšime, keď slobodu zasa raz stratíme?
Pokašľali sme to spolu, ale ani toto nebol rok spoločnej zodpovednosti. Tá je vždy nepríjemne osobná. Tak von s tým – aj ja som tento rok pokašľal. Moju osobnú prehru 2008 poznáš. Nie som a nie sme Ťa hodní, ale kto je? Tak prepáč.
A ostaň pri nás aj 2009 rokov po tom hlavnom.
Želáme Vám dobrý rok 2009. Ďalšie vydanie .týždňa, novoročné dvojčíslo, vyjde v pondelok 5. januára.
Nikdy som nevedel, či aj Ty rátaš náš čas na obehy Zeme okolo Slnka a či teda vnímaš koniec roka. Skôr myslím, že čas rátaš na jednotlivých ľudí, duše a rozhodnutia, čo je asi celkom iný kalendár. Tiež neviem, či súčasne vidíš a počuješ iba tých šesť miliárd ľudí, čo tu teraz spolu žijú, alebo aj všetkých, čo sa tu kedy narodili, mali narodiť a ešte len narodia. Po rozhovoroch o zakrivenom priestore a relativite času, ktoré som aj tento rok viedol s Martinom Mojžišom, mi príde pravdepodobnejšia druhá možnosť.
Keď si preto ten Tvoj obrovský conference–call naprieč zástupmi ľudí a celou históriou uvedomím, trochu v ňom strácam chuť hovoriť o malicherných 365 dňoch tu a teraz. A ešte menej primerané sa mi potom zdá predostrieť Ti moju prehru roka 2008. Len nádej, že vždy hľadáš úzkosť a nádej jedného človeka, a nikdy miliardovú masu, mi umožňuje túto trúfalosť.
Takže skúsim – rok 2008 sme riadne pokašľali. A nemyslím teraz na svetovú finančnú krízu, hoci nás znovu usvedčila z márnej snahy riadiť slobodný trh, a tiež z nedôstojného klaňania sa peniazom. Krízu sme na Slovensku nespôsobili, v tom sme nevinne, a ani ju tu nevyriešime. Tým pokašľaním však nemyslím ani nízke vyčíňanie našej domácej, fakt podarenej koalície, a určite ani bľabot odstredenej opozície. Nemajú si tento rok čo vyčítať, fešáci, a ak by som si mohol tipnúť, ako to vidí Nebo, stavil by som (asi už nie v Tipose) na isté celoplošné sklamanie. Hoci, čo už Teba sklame po Adamovom zahryznutí a Petrovom zapretí?
Myslím teraz na oveľa väčší „prúser“, než aký už dlho páchame v našej či svetovej politike. Strany vznikajú a zanikajú, štátnici sa nadúvajú a padajú, hrozivé globálne plány na lepší, nedávno napríklad sovietsky či teraz radikálne islamský svet sa kdesi píšu a potom všade neslávne končia. To všetko sa dá s Tvojou pomocou prečkať. Ale len ťažko prečkáme seba.
My, tu pri Dunaji, sme tento rok úplne zhlúpli. Nechali sme si už zasa skákať rovno po hlavách, krotkí a pasívni. Už sa to podobá na čas, keď Kryl spieval o našich držkách, čo ryjú v zemi. Nekričíme, nevzdorujeme, prežívame. Nie sme už citliví na hrubosť, ani na lož, ani na nenávisť. Poviem ti naše veľké tajomstvo – aj väčšina Tvojich biskupov už tú citlivosť stratila. Naopak, žehnajú moci za omrvinky z jej stola. Len zopár ľudí ešte bojuje. Bránili Hedvigu, našich Maďarov, odmietali skládku, vyzvali Harabina na odchod. Vo všetkom prehrali, ale sú to jediní, hoci trochu horkastí víťazi nášho roka.
Pred 19 rokmi sme začali hľadať spravodlivosť, tento rok ju už nehľadáme. Už sme diabolsky zmúdreli. Už zasa žijeme pre svoje malé egoizmy, rezignovaní na čokoľvek naozaj krásne a veľké. Gašparoviča chceme nahradiť Radičovou, nie Mikloškom, Fica nanajvýš Dzurindom. Ani reformy už nemusíme. Príšerná nuda, ale na viac akosi nemáme.
Neviem či vieš – hoc Vševedúci – že mladí ľudia u nás už väčšinou vôbec nevedia, o čom bol 17. november. To bolo moje sklamanie roka. Akoby už na ničom nezáležalo, akoby všetko, aj sloboda a dobro, bolo automatické. Tí najlepší sú z tohto retra v depresii, stratení a znehybnení, ostatní ale žúrujú. Zbíjajú. Rozmieňajú sa. Plytčia. Toto je moja nočná mora roka 2008 – nie biedna koalícia, ale biedni my. Už nerozlišujeme voľnosť od pút. Ako potom rozlíšime, keď slobodu zasa raz stratíme?
Pokašľali sme to spolu, ale ani toto nebol rok spoločnej zodpovednosti. Tá je vždy nepríjemne osobná. Tak von s tým – aj ja som tento rok pokašľal. Moju osobnú prehru 2008 poznáš. Nie som a nie sme Ťa hodní, ale kto je? Tak prepáč.
A ostaň pri nás aj 2009 rokov po tom hlavnom.
Želáme Vám dobrý rok 2009. Ďalšie vydanie .týždňa, novoročné dvojčíslo, vyjde v pondelok 5. januára.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.