Keď mal štrnásť rokov, pobil sa s kamarátom o dievča. Utŕžil ranu do oka a zostala mu pamiatka – nerovnako veľké zreničky, ktoré vytvárajú dojem, akoby mal každé oko inej farby. Tvár Davida Bowieho tak nadobudla zvláštny výraz mimozemšťana.
Dramatická udalosť sa však napokon skončila šťastne. David Bowie (vtedy ešte David Robert Jones) a jeho sok George Underwood zostali kamaráti a neskôr sa z nich stali spolupracovníci. Neuplynulo ani desať rokov a výtvarník George Underwood tvoril obaly pre albumy speváka Davida Bowieho.
S odstupom času je jasné, že následky úrazu sa nestali hendikepom, ale dokonalou súčasťou osobnosti. Tvár Davida Bowieho vyzerá vždy inak, podľa toho, z ktorej strany sa naňho dívate, a presne to ho vystihuje. Počas vyše štyroch desaťročí kariéry vystupoval ako človek mnohých tvári, kostýmov a identít. Výsledným dojmom však nie je karneval, ale kaleidoskop.
.zmena mena
Prvú zásadnú zmenu identity David Bowie absolvoval v polovici 60. rokov. Mladý spevák a saxofonista dovtedy vystupoval pod vlastným menom David Jones, ale aby si ho nemýlili so spevákom Davym Jonesom zo skupiny The Monkees, vybral si priezvisko podľa kultového noža, pomenovaného po legendárnom americkom plukovníkovi z 19. storočia Jamesovi Bowiem. Pod novým menom vydal aj svoj neveľmi úspešný debut.
Za skutočný debut umelca známeho ako David Bowie sa preto väčšinou považuje až nasledujúce dielko Space Oddity (1969), kde v titulnej folkrockovej skladbe uviedol jednu zo svojich slávnych fiktívnych postáv – majora Toma, kozmonauta, ktorý sa stratil vo vesmíre. Ako sa však u Bowieho stalo zvykom, príbeh majora Toma, ktorý sa ešte po rokoch vrátil v hitoch Ashes To Ashes (1980) a Hallo Spaceboy (1995), sa dá interpretovať rôzne – aj ako alegória zážitkov po požití drog. Slovutná BBC si vybrala nevinnú kozmonautickú interpretáciu a skladbu Space Oddity v roku 1969 použila vo vysielaní o pristátí Apolla 11 na Mesiaci.
.či je ona, či je on
Koniec 60. rokov bol pre Bowieho začiatkom veľkých umeleckých experimentov. Zaoberá sa avantgardným divadlom, vystupuje ako mím v multimediálnych projektoch a vo februári 1970 absolvuje so skupinou The Hype „prvé glamrockové vystúpenie na svete“, na ktorom sa hudobníci predstavujú v kostýmoch superhrdinov. Kostýmová mánia sa u Bowieho stupňuje. Na obale albumu The Man Who Sold The World (1970) je oblečený v podivných, no jednoznačne dámskych šatách a vyvaľuje sa na pohovke v ženskej póze. Pri pohľade na obal nasledujúcej nahrávky Honky Dory (1971) má zase človek pocit, že vidí Nicole Kidman v jednej z jej historických úloh.
Bowieho pohrávanie s androgýnnym imidžom vyvrcholilo na konceptuálnom albume The Rise And Fall Of Ziggy Stardust And The Spiders From Mars (1972). Postava Ziggyho Stardusta je kombináciou hedonistickej rockovej hviezdy a mimozemšťana, ktorý chce ľuďom odovzdať posolstvo pred koncom sveta. V Ziggym Stardustovi sú aj jasné autobiografické črty – stopy divokého životného štýlu a „flexibilnej“ sexuálnej orientácie.
Bi- stránka Bowieho osobnosti sa v poslednom období zdôrazňuje čoraz menej. David Bowie je od roku 1992 šťastne ženatý s exmodelkou somálskeho pôvodu Iman Abdulmajid. Ale archívy médií sú stále dostupné a kto chce zistiť, čo stváral slušný manžel v mladších rokoch, nemá problém. Bowieho bývalá manželka Angela svojho času pridala k dobru dnes už legendárnu historku, ako svojho muža pristihla v posteli s Mickom Jaggerom z Rolling Stones. Bulvár aj hudobná tlač mali čo riešiť a sám Bowie sa o svojej sexualite vyjadroval protichodne, často s iróniou. V jednom z novších vyjadrení pre časopis Blender však tvrdí: „Netrápilo ma, či ľudia vedia, že som bisexuál... Ale nemal som v úmysle byť hovorcom nejakej skupiny... Chcel som byť skladateľom, umelcom a mal som pocit, že v Amerike potom všetko prekrýva nálepka bisexuála. Amerika je veľmi puritánska...“
.dnes večer hrám ja
Davida Bowieho s postavou Ziggyho Stardusta spája aj experimentovanie s drogami. Bowieho závislosť od kokaínu vyrcholila v 70. rokoch – podľa vlastných slov si takmer nepamätá nahrávanie albumu Station To Station (1976), na ktorom predstavil ďalšiu zo svojich štylizácií: štíhleho bledého vojvodu (Thin White Duke). Na otázku, či by jeho hudobná kariéra vyzerala inak bez kokaínu, Bowie dnes odpovedá: „Všetky techniky, ktoré som skúšal, ma zaujímali už predtým, ako som začal brať drogy... Aký by bol výsledok? Neviem. Možno by som sa nebol rovnakým spôsobom dotkol tých najtemnejších kútov... Ale veľmi zvláštnu hudbu viem robiť aj bez drog.“
Práve v temnom drogovom období sa Bowieho herecký talent začína uplatňovať aj vo filmoch. Jeho prvou veľkou úlohou bol mimozemšťan v sci-fi snímke Muž, ktorý spadol na Zem (1976). Neskôr si zahral upíra (Hlad, 1983), kráľa goblinov (Labyrint, 1986), ale aj Piláta (Posledné pokušenie Krista, 1988) či Andyho Warhola (Basquiat, 1996).
Najväčším dôkazom hereckého talentu Davida Bowieho je však asi to, s akou ľahkosťou strieda hudobné výrazové prostriedky. Takmer by pôsobil ako chameleón, keby to nerobil štýlovo, so všetkým, čo k tomu patrí, a keby nebol stál pri zrode niektorých hudobných smerov. Za veľa mu vďačí napríklad psychedelický folk a glam rock. Hudbu na albume Young Americans (1975), na ktorom s ním spolupracoval aj John Lennon, ironicky označoval ako „umelinový soul“. V tzv. „berlínskej trilógii“ z konca 70. rokov (albumy Low, „Heroes“, Lodger) sa pre zmenu spojil s Brianom Enom a inšpiroval sa experimentálnou tvorbou elektronických kapiel typu Kraftwerk.
Na opačnej strane stojí napríklad úspešný popový album Let's Dance (1983) s producentom Nilom Rodgersom zo skupiny Chic. O Rodgersove producentské služby vzápätí prejavila záujem Madonna a výsledkom bol album Like A Virgin. Popík na Let's Dance však nie je až taký ľahký kaliber – o niečom svedčí aj to, že Bowie na ňom širokej verejnosti predstavil amerického bluesrockového gitaristu Stevieho Raya Vaughana.
.šesťdesiatnik
K elektronickým experimentom sa David Bowie vrátil v 90. rokoch: napríklad na desivom antiutopistickom albume Outside (1995) o vražde ako umení využil prvky industriálnej hudby, na albume Earthling (1997) prvky jungle a drum and bass. Bowie zachytil včas aj nástup internetu v šoubiznise – už v roku 1997 vydal singel Telling Lies len na internetovej stránke. Hoci album Hours... (1999) bol návratom k tradičnejšiemu zvuku, skladby pôvodne vznikli ako soundtrack k počítačovej hre.
Otázka, či nejde o imidžistické hochštaplerstvo, by v Bowieho kariére mohla zaznieť prakticky kedykoľvek. Je pravda, že pri tej pestrosti a výletoch do rôznych hudobných aj mimohudobných končín nie je výsledný dojem z Bowieho tvorby jednoznačný. Navyše, „vojvoda“ je na scéne už tak dlho, že na každú ďalšiu generáciu poslucháčov musí značná časť jeho tvorby pôsobiť archaicky. Aj pôsobí – až kým sa zase nevráti v podobe horúceho trendu. A to je možno jeho najlepším odkazom – že mnohých inšpiroval a stále inšpiruje. David Bowie bol v imidžovo sivých 90. rokoch jedným zo vzorov osviežujúco desivého Marilyna Mansona, androgýnneho Briana Molka zo skupiny Placebo, ale aj škandinávskych tínedžerských hviezd Him. Už predtým patril ku krstným otcomatkám gotického rocku, hairmetalu rokov osemdesiatych, k jeho odkazu sa v novom tisícročí prihlásil rapper Diddy... Nečudo, že v roku 2000 vyšiel David Bowie z prieskumu medzi hviezdami rocku a popu ako najinšpiratívnejší umelec.
V tejto dekáde zatiaľ Bowie stihol vydať dva pozitívne hodnotené štúdiové albumy (Heathen, 2002 a Reality, 2003), absolvoval operáciu srdca a v roku 2007 oslávil šesťdesiatku. Vraj pracuje na novom albume a na svojej stránke tvrdí: „Smerujem k ďalšiemu experimentálnemu obdobiu... pripravujem sa na to, že poruším všetky vlastné pravidlá...“ Čo by u iného znelo ako klišé, je z úst tohto humanoidného mimozemšťana skoro mrazivá výstraha. Otázka je, či sa Bowie vôbec niekedy riadil pravidlami. Asi len jediným – že všetko, čo človek robí, treba robiť štýlovo.
Dramatická udalosť sa však napokon skončila šťastne. David Bowie (vtedy ešte David Robert Jones) a jeho sok George Underwood zostali kamaráti a neskôr sa z nich stali spolupracovníci. Neuplynulo ani desať rokov a výtvarník George Underwood tvoril obaly pre albumy speváka Davida Bowieho.
S odstupom času je jasné, že následky úrazu sa nestali hendikepom, ale dokonalou súčasťou osobnosti. Tvár Davida Bowieho vyzerá vždy inak, podľa toho, z ktorej strany sa naňho dívate, a presne to ho vystihuje. Počas vyše štyroch desaťročí kariéry vystupoval ako človek mnohých tvári, kostýmov a identít. Výsledným dojmom však nie je karneval, ale kaleidoskop.
.zmena mena
Prvú zásadnú zmenu identity David Bowie absolvoval v polovici 60. rokov. Mladý spevák a saxofonista dovtedy vystupoval pod vlastným menom David Jones, ale aby si ho nemýlili so spevákom Davym Jonesom zo skupiny The Monkees, vybral si priezvisko podľa kultového noža, pomenovaného po legendárnom americkom plukovníkovi z 19. storočia Jamesovi Bowiem. Pod novým menom vydal aj svoj neveľmi úspešný debut.
Za skutočný debut umelca známeho ako David Bowie sa preto väčšinou považuje až nasledujúce dielko Space Oddity (1969), kde v titulnej folkrockovej skladbe uviedol jednu zo svojich slávnych fiktívnych postáv – majora Toma, kozmonauta, ktorý sa stratil vo vesmíre. Ako sa však u Bowieho stalo zvykom, príbeh majora Toma, ktorý sa ešte po rokoch vrátil v hitoch Ashes To Ashes (1980) a Hallo Spaceboy (1995), sa dá interpretovať rôzne – aj ako alegória zážitkov po požití drog. Slovutná BBC si vybrala nevinnú kozmonautickú interpretáciu a skladbu Space Oddity v roku 1969 použila vo vysielaní o pristátí Apolla 11 na Mesiaci.
.či je ona, či je on
Koniec 60. rokov bol pre Bowieho začiatkom veľkých umeleckých experimentov. Zaoberá sa avantgardným divadlom, vystupuje ako mím v multimediálnych projektoch a vo februári 1970 absolvuje so skupinou The Hype „prvé glamrockové vystúpenie na svete“, na ktorom sa hudobníci predstavujú v kostýmoch superhrdinov. Kostýmová mánia sa u Bowieho stupňuje. Na obale albumu The Man Who Sold The World (1970) je oblečený v podivných, no jednoznačne dámskych šatách a vyvaľuje sa na pohovke v ženskej póze. Pri pohľade na obal nasledujúcej nahrávky Honky Dory (1971) má zase človek pocit, že vidí Nicole Kidman v jednej z jej historických úloh.
Bowieho pohrávanie s androgýnnym imidžom vyvrcholilo na konceptuálnom albume The Rise And Fall Of Ziggy Stardust And The Spiders From Mars (1972). Postava Ziggyho Stardusta je kombináciou hedonistickej rockovej hviezdy a mimozemšťana, ktorý chce ľuďom odovzdať posolstvo pred koncom sveta. V Ziggym Stardustovi sú aj jasné autobiografické črty – stopy divokého životného štýlu a „flexibilnej“ sexuálnej orientácie.
Bi- stránka Bowieho osobnosti sa v poslednom období zdôrazňuje čoraz menej. David Bowie je od roku 1992 šťastne ženatý s exmodelkou somálskeho pôvodu Iman Abdulmajid. Ale archívy médií sú stále dostupné a kto chce zistiť, čo stváral slušný manžel v mladších rokoch, nemá problém. Bowieho bývalá manželka Angela svojho času pridala k dobru dnes už legendárnu historku, ako svojho muža pristihla v posteli s Mickom Jaggerom z Rolling Stones. Bulvár aj hudobná tlač mali čo riešiť a sám Bowie sa o svojej sexualite vyjadroval protichodne, často s iróniou. V jednom z novších vyjadrení pre časopis Blender však tvrdí: „Netrápilo ma, či ľudia vedia, že som bisexuál... Ale nemal som v úmysle byť hovorcom nejakej skupiny... Chcel som byť skladateľom, umelcom a mal som pocit, že v Amerike potom všetko prekrýva nálepka bisexuála. Amerika je veľmi puritánska...“
| iSELECT / Aktuálny kompilačný album Davida Bowieho s názvom iSelect je zvláštny v tom, že nejde o klasickú výberovku typu „greatest hits“. Album zostavil sám Bowie a podľa vlastných slov vybral skladby, ktoré sa mu ešte nezunovali a ktoré rád hráva na koncertoch. Nenájdeme tu teda klasické Bowieho hity ako Heroes, Ashes To Ashes, Let's Dance alebo Jump They Say, ale väčšinou menej známe skladby plus dve rarity. Album iSelect má vďaka tomu svojskú atmosféru a pôsobí ako autoportrét, pri ktorom zistíme, že človek môže sám seba vnímať celkom inak, ako ho vnímajú iní. |
.dnes večer hrám ja
Davida Bowieho s postavou Ziggyho Stardusta spája aj experimentovanie s drogami. Bowieho závislosť od kokaínu vyrcholila v 70. rokoch – podľa vlastných slov si takmer nepamätá nahrávanie albumu Station To Station (1976), na ktorom predstavil ďalšiu zo svojich štylizácií: štíhleho bledého vojvodu (Thin White Duke). Na otázku, či by jeho hudobná kariéra vyzerala inak bez kokaínu, Bowie dnes odpovedá: „Všetky techniky, ktoré som skúšal, ma zaujímali už predtým, ako som začal brať drogy... Aký by bol výsledok? Neviem. Možno by som sa nebol rovnakým spôsobom dotkol tých najtemnejších kútov... Ale veľmi zvláštnu hudbu viem robiť aj bez drog.“
Práve v temnom drogovom období sa Bowieho herecký talent začína uplatňovať aj vo filmoch. Jeho prvou veľkou úlohou bol mimozemšťan v sci-fi snímke Muž, ktorý spadol na Zem (1976). Neskôr si zahral upíra (Hlad, 1983), kráľa goblinov (Labyrint, 1986), ale aj Piláta (Posledné pokušenie Krista, 1988) či Andyho Warhola (Basquiat, 1996).
Najväčším dôkazom hereckého talentu Davida Bowieho je však asi to, s akou ľahkosťou strieda hudobné výrazové prostriedky. Takmer by pôsobil ako chameleón, keby to nerobil štýlovo, so všetkým, čo k tomu patrí, a keby nebol stál pri zrode niektorých hudobných smerov. Za veľa mu vďačí napríklad psychedelický folk a glam rock. Hudbu na albume Young Americans (1975), na ktorom s ním spolupracoval aj John Lennon, ironicky označoval ako „umelinový soul“. V tzv. „berlínskej trilógii“ z konca 70. rokov (albumy Low, „Heroes“, Lodger) sa pre zmenu spojil s Brianom Enom a inšpiroval sa experimentálnou tvorbou elektronických kapiel typu Kraftwerk.
Na opačnej strane stojí napríklad úspešný popový album Let's Dance (1983) s producentom Nilom Rodgersom zo skupiny Chic. O Rodgersove producentské služby vzápätí prejavila záujem Madonna a výsledkom bol album Like A Virgin. Popík na Let's Dance však nie je až taký ľahký kaliber – o niečom svedčí aj to, že Bowie na ňom širokej verejnosti predstavil amerického bluesrockového gitaristu Stevieho Raya Vaughana.
.šesťdesiatnik
K elektronickým experimentom sa David Bowie vrátil v 90. rokoch: napríklad na desivom antiutopistickom albume Outside (1995) o vražde ako umení využil prvky industriálnej hudby, na albume Earthling (1997) prvky jungle a drum and bass. Bowie zachytil včas aj nástup internetu v šoubiznise – už v roku 1997 vydal singel Telling Lies len na internetovej stránke. Hoci album Hours... (1999) bol návratom k tradičnejšiemu zvuku, skladby pôvodne vznikli ako soundtrack k počítačovej hre.
Otázka, či nejde o imidžistické hochštaplerstvo, by v Bowieho kariére mohla zaznieť prakticky kedykoľvek. Je pravda, že pri tej pestrosti a výletoch do rôznych hudobných aj mimohudobných končín nie je výsledný dojem z Bowieho tvorby jednoznačný. Navyše, „vojvoda“ je na scéne už tak dlho, že na každú ďalšiu generáciu poslucháčov musí značná časť jeho tvorby pôsobiť archaicky. Aj pôsobí – až kým sa zase nevráti v podobe horúceho trendu. A to je možno jeho najlepším odkazom – že mnohých inšpiroval a stále inšpiruje. David Bowie bol v imidžovo sivých 90. rokoch jedným zo vzorov osviežujúco desivého Marilyna Mansona, androgýnneho Briana Molka zo skupiny Placebo, ale aj škandinávskych tínedžerských hviezd Him. Už predtým patril ku krstným otcomatkám gotického rocku, hairmetalu rokov osemdesiatych, k jeho odkazu sa v novom tisícročí prihlásil rapper Diddy... Nečudo, že v roku 2000 vyšiel David Bowie z prieskumu medzi hviezdami rocku a popu ako najinšpiratívnejší umelec.
V tejto dekáde zatiaľ Bowie stihol vydať dva pozitívne hodnotené štúdiové albumy (Heathen, 2002 a Reality, 2003), absolvoval operáciu srdca a v roku 2007 oslávil šesťdesiatku. Vraj pracuje na novom albume a na svojej stránke tvrdí: „Smerujem k ďalšiemu experimentálnemu obdobiu... pripravujem sa na to, že poruším všetky vlastné pravidlá...“ Čo by u iného znelo ako klišé, je z úst tohto humanoidného mimozemšťana skoro mrazivá výstraha. Otázka je, či sa Bowie vôbec niekedy riadil pravidlami. Asi len jediným – že všetko, čo človek robí, treba robiť štýlovo.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.