Je rehoľník, ale teší sa zo života a jeho hĺbku spoznával aj vďaka bezdomovcom. Je františkán, ale nie je človekom minulosti, sleduje aj médiá a vie sa v nich orientovať. Žije v kláštore, ale nie je uzavretý. Brat Filip.
.všade naokolo sú banky, kaviarne, obchody, podzemné garáže – čo tu v strede mesta robí kláštor?
(Dlhé ticho.) Je to výkričník. Spochybnenie dnešných tendencií. Stačí, keď sa niekedy prejdem v habite po meste a vidím reakcie ľudí. Sme niečo, čo provokuje. Ako blázni pre tento svet, čo sa dobrovoľne zriekli rodiny, domova. Dvadsaťpäť chlapov sa zatvorilo do kláštora kvôli niekomu, niečomu zmysluplnému. Ale dobrá otázka by bola, či to tak naozaj je, či sme ten výkričník.
.prečo výkričník? Banky, obchody, podzemné garáže – to je niečo zlé?
Nie, sú to fajn veci, ale samy osebe sú bezobsažné, pretože neukazujú na žiadny konečný cieľ, sú čiastkové, prázdne. Kláštor presahuje toto vnímanie, presahuje hranice času a priestoru. Pripomína, že všetko okrem lásky je tu iba do času. Možno to je ten výkričník.
.myslíte si, že to ľudia, keď idú okolo kláštora, chápu?
Nemám ten dojem. Zväčša nerozumejú. A niektorí nám síce aj tvrdia, že rozumejú, ale nerozumejú. Neznamená to, že sú preto zlí. Ľudia sú často vnútorne nastavení na dobro, ale to dobro sa nesie iba v ľudskej rovine. A ľudské dobro nie je absolútne, je vždy niečím podmienené, nie je trvalým zdrojom. Ja som mal to šťastie, že mi rodičia vštepili vieru. Nemôžem ľuďom vyčítať, že nechápu kláštor, že nechápu, prečo nosím smiešny odev, prečo som muž v sukni. A že nechápu ani mnohé iné veci, napríklad celibát. Niektorí posmešne hovoria, že sme blázni. V istom zmysle slova aj sme blázni – blázni pre Božiu vec.
.kláštory boli v histórii dôležité, robili užitočné veci – od prepisovania kníh až po pomoc chudobným. Ale dnes majú ešte zmysel?
Majú. Jedna vec je prepisovanie kníh a práca pre ľudí, ale druhá vec je, prečo sme naozaj tu. Keď si zoberiete pred Vianocami akýkoľvek časopis, tak je v ňom niečo o pletení adventných vencov alebo o pečení vianočného pečiva. Tie múdrejšie budú hovoriť o charite, o dobrote človeka, ako tu niekto pomáha sirotám, bezdomovcom či deťom s onkologickými chorobami. Ale takmer nikto nenapíše, že človek má dušu, ktorá je nesmrteľná. A to je pritom podstata, o ktorej sa musíme baviť. Všetci ľudia majú túžbu k takému bytiu, ktoré sa nekončí. Všetky krémy proti vráskam o tom hovoria. Človek je viac ako telo a uspokojenie jeho potrieb. Najmä o tom je výkričník kláštora.
.ako o dnešnom svete rozmýšľa človek za múrmi kláštora?
Každý rehoľník si musí uvedomiť, prečo prišiel do kláštora. Prečo je tu? Musíme si pravdivo zodpovedať na túto otázku. Bez ohľadu na to, čo hovoríme svetu, akú fasádu o sebe vytvárame, akú pozlátku o sebe šírime. Ako súvisí môj život s osudom Ježiša Krista? Som naozaj ochotný odumrieť sebe, aby som žil inú kvalitu života? Som ochotný strácať svoj život a všetko, čo si nesiem vo svojej vôli, vo svojich citoch, všetko, čo by som chcel mať, čoho by som sa chcel zmocniť? Keď rehoľník začne žiť tak, že svoju vôľu vloží do vôle Božej, taký rehoľník sa už neuspokojí s tým, že koná podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Bude chcieť to, čo od neho chce Boh. A takémuto postoju aj neveriaci ľudia rozumejú.
.si si tým istý?
Na východe ma zastavil jeden mladý človek a povedal mi: kresťania ani rehole počtom nerastú, lebo neponúkate alternatívu. Mladý človek, keď sa rozhodne pre takú radikálnu zmenu, ako je život s Bohom, chce nastúpiť iný život, ako dovtedy. A pýta sa, čím by bol iný? No práve tým, že človek podstúpi akúsi mystickú smrť, vyprázdni všetko, čo v ňom nie je Boh. Ak sa to deje, ľudia to musia vidieť.
.a deje sa to?
Ak sa takto pýtate, tak to asi nevidno.
.deje sa to?
Deje. Vidím to u niektorých spolubratov, ktorí sú mi príkladom. Odbúravajú aj malé veci, lebo vidia, že s nimi nie sú slobodní. Nejde o nejaké odriekanie, ide o to vyplniť obrovské priestory duše človeka Božou láskou.
.na začiatku kresťanstva bol jeden muž s dvanástimi učeníkmi – a zmenili svet. Františkánov je dnes na Slovensku okolo osemdesiat, to nie je z tohto pohľadu málo. V čom je rozdiel v sile tých dvanástich a v sile vás, osemdesiatich?
(Dlhé ticho.) Rozdiel je v tom, že sme nepochopili, že láska vyháňa strach. Ja mám pocit, že máme strach naplno sa zapáliť pre Kristovu vec. A okrem toho Kristus, múdry Syn živého Boha, si vybral za apoštolov ľudí, ktorí mali od osemnásť do tridsať rokov. Mladých mužov. Dnes biskup nemôže mať menej ako 60 rokov. Zdá sa, že to nesúvisí, ale súvisí. Šesťdesiatročný muž je múdry muž, má zaužívané spôsoby odovzdávania viery. Jeden zo spôsobov je dôstojnosť, v ktorej sa to všetko deje. Ale najmä u mladých ľudí preto prevláda pocit, že biskup je od nich strašne ďaleko. Nehovorme, že sme jedna rodina, keď sa laik nemôže len tak dostať k biskupovi.
.ide skôr omentálnu vzdialenosť, nie?
Ale tá je aj preto taká veľká, že fyzicky sa to deje takto. Prví biskupi mali vždy pripravené plece, aby sa veriaci mohol na ňom vyplakať. Alebo podzemná cirkev za komunistov – ako vtedy fungovali napríklad františkáni? Pár starých pátrov si povedalo, že veci sú, aké sú, no my nie sme stvorení na plačkanie, ale na robotu. A preto cez deň budeme vo výrobe a keď sa vrátime domov, budeme študovať teológiu. My starší budeme učiť mladých, ktorí cez deň tiež pracujú vo výrobe. A potom ich budeme skúšať a nakoniec ich niekde na hraniciach s NDR alebo Poľskom vysvätíme. Takto to fungovalo. Tí chlapi strašne málo spávali, strašne veľa pracovali, ale keď sa hocikoho z nich na tie časy opýtate, povie: bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Za strašného útlaku cirkvi. Toto sa stratilo.
.si františkán. František z Assisi bol normálny chalan, bohém, pil víno, chodil za babami, až potom prišla radikálna premena. A ľudia sa pýtali: prečo to urobil, veď je jeden z nás, taký ako my? Dnes sa ľudia nepýtajú, pretože nemajú pocit, že rehoľníci sú ako my. Aj farári či biskupi sú akoby iný druh ľudí. Dá sa to preklenúť?
Dá sa to, dúfam v to. Vidím to už teraz – opäť sa pomaličky vraciame k tým malým tichým spoločenstvám, na ktorých bude stáť cirkev, niečo na spôsob podzemnej cirkvi. Tie monumentálne kostoly, ktoré sa postavili na spôsob veľkých kín, sa asi vyprázdnia. Ostane to na skutočných kresťanoch, ich hodnovernosti a viere.
.chýbajú tu normálni ľudia s príbehom, z ktorých sa až neskôr stanú mnísi či kňazi.
Asi. Ale je to aj pasca: mladí ľudia už vidia, že takáto zmena je možná. Ale potom je tu tábor, ktorý ti ľahko – keď si už vnútri – povie, že toto sa na rehoľníka nehodí, že toto musíš odstrihnúť, aby si zapadol do systému. Môže to zájsť až tak ďaleko, že ti povedia, že nemáš rehoľného ducha. A pre teba samého je potom výzvou hľadať zdravý a zároveň horúci stred. Nebyť uletený, byť trošku dôstojný, ale nebyť odtrhnutý od ľudí, ktorí ťa poznali predtým, než si sa stal rehoľníkom.
.v lacných filmoch vidno klasickú situáciu: človek zažije veľké sklamanie, vstúpi do kláštora, a tam nájde šťastie. Kláštor je však iba forma, samotný únik medzi kláštorné múry nikoho nespasí. Aká je tvoja skúsenosť za tými múrmi?
Skúsenosť za múrmi je rozčarovanie. Nutne musí prísť. Nehovorím len za seba. Všetky tie predstavy o Františkovi a o jeho veľkom románovom obrate sú fajn. Sú dobrým motorom, aby človeka posunuli. Ale je to len prvý krok. Keď je už človek tu, sám pred Bohom sa musí osvedčiť. A skôr či neskôr príde do bodu, keď zistí, že nič nie je tak, ako si predstavoval, nič. A od toho, ako sa k tomu postaví, bude závisieť jeho budúcnosť.
.čo vtedy pomáha?
Je skvelé, keď zistíš, že František nebol rojko, nebol romantik v tom zmysle, že by celý jeho život boli len vtáčiky, vetvičky a všeličo infantilné, ale že to bol muž bolesti. On naozaj prijal do svojho života bolesť. A tým sa stal šťastný, lebo nič horšie ako bolesť ho už nemohlo postihnúť. Prijal odovzdanosť v tom zmysle, že nemôže padnúť hlbšie ako do Božieho náručia. V tomto zmysle je naše povolanie až magické. Staviť celý svoj život na jednu kartu a mať istotu, že sa nepomýlim.
.nie je ilúzia, že kláštor vyrieši problémy?
Nie tak som to myslel. Keď sa obrátim k Bohu, až vtedy sa začnú problémy. Vďakabohu, že je to tak. Inak by sme nespoznali sami seba. Sebaklam je príliš jednoduchý. Ide skôr o to – keď sa bavíme o františkánoch – pochopiť vnútorný zmysel.
.a ten je aký?
Keď som bol v Prešove, videl som predstavenie Svätý František. Bolo to fajn predstavenie, dobre pozerateľné, ale ja som sa tam nevedel stotožniť s tým, že ukazujú jeho silu. Ako to on sám zmenil, obrátil, ako sa z večera do rána stal niekým iným, lebo sám chcel. Tak to nebolo.
.a ako?
Náš zakladateľ František napísal málo vecí vlastnou rukou. Jednou z nich je odkaz pre bratov, ktorí prídu po ňom. A okrem iného tam píše: „Keď som bol ešte v hriechoch, bolo mi ťažké, trpké, horké čo i len pozrieť sa na malomocného“. Ďalej píše, že Boh mu dal milosť, takže v istom momente, keď stretol malomocného na ceste, pocítil k nemu takú lásku, že musel prísť k nemu, objať ho a pobozkať. A vtedy, keď to dokázal, všetko, čo bolo horké, stalo sa mu sladkým. Všetko, čo sa dovtedy zdalo bláznovstvom, stalo sa pochopiteľným.
.bol to dar?
Áno, zjavenie z milosti, nie z Františkovej sily. A k tomu ešte dodal niečo, nad čím musím stále rozmýšľať: „Tu som sa zamyslel a opustil som svet.“ Ale František nikdy neopustil ľudí, vždy žil s nimi a pre nich, lebo v každom videl dušu a ukrutnú hodnotu, aj v tom malomocnom. Tak prečo píše, že opustil svet? Mne z toho vychádza jediné: on opustil to, čo si vtedajší svet cenil: slávu, moc, bohatstvo, niekým byť, niečo znamenať. Dnes je to 800 rokov a svet sa zdá taký istý. Čo si tu ľudia cenia? Moc, peniaze, bohatstvo, slávu. Ale nájde sa dosť ľudí, ktorí to opustia, ktorí pochopia, že tadiaľ cesta nevedia?
.deje sa za týmito múrmi toto? Takéto opúšťanie sveta?
Deje sa to. Ale môžeme sa baviť o percentách. (Smiech.)
.ide o to, či tomu múry pomáhajú?
Aha. (Ticho.) Múry pomáhajú človeku najmä k pokore. Aspoň mne sa tak zdá. Františkov život bol viac dynamický, nebol organizovaný tak, že ráno o šiestej modlitby, potom o dvanástej zase a potom ešte večer o šiestej. Keď bolo treba byť pri ľuďoch, bol pri nich. Keď cítil, že teraz musí vytvárať vzťah s Bohom, tak bol s Bohom v samote a tichu. Tieto múry nám stále hovoria, že nie sme pánmi svojho života. Píše sa rok 2008 – a ty mladý, tridsaťročný muž sa musíš pýtať, či môžeš ísť po šiestej hodine večer von, na poštu či do obchodu. Samozrejme, že môžeš, ale musíš sa pýtať! Človek cíti, že nerozhoduje o sebe, že je vydaný, aby o ňom rozhodovali iní. To môže zaváňať všeličím, ale ten, kto to prijme v odovzdanosti do vôle Božej, sa z toho môže niečo naučiť.
.pred deviatimi rokmi si sa rozhodol stať františkánom. Ako to rozhodnutie vidíš dnes?
Ako múdry a odvážny krok môjho života. A zároveň aj ako milosť. Bolo to niečo ako omilostenie. Bol som plný strachu. Dokonca netvrdím, že stále nie som plný strachu.
.prečo strachu?
Ja som neveril, že som schopný takéhoto rozhodnutia, ani že môžem obstáť. Mnohí ľudia mi hovorili, že mám inú povahu. Ale ten hlas, ktorý bol vo mne, hovoril, že iná cesta než cesta kBohu pre mňa neexistuje. Iste, človek má slobodu rozhodnúť sa. Pamätám sa, ako som pred tými deviatimi rokmi stál v Trstenej pred bránou kláštora, položil som si tašku na zem, zazvonil a čakal, kto mi príde otvoriť. Vtedy mi prebehlo hlavou: čo tu ja vlastne robím? Bol som plný strachu, tiež som kláštor považoval za niečo veľmi vzdialené môjmu chápaniu. Musel som vojsť dovnútra a skúsiť to.
.ako sa vám spoza kláštorných múrov javí svet? Inak ako predtým?
Inak. Cítim, že vďaka práci s bezdomovcami som si zachránil hĺbku prežívania môjho života. Oni mi ju zachránili. Oveľa viac by som išiel po povrchu nebyť toho, že v istom momente svojho života som sa začal konfrontovať s ich životom. Vďaka nim som pochopil, ako som rád, že žijem. Mám pocit, že vďaka všetkému bolestnému, čím človek musí prejsť, hlbšie preniká do štruktúry vecí, intenzívnejšie všetko vníma a výsledný efekt je radosť. Kontrasty života vytvárajú krásu.
.prečo si dospel k väčšej hĺbke práve cez bezdomovcov?
Vďaka bolesti, ktorú my oni sprostredkovali. Možno je to odkaz na Františka a toho malomocného, neviem. Ale oni pre moje vnútro nastolili veľa otázok, ktoré by som si inak nekládol. Pred troma dňami tu bol za mnou chlapík, ktorý mal krv vo vlasoch, mal vši, možno svrab, rozškrabanú hlavu, ktorá mokvala. Obrovská bolesť, slzy v očiach. Je to mladý človek, nemá ešte tridsať. Čo povedať takémuto človeku? Ako vstúpiť do jeho vnútra? Naozaj máme všetci rovnakú šancu poznať Boha, milovať ho a spoznať ho ako dobrého? A to sa bavíme o Slovensku, o Bratislave, nie o nejakých extrémnych misijných územiach.
.nemáme rovnakú šancu?
Máme a nemáme zároveň. Naše myslenie v týchto smeroch je príliš logické. Ale ja si myslím, že Boh, dobrý Boh to bude posudzovať úplne spravodlivo, že zohľadní našu realitu. Pri konečnom zúčtovaní máme všetci rovnaké šance.
.na čo bude Boh pri hliadať?
Na to, aký človek bol a akú najväčšiu lásku vo svojom živote dokázal prejaviť. Napríklad keď sa bezdomovec podelí s niekým o jedlo, hoci sám je hladný, to je vec na svätosť. Človek, ktorý nezažíva vzťahy, citové naplnenie, naopak zažíva iba vytesňovanie, niečo tvrdé, surové, a napriek tomu dokáže prejaviť dobro, iba tak, bez nejakej myšlienky, že sa mu to vráti inak. To, že sa podelí o chlieb niekde vonku v treskúcej zime, hoci sám je hladný, takýto skutok má stokrát väčšiu hodnotu ako veľké sumy na charitu.
.ako tu žijeme? Ako nás vidíte z okna kláštora?
Žijeme, akoby Boha nebolo. Veľmi tradične, veľmi tendenčne. S vetrom nálad. V tom je naša existencia zradná. Asi sme sa veľmi odrezali od koreňov, človek akoby už nerozumel sám sebe. Aj niečo chce dobre, ale potom to pokazí. Napríklad lásku.
.čo na nej kazíme?
Ponúka sa ako veľký príbeh s cieľom maximálneho zážitku, ktorý má začiatok a koniec. Ale čo je láska? Do vzťahu treba investovať a rozhodnúť sa pre jeho zachovanie aj vtedy, keď v ňom už človek nič necíti. Vtedy musí prejsť cez nejaký čierny tunel, aby ten vzťah zachránil. Ale my ho radšej vzdáme. Lebo všetko to pekné už bolo na začiatku, a teraz je čas ukončiť ten nudný príbeh a vrhnúť sa do novej lásky, a tak dokola. Kristus povedal, že nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo je schopný ísť za niekoho na kríž. On to urobil doslova, ale čo ak sa od nás čaká iba to, že na úkor svojej pohody a nového zážitku budem zápasiť za vzťah s niekým, koho sme milovali? Ja považujem za veľký zázrak dnešných dní, že existuje dcéra alebo syn, ktorý sa rozhodne starať o svojho rodiča a je ochotný pre to opustiť prácu, byť s ním doma, prebaľovať ho, kŕmiť a starať sa, až kým neumrie. Podobne je to v každom vzťahu lásky, ak má mať cenu.
.idú Vianoce, ľudia nakupujú darčeky, stromčeky, kapry, oplátky... To sú Vianoce?
Odkedy som v kláštore, prichádzajú pre mňa Vianoce oveľa skôr. Vianoce zažívam už pred Štedrým dňom, pretože robíme spoločne niečo pre niekoho iného. A nerobíme to kvôli žiadnym ľudským ohľadom, ale preto, že Boh to od nás takto chce. Je to ešte intenzívnejší čas ako Štedrý deň. Očakávanie môže byť v tomto zmysle väčšia radosť ako samotná udalosť. Ako dieťa som zázračne prežíval Vianoce, teraz sa už človek musí niekde posunúť. Koledy, večera, Ježiško s darčekmi, to už pre dospelého kresťana nemôže stačiť. Je možno na niečo dobré, keď sa už niekde vo svete začínajú z prehnanej korektnosti zakazovať stromčeky či spomínať Ježiška. Lebo tak ľudia zistia, že sú iba tradicionalisti s malým t. Lebo Tradícia, v ktorej býva živý Boh, je iba na mne. Vianoce v tomto zmysle sú triedenie duchov.
.dnes sa ľudia pozerajú na náboženstvo ako na milú a možno vcelku užitočnú vec, ale vy hovoríte o „živom Bohu“. Čo tým myslíte?
(Dlhé ticho.) Toho, ktorý všetkému tomuto rozumie hádam ako jediný. Pretože z jeho ruky to všetko vyšlo a k nemu to smeruje. Môže sa to zdať ako šermovanie s pojmom Boha, to som ja nikdy nemal vo zvyku. Ale za posledné dva roky som si uvedomil: komu som to ja vlastne uveril? Verím vBoha, alebo verím Bohu? To sú dve veľmi rozdielne otázky. Ak verím Bohu, nutne musí niečo znamenať pre môj život, inak iba verím v Boha, a to je nič. Aj diabol verí a trasie sa. Nech nikoho nevyplaší, keď hovorím „živý Boh“, alebo „dobrý Boh“ , ja iného nepoznám. Hovorím to, čo som doteraz pochopil a spoznal. V istom zmysle všetci ľudia sú náboženské bytosti, implicitne zamerané na Boha, hoci o tom ani sami nevedia. Vianoce sú dobré na to, že sa viac hovorí o dobre, spravodlivosti, o láske medzi ľuďmi. Robí sa aj najviac charity, robia ju aj chudobní ľudia. To ma presviedča o tom, že kdesi hlboko v každom človeku je prameň, v ktorom sídli Boh a prejavuje sa. Nemusia mať ústa plné pána Boha, ale to, ako sa premieta ich život navonok, svedčí, že Boh v nich sídli, len o tom aktuálne nevedia. A pre nás, ktorí si myslíme, že Boha poznáme, platí tá výzva, ktorú Ježiš povedal, keď išiel rozlomiť chleba pre päťtisíc ľudí: Vy im dajte jesť! A sme na začiatku toho, prečo je tu kláštor. Vy im dajte jesť, ak si myslíte, že máte čo.
.veríš v Boha, ktorý je teraz tu, s nami? Počúva to, čo teraz hovoríme?
Áno. V takého verím.
.všade naokolo sú banky, kaviarne, obchody, podzemné garáže – čo tu v strede mesta robí kláštor?
(Dlhé ticho.) Je to výkričník. Spochybnenie dnešných tendencií. Stačí, keď sa niekedy prejdem v habite po meste a vidím reakcie ľudí. Sme niečo, čo provokuje. Ako blázni pre tento svet, čo sa dobrovoľne zriekli rodiny, domova. Dvadsaťpäť chlapov sa zatvorilo do kláštora kvôli niekomu, niečomu zmysluplnému. Ale dobrá otázka by bola, či to tak naozaj je, či sme ten výkričník.
.prečo výkričník? Banky, obchody, podzemné garáže – to je niečo zlé?
Nie, sú to fajn veci, ale samy osebe sú bezobsažné, pretože neukazujú na žiadny konečný cieľ, sú čiastkové, prázdne. Kláštor presahuje toto vnímanie, presahuje hranice času a priestoru. Pripomína, že všetko okrem lásky je tu iba do času. Možno to je ten výkričník.
.myslíte si, že to ľudia, keď idú okolo kláštora, chápu?
Nemám ten dojem. Zväčša nerozumejú. A niektorí nám síce aj tvrdia, že rozumejú, ale nerozumejú. Neznamená to, že sú preto zlí. Ľudia sú často vnútorne nastavení na dobro, ale to dobro sa nesie iba v ľudskej rovine. A ľudské dobro nie je absolútne, je vždy niečím podmienené, nie je trvalým zdrojom. Ja som mal to šťastie, že mi rodičia vštepili vieru. Nemôžem ľuďom vyčítať, že nechápu kláštor, že nechápu, prečo nosím smiešny odev, prečo som muž v sukni. A že nechápu ani mnohé iné veci, napríklad celibát. Niektorí posmešne hovoria, že sme blázni. V istom zmysle slova aj sme blázni – blázni pre Božiu vec.
.kláštory boli v histórii dôležité, robili užitočné veci – od prepisovania kníh až po pomoc chudobným. Ale dnes majú ešte zmysel?
Majú. Jedna vec je prepisovanie kníh a práca pre ľudí, ale druhá vec je, prečo sme naozaj tu. Keď si zoberiete pred Vianocami akýkoľvek časopis, tak je v ňom niečo o pletení adventných vencov alebo o pečení vianočného pečiva. Tie múdrejšie budú hovoriť o charite, o dobrote človeka, ako tu niekto pomáha sirotám, bezdomovcom či deťom s onkologickými chorobami. Ale takmer nikto nenapíše, že človek má dušu, ktorá je nesmrteľná. A to je pritom podstata, o ktorej sa musíme baviť. Všetci ľudia majú túžbu k takému bytiu, ktoré sa nekončí. Všetky krémy proti vráskam o tom hovoria. Človek je viac ako telo a uspokojenie jeho potrieb. Najmä o tom je výkričník kláštora.
.ako o dnešnom svete rozmýšľa človek za múrmi kláštora?
Každý rehoľník si musí uvedomiť, prečo prišiel do kláštora. Prečo je tu? Musíme si pravdivo zodpovedať na túto otázku. Bez ohľadu na to, čo hovoríme svetu, akú fasádu o sebe vytvárame, akú pozlátku o sebe šírime. Ako súvisí môj život s osudom Ježiša Krista? Som naozaj ochotný odumrieť sebe, aby som žil inú kvalitu života? Som ochotný strácať svoj život a všetko, čo si nesiem vo svojej vôli, vo svojich citoch, všetko, čo by som chcel mať, čoho by som sa chcel zmocniť? Keď rehoľník začne žiť tak, že svoju vôľu vloží do vôle Božej, taký rehoľník sa už neuspokojí s tým, že koná podľa svojho najlepšieho svedomia a vedomia. Bude chcieť to, čo od neho chce Boh. A takémuto postoju aj neveriaci ľudia rozumejú.
.si si tým istý?
Na východe ma zastavil jeden mladý človek a povedal mi: kresťania ani rehole počtom nerastú, lebo neponúkate alternatívu. Mladý človek, keď sa rozhodne pre takú radikálnu zmenu, ako je život s Bohom, chce nastúpiť iný život, ako dovtedy. A pýta sa, čím by bol iný? No práve tým, že človek podstúpi akúsi mystickú smrť, vyprázdni všetko, čo v ňom nie je Boh. Ak sa to deje, ľudia to musia vidieť.
.a deje sa to?
Ak sa takto pýtate, tak to asi nevidno.
.deje sa to?
Deje. Vidím to u niektorých spolubratov, ktorí sú mi príkladom. Odbúravajú aj malé veci, lebo vidia, že s nimi nie sú slobodní. Nejde o nejaké odriekanie, ide o to vyplniť obrovské priestory duše človeka Božou láskou.
.na začiatku kresťanstva bol jeden muž s dvanástimi učeníkmi – a zmenili svet. Františkánov je dnes na Slovensku okolo osemdesiat, to nie je z tohto pohľadu málo. V čom je rozdiel v sile tých dvanástich a v sile vás, osemdesiatich?
(Dlhé ticho.) Rozdiel je v tom, že sme nepochopili, že láska vyháňa strach. Ja mám pocit, že máme strach naplno sa zapáliť pre Kristovu vec. A okrem toho Kristus, múdry Syn živého Boha, si vybral za apoštolov ľudí, ktorí mali od osemnásť do tridsať rokov. Mladých mužov. Dnes biskup nemôže mať menej ako 60 rokov. Zdá sa, že to nesúvisí, ale súvisí. Šesťdesiatročný muž je múdry muž, má zaužívané spôsoby odovzdávania viery. Jeden zo spôsobov je dôstojnosť, v ktorej sa to všetko deje. Ale najmä u mladých ľudí preto prevláda pocit, že biskup je od nich strašne ďaleko. Nehovorme, že sme jedna rodina, keď sa laik nemôže len tak dostať k biskupovi.
.ide skôr omentálnu vzdialenosť, nie?
Ale tá je aj preto taká veľká, že fyzicky sa to deje takto. Prví biskupi mali vždy pripravené plece, aby sa veriaci mohol na ňom vyplakať. Alebo podzemná cirkev za komunistov – ako vtedy fungovali napríklad františkáni? Pár starých pátrov si povedalo, že veci sú, aké sú, no my nie sme stvorení na plačkanie, ale na robotu. A preto cez deň budeme vo výrobe a keď sa vrátime domov, budeme študovať teológiu. My starší budeme učiť mladých, ktorí cez deň tiež pracujú vo výrobe. A potom ich budeme skúšať a nakoniec ich niekde na hraniciach s NDR alebo Poľskom vysvätíme. Takto to fungovalo. Tí chlapi strašne málo spávali, strašne veľa pracovali, ale keď sa hocikoho z nich na tie časy opýtate, povie: bolo to najkrajšie obdobie môjho života. Za strašného útlaku cirkvi. Toto sa stratilo.
.si františkán. František z Assisi bol normálny chalan, bohém, pil víno, chodil za babami, až potom prišla radikálna premena. A ľudia sa pýtali: prečo to urobil, veď je jeden z nás, taký ako my? Dnes sa ľudia nepýtajú, pretože nemajú pocit, že rehoľníci sú ako my. Aj farári či biskupi sú akoby iný druh ľudí. Dá sa to preklenúť?
Dá sa to, dúfam v to. Vidím to už teraz – opäť sa pomaličky vraciame k tým malým tichým spoločenstvám, na ktorých bude stáť cirkev, niečo na spôsob podzemnej cirkvi. Tie monumentálne kostoly, ktoré sa postavili na spôsob veľkých kín, sa asi vyprázdnia. Ostane to na skutočných kresťanoch, ich hodnovernosti a viere.
.chýbajú tu normálni ľudia s príbehom, z ktorých sa až neskôr stanú mnísi či kňazi.
Asi. Ale je to aj pasca: mladí ľudia už vidia, že takáto zmena je možná. Ale potom je tu tábor, ktorý ti ľahko – keď si už vnútri – povie, že toto sa na rehoľníka nehodí, že toto musíš odstrihnúť, aby si zapadol do systému. Môže to zájsť až tak ďaleko, že ti povedia, že nemáš rehoľného ducha. A pre teba samého je potom výzvou hľadať zdravý a zároveň horúci stred. Nebyť uletený, byť trošku dôstojný, ale nebyť odtrhnutý od ľudí, ktorí ťa poznali predtým, než si sa stal rehoľníkom.
.v lacných filmoch vidno klasickú situáciu: človek zažije veľké sklamanie, vstúpi do kláštora, a tam nájde šťastie. Kláštor je však iba forma, samotný únik medzi kláštorné múry nikoho nespasí. Aká je tvoja skúsenosť za tými múrmi?
Skúsenosť za múrmi je rozčarovanie. Nutne musí prísť. Nehovorím len za seba. Všetky tie predstavy o Františkovi a o jeho veľkom románovom obrate sú fajn. Sú dobrým motorom, aby človeka posunuli. Ale je to len prvý krok. Keď je už človek tu, sám pred Bohom sa musí osvedčiť. A skôr či neskôr príde do bodu, keď zistí, že nič nie je tak, ako si predstavoval, nič. A od toho, ako sa k tomu postaví, bude závisieť jeho budúcnosť.
.čo vtedy pomáha?
Je skvelé, keď zistíš, že František nebol rojko, nebol romantik v tom zmysle, že by celý jeho život boli len vtáčiky, vetvičky a všeličo infantilné, ale že to bol muž bolesti. On naozaj prijal do svojho života bolesť. A tým sa stal šťastný, lebo nič horšie ako bolesť ho už nemohlo postihnúť. Prijal odovzdanosť v tom zmysle, že nemôže padnúť hlbšie ako do Božieho náručia. V tomto zmysle je naše povolanie až magické. Staviť celý svoj život na jednu kartu a mať istotu, že sa nepomýlim.
.nie je ilúzia, že kláštor vyrieši problémy?
Nie tak som to myslel. Keď sa obrátim k Bohu, až vtedy sa začnú problémy. Vďakabohu, že je to tak. Inak by sme nespoznali sami seba. Sebaklam je príliš jednoduchý. Ide skôr o to – keď sa bavíme o františkánoch – pochopiť vnútorný zmysel.
.a ten je aký?
Keď som bol v Prešove, videl som predstavenie Svätý František. Bolo to fajn predstavenie, dobre pozerateľné, ale ja som sa tam nevedel stotožniť s tým, že ukazujú jeho silu. Ako to on sám zmenil, obrátil, ako sa z večera do rána stal niekým iným, lebo sám chcel. Tak to nebolo.
.a ako?
Náš zakladateľ František napísal málo vecí vlastnou rukou. Jednou z nich je odkaz pre bratov, ktorí prídu po ňom. A okrem iného tam píše: „Keď som bol ešte v hriechoch, bolo mi ťažké, trpké, horké čo i len pozrieť sa na malomocného“. Ďalej píše, že Boh mu dal milosť, takže v istom momente, keď stretol malomocného na ceste, pocítil k nemu takú lásku, že musel prísť k nemu, objať ho a pobozkať. A vtedy, keď to dokázal, všetko, čo bolo horké, stalo sa mu sladkým. Všetko, čo sa dovtedy zdalo bláznovstvom, stalo sa pochopiteľným.
.bol to dar?
Áno, zjavenie z milosti, nie z Františkovej sily. A k tomu ešte dodal niečo, nad čím musím stále rozmýšľať: „Tu som sa zamyslel a opustil som svet.“ Ale František nikdy neopustil ľudí, vždy žil s nimi a pre nich, lebo v každom videl dušu a ukrutnú hodnotu, aj v tom malomocnom. Tak prečo píše, že opustil svet? Mne z toho vychádza jediné: on opustil to, čo si vtedajší svet cenil: slávu, moc, bohatstvo, niekým byť, niečo znamenať. Dnes je to 800 rokov a svet sa zdá taký istý. Čo si tu ľudia cenia? Moc, peniaze, bohatstvo, slávu. Ale nájde sa dosť ľudí, ktorí to opustia, ktorí pochopia, že tadiaľ cesta nevedia?
.deje sa za týmito múrmi toto? Takéto opúšťanie sveta?
Deje sa to. Ale môžeme sa baviť o percentách. (Smiech.)
.ide o to, či tomu múry pomáhajú?
Aha. (Ticho.) Múry pomáhajú človeku najmä k pokore. Aspoň mne sa tak zdá. Františkov život bol viac dynamický, nebol organizovaný tak, že ráno o šiestej modlitby, potom o dvanástej zase a potom ešte večer o šiestej. Keď bolo treba byť pri ľuďoch, bol pri nich. Keď cítil, že teraz musí vytvárať vzťah s Bohom, tak bol s Bohom v samote a tichu. Tieto múry nám stále hovoria, že nie sme pánmi svojho života. Píše sa rok 2008 – a ty mladý, tridsaťročný muž sa musíš pýtať, či môžeš ísť po šiestej hodine večer von, na poštu či do obchodu. Samozrejme, že môžeš, ale musíš sa pýtať! Človek cíti, že nerozhoduje o sebe, že je vydaný, aby o ňom rozhodovali iní. To môže zaváňať všeličím, ale ten, kto to prijme v odovzdanosti do vôle Božej, sa z toho môže niečo naučiť.
.pred deviatimi rokmi si sa rozhodol stať františkánom. Ako to rozhodnutie vidíš dnes?
Ako múdry a odvážny krok môjho života. A zároveň aj ako milosť. Bolo to niečo ako omilostenie. Bol som plný strachu. Dokonca netvrdím, že stále nie som plný strachu.
.prečo strachu?
Ja som neveril, že som schopný takéhoto rozhodnutia, ani že môžem obstáť. Mnohí ľudia mi hovorili, že mám inú povahu. Ale ten hlas, ktorý bol vo mne, hovoril, že iná cesta než cesta kBohu pre mňa neexistuje. Iste, človek má slobodu rozhodnúť sa. Pamätám sa, ako som pred tými deviatimi rokmi stál v Trstenej pred bránou kláštora, položil som si tašku na zem, zazvonil a čakal, kto mi príde otvoriť. Vtedy mi prebehlo hlavou: čo tu ja vlastne robím? Bol som plný strachu, tiež som kláštor považoval za niečo veľmi vzdialené môjmu chápaniu. Musel som vojsť dovnútra a skúsiť to.
.ako sa vám spoza kláštorných múrov javí svet? Inak ako predtým?
Inak. Cítim, že vďaka práci s bezdomovcami som si zachránil hĺbku prežívania môjho života. Oni mi ju zachránili. Oveľa viac by som išiel po povrchu nebyť toho, že v istom momente svojho života som sa začal konfrontovať s ich životom. Vďaka nim som pochopil, ako som rád, že žijem. Mám pocit, že vďaka všetkému bolestnému, čím človek musí prejsť, hlbšie preniká do štruktúry vecí, intenzívnejšie všetko vníma a výsledný efekt je radosť. Kontrasty života vytvárajú krásu.
.prečo si dospel k väčšej hĺbke práve cez bezdomovcov?
Vďaka bolesti, ktorú my oni sprostredkovali. Možno je to odkaz na Františka a toho malomocného, neviem. Ale oni pre moje vnútro nastolili veľa otázok, ktoré by som si inak nekládol. Pred troma dňami tu bol za mnou chlapík, ktorý mal krv vo vlasoch, mal vši, možno svrab, rozškrabanú hlavu, ktorá mokvala. Obrovská bolesť, slzy v očiach. Je to mladý človek, nemá ešte tridsať. Čo povedať takémuto človeku? Ako vstúpiť do jeho vnútra? Naozaj máme všetci rovnakú šancu poznať Boha, milovať ho a spoznať ho ako dobrého? A to sa bavíme o Slovensku, o Bratislave, nie o nejakých extrémnych misijných územiach.
.nemáme rovnakú šancu?
Máme a nemáme zároveň. Naše myslenie v týchto smeroch je príliš logické. Ale ja si myslím, že Boh, dobrý Boh to bude posudzovať úplne spravodlivo, že zohľadní našu realitu. Pri konečnom zúčtovaní máme všetci rovnaké šance.
.na čo bude Boh pri hliadať?
Na to, aký človek bol a akú najväčšiu lásku vo svojom živote dokázal prejaviť. Napríklad keď sa bezdomovec podelí s niekým o jedlo, hoci sám je hladný, to je vec na svätosť. Človek, ktorý nezažíva vzťahy, citové naplnenie, naopak zažíva iba vytesňovanie, niečo tvrdé, surové, a napriek tomu dokáže prejaviť dobro, iba tak, bez nejakej myšlienky, že sa mu to vráti inak. To, že sa podelí o chlieb niekde vonku v treskúcej zime, hoci sám je hladný, takýto skutok má stokrát väčšiu hodnotu ako veľké sumy na charitu.
.ako tu žijeme? Ako nás vidíte z okna kláštora?
Žijeme, akoby Boha nebolo. Veľmi tradične, veľmi tendenčne. S vetrom nálad. V tom je naša existencia zradná. Asi sme sa veľmi odrezali od koreňov, človek akoby už nerozumel sám sebe. Aj niečo chce dobre, ale potom to pokazí. Napríklad lásku.
.čo na nej kazíme?
Ponúka sa ako veľký príbeh s cieľom maximálneho zážitku, ktorý má začiatok a koniec. Ale čo je láska? Do vzťahu treba investovať a rozhodnúť sa pre jeho zachovanie aj vtedy, keď v ňom už človek nič necíti. Vtedy musí prejsť cez nejaký čierny tunel, aby ten vzťah zachránil. Ale my ho radšej vzdáme. Lebo všetko to pekné už bolo na začiatku, a teraz je čas ukončiť ten nudný príbeh a vrhnúť sa do novej lásky, a tak dokola. Kristus povedal, že nik nemá väčšiu lásku ako ten, čo je schopný ísť za niekoho na kríž. On to urobil doslova, ale čo ak sa od nás čaká iba to, že na úkor svojej pohody a nového zážitku budem zápasiť za vzťah s niekým, koho sme milovali? Ja považujem za veľký zázrak dnešných dní, že existuje dcéra alebo syn, ktorý sa rozhodne starať o svojho rodiča a je ochotný pre to opustiť prácu, byť s ním doma, prebaľovať ho, kŕmiť a starať sa, až kým neumrie. Podobne je to v každom vzťahu lásky, ak má mať cenu.
.idú Vianoce, ľudia nakupujú darčeky, stromčeky, kapry, oplátky... To sú Vianoce?
Odkedy som v kláštore, prichádzajú pre mňa Vianoce oveľa skôr. Vianoce zažívam už pred Štedrým dňom, pretože robíme spoločne niečo pre niekoho iného. A nerobíme to kvôli žiadnym ľudským ohľadom, ale preto, že Boh to od nás takto chce. Je to ešte intenzívnejší čas ako Štedrý deň. Očakávanie môže byť v tomto zmysle väčšia radosť ako samotná udalosť. Ako dieťa som zázračne prežíval Vianoce, teraz sa už človek musí niekde posunúť. Koledy, večera, Ježiško s darčekmi, to už pre dospelého kresťana nemôže stačiť. Je možno na niečo dobré, keď sa už niekde vo svete začínajú z prehnanej korektnosti zakazovať stromčeky či spomínať Ježiška. Lebo tak ľudia zistia, že sú iba tradicionalisti s malým t. Lebo Tradícia, v ktorej býva živý Boh, je iba na mne. Vianoce v tomto zmysle sú triedenie duchov.
.dnes sa ľudia pozerajú na náboženstvo ako na milú a možno vcelku užitočnú vec, ale vy hovoríte o „živom Bohu“. Čo tým myslíte?
(Dlhé ticho.) Toho, ktorý všetkému tomuto rozumie hádam ako jediný. Pretože z jeho ruky to všetko vyšlo a k nemu to smeruje. Môže sa to zdať ako šermovanie s pojmom Boha, to som ja nikdy nemal vo zvyku. Ale za posledné dva roky som si uvedomil: komu som to ja vlastne uveril? Verím vBoha, alebo verím Bohu? To sú dve veľmi rozdielne otázky. Ak verím Bohu, nutne musí niečo znamenať pre môj život, inak iba verím v Boha, a to je nič. Aj diabol verí a trasie sa. Nech nikoho nevyplaší, keď hovorím „živý Boh“, alebo „dobrý Boh“ , ja iného nepoznám. Hovorím to, čo som doteraz pochopil a spoznal. V istom zmysle všetci ľudia sú náboženské bytosti, implicitne zamerané na Boha, hoci o tom ani sami nevedia. Vianoce sú dobré na to, že sa viac hovorí o dobre, spravodlivosti, o láske medzi ľuďmi. Robí sa aj najviac charity, robia ju aj chudobní ľudia. To ma presviedča o tom, že kdesi hlboko v každom človeku je prameň, v ktorom sídli Boh a prejavuje sa. Nemusia mať ústa plné pána Boha, ale to, ako sa premieta ich život navonok, svedčí, že Boh v nich sídli, len o tom aktuálne nevedia. A pre nás, ktorí si myslíme, že Boha poznáme, platí tá výzva, ktorú Ježiš povedal, keď išiel rozlomiť chleba pre päťtisíc ľudí: Vy im dajte jesť! A sme na začiatku toho, prečo je tu kláštor. Vy im dajte jesť, ak si myslíte, že máte čo.
.veríš v Boha, ktorý je teraz tu, s nami? Počúva to, čo teraz hovoríme?
Áno. V takého verím.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.