Davída som čakal v štýlovej kaviarni. Každá stolička bola iná, všetko, čo sa tu dalo vypiť alebo zjesť, bolo „organické“, na stene viseli plagáty bojujúce proti kožušinám a hneď vedľa nich tričká z konope, upozorňujúce na všetky možné využitia tejto pozoruhodnej rastliny.
Je to jeden z ďalších ľudí, ktorých „pozná celý Island“. Krátko po krachu islandských bánk začal organizovať verejné diskusie s politikmi. Na prvej bolo pár desiatok ľudí, na (zatiaľ) poslednej už dve tisícky a celé stretnutie vysielala televízia v priamom prenose. Davíd sa netají ľavicovou orientáciou. Myslí si, že ľudia by sa mali viac zaujímať o veci verejné. Rozprávať sa s ním bolo – napriek odlišnosti názorov – veľmi príjemné. Je to človek, ktorý pozorne počúva a rozvážne rozpráva.
Nakoniec, veď je básnik, vydavateľ a jazykový redaktor.
Davíd A. Stefánsson.
.keď sa pred dvoma mesiacmi začala islandská finančná kríza, prekvapilo ťa to?
Bolo to prekvapením pre všetkých Islanďanov. Hoci som orientovaný pomerne ľavicovo, myslel som si, že všetko je v poriadku. A toto bol všeobecný pocit. Keď takmer z večera na ráno skrachovali všetky tri islandské banky, bol to šok.
.čo bola prvá správa, ktorú si počul?
V piatok 3. októbra sme sa z médií dozvedeli, že štát vstúpil do banky Glytnir a stal sa vlastníkom asi 70 percent jej akcií.
.čo si si vtedy myslel?
Ako kritik kapitalizmu som to s kamarátmi oslavoval. Tu na Islande sme mali liberálnu vládu veľa rokov. Stalo sa to takmer náboženstvom: veríme v slobodný trh a v minimálne zasahovanie štátu do ekonomiky. Takže keď štát ovládol súkromnú banku, bolo jasné, že sa deje niečo vážne.
.prečo, podľa teba, došlo ku krachu?
Je to veľmi jednoduché. Stačilo pár týždňov, aby tomu aj taký jednoduchý človek, ako som ja, porozumel. Islandské banky sa stali 12-krát väčšími, než HDP celého Islandu. V normálnej, civilizovanej krajine tvorí bankový sektor nejakých 10 percent HDP. U nás to bolo 1 200 percent. Podstatou problému bolo to, že niekto jednoducho dovolil bankám rásť a rásť a rásť... No a potom prišla globálna ekonomická kríza a tieto banky to zmietlo z povrchu.
.kto je za to vinný?
To je veľmi ťažká otázka. Prvý deň krízy, v čierny pondelok 6. októbra, vystúpil v televízii predseda vlády a jedna z jeho prvých viet bola „Nehľadajme vinníkov, nerobme honbu na čarodejnice.“ Preto v nasledujúcich dňoch bola nad všetkým akási hmla. Pre mňa je to jasné. Finančný systém je v istom zmysle hra. No a tí, ktorí zadefinovali pravidlá tejto hry a mali dohliadať na ich dodržiavanie, sú primárni vinníci.
.máš na mysli národnú banku a vládu?
Predovšetkým vládu. Máme vládu Strany nezávislosti už viac než 15 rokov. Ona sprivatizovala banky a nastavila pravidlá tak, že mohli neprimerane rásť, ona nedokázala rozpoznať, že niečo nie je v poriadku. Nemyslím si však, že by to urobili cieľavedome. Skôr to bol dôsledok nedôslednosti a nepozornosti.
.čo ťa na tejto kríze najviac štve?
Pre sebavedomého Islanďana je nepríjemné vidieť svoju krajinu medzi štátmi tretieho sveta, ktoré sú odkázané na pomoc IMF. Je to poriadny pád. Štvú ma dve veci: Prvou je to, že po tom, ako došlo ku krachu, nikto nechce odstúpiť. Nikto nechce prevziať zodpovednosť. Držia sa pri moci zo všetkých síl. Ešte horšie je, že kríza sa ešte len začína. Takmer 200 nových nezamestnaných pribúda každý deň. To je pre Island obrovské číslo.
.ako sa začali diskusné stretnutia, ktoré organizuješ?
Najjednoduchším možným spôsobom. Na začiatku bol muž menom Gunnar, človek, ktorý má normálne zamestnanie a popritom sa venuje divadlu. Chcel niečo urobiť. Hnevalo ho, ako politici unikajú pred zodpovednosťou. Stretli sme sa, ja som bol tiež nahnevaný a zorganizovali sme otvorené diskusné stretnutie. Pozvali sme politikov, mnohí členovia parlamentu prišli a diskutovali sme s nimi. O týždeň sme takéto stretnutie zorganizovali znovu, už nás však bolo asi 800, prenajali sme si väčšiu sálu, prišli predsedovia parlamentných strán. Minulý týždeň boli témou médiá a ich zodpovednosť. Prišlo 2 000 ľudí. Z najbližšieho stretnutia bude priamy prenos v televízii. Politici, ktorí na tieto stretnutia prichádzajú, sú šokovaní z hnevu, ktorý je v ľuďoch. Nemali o tom ani poňatia. Žili vo svojom umelom svete.
.ako je niečo také možné v meste, kde každý každého pozná?
Neviem. Možno je to tým, že Islanďania nikdy proti ničomu neprotestovali. Nie je tu tradícia verejných protestov. Podobne nie je tradícia, že by nejaký minister bol donútený rezignovať. Ale tiež ma to prekvapuje.
.čo je cieľom stretnutí, ktoré organizuješ?
Prichádza čoraz viac ľudí, zaujímajú sa o verejné veci a kladú otázky. Niečo podstatné sa deje. Ľudí doteraz politika nezaujímala. A teraz zrazu chcú diskutovať, chcú vedieť, čo si myslia politici...
.chceš aby boli predčasné voľby?
Určite. Myslím, že by bolo pre Island správne, keby súčasný politický establišment prevzal zodpovednosť a nechal ľudí vo voľbách rozhodnúť, kto by mal viesť krajinu ďalej. Tí politici určite nechceli priviesť Island ku krachu, no mali by prevziať zodpovednosť. Neboli sme iba obeťami. Chcel by som založiť hnutie, ktoré bude viesť k novému premýšľaniu o demokracii na Islande.
.v čom je problém s islandskou demokraciou?
Systém je v poriadku. Ale odkedy sa David Oddsson stal premiérom, dal svojich ľudí na všetky kľúčové miesta. Za posledné roky sa znejasnilo rozdelenie moci. Myslím, že ľudia by mali mať viac možností priamej demokracie. Možno, že politické strany a hierarchia moci už v dnešnej dobe nefunguje. Neviem. Chcem vytvoril priestor na to, aby sme o týchto veciach mohli premýšľať.
.pokladáš sa za anarchistu?
Nikdy ma to tým smerom nelákalo. Ale je to krásna idea: spoločnosť, v ktorej nikto nevládne príliš dlho.
.a čo komunizmus?
Určite som presvedčený socialista. Myslím, že ľudia by si mali pomáhať.
.a to by mala byť zodpovednosť štátu?
Štát by mal zabezpečiť základné potreby, ako je napríklad zdravotná starostlivosť. Kapitalizmus však nepovažujem za úplne zlý. V jeho centre je totálna sloboda. A to nie je dobre, lebo kapitalizmus chce čoraz viac...
.ľudia, nie kapitalizmus, chcú viac...
Ľudia, ktorí veria v kapitalizmus.
.ja som vyrastal v socialistickej krajine a môžem ti povedať, že aj v nej ľudia chceli čoraz viac...
Chápem. Ja nechcem ľuďom brať slobodu, len si myslím, že popri individualizme by mala existovať aj nejaká kolektívna zodpovednosť, korigujúca bezhraničný liberalizmus. Zrejme potrebujeme jedno aj druhé. Ako v Škandinávii.
.v čom vidíš pozitívnu stránku tejto krízy?
Je to budíček pre našu krajinu. Ľudia si začínajú uvedomovať, že nič, čo tu máme, nie je samozrejmé. Že ak chcú niečo zmeniť, mali by sa aktívne zapájať do politiky a klásť politikom otázky. Zúčastniť sa raz za štyri roky na voľbách nestačí.
Je to jeden z ďalších ľudí, ktorých „pozná celý Island“. Krátko po krachu islandských bánk začal organizovať verejné diskusie s politikmi. Na prvej bolo pár desiatok ľudí, na (zatiaľ) poslednej už dve tisícky a celé stretnutie vysielala televízia v priamom prenose. Davíd sa netají ľavicovou orientáciou. Myslí si, že ľudia by sa mali viac zaujímať o veci verejné. Rozprávať sa s ním bolo – napriek odlišnosti názorov – veľmi príjemné. Je to človek, ktorý pozorne počúva a rozvážne rozpráva.
Nakoniec, veď je básnik, vydavateľ a jazykový redaktor.
Davíd A. Stefánsson.
.keď sa pred dvoma mesiacmi začala islandská finančná kríza, prekvapilo ťa to?
Bolo to prekvapením pre všetkých Islanďanov. Hoci som orientovaný pomerne ľavicovo, myslel som si, že všetko je v poriadku. A toto bol všeobecný pocit. Keď takmer z večera na ráno skrachovali všetky tri islandské banky, bol to šok.
.čo bola prvá správa, ktorú si počul?
V piatok 3. októbra sme sa z médií dozvedeli, že štát vstúpil do banky Glytnir a stal sa vlastníkom asi 70 percent jej akcií.
.čo si si vtedy myslel?
Ako kritik kapitalizmu som to s kamarátmi oslavoval. Tu na Islande sme mali liberálnu vládu veľa rokov. Stalo sa to takmer náboženstvom: veríme v slobodný trh a v minimálne zasahovanie štátu do ekonomiky. Takže keď štát ovládol súkromnú banku, bolo jasné, že sa deje niečo vážne.
.prečo, podľa teba, došlo ku krachu?
Je to veľmi jednoduché. Stačilo pár týždňov, aby tomu aj taký jednoduchý človek, ako som ja, porozumel. Islandské banky sa stali 12-krát väčšími, než HDP celého Islandu. V normálnej, civilizovanej krajine tvorí bankový sektor nejakých 10 percent HDP. U nás to bolo 1 200 percent. Podstatou problému bolo to, že niekto jednoducho dovolil bankám rásť a rásť a rásť... No a potom prišla globálna ekonomická kríza a tieto banky to zmietlo z povrchu.
.kto je za to vinný?
To je veľmi ťažká otázka. Prvý deň krízy, v čierny pondelok 6. októbra, vystúpil v televízii predseda vlády a jedna z jeho prvých viet bola „Nehľadajme vinníkov, nerobme honbu na čarodejnice.“ Preto v nasledujúcich dňoch bola nad všetkým akási hmla. Pre mňa je to jasné. Finančný systém je v istom zmysle hra. No a tí, ktorí zadefinovali pravidlá tejto hry a mali dohliadať na ich dodržiavanie, sú primárni vinníci.
.máš na mysli národnú banku a vládu?
Predovšetkým vládu. Máme vládu Strany nezávislosti už viac než 15 rokov. Ona sprivatizovala banky a nastavila pravidlá tak, že mohli neprimerane rásť, ona nedokázala rozpoznať, že niečo nie je v poriadku. Nemyslím si však, že by to urobili cieľavedome. Skôr to bol dôsledok nedôslednosti a nepozornosti.
.čo ťa na tejto kríze najviac štve?
Pre sebavedomého Islanďana je nepríjemné vidieť svoju krajinu medzi štátmi tretieho sveta, ktoré sú odkázané na pomoc IMF. Je to poriadny pád. Štvú ma dve veci: Prvou je to, že po tom, ako došlo ku krachu, nikto nechce odstúpiť. Nikto nechce prevziať zodpovednosť. Držia sa pri moci zo všetkých síl. Ešte horšie je, že kríza sa ešte len začína. Takmer 200 nových nezamestnaných pribúda každý deň. To je pre Island obrovské číslo.
.ako sa začali diskusné stretnutia, ktoré organizuješ?
Najjednoduchším možným spôsobom. Na začiatku bol muž menom Gunnar, človek, ktorý má normálne zamestnanie a popritom sa venuje divadlu. Chcel niečo urobiť. Hnevalo ho, ako politici unikajú pred zodpovednosťou. Stretli sme sa, ja som bol tiež nahnevaný a zorganizovali sme otvorené diskusné stretnutie. Pozvali sme politikov, mnohí členovia parlamentu prišli a diskutovali sme s nimi. O týždeň sme takéto stretnutie zorganizovali znovu, už nás však bolo asi 800, prenajali sme si väčšiu sálu, prišli predsedovia parlamentných strán. Minulý týždeň boli témou médiá a ich zodpovednosť. Prišlo 2 000 ľudí. Z najbližšieho stretnutia bude priamy prenos v televízii. Politici, ktorí na tieto stretnutia prichádzajú, sú šokovaní z hnevu, ktorý je v ľuďoch. Nemali o tom ani poňatia. Žili vo svojom umelom svete.
.ako je niečo také možné v meste, kde každý každého pozná?
Neviem. Možno je to tým, že Islanďania nikdy proti ničomu neprotestovali. Nie je tu tradícia verejných protestov. Podobne nie je tradícia, že by nejaký minister bol donútený rezignovať. Ale tiež ma to prekvapuje.
.čo je cieľom stretnutí, ktoré organizuješ?
Prichádza čoraz viac ľudí, zaujímajú sa o verejné veci a kladú otázky. Niečo podstatné sa deje. Ľudí doteraz politika nezaujímala. A teraz zrazu chcú diskutovať, chcú vedieť, čo si myslia politici...
.chceš aby boli predčasné voľby?
Určite. Myslím, že by bolo pre Island správne, keby súčasný politický establišment prevzal zodpovednosť a nechal ľudí vo voľbách rozhodnúť, kto by mal viesť krajinu ďalej. Tí politici určite nechceli priviesť Island ku krachu, no mali by prevziať zodpovednosť. Neboli sme iba obeťami. Chcel by som založiť hnutie, ktoré bude viesť k novému premýšľaniu o demokracii na Islande.
.v čom je problém s islandskou demokraciou?
Systém je v poriadku. Ale odkedy sa David Oddsson stal premiérom, dal svojich ľudí na všetky kľúčové miesta. Za posledné roky sa znejasnilo rozdelenie moci. Myslím, že ľudia by mali mať viac možností priamej demokracie. Možno, že politické strany a hierarchia moci už v dnešnej dobe nefunguje. Neviem. Chcem vytvoril priestor na to, aby sme o týchto veciach mohli premýšľať.
.pokladáš sa za anarchistu?
Nikdy ma to tým smerom nelákalo. Ale je to krásna idea: spoločnosť, v ktorej nikto nevládne príliš dlho.
.a čo komunizmus?
Určite som presvedčený socialista. Myslím, že ľudia by si mali pomáhať.
.a to by mala byť zodpovednosť štátu?
Štát by mal zabezpečiť základné potreby, ako je napríklad zdravotná starostlivosť. Kapitalizmus však nepovažujem za úplne zlý. V jeho centre je totálna sloboda. A to nie je dobre, lebo kapitalizmus chce čoraz viac...
.ľudia, nie kapitalizmus, chcú viac...
Ľudia, ktorí veria v kapitalizmus.
.ja som vyrastal v socialistickej krajine a môžem ti povedať, že aj v nej ľudia chceli čoraz viac...
Chápem. Ja nechcem ľuďom brať slobodu, len si myslím, že popri individualizme by mala existovať aj nejaká kolektívna zodpovednosť, korigujúca bezhraničný liberalizmus. Zrejme potrebujeme jedno aj druhé. Ako v Škandinávii.
.v čom vidíš pozitívnu stránku tejto krízy?
Je to budíček pre našu krajinu. Ľudia si začínajú uvedomovať, že nič, čo tu máme, nie je samozrejmé. Že ak chcú niečo zmeniť, mali by sa aktívne zapájať do politiky a klásť politikom otázky. Zúčastniť sa raz za štyri roky na voľbách nestačí.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.