Aj za toto mohla tá krepá kreppa. Keby na Islande všetko jej vinou nezlacnelo, nekúpil by som si spiatočnú letenku do Isafjorduru a nezostal by som tam visieť v snehovej fujavici.
V centre Reykjavíku je letisko. Lieta sa z neho len na Island, do Grónska a na Faerské ostrovy. To letisko ma vždy lákalo. Lietadlá totiž pred pristátím letia tesne nad mestom a často sa kymácajú v silnom vetre. Bolo by fajn len si tak z neho niekde vyletieť. Ešte v teple a bezpečí redakcie som si pozrel destinácie spoločnosti Flúgfelág Íslands. Grónsko bolo na jednodňový výlet pridrahé, na juhu Islandu som už bol, čo tak letieť na sever? Úplný sever, kúsok od polárneho kruhu. To znamená Vestfjarda čiže Západné fjordy a ich „metropola“ Isafjordur. Odletím z Reykjavíku o štvrť na desať, o desiatej som tam, popozerám si mestečko a drsnú prírodu, o štvrtej poobede poletím naspäť a sobotný večer strávim v bujarom Reykjavíku. A hneď som si kúpil letenku.
Keď som sa s mojimi plánmi pochválil islandským kamarátom, krútili hlavami. Najviac Jón Kristinn: „Raz som išiel do Isafjorduru na víkend a vrátil som sa až o dva týždne — napadlo veľa snehu, lietadlá nelietali a cesty boli uzavreté. Odvtedy sa tam netúžim vrátiť.“ Varoval ma, no nedal som si povedať. A tak som v sobotu ráno nastupoval do malého vrtuľového lietadla. Po vzlietnutí nastala krátka romantická fáza letu. Popíjajúc kávu, pozoroval som more plné ľadovcov, strmé skalné zrázy, ľadové polia. Nádhera! Potom však s lietadlom začalo mykať. „Sú to len turbulencie,“ hovoril som si, no prvýkrát v živote som sa v lietadle naozaj bál. Spolucestujúci sa však pokojne rozprávali, čítali noviny — ako keby bolo všetko v poriadku. Pristátie bolo dramatické, ale úspešné. Keď som vystúpil z lietadla, cítil som sa ako v prírodopisnom filme: úzky fjord, zasnežená krajina, nikde okolo „letiska“ (bola to v skutočnosti len vyasfaltovaná rovina s malou búdkou na kraji) ani živej duše, cesta sa strácala niekde v horách. Skvelé, povedal som si. Presne toto som chcel! Ale nečítal som na internete, že letisko je na kraji Isafjorduru?
Tak kde je ten Isafjordur? Asi o polhodinu po nás prišiel autobus. Až v ňom som sa dozvedel, že sme núdzovo pristáli pri dedinke Thingeyri. Nič to. Autobus nás asi hodinu viezol po nádhernej prírode. Zamrznuté vodopády, rybárske domčeky, ľadovce, nízke subarktické slnko.
Isafjordur. Od spolucestujúcich sa dozvedám, že tu žije asi 2 000 ľudí, je tu pobočka univerzity a takmer všetci obyvatelia sú rybári. S hrdosťou mi ukazujú modernú budovu nemocnice a mestskej knižnice. „Prišla som sem pred dvadsiatimi rokmi a nechcem žiť nikde inde,“ hovorí mi staršia Švédka, ktorá sa do Západných fjordov vydala. Je to tu fakt krásne. Mestečko prejdem z jednej strany na druhú a naspäť, mám chuť si niekde sadnúť a niečo zjesť, ale pravdupovediac nemám kde. Je tu benzínová pumpa, cukráreň a hotel. Končím v hoteli s výhľadom na fjord. Dávam si práve žraločí stejk, keď mi zazvoní telefón. Islandské číslo. „Is it Juraj?“ Yes. Mladý muž z leteckej spoločnosti mi oznamuje, že let do Reykjavíku bude pravdepodobne znovu z Thingeyri, a tak ma prosí, aby som prišiel na isafjodrurské letisko o hodinu skôr. No problem. Aj tak tu už nemám veľmi čo robiť. Na letisku som prvý, postupne prichádzajú ďalší cestujúci. Čakáme. Vonku sa stmieva (sú tri hodiny popoludní), je jasno, no fúka ostrý vietor. Po polhodine čakania sa dozvedáme Jóbovu správu. Dnešný let je zrušený. Ďalší bude zajtra o 13.20.
Čo teraz? Vraciam sa do mesta, ubytujem sa v jedinom hoteli. Začína snežiť a je už úplná tma. A ešte nie je ani päť hodín. Nie je tu žiadna krčma či reštaurácia (v tej hotelovej je svadba). V tme a snehu sa ešte raz prejdem po meste. Od jedného konca na druhý. Nakúkam Islanďanom do okien, chodím po prístave, more hučí, je to strašidelné a fantastické. Skrehnutý sa vraciam do hotela. Čo keď lietadlo nepôjde ani zajtra? Čo urobím potom? Veď tu nemám ani len kefku na zuby. Ba ani knihu na čítanie. Púšťam sa do gideonovskej Biblie, prosím Boha o zmenu počasia. Nepokojný zaspávam.
O pol deviatej ráno je totálna tma, no všímam si, že vietor nefúka. Vďaka, Bože! S dobrou mysľou idem na raňajky. „Vyzerá, že počasie sa umúdrilo a dnes už poletíme,“ bodro vravím servírke. „No, neviem,“ hovorí ona. „Ide na nás snehová búrka.“ Údený losos sa mi zasekne v hrdle, kávu si beriem k počítaču na recepcii a idem na stránku aerolínií. „Let je nepotvrdený, ďalšie informácie o 11.00.“ Volám do Reykjavíku. „Možno poletíme,“ povzbudzuje ma letový operátor. O jedenástej sa dozvedám, že let je odsunutý na popoludnie...
Musím konať. „Čo robia ľudia, keď je zrušený let a oni sa musia dostať do Reykjavíku?“ pýtam sa na recepcii. „Idú autom,“ hovorí s úsmevom recepčná a dodáva, že je to 550 kilometrov a dá sa top stihnúť za 6 — 7 hodín. Ruším let a objednávam si auto z požičovne. Ak hneď vyrazím, mohol by som sa z fjordov vymotať pred zotmením. Keď už budem na hlavnej ceste A1, ktorá obopína celý ostrov (okrem fjordov), už bude dobre. V požičovni ešte skontrolujú stav ciest. „Námraza, snehové jazyky, nárazový vietor... Je to dobré,“ ubezpečuje ma pracovníčka požičovne. Pýta sa ma, či mám nabitý mobil a hovorí, aby som v prípade potreby okamžite volal číslo 112.
Vyrážam na cestu. Hneď, ako vyjdem z prvého fjordu (mám ich pred sebou osem) otvorí sa predo mnou oceán s obrovskými vlnami a ľadovými kryhami. Niečo také som nikdy nevidel. Nezastavujem ani nespomaľujem. Cesta mi nakoniec trvá 6 hodín. Počas prvej hodiny stretávam presne štyri autá, časť cesty je neasfaltovaná. Striedajú sa kamenné rokliny, ľadové púšte, zamrznuté lúky, neskôr pribudnú lávové polia. Do Reykjavíku prichádzam o šiestej večer. „Teraz môžeš povedať, že poznáš Island,“ hovorí mi pri večeri na počesť návratu z fjordov Hreinnova manželka Arna.
Poznám Island, hovorím si a ešte teraz, keď to píšem, mi srdce zviera úzkosť.
V centre Reykjavíku je letisko. Lieta sa z neho len na Island, do Grónska a na Faerské ostrovy. To letisko ma vždy lákalo. Lietadlá totiž pred pristátím letia tesne nad mestom a často sa kymácajú v silnom vetre. Bolo by fajn len si tak z neho niekde vyletieť. Ešte v teple a bezpečí redakcie som si pozrel destinácie spoločnosti Flúgfelág Íslands. Grónsko bolo na jednodňový výlet pridrahé, na juhu Islandu som už bol, čo tak letieť na sever? Úplný sever, kúsok od polárneho kruhu. To znamená Vestfjarda čiže Západné fjordy a ich „metropola“ Isafjordur. Odletím z Reykjavíku o štvrť na desať, o desiatej som tam, popozerám si mestečko a drsnú prírodu, o štvrtej poobede poletím naspäť a sobotný večer strávim v bujarom Reykjavíku. A hneď som si kúpil letenku.
Keď som sa s mojimi plánmi pochválil islandským kamarátom, krútili hlavami. Najviac Jón Kristinn: „Raz som išiel do Isafjorduru na víkend a vrátil som sa až o dva týždne — napadlo veľa snehu, lietadlá nelietali a cesty boli uzavreté. Odvtedy sa tam netúžim vrátiť.“ Varoval ma, no nedal som si povedať. A tak som v sobotu ráno nastupoval do malého vrtuľového lietadla. Po vzlietnutí nastala krátka romantická fáza letu. Popíjajúc kávu, pozoroval som more plné ľadovcov, strmé skalné zrázy, ľadové polia. Nádhera! Potom však s lietadlom začalo mykať. „Sú to len turbulencie,“ hovoril som si, no prvýkrát v živote som sa v lietadle naozaj bál. Spolucestujúci sa však pokojne rozprávali, čítali noviny — ako keby bolo všetko v poriadku. Pristátie bolo dramatické, ale úspešné. Keď som vystúpil z lietadla, cítil som sa ako v prírodopisnom filme: úzky fjord, zasnežená krajina, nikde okolo „letiska“ (bola to v skutočnosti len vyasfaltovaná rovina s malou búdkou na kraji) ani živej duše, cesta sa strácala niekde v horách. Skvelé, povedal som si. Presne toto som chcel! Ale nečítal som na internete, že letisko je na kraji Isafjorduru?
Tak kde je ten Isafjordur? Asi o polhodinu po nás prišiel autobus. Až v ňom som sa dozvedel, že sme núdzovo pristáli pri dedinke Thingeyri. Nič to. Autobus nás asi hodinu viezol po nádhernej prírode. Zamrznuté vodopády, rybárske domčeky, ľadovce, nízke subarktické slnko.
Isafjordur. Od spolucestujúcich sa dozvedám, že tu žije asi 2 000 ľudí, je tu pobočka univerzity a takmer všetci obyvatelia sú rybári. S hrdosťou mi ukazujú modernú budovu nemocnice a mestskej knižnice. „Prišla som sem pred dvadsiatimi rokmi a nechcem žiť nikde inde,“ hovorí mi staršia Švédka, ktorá sa do Západných fjordov vydala. Je to tu fakt krásne. Mestečko prejdem z jednej strany na druhú a naspäť, mám chuť si niekde sadnúť a niečo zjesť, ale pravdupovediac nemám kde. Je tu benzínová pumpa, cukráreň a hotel. Končím v hoteli s výhľadom na fjord. Dávam si práve žraločí stejk, keď mi zazvoní telefón. Islandské číslo. „Is it Juraj?“ Yes. Mladý muž z leteckej spoločnosti mi oznamuje, že let do Reykjavíku bude pravdepodobne znovu z Thingeyri, a tak ma prosí, aby som prišiel na isafjodrurské letisko o hodinu skôr. No problem. Aj tak tu už nemám veľmi čo robiť. Na letisku som prvý, postupne prichádzajú ďalší cestujúci. Čakáme. Vonku sa stmieva (sú tri hodiny popoludní), je jasno, no fúka ostrý vietor. Po polhodine čakania sa dozvedáme Jóbovu správu. Dnešný let je zrušený. Ďalší bude zajtra o 13.20.
Čo teraz? Vraciam sa do mesta, ubytujem sa v jedinom hoteli. Začína snežiť a je už úplná tma. A ešte nie je ani päť hodín. Nie je tu žiadna krčma či reštaurácia (v tej hotelovej je svadba). V tme a snehu sa ešte raz prejdem po meste. Od jedného konca na druhý. Nakúkam Islanďanom do okien, chodím po prístave, more hučí, je to strašidelné a fantastické. Skrehnutý sa vraciam do hotela. Čo keď lietadlo nepôjde ani zajtra? Čo urobím potom? Veď tu nemám ani len kefku na zuby. Ba ani knihu na čítanie. Púšťam sa do gideonovskej Biblie, prosím Boha o zmenu počasia. Nepokojný zaspávam.
O pol deviatej ráno je totálna tma, no všímam si, že vietor nefúka. Vďaka, Bože! S dobrou mysľou idem na raňajky. „Vyzerá, že počasie sa umúdrilo a dnes už poletíme,“ bodro vravím servírke. „No, neviem,“ hovorí ona. „Ide na nás snehová búrka.“ Údený losos sa mi zasekne v hrdle, kávu si beriem k počítaču na recepcii a idem na stránku aerolínií. „Let je nepotvrdený, ďalšie informácie o 11.00.“ Volám do Reykjavíku. „Možno poletíme,“ povzbudzuje ma letový operátor. O jedenástej sa dozvedám, že let je odsunutý na popoludnie...
Musím konať. „Čo robia ľudia, keď je zrušený let a oni sa musia dostať do Reykjavíku?“ pýtam sa na recepcii. „Idú autom,“ hovorí s úsmevom recepčná a dodáva, že je to 550 kilometrov a dá sa top stihnúť za 6 — 7 hodín. Ruším let a objednávam si auto z požičovne. Ak hneď vyrazím, mohol by som sa z fjordov vymotať pred zotmením. Keď už budem na hlavnej ceste A1, ktorá obopína celý ostrov (okrem fjordov), už bude dobre. V požičovni ešte skontrolujú stav ciest. „Námraza, snehové jazyky, nárazový vietor... Je to dobré,“ ubezpečuje ma pracovníčka požičovne. Pýta sa ma, či mám nabitý mobil a hovorí, aby som v prípade potreby okamžite volal číslo 112.
Vyrážam na cestu. Hneď, ako vyjdem z prvého fjordu (mám ich pred sebou osem) otvorí sa predo mnou oceán s obrovskými vlnami a ľadovými kryhami. Niečo také som nikdy nevidel. Nezastavujem ani nespomaľujem. Cesta mi nakoniec trvá 6 hodín. Počas prvej hodiny stretávam presne štyri autá, časť cesty je neasfaltovaná. Striedajú sa kamenné rokliny, ľadové púšte, zamrznuté lúky, neskôr pribudnú lávové polia. Do Reykjavíku prichádzam o šiestej večer. „Teraz môžeš povedať, že poznáš Island,“ hovorí mi pri večeri na počesť návratu z fjordov Hreinnova manželka Arna.
Poznám Island, hovorím si a ešte teraz, keď to píšem, mi srdce zviera úzkosť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.