„Vitaj v centre svetovej ekonomickej krízy,“ víta ma Hreinn vo svojom dome v centre Reykjavíku. Hoci sa už nejaký čas poznáme, nie som si istý, či to myslí vážne, alebo vtipkuje. „Už si si všimol nejaké zmeny od tvojej minulej návštevy?“, pýta sa a napriek tomu, že som si istý, čo chce počuť,
odpovedám: „Áno.“ Do krajiny som priletel len pred hodinou, Hreinn je prekvapený. „Keď som si z bankomatu na letisku vyberal islandské koruny, zo slovenského účtu mi ubudlo podstatne menej, než som očakával...“
Na Island som sa vybral kvôli ekonomickej kríze. „Kreppa“ — tak ju nazývajú Islanďania a vydávajú pritom zvuk, ako keby sa trhal papier. Čo sa tu vlastne trhá? Len papier, alebo aj niečo podstatnejšie? Čo „kreppu“ spôsobilo a ako sa dotýka „normálnych ľudí“? A aká je teraz v jednej z najzvláštnejších krajín sveta nálada?
S týmito otázkami som si v Štokholme sadal do lietadla spoločnosti Icelandair, na ktorom o tri hodiny neskôr pristávam na medzinárodnom letisku v Keflavíku.
.medzi lávou a oceánom
V lietadle krízu (našťastie) necítiť. Skôr naopak: vybavenie je zbrusu nové, napriek relatívne krátkemu letu si aj cestujúci v „economy class“ môže vybrať z množstva filmov, hudby, hier a za malý príplatok dostane aj celkom slušné francúzske víno. Dokonca aj nohy sa dajú pohodlne vystrieť. Medzi akčnými trilermi a romantickými komédiami si vyberám film Heima, ktorý natočila najznámejšia islandská kapela Sigur Rós pred dvoma rokmi ako výraz nepatetického patriotizmu a lásky k svojej krajine. Silný film. Ešte silnejší však začína asi hodinu pred pristátím, keď sa lietadlo priblíži k Islandu. Nikdy predtým som túto krajinu mora, skál a ľadu nevidel z výšky takto odhalenú a zapadajúcim slnkom divadelne nasvietenú.
Na prvý pohľad vyzerá ako neobývaný ostrov. Aj na druhý a tretí. Veď to skoro tak aj je. Na území viac než dvakrát väčšom ako Slovensko žije len o niečo viac ľudí ako v Košiciach. Väčšinu ostrova tvorí chladná kamenná a ľadová pustatina, ktorá vyzerá síce úchvatne, no neprežila by na nej ani polárna líška (ktorá je ináč jediným cicavcom, žijúcim na Islande vo voľnej prírode). Len na pobreží sú malé mestečká, či lepšie povedané osady, ktoré pred stovkami rokov založili vikinskí rybári. Až krátko pred pristátím sa objavujú svetlá mesta — v Reykjavíku a jeho satelitoch žije dve tretiny, teda asi 200-tisíc obyvateľov ostrova.
Kráčajúc po letiskových termináloch človeka zaujme to, čo si predtým nevšímal: reklamy. Landsbanki, Kaupthing, Glitnir. To sú názvy (všetkých) troch islandských bánk. Ich farebné logá vyjadrujúce úspech, istotu a sebavedomie sa zo dňa na deň — presnejšie od piatku 3. októbra do pondelka 6. októbra 2008 — zmenili na bizarné symboly smiešnych (v lepšom prípade), či rovno podvodníckych organizácií. Asi ako nápisy BMG či Horizont pred pár rokmi v úplne inej krajine.
Ale ináč funguje všetko perfektne. Bankomat, požičovňa áut, kaviareň, duty-free shop. Colníci sa na cestujúcich usmievajú ako pred rokom, keď som bol na Islande naposledy. A podobne ako vtedy, nikde nevidím policajta. Aj vodiči majú trpezlivosť so slovenským šoférom, ktorý v malom Nissane prvýkrát v živote zápasí s automatickou prevodovkou (čo sa prejavuje nečakaným „flekovaním“ vždy, keď noha zvyknutá na spojku šliapne na brzdu).
Sú štyri hodiny popoludní, keď sa primeranou rýchlosťou blížim k Reykjavíku. Z lietadla vyzeralo všetko slnečné a krásne, na zemi fúka ostrý vietor, poletuje sneh, slnko práve zapadlo a od oceánu sa na ostrov valia temné mračná. Znovu si uvedomujem paradox Islandu. Na jednej strane zlovestne rozbúrený oceán, na druhej deprimujúco prázdne lávové polia. Medzi nimi civilizácia. Medzi Keflavíkom a Reykjavíkom má podobu osvetlenej diaľnice, neskôr vchádzate do moderného mesta s príjemnými farebnými domčekmi, so shopping malls na predmestí a čulou, kozmopolitnou kultúrou v centre. Všetko je čisté, upravené. „Don´t Worry, Be Happy!“ čítam veľký, zjavne na kolene vyrobený nápis na oknách akejsi inštitúcie kúsok od reykjavického prístavu. Míňam Hofni, neveľký dom s výhľadom na more a majestátnu horu Esja, v ktorom sa v roku 1986 stretol Reagan s Gorbačovom, spomaľujem na tridsiatku (ako všetci vodiči) a prechádzam centrom mesta. Na miernej vyvýšenine vidím dve staršie drevené budovy, ktoré by na Slovensku považovali za trochu väčšie horské chaty. Tu v jednej z nich sídli prezident a v druhej vláda. Prejdem cez most ponad jazero Tjörnin, vidím, že budovy parlamentu a radnice sú na svojom mieste a popri národnej knižnici vchádzam do štvrte Vesturbaer, ktorá je v Reykjavíku znovu mojím domovom. Až keď vystupujem z auta, uvedomím si, aká je vonku nepríjemná zima.
Taký je Island. Zo všetkých strán divoké prírodné živly, medzi nimi vklinená sebavedomá civilizácia. Počas najbližších dní si na to viackrát spomeniem.
.sága o kríze
Nie je úplne jasné, kedy Island „vznikol“. Teda ostrov pokrytý lávou, ľadom a zelenou trávou tu bol zrejme dosť dlho. Za začiatok islandskej histórie sa však považuje rok 874, keď sa na ostrove usadil dobrodruh Ingólfur Arnarson. Pricestoval z Nórska a na Islande sa mu zjavne zapáčilo. Zlákali ho zelené pastviny a asi aj túžba objavovať a osídľovať nové územia. Bol to veľký človek, ktorý sa neuspokojil s provinciou, ale mieril rovno do hlavného mesta — svoj dom si postavil presne tam, kde neskôr vyrástol Reykjavík. Vtedy to síce bola pustatina zahalená parou z teplých prameňov, ale to je druhá vec. Vďační Reykjavíčania mu o 1 100 rokov postavili rovno v strede mesta monumentálnu (no napriek tomu celkom peknú) sochu.
Ďalšie storočia sa ostrov rozvíjal najprv ako súčasť nórskeho, neskôr dánskeho kráľovstva. Hoci tu nebola nikdy vojna — dokonca ani miestni zemepáni medzi sebou intenzívnejšie nebojovali — zemský raj to nebol ani na pohľad. Krajina sa rozvíjala v permanentnom boji s prírodou. Občas pomohlo globálne oteplenie (v 14. a 15. storočí tu dokonca rástli stromy), inokedy prísna kresťanská disciplína, ktorej súčasťou boli piatkové pôsty — vďaka ním sa rapídne zvýšil obchod s rybami, ktorých bolo a je v okolí Islandu viac než dosť. Obdobia nádejného rozvoja sa striedali s katastrofami — z času na čas vybuchla sopka a obyvateľov zmietla do mora, inokedy ostrov zasiahla morová epidémia. Islandskí rybári, chovatelia dobytka a obchodníci sa však nikdy nenechali znechutiť. A nemysleli vždy len na prežitie. Písali nádherné ságy, skladali poéziu a piesne. Tie ságy sa, mimochodom, dodnes dobre čítajú. Ako svojho času napísal Milan Kundera, ktorý má na Islande jeden zo svojich dvoch domovov, „keby ságy boli napísané vo „veľkom“ jazyku, stali by sa dávno súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva.“ Takto ich čítame len v prekladoch a ich pôsobivý odraz vidíme v diele Tolkiena či Lewisa.
Ságy hovoria o hrdinských aj zbabelých činoch konkrétnych ľudí, ktorí žili v komplikovanej historickej situácii. Je v nich málo hrdinov v nadživotnej veľkosti, takmer všetci by mohli byť našimi súčasníkmi. Preto nie je neprimerané pokúsiť sa napísať „ságu o kríze“, ktorá v súčasnosti na Islande prebieha. Na rozdiel od starých autorov nám chýba časový odstup a mnohé informácie sú stále nejasné. Preto pôjde iba o stručný náčrt.
Príbeh by sa mohol začať v roku 1944, keď Island získal nezávislosť. Nemusel o ňu bojovať, jednoducho ju „dostal“. Na ostrove vypísali plebiscit, jeho výsledkom bola túžba po osamostatnení, a tak sa 20. mája 1944 osamostatnil. Dve sochy pred úradom islandského prezidenta to znázorňujú vo výstižnej umeleckej skratke. Vpravo stojí dánsky kráľ Kristián X. a vo vystretej ruke drží dokument o nezávislosti. Pár metrov od neho je socha Sveinna Björnssona, prvého islandského prezidenta. Aj jeho ruka je vystretá — čaká na dokument, ktorý mu podáva kráľ. Také jednoduché to bolo.
Island sa v roku 1949 stal členom NATO a od roku 1951 (do roku 2006) sa o jeho bezpečnosť starala americká armáda, keďže vlastnú nemá. Od toho času začala neveľká islandská ekonomika prudko rásť. Najprv rybársky priemysel, potom hlinikárne, neskôr turistický priemysel, cestovanie a služby. V roku 1992 podpísal Island zmluvu o pričlenení do Európskej ekonomickej oblasti (EEA). Zhruba v tom istom období sa začala dlhá vláda liberálnej Strany nezávislosti (po islandsky: Sjálfstæðisflokkurinn), väčšinou v širokej koalícii so sociálno-demokratickou Alianciou (Samfylkingin). Celé toto obdobie bol premiérom David Oddsson, dnešný guvernér Islandskej národnej banky.
Niekedy okolo roku 2000 sa začalo zlaté obdobie islandského bankovníctva. Dve štátne banky (Landsbannki a Kaupthing) boli sprivatizované, vznikla ďalšia súkromná banka Glitnir. Vďaka šikovnosti bankových obchodníkov, a aj v dôsledku zníženia právomocí centrálnej banky (zákonom z roku 1996), tri komerčné banky rozprávkovo rástli. V posledných rokoch rástli „neprimerane“. „Ťažili z islandského kreditu vo svete,“ hovorí pre .týždeň honorárny konzul Slovenska na Islande, podnikateľ (a brat guvernéra Islandskej centrálnej banky Davida Oddssona) Runolfur Oddsson. Banky expandovali najmä v zahraničí, kde sa mimoriadne aktívne zapájali do nafukovania „pôžičkovej bubliny“. Majetok sa neuveriteľne znásoboval. Napríklad banka Kaupthing bola podľa Runolfura v roku 2001 privatizovaná za 12 miliárd Islandských korún (ISK), jej majetok krátko pred spľasnutím bubliny, začiatkom roka 2008, bol niekde medzi 200 a 300 miliárd ISK. Majetok bánk sa vyšplhal až na úroveň 12-násobka hrubého domáceho produktu Islandu. A potom prišla hypotekárna kríza...
V jej dôsledku vyschli úverové zdroje a banky padli ako záchod postavený z karát. Dostali sa znovu do rúk štátu, ktorý však nemal finančnú silu na to, aby do nich napumpoval potrebné peniaze a tým ich udržal nad vodou. Následne sa prepadla hodnota islandskej meny (na niekoľko dní bola zastavená jej zmeniteľnosť) a s ňou aj hodnota a hlavne kredibilita veľkých islandských firiem. Nato sa zastavili práce na väčšine stavenísk, ľudia prišli o úspory a keďže mnoho hypoték bolo v dolároch a eurách (lebo tak to bolo ešte pred rokom výhodné), ich majitelia sa dostali do platobnej neschopnosti.
.prečo?
„Naozaj sme takí hlúpi, ako teraz vyzeráme?“ kladie si rečnícku otázku nahnevaný Jón Kristinn Snaehólm, známy islandský novinár, keď mi šoférujúc vysvetľuje príčiny a dôsledky islandskej krízy. Hoci sa ho pokúšam upokojiť konštatovaním, že podľa mňa Islanďania nevyzerajú vôbec hlúpo (na ceste je ľad a Jón úmerne s hnevom šliape na plyn), tá otázka je v skutočnosti jednou z kľúčových.
Keď som bol na Islande pred rokom, sebavedomie miestnych obyvateľov bolo cítiť všade. Bolo to pochopiteľné. Island bol jednou z najbohatších krajín na svete, ešte aj Západoeurópania sa tam museli cítiť ako chudobní príbuzní. Na čo siahli, to sa im podarilo: boli na špičke v ekonomike, finančníctve, v prístave kotvila prvá loď na svete poháňaná vodíkom, v obchodoch a kaviarňach ste nenašli islandského predavača či čašníka, ešte aj ryby ako keby siete islandských rybárov dobrovoľne vyhľadávali a optimisti sa s nádejou zmieňovali o globálnom otepľovaní (a o farmárskych možnostiach, ktoré so sebou prinesie) .
To tí šikovní a prezieraví Islanďania nevideli evidentné riziká? „Už v januári 2008 mi jeden bankár hovoril, že výhľady nevyzerajú dobre,“ hovorí Runolfur Oddsson, ale kritické hlasy boli zriedkavé a nikto ich nechcel brať vážne. „V centre bankového biznisu bola malá skupina ľudí — mohlo ich byť asi päťdesiat,“ vraví Runolfur. „Zarábali obrovské sumy peňazí, investovali do akcií, navzájom si požičiavali, kupovali pozemky v Španielsku, paláce v Taliansku, vily v Beverly Hills, obchodné siete v Anglicku a Dánsku, investovali do amerických aerolínií.“ Okrem toho títo, väčšinou mladí ľudia nakupovali súkromné lietadlá a luxusné terénne autá. „Keď Toyota priniesla na trh nový model luxusného teréniaka, na Islande si ho objednalo 400 ľudí,“ hovorí Runolfur a dodáva, že napríklad v Rusku len 250. „Bolo to absurdné,“ hovorí so znechutením.
Keďže je Island malý, životný štýl malej skupiny ľudí rýchlo ovplyvní mnohých ďalších. Tí si však na svoje luxusné výdavky museli požičiavať. Pre obyčajného Islanďana to neboli dobré časy. Ceny sa stále zvyšovali, drvivá väčšina sa zadlžila. „My, ktorí sme to videli ináč, sme boli považovaní za divných,“ hovorí Runolfur a ilustruje to vlastným príkladom: „Asi pred rokom mi ponúkli investičnú príležitosť. „Nie je to nič veľké, ide len o 1 miliardu ISK,“ hovorí mi mladý muž v banke. „Jedna miliarda nie je nič veľké“? pýtam sa ho. Veď za to môžeš žiť celý život ako kráľ. On mi hovorí, že stačí ak zaplatím 10 percent, ostatné mi požičia banka. Ja mu na to vravím, že aj 100 miliónov sú peniaze. On však vedel, že na mojom majetku nie je žiadna hypotéka, a tak mi navrhol, aby som ho založil a požičal si ešte viac.“ Runolfur si nakoniec nič nepožičal a „menšiu investíciu“ odmietol. Ten príklad však o absurdnosti, ktorá ku kríze viedla, hovorí veľa.
Jón Kristinn sa medzitým upokojil a s chladnou hlavou mi vysvetlil príčiny „kreppy“. Môže za ňu v prvom rade celosvetová finančná kríza, ktorá sa prejavuje všade, Island však zasiahla s mimoriadnou silou. Ďalším dôvodom je podľa neho neschopnosť či neochota centrálnej banky a úradu bankového dohľadu zachytiť signály problémov („Všímali si len záväzky a pohľadávky bánk a nie ich štruktúru,“ hovorí Jón Kristinn) a na ich základe konať. No a nakoniec je podľa neho vinný aj neprimeraný rast finančného sektora, ktorý za sebou ťahal celú ekonomiku.
.musíme držať spolu
Halla Gunnarsdótir je napriek svojmu veku (ešte nemá ani 30 rokov) a tínedžerskému výzoru rešpektovanou novinárkou. Pracuje v najväčšom denníku Morgunbladid, kde má na starosti domácu politiku. Jej najčastejším pracoviskom je Athingi, teda islandský parlament. Práve v ňom máme dohodnutý „pracovný obed“. „Pri vstupe do parlamentu povedz, že ideš za mnou a oni ma zavolajú,“ píše mi v esemeske. Presne v dohodnutý čas som na mieste. Pripravil som si pas a novinársky preukaz a vstupujem dnu. Pri okienku spomeniem Hallu (na Islande sa všetci vrátane politikov oslovujú len krstnými menami), uniformovaný muž povie „Oukej“, vytočí nejaké telefónne číslo a povie mi, že Halla tu bude za minútku. Keď poslušne stojím pred jeho okienkom, s nechápavým úsmevom mi povie, že pokojne môžem ísť ďalej, „veď vonku je chladno.“ Vyťahujem preukaz totožnosti a on ma znovu, bez toho, aby oň prejavil záujem, uisťuje, že všetko je oukej. Prichádza veselá, usmievavá Halla (keby som nevedel, že má skončenú univerzitu, hádal by som jej 17 rokov) v džínsoch a islandskom svetri. Vedie ma hore schodmi do „kantíny“. Pri stoloch sedia poslanci, ministri, novinári. Zdravím sa s Ármannom Ólafssonom, poslancom za vládnu Stranu nezávislosti, s ktorým ma deň predtým zoznámil Jón Kristinn, registrujem premiéra Gerda Haardeho, sediaceho pri vedľajšom stole.
„Súčasný establišment musí odísť,“ hovorí Halla, keď si sadneme k obedu. Vysvetľuje mi, že celkom logicky vina za krízu padá na Davida Oddssona, bývalého premiéra a v súčasnosti guvernéra centrálnej banky. „Je to trochu nespravodlivé,“ hovorí. „Vinní boli všetci, ktorí v tom išli. Bolo to ako alkohol. Vieš, že ťa bude bolieť hlava, ale napriek tomu piješ, lebo práve v tej chvíli to je príjemné.“ Cieľom protestných zhromaždení, ktoré sa každú sobotu konajú pred parlamentom, sú predčasné voľby. Tie však budú podľa Hally reálne, len ak Strana nezávislosti na svojom januárovom sneme odmietne budúce členstvo v EÚ. Sociálni demokrati ho totiž dlhodobo presadzujú a ak sa so svojím koaličným partnerom v tejto veci nezhodnú, budú za skoršie voľby. „Je to tak 50 na 50,“ hovorí Halla, keď sa jej pýtam, aká je šanca predčasných volieb. „Vieš čo je na tom všetkom najnechutnejšie?“ pýta sa ma. „Keď zrazu politici a bankári hovoria, že musíme držať spolu a radia nám, aby sme viac času trávili so svojimi rodinami. Ale veď my sme trávili čas s rodinami aj doteraz. To bol ich problém, nie náš,“ hovorí nahnevaná Halla a dáva mi do pozornosti síce menej dramatické, ale pravdepodobne oveľa dôležitejšie verejné diskusie, ktoré sa každý týždeň konajú v divadlách a koncertných sálach. „Chcel by si sa stretnúť s ich organizátorom?“ pýta sa ma a vzápätí mi dohaduje večerné stretnutie v kaviarni. Jeho výsledkom je rozhovor s Davidom Stefánssonom, ktorý si môžete prečítať v rámčeku.
Presne o pol druhej zaznie v kantíne gong. Koniec polhodinovej obedňajšej prestávky. Poslanci — všetci do jedného — sa dvíhajú a o pár minút pokračujú v rokovaní. Novinári odchádzajú hneď za nimi. S Islandom to nemôže byť až také zlé...
.chytiť si vlastnú rybu
„Začína to byť tvrdé,“ hovorí mi slovenský predavač v jednom z obchodov v centre Reykjavíku. Spoznal ma podľa kreditnej karty, zaspomínali sme si na Lampu, ktorú mal rád, na Rádio FM, ktoré počúva a .týždeň, ktorý pravidelne číta. „Mysleli sme si, že príde viac turistov, ale zatiaľ to nie je ‚nic moc‘“. Hovorí, že veľa Poliakov už odišlo domov, lebo práca na Islande sa čoraz menej oplatí.
Poliaci. Pred rokom o ich prítomnosti svedčil len poľský nápis v samoobsluhe („Každá krádež je na Islande trestným činom! Obchod je sledovaný kamerami!“), teraz sú ich plné noviny. Všade sa píše, ako majú Island radi, ako dobre sa tu cítia. V televíznych správach vidím jeden deň reportáž z akýchsi osláv islandsko-poľského priateľstva (!) a druhý deň reportáž o možnostiach práce v Poľsku (!!). Pre Islanďanov, samozrejme (!!!). „Poliaci nám dali pôžičku, aj keď sme to od nich nežiadali,“ hovorí mi Runolfur, „a na to tak skoro nezabudneme.“ Tá kríza niečo naozaj zmenila.
„Myslím si, že kríza prišla v pravý čas,“ hovorí môj priateľ Hreinn. Jej dôsledky nijako nezľahčuje: „Je to len začiatok, najhorší bude budúci rok,“ hovorí. Hreinn pracuje v školstve a roky vedie filozofický krúžok pre 13-ročné deti. „Posledné roky sme sa celkom pobláznili. Mysleli sme iba na peniaze a zabúdali sme na skutočné hodnoty,“ hovorí s filozofickou vyrovnanosťou. „Musíme sa vrátiť k tomu, čo je nám vlastné — k normálnej práci, štúdiu, literatúre, kultúre. Tak sme prežili aj oveľa ťažšie krízy,“ vraví múdry Hreinn a odkazuje ma na staré ságy.
Bohémsky novinár Jón Kristinn s ním pri pohári piva Víking súhlasí: „Stučneli sme a zabudli sme rozmýšľať a pracovať. Keby ten boom trval dlhšie, je celkom možné, že by sme sa to už nikdy znovu nenaučili.“ Jeho pohľad do budúcnosti je optimistický: „Manželka znovu začala pliesť svetre, menej jeme v reštauráciách.“ Napriek liberálnemu kapitalizmu je Island podľa neho predsa len škandinávskym sociálnym štátom, v ktorom nikto neumrie od hladu alebo od zimy. „Už teraz prešiel v parlamente zákon o predĺžení hypotekárnych pôžičiek a o tom, že ani tých, ktorí ich nebudú môcť splácať, nebudú môcť vyhodiť z bytov. Skutočná kríza je v Zimbabwe, tu máme len menšiu chorobu z blahobytu .“ Hovorí mi o podnikateľoch, ktorí vytvorili novú technológiu zberu mušlí, o superhlbokých vrtoch, ktoré dávajú obrovské množstvo energie. „Firmy ako Google a Microsoft tu plánujú postaviť databázové centrá — je tu čistá a lacná energia. Nezabúdaj, že toto je krajina s takmer dokonalou infraštruktúrou, kde všetko funguje.“ Súhlasím.
„Musíme sa znovu naučiť chytiť si svoju vlastnú rybu.“ hovorí Jón Kristinn Snaehólm a nemyslí to úplne ako metaforu.
.ešte je tu hudba
Keď som Jónovi prezradil, že som kultúrny a nie ekonomický novinár, spýtal sa ma, či poznám skupinu Sigur Rós. „Samozrejme, v nedeľu idem na ich koncert v Laugardalhöll,“ odpovedal som, no Jón už v tej chvíli niekomu telefonoval. Asi po minúte hovoru sa na mňa — stále s telefónom v ruke — otočil: „Chceš sa stretnúť s ich manažérom?“
Bolo to naozaj tak. V môj posledný večer na Islande mala v Reykjavíku špeciálny domáci koncert skupina Sigur Rós. A dva dni predtým som vstúpil do kancelárie agentúry True North v centre Reykjavíku. Kári Sturlusson niečo ťukal do laptopu a bol zjavne „busy“. Napriek tomu mi ponúkol kávu a ako keby mal pred sebou všetok čas na svete, sadli sme si za stôl v kuchynke zapratanej riadmi a dlho debatovali o hudbe, ktorú máme radi. Kári s členmi Sigur Rós vyrastal, organizuje ich koncerty, produkuje filmy a klipy a je ich manažér na Islande (svetový manažment majú v Londýne). „Island je zvláštny,“ hovorí, keď sa ho pýtam, ako je možné, že tu je toľko zaujímavej hudby. „Je tu stará tradícia speváckych zborov — v každej obci sú najmenej dva. Počas zimných večerov sa Islanďania stretávajú a spievajú. Preto je tu veľký záujem o hudbu. Ľudia chodia na koncerty, kupujú platne a často aj sami hrajú. Je to jednoduché. V pondelok dáš dokopy kapelu, v piatok máš koncert v niektorej z kaviarní a v nedeľu už máš spoľahlivú spätnú väzbu,“ hovorí blonďavý, bradatý Kári. A tajomstvo Sigur Rós? „Nie je nijaké. Oni robia hudbu, aká sa im páči a zdá sa, že svojou zvláštnosťou a hĺbkou je atraktívna pre Európana, Američana a Japonca rovnako ako pre Islanďana. Idú vedome proti prúdu a ignorujú všetky trendy. A ešte si pritom uchovávajú pocit tajomstva. Nedávajú rozhovory, sú plachí na verejnosti. Tu doma je to však iné. Veď uvidíš v nedeľu,“ hovorí Kári a pozýva ma na „after party“ po koncerte.
Medzitým do jeho kancelárie vošiel starší muž a obidvoch nás familiárne zdraví. Veru, že mi je nejaký povedomý. „My sa predsa poznáme z bazéna,“ hovorí mi, keď si podávame ruky. Je to Egill Erlendsson, šéf legendárneho vydavateľstva Smekkleysa, kde začínala Björk, GusGus aj Sigur Rós. Skutočne sme sa ráno spolu „varili“ v horúcej vode miestneho otvoreného kúpaliska (vonku mrzlo a fúkalo, my sme sa zohrievali v bazéne — to je islandské špecifikum). Vysvitlo, že bývame obaja vo Vesturbaer a deň začíname na tom istom kúpalisku (kúpalísk je v Reykjavíku veľa a veľa obyvateľov mesta v jednom z nich každé ráno jedno z nich navštívi). Obidvoch sa pýtam na dopady ekonomickej krízy. Obidvaja sú optimistickí. „V niektorých veciach musíme viac šetriť, ale ináč to ide,“ hovorí Egill a Kári súhlasne kýva hlavou.
Koncert Sigur Rós je udalosťou „celonárodného významu“. Niekoľko dní sa o ňom píše na prvých stranách novín, hádzanárska hala Laugardarhöll je vypredaná. Koncert bol výborný. Inokedy mĺkvy spevák Jónsi skoro každú pieseň uvádza, kapela (len vo štvorici, teda bez sláčikov a dychových nástrojov) hrá o niečo tvrdšie, než býva zvykom, diváci visia na každej note — miestami je hrobové ticho, vzápätí ho striedajú vlny šialeného aplauzu. Zaznejú všetky hity, posledným prídavkom je veselá pieseň Gobbledigook.
„Toto je krajina, v ktorej chcem žiť,“ hovorí Miro, fanúšik Vrbovských víťazov a Karpatských chrbátov, ktorý už dva roky robí v Reykjavíku poštára. „Toľko krásy a zaujímavých ľudí je málokde na svete,“ hovorí, hoci ho pred športovou halou lomcuje zima. Lúčime sa, ja odchádzam do klubu NASA v centre mesta, kde spolu s členmi Sigur Rós (ktorí sú všetko, len nie plachí) oslavujeme koniec svetového turné a návrat kapely domov. Do tanca hrá stará rokenrolová kapela, popíjame šampanské, tí, ktorí majú chuť, tancujú.
Vonku je treskúci mráz a fúka ostrý vietor. Dnu je krása, teplo a civilizácia. Islanďania zvládli už aj ťažšie veci, než je jedna kreppa. Na Island som prišiel s obavami, domov odchádzam s nádejou.
odpovedám: „Áno.“ Do krajiny som priletel len pred hodinou, Hreinn je prekvapený. „Keď som si z bankomatu na letisku vyberal islandské koruny, zo slovenského účtu mi ubudlo podstatne menej, než som očakával...“
Na Island som sa vybral kvôli ekonomickej kríze. „Kreppa“ — tak ju nazývajú Islanďania a vydávajú pritom zvuk, ako keby sa trhal papier. Čo sa tu vlastne trhá? Len papier, alebo aj niečo podstatnejšie? Čo „kreppu“ spôsobilo a ako sa dotýka „normálnych ľudí“? A aká je teraz v jednej z najzvláštnejších krajín sveta nálada?
S týmito otázkami som si v Štokholme sadal do lietadla spoločnosti Icelandair, na ktorom o tri hodiny neskôr pristávam na medzinárodnom letisku v Keflavíku.
.medzi lávou a oceánom
V lietadle krízu (našťastie) necítiť. Skôr naopak: vybavenie je zbrusu nové, napriek relatívne krátkemu letu si aj cestujúci v „economy class“ môže vybrať z množstva filmov, hudby, hier a za malý príplatok dostane aj celkom slušné francúzske víno. Dokonca aj nohy sa dajú pohodlne vystrieť. Medzi akčnými trilermi a romantickými komédiami si vyberám film Heima, ktorý natočila najznámejšia islandská kapela Sigur Rós pred dvoma rokmi ako výraz nepatetického patriotizmu a lásky k svojej krajine. Silný film. Ešte silnejší však začína asi hodinu pred pristátím, keď sa lietadlo priblíži k Islandu. Nikdy predtým som túto krajinu mora, skál a ľadu nevidel z výšky takto odhalenú a zapadajúcim slnkom divadelne nasvietenú.
Na prvý pohľad vyzerá ako neobývaný ostrov. Aj na druhý a tretí. Veď to skoro tak aj je. Na území viac než dvakrát väčšom ako Slovensko žije len o niečo viac ľudí ako v Košiciach. Väčšinu ostrova tvorí chladná kamenná a ľadová pustatina, ktorá vyzerá síce úchvatne, no neprežila by na nej ani polárna líška (ktorá je ináč jediným cicavcom, žijúcim na Islande vo voľnej prírode). Len na pobreží sú malé mestečká, či lepšie povedané osady, ktoré pred stovkami rokov založili vikinskí rybári. Až krátko pred pristátím sa objavujú svetlá mesta — v Reykjavíku a jeho satelitoch žije dve tretiny, teda asi 200-tisíc obyvateľov ostrova.
Kráčajúc po letiskových termináloch človeka zaujme to, čo si predtým nevšímal: reklamy. Landsbanki, Kaupthing, Glitnir. To sú názvy (všetkých) troch islandských bánk. Ich farebné logá vyjadrujúce úspech, istotu a sebavedomie sa zo dňa na deň — presnejšie od piatku 3. októbra do pondelka 6. októbra 2008 — zmenili na bizarné symboly smiešnych (v lepšom prípade), či rovno podvodníckych organizácií. Asi ako nápisy BMG či Horizont pred pár rokmi v úplne inej krajine.
Ale ináč funguje všetko perfektne. Bankomat, požičovňa áut, kaviareň, duty-free shop. Colníci sa na cestujúcich usmievajú ako pred rokom, keď som bol na Islande naposledy. A podobne ako vtedy, nikde nevidím policajta. Aj vodiči majú trpezlivosť so slovenským šoférom, ktorý v malom Nissane prvýkrát v živote zápasí s automatickou prevodovkou (čo sa prejavuje nečakaným „flekovaním“ vždy, keď noha zvyknutá na spojku šliapne na brzdu).
Sú štyri hodiny popoludní, keď sa primeranou rýchlosťou blížim k Reykjavíku. Z lietadla vyzeralo všetko slnečné a krásne, na zemi fúka ostrý vietor, poletuje sneh, slnko práve zapadlo a od oceánu sa na ostrov valia temné mračná. Znovu si uvedomujem paradox Islandu. Na jednej strane zlovestne rozbúrený oceán, na druhej deprimujúco prázdne lávové polia. Medzi nimi civilizácia. Medzi Keflavíkom a Reykjavíkom má podobu osvetlenej diaľnice, neskôr vchádzate do moderného mesta s príjemnými farebnými domčekmi, so shopping malls na predmestí a čulou, kozmopolitnou kultúrou v centre. Všetko je čisté, upravené. „Don´t Worry, Be Happy!“ čítam veľký, zjavne na kolene vyrobený nápis na oknách akejsi inštitúcie kúsok od reykjavického prístavu. Míňam Hofni, neveľký dom s výhľadom na more a majestátnu horu Esja, v ktorom sa v roku 1986 stretol Reagan s Gorbačovom, spomaľujem na tridsiatku (ako všetci vodiči) a prechádzam centrom mesta. Na miernej vyvýšenine vidím dve staršie drevené budovy, ktoré by na Slovensku považovali za trochu väčšie horské chaty. Tu v jednej z nich sídli prezident a v druhej vláda. Prejdem cez most ponad jazero Tjörnin, vidím, že budovy parlamentu a radnice sú na svojom mieste a popri národnej knižnici vchádzam do štvrte Vesturbaer, ktorá je v Reykjavíku znovu mojím domovom. Až keď vystupujem z auta, uvedomím si, aká je vonku nepríjemná zima.
Taký je Island. Zo všetkých strán divoké prírodné živly, medzi nimi vklinená sebavedomá civilizácia. Počas najbližších dní si na to viackrát spomeniem.
.sága o kríze
Nie je úplne jasné, kedy Island „vznikol“. Teda ostrov pokrytý lávou, ľadom a zelenou trávou tu bol zrejme dosť dlho. Za začiatok islandskej histórie sa však považuje rok 874, keď sa na ostrove usadil dobrodruh Ingólfur Arnarson. Pricestoval z Nórska a na Islande sa mu zjavne zapáčilo. Zlákali ho zelené pastviny a asi aj túžba objavovať a osídľovať nové územia. Bol to veľký človek, ktorý sa neuspokojil s provinciou, ale mieril rovno do hlavného mesta — svoj dom si postavil presne tam, kde neskôr vyrástol Reykjavík. Vtedy to síce bola pustatina zahalená parou z teplých prameňov, ale to je druhá vec. Vďační Reykjavíčania mu o 1 100 rokov postavili rovno v strede mesta monumentálnu (no napriek tomu celkom peknú) sochu.
Ďalšie storočia sa ostrov rozvíjal najprv ako súčasť nórskeho, neskôr dánskeho kráľovstva. Hoci tu nebola nikdy vojna — dokonca ani miestni zemepáni medzi sebou intenzívnejšie nebojovali — zemský raj to nebol ani na pohľad. Krajina sa rozvíjala v permanentnom boji s prírodou. Občas pomohlo globálne oteplenie (v 14. a 15. storočí tu dokonca rástli stromy), inokedy prísna kresťanská disciplína, ktorej súčasťou boli piatkové pôsty — vďaka ním sa rapídne zvýšil obchod s rybami, ktorých bolo a je v okolí Islandu viac než dosť. Obdobia nádejného rozvoja sa striedali s katastrofami — z času na čas vybuchla sopka a obyvateľov zmietla do mora, inokedy ostrov zasiahla morová epidémia. Islandskí rybári, chovatelia dobytka a obchodníci sa však nikdy nenechali znechutiť. A nemysleli vždy len na prežitie. Písali nádherné ságy, skladali poéziu a piesne. Tie ságy sa, mimochodom, dodnes dobre čítajú. Ako svojho času napísal Milan Kundera, ktorý má na Islande jeden zo svojich dvoch domovov, „keby ságy boli napísané vo „veľkom“ jazyku, stali by sa dávno súčasťou európskeho kultúrneho dedičstva.“ Takto ich čítame len v prekladoch a ich pôsobivý odraz vidíme v diele Tolkiena či Lewisa.
Ságy hovoria o hrdinských aj zbabelých činoch konkrétnych ľudí, ktorí žili v komplikovanej historickej situácii. Je v nich málo hrdinov v nadživotnej veľkosti, takmer všetci by mohli byť našimi súčasníkmi. Preto nie je neprimerané pokúsiť sa napísať „ságu o kríze“, ktorá v súčasnosti na Islande prebieha. Na rozdiel od starých autorov nám chýba časový odstup a mnohé informácie sú stále nejasné. Preto pôjde iba o stručný náčrt.
Príbeh by sa mohol začať v roku 1944, keď Island získal nezávislosť. Nemusel o ňu bojovať, jednoducho ju „dostal“. Na ostrove vypísali plebiscit, jeho výsledkom bola túžba po osamostatnení, a tak sa 20. mája 1944 osamostatnil. Dve sochy pred úradom islandského prezidenta to znázorňujú vo výstižnej umeleckej skratke. Vpravo stojí dánsky kráľ Kristián X. a vo vystretej ruke drží dokument o nezávislosti. Pár metrov od neho je socha Sveinna Björnssona, prvého islandského prezidenta. Aj jeho ruka je vystretá — čaká na dokument, ktorý mu podáva kráľ. Také jednoduché to bolo.
Island sa v roku 1949 stal členom NATO a od roku 1951 (do roku 2006) sa o jeho bezpečnosť starala americká armáda, keďže vlastnú nemá. Od toho času začala neveľká islandská ekonomika prudko rásť. Najprv rybársky priemysel, potom hlinikárne, neskôr turistický priemysel, cestovanie a služby. V roku 1992 podpísal Island zmluvu o pričlenení do Európskej ekonomickej oblasti (EEA). Zhruba v tom istom období sa začala dlhá vláda liberálnej Strany nezávislosti (po islandsky: Sjálfstæðisflokkurinn), väčšinou v širokej koalícii so sociálno-demokratickou Alianciou (Samfylkingin). Celé toto obdobie bol premiérom David Oddsson, dnešný guvernér Islandskej národnej banky.
Niekedy okolo roku 2000 sa začalo zlaté obdobie islandského bankovníctva. Dve štátne banky (Landsbannki a Kaupthing) boli sprivatizované, vznikla ďalšia súkromná banka Glitnir. Vďaka šikovnosti bankových obchodníkov, a aj v dôsledku zníženia právomocí centrálnej banky (zákonom z roku 1996), tri komerčné banky rozprávkovo rástli. V posledných rokoch rástli „neprimerane“. „Ťažili z islandského kreditu vo svete,“ hovorí pre .týždeň honorárny konzul Slovenska na Islande, podnikateľ (a brat guvernéra Islandskej centrálnej banky Davida Oddssona) Runolfur Oddsson. Banky expandovali najmä v zahraničí, kde sa mimoriadne aktívne zapájali do nafukovania „pôžičkovej bubliny“. Majetok sa neuveriteľne znásoboval. Napríklad banka Kaupthing bola podľa Runolfura v roku 2001 privatizovaná za 12 miliárd Islandských korún (ISK), jej majetok krátko pred spľasnutím bubliny, začiatkom roka 2008, bol niekde medzi 200 a 300 miliárd ISK. Majetok bánk sa vyšplhal až na úroveň 12-násobka hrubého domáceho produktu Islandu. A potom prišla hypotekárna kríza...
V jej dôsledku vyschli úverové zdroje a banky padli ako záchod postavený z karát. Dostali sa znovu do rúk štátu, ktorý však nemal finančnú silu na to, aby do nich napumpoval potrebné peniaze a tým ich udržal nad vodou. Následne sa prepadla hodnota islandskej meny (na niekoľko dní bola zastavená jej zmeniteľnosť) a s ňou aj hodnota a hlavne kredibilita veľkých islandských firiem. Nato sa zastavili práce na väčšine stavenísk, ľudia prišli o úspory a keďže mnoho hypoték bolo v dolároch a eurách (lebo tak to bolo ešte pred rokom výhodné), ich majitelia sa dostali do platobnej neschopnosti.
.prečo?
„Naozaj sme takí hlúpi, ako teraz vyzeráme?“ kladie si rečnícku otázku nahnevaný Jón Kristinn Snaehólm, známy islandský novinár, keď mi šoférujúc vysvetľuje príčiny a dôsledky islandskej krízy. Hoci sa ho pokúšam upokojiť konštatovaním, že podľa mňa Islanďania nevyzerajú vôbec hlúpo (na ceste je ľad a Jón úmerne s hnevom šliape na plyn), tá otázka je v skutočnosti jednou z kľúčových.
Keď som bol na Islande pred rokom, sebavedomie miestnych obyvateľov bolo cítiť všade. Bolo to pochopiteľné. Island bol jednou z najbohatších krajín na svete, ešte aj Západoeurópania sa tam museli cítiť ako chudobní príbuzní. Na čo siahli, to sa im podarilo: boli na špičke v ekonomike, finančníctve, v prístave kotvila prvá loď na svete poháňaná vodíkom, v obchodoch a kaviarňach ste nenašli islandského predavača či čašníka, ešte aj ryby ako keby siete islandských rybárov dobrovoľne vyhľadávali a optimisti sa s nádejou zmieňovali o globálnom otepľovaní (a o farmárskych možnostiach, ktoré so sebou prinesie) .
To tí šikovní a prezieraví Islanďania nevideli evidentné riziká? „Už v januári 2008 mi jeden bankár hovoril, že výhľady nevyzerajú dobre,“ hovorí Runolfur Oddsson, ale kritické hlasy boli zriedkavé a nikto ich nechcel brať vážne. „V centre bankového biznisu bola malá skupina ľudí — mohlo ich byť asi päťdesiat,“ vraví Runolfur. „Zarábali obrovské sumy peňazí, investovali do akcií, navzájom si požičiavali, kupovali pozemky v Španielsku, paláce v Taliansku, vily v Beverly Hills, obchodné siete v Anglicku a Dánsku, investovali do amerických aerolínií.“ Okrem toho títo, väčšinou mladí ľudia nakupovali súkromné lietadlá a luxusné terénne autá. „Keď Toyota priniesla na trh nový model luxusného teréniaka, na Islande si ho objednalo 400 ľudí,“ hovorí Runolfur a dodáva, že napríklad v Rusku len 250. „Bolo to absurdné,“ hovorí so znechutením.
Keďže je Island malý, životný štýl malej skupiny ľudí rýchlo ovplyvní mnohých ďalších. Tí si však na svoje luxusné výdavky museli požičiavať. Pre obyčajného Islanďana to neboli dobré časy. Ceny sa stále zvyšovali, drvivá väčšina sa zadlžila. „My, ktorí sme to videli ináč, sme boli považovaní za divných,“ hovorí Runolfur a ilustruje to vlastným príkladom: „Asi pred rokom mi ponúkli investičnú príležitosť. „Nie je to nič veľké, ide len o 1 miliardu ISK,“ hovorí mi mladý muž v banke. „Jedna miliarda nie je nič veľké“? pýtam sa ho. Veď za to môžeš žiť celý život ako kráľ. On mi hovorí, že stačí ak zaplatím 10 percent, ostatné mi požičia banka. Ja mu na to vravím, že aj 100 miliónov sú peniaze. On však vedel, že na mojom majetku nie je žiadna hypotéka, a tak mi navrhol, aby som ho založil a požičal si ešte viac.“ Runolfur si nakoniec nič nepožičal a „menšiu investíciu“ odmietol. Ten príklad však o absurdnosti, ktorá ku kríze viedla, hovorí veľa.
Jón Kristinn sa medzitým upokojil a s chladnou hlavou mi vysvetlil príčiny „kreppy“. Môže za ňu v prvom rade celosvetová finančná kríza, ktorá sa prejavuje všade, Island však zasiahla s mimoriadnou silou. Ďalším dôvodom je podľa neho neschopnosť či neochota centrálnej banky a úradu bankového dohľadu zachytiť signály problémov („Všímali si len záväzky a pohľadávky bánk a nie ich štruktúru,“ hovorí Jón Kristinn) a na ich základe konať. No a nakoniec je podľa neho vinný aj neprimeraný rast finančného sektora, ktorý za sebou ťahal celú ekonomiku.
.musíme držať spolu
Halla Gunnarsdótir je napriek svojmu veku (ešte nemá ani 30 rokov) a tínedžerskému výzoru rešpektovanou novinárkou. Pracuje v najväčšom denníku Morgunbladid, kde má na starosti domácu politiku. Jej najčastejším pracoviskom je Athingi, teda islandský parlament. Práve v ňom máme dohodnutý „pracovný obed“. „Pri vstupe do parlamentu povedz, že ideš za mnou a oni ma zavolajú,“ píše mi v esemeske. Presne v dohodnutý čas som na mieste. Pripravil som si pas a novinársky preukaz a vstupujem dnu. Pri okienku spomeniem Hallu (na Islande sa všetci vrátane politikov oslovujú len krstnými menami), uniformovaný muž povie „Oukej“, vytočí nejaké telefónne číslo a povie mi, že Halla tu bude za minútku. Keď poslušne stojím pred jeho okienkom, s nechápavým úsmevom mi povie, že pokojne môžem ísť ďalej, „veď vonku je chladno.“ Vyťahujem preukaz totožnosti a on ma znovu, bez toho, aby oň prejavil záujem, uisťuje, že všetko je oukej. Prichádza veselá, usmievavá Halla (keby som nevedel, že má skončenú univerzitu, hádal by som jej 17 rokov) v džínsoch a islandskom svetri. Vedie ma hore schodmi do „kantíny“. Pri stoloch sedia poslanci, ministri, novinári. Zdravím sa s Ármannom Ólafssonom, poslancom za vládnu Stranu nezávislosti, s ktorým ma deň predtým zoznámil Jón Kristinn, registrujem premiéra Gerda Haardeho, sediaceho pri vedľajšom stole.
„Súčasný establišment musí odísť,“ hovorí Halla, keď si sadneme k obedu. Vysvetľuje mi, že celkom logicky vina za krízu padá na Davida Oddssona, bývalého premiéra a v súčasnosti guvernéra centrálnej banky. „Je to trochu nespravodlivé,“ hovorí. „Vinní boli všetci, ktorí v tom išli. Bolo to ako alkohol. Vieš, že ťa bude bolieť hlava, ale napriek tomu piješ, lebo práve v tej chvíli to je príjemné.“ Cieľom protestných zhromaždení, ktoré sa každú sobotu konajú pred parlamentom, sú predčasné voľby. Tie však budú podľa Hally reálne, len ak Strana nezávislosti na svojom januárovom sneme odmietne budúce členstvo v EÚ. Sociálni demokrati ho totiž dlhodobo presadzujú a ak sa so svojím koaličným partnerom v tejto veci nezhodnú, budú za skoršie voľby. „Je to tak 50 na 50,“ hovorí Halla, keď sa jej pýtam, aká je šanca predčasných volieb. „Vieš čo je na tom všetkom najnechutnejšie?“ pýta sa ma. „Keď zrazu politici a bankári hovoria, že musíme držať spolu a radia nám, aby sme viac času trávili so svojimi rodinami. Ale veď my sme trávili čas s rodinami aj doteraz. To bol ich problém, nie náš,“ hovorí nahnevaná Halla a dáva mi do pozornosti síce menej dramatické, ale pravdepodobne oveľa dôležitejšie verejné diskusie, ktoré sa každý týždeň konajú v divadlách a koncertných sálach. „Chcel by si sa stretnúť s ich organizátorom?“ pýta sa ma a vzápätí mi dohaduje večerné stretnutie v kaviarni. Jeho výsledkom je rozhovor s Davidom Stefánssonom, ktorý si môžete prečítať v rámčeku.
Presne o pol druhej zaznie v kantíne gong. Koniec polhodinovej obedňajšej prestávky. Poslanci — všetci do jedného — sa dvíhajú a o pár minút pokračujú v rokovaní. Novinári odchádzajú hneď za nimi. S Islandom to nemôže byť až také zlé...
.chytiť si vlastnú rybu
„Začína to byť tvrdé,“ hovorí mi slovenský predavač v jednom z obchodov v centre Reykjavíku. Spoznal ma podľa kreditnej karty, zaspomínali sme si na Lampu, ktorú mal rád, na Rádio FM, ktoré počúva a .týždeň, ktorý pravidelne číta. „Mysleli sme si, že príde viac turistov, ale zatiaľ to nie je ‚nic moc‘“. Hovorí, že veľa Poliakov už odišlo domov, lebo práca na Islande sa čoraz menej oplatí.
Poliaci. Pred rokom o ich prítomnosti svedčil len poľský nápis v samoobsluhe („Každá krádež je na Islande trestným činom! Obchod je sledovaný kamerami!“), teraz sú ich plné noviny. Všade sa píše, ako majú Island radi, ako dobre sa tu cítia. V televíznych správach vidím jeden deň reportáž z akýchsi osláv islandsko-poľského priateľstva (!) a druhý deň reportáž o možnostiach práce v Poľsku (!!). Pre Islanďanov, samozrejme (!!!). „Poliaci nám dali pôžičku, aj keď sme to od nich nežiadali,“ hovorí mi Runolfur, „a na to tak skoro nezabudneme.“ Tá kríza niečo naozaj zmenila.
„Myslím si, že kríza prišla v pravý čas,“ hovorí môj priateľ Hreinn. Jej dôsledky nijako nezľahčuje: „Je to len začiatok, najhorší bude budúci rok,“ hovorí. Hreinn pracuje v školstve a roky vedie filozofický krúžok pre 13-ročné deti. „Posledné roky sme sa celkom pobláznili. Mysleli sme iba na peniaze a zabúdali sme na skutočné hodnoty,“ hovorí s filozofickou vyrovnanosťou. „Musíme sa vrátiť k tomu, čo je nám vlastné — k normálnej práci, štúdiu, literatúre, kultúre. Tak sme prežili aj oveľa ťažšie krízy,“ vraví múdry Hreinn a odkazuje ma na staré ságy.
Bohémsky novinár Jón Kristinn s ním pri pohári piva Víking súhlasí: „Stučneli sme a zabudli sme rozmýšľať a pracovať. Keby ten boom trval dlhšie, je celkom možné, že by sme sa to už nikdy znovu nenaučili.“ Jeho pohľad do budúcnosti je optimistický: „Manželka znovu začala pliesť svetre, menej jeme v reštauráciách.“ Napriek liberálnemu kapitalizmu je Island podľa neho predsa len škandinávskym sociálnym štátom, v ktorom nikto neumrie od hladu alebo od zimy. „Už teraz prešiel v parlamente zákon o predĺžení hypotekárnych pôžičiek a o tom, že ani tých, ktorí ich nebudú môcť splácať, nebudú môcť vyhodiť z bytov. Skutočná kríza je v Zimbabwe, tu máme len menšiu chorobu z blahobytu .“ Hovorí mi o podnikateľoch, ktorí vytvorili novú technológiu zberu mušlí, o superhlbokých vrtoch, ktoré dávajú obrovské množstvo energie. „Firmy ako Google a Microsoft tu plánujú postaviť databázové centrá — je tu čistá a lacná energia. Nezabúdaj, že toto je krajina s takmer dokonalou infraštruktúrou, kde všetko funguje.“ Súhlasím.
„Musíme sa znovu naučiť chytiť si svoju vlastnú rybu.“ hovorí Jón Kristinn Snaehólm a nemyslí to úplne ako metaforu.
.ešte je tu hudba
Keď som Jónovi prezradil, že som kultúrny a nie ekonomický novinár, spýtal sa ma, či poznám skupinu Sigur Rós. „Samozrejme, v nedeľu idem na ich koncert v Laugardalhöll,“ odpovedal som, no Jón už v tej chvíli niekomu telefonoval. Asi po minúte hovoru sa na mňa — stále s telefónom v ruke — otočil: „Chceš sa stretnúť s ich manažérom?“
Bolo to naozaj tak. V môj posledný večer na Islande mala v Reykjavíku špeciálny domáci koncert skupina Sigur Rós. A dva dni predtým som vstúpil do kancelárie agentúry True North v centre Reykjavíku. Kári Sturlusson niečo ťukal do laptopu a bol zjavne „busy“. Napriek tomu mi ponúkol kávu a ako keby mal pred sebou všetok čas na svete, sadli sme si za stôl v kuchynke zapratanej riadmi a dlho debatovali o hudbe, ktorú máme radi. Kári s členmi Sigur Rós vyrastal, organizuje ich koncerty, produkuje filmy a klipy a je ich manažér na Islande (svetový manažment majú v Londýne). „Island je zvláštny,“ hovorí, keď sa ho pýtam, ako je možné, že tu je toľko zaujímavej hudby. „Je tu stará tradícia speváckych zborov — v každej obci sú najmenej dva. Počas zimných večerov sa Islanďania stretávajú a spievajú. Preto je tu veľký záujem o hudbu. Ľudia chodia na koncerty, kupujú platne a často aj sami hrajú. Je to jednoduché. V pondelok dáš dokopy kapelu, v piatok máš koncert v niektorej z kaviarní a v nedeľu už máš spoľahlivú spätnú väzbu,“ hovorí blonďavý, bradatý Kári. A tajomstvo Sigur Rós? „Nie je nijaké. Oni robia hudbu, aká sa im páči a zdá sa, že svojou zvláštnosťou a hĺbkou je atraktívna pre Európana, Američana a Japonca rovnako ako pre Islanďana. Idú vedome proti prúdu a ignorujú všetky trendy. A ešte si pritom uchovávajú pocit tajomstva. Nedávajú rozhovory, sú plachí na verejnosti. Tu doma je to však iné. Veď uvidíš v nedeľu,“ hovorí Kári a pozýva ma na „after party“ po koncerte.
Medzitým do jeho kancelárie vošiel starší muž a obidvoch nás familiárne zdraví. Veru, že mi je nejaký povedomý. „My sa predsa poznáme z bazéna,“ hovorí mi, keď si podávame ruky. Je to Egill Erlendsson, šéf legendárneho vydavateľstva Smekkleysa, kde začínala Björk, GusGus aj Sigur Rós. Skutočne sme sa ráno spolu „varili“ v horúcej vode miestneho otvoreného kúpaliska (vonku mrzlo a fúkalo, my sme sa zohrievali v bazéne — to je islandské špecifikum). Vysvitlo, že bývame obaja vo Vesturbaer a deň začíname na tom istom kúpalisku (kúpalísk je v Reykjavíku veľa a veľa obyvateľov mesta v jednom z nich každé ráno jedno z nich navštívi). Obidvoch sa pýtam na dopady ekonomickej krízy. Obidvaja sú optimistickí. „V niektorých veciach musíme viac šetriť, ale ináč to ide,“ hovorí Egill a Kári súhlasne kýva hlavou.
Koncert Sigur Rós je udalosťou „celonárodného významu“. Niekoľko dní sa o ňom píše na prvých stranách novín, hádzanárska hala Laugardarhöll je vypredaná. Koncert bol výborný. Inokedy mĺkvy spevák Jónsi skoro každú pieseň uvádza, kapela (len vo štvorici, teda bez sláčikov a dychových nástrojov) hrá o niečo tvrdšie, než býva zvykom, diváci visia na každej note — miestami je hrobové ticho, vzápätí ho striedajú vlny šialeného aplauzu. Zaznejú všetky hity, posledným prídavkom je veselá pieseň Gobbledigook.
„Toto je krajina, v ktorej chcem žiť,“ hovorí Miro, fanúšik Vrbovských víťazov a Karpatských chrbátov, ktorý už dva roky robí v Reykjavíku poštára. „Toľko krásy a zaujímavých ľudí je málokde na svete,“ hovorí, hoci ho pred športovou halou lomcuje zima. Lúčime sa, ja odchádzam do klubu NASA v centre mesta, kde spolu s členmi Sigur Rós (ktorí sú všetko, len nie plachí) oslavujeme koniec svetového turné a návrat kapely domov. Do tanca hrá stará rokenrolová kapela, popíjame šampanské, tí, ktorí majú chuť, tancujú.
Vonku je treskúci mráz a fúka ostrý vietor. Dnu je krása, teplo a civilizácia. Islanďania zvládli už aj ťažšie veci, než je jedna kreppa. Na Island som prišiel s obavami, domov odchádzam s nádejou.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.