Slovenský verejný život v poslednom čase ovládli hádky o naše dejiny. Premiér popudil mnohých historikov, keď hovoril v súvislosti s našimi slovanskými predkami z čias Veľkej Moravy o starých Slovákoch a časť verejnosti zhíkla, keď za svoje historické vzory vyhlásil Jánošíka či Alexandra Dubčeka.
Konzervatívci a národniari zas znechutili časť verejnosti tým, že zákonom posvätili zásluhy Andreja Hlinku.
Aspoň teraz, vo vianočnom čase, by sme sa nemuseli o interpretáciu našich dejín hádať, ale skôr rozmýšľať.
V .týždni sme sa pred dvoma rokmi v letnej ankete zaujímavých ľudí pýtali, koho pokladajú za najväčšieho Slováka. Zvíťazil Milan Rastislav Štefánik, ku ktorému sa na Slovensku hlásia všetci.
Teraz sme sa obrátili na historikov, politikov, intelektuálov; Slovákov, Poliaka i Čecha s inou otázkou: Aké bolo zlaté obdobie slovenských dejín? Čakali sme, že v našej ankete zvíťazí prvá československá republika, počas ktorej sa Slováci v spoločnom štáte s Čechmi národne a politicky emancipovali. Napokon prevážila iná odpoveď: zlaté obdobie nás ešte len čaká. Kto by bol proti?
Obdobie pokoja
Ide o veľmi ťažkú otázku. Ako by malo vyzerať to zlaté obdobie? Predstavujem si ho ako obdobie pokoja. Každý prežíva pocit slobody a bezpečia. Nikto nikým a ničím nie je ohrozovaný.
Spoločnosť má mať dobré smerovanie, aby ono vlievalo všetkým radostnú nádej. Zlaté obdobie sa ani tak veľmi neposudzuje podľa toho, v akom stave sa spoločnosť nachádza, ale najmä podľa toho, kam smeruje. Keby sme sa mali aj kráľovsky, ale naše smerovanie by išlo k zlému, nemožno hovoriť o zlatom období. A keby sme to dnes mali aj veľmi ťažké, ale naše smerovanie by bolo dobré, tak by sa dalo hovoriť o zlatom období. Ak napredujeme k dobrému, vždy je to zlaté obdobie.
Keď budeme naše dejiny posudzovať podľa uvedených kritérií, tak to zlaté obdobie v našich dejinách ešte asi nebolo. Ale môžeme dúfať, že ono ešte príde.
Napriek tomu. pekných období bolo zato v našich dejinách veľa. Boli to tie obdobia, keď naši predkovia rástli po každej stránke. Rozvíjali si svoju identitu ľudskú, náboženskú, národnú i stavovskú. Cítili svoj rast, videli dobré smerovanie a preto žili v optimizme.
Pekný rast sme zaznamenali nielen v časoch svätcov Cyrila a Metoda, ale aj neskoršie, najmä v období národného obrodenia. Značný rast sme zaznamenali v dvadsiatom storočí medzi dvoma svetovými vojnami
Po roku 1989 sme dostali jeden neuveriteľný dar – slobodu. Zároveň sa nám ponúka aj množstvo nebezpečných pokušení. Tie pokušenia sa nám niekedy do zlata zabalené ponúkajú, inokedy dotieravo natískajú.
Keďže máme slobodu, máme veľké možnosti tento čas premeniť na zlaté obdobie slovenských dejín. Takéto možnosti naši predkovia nemali. Aby sa tak stalo, stavať musíme na pevnej skale a tým je Boží zákon, ktorý je vpísaný do prírody i do ľudského svedomia. Rešpekt voči zákonu prírody je odbornosť a rešpekt voči zákonu svedomia je morálka. Ak svoje smerovanie postavíme na odbornosti a na morálke, budeme napredovať k dobrému a náš pesimizmus vystrieda radostná nádej.
Zatiaľ máme obavy, lebo niektoré rozhodnutia našich zákonodarcov sú v rozpore i s odbornosťou i s morálkou. Podobne je to s rozhodnutiami aj na nižších úrovniach, v regiónoch, v obciach, vo firmách, v rodinách. Ba aj naše osobné rozhodnutia sú v rozpore s morálkou i odbornosťou. Tým vnášame do nášho života nie kultúru života, ale kultúru smrti. Kultúra smrti, to je čierne obdobie dejín. Iba kultúra života a civilizácia obety a lásky môže vytvoriť zlaté obdobie.
Andrej IMRICH
Autor je pomocný spišský biskup
Ešte len príde
Podľa môjho názoru označenie hociktorého obdobia dejín hociktorej krajiny za „zlaté“ je spochybniteľné a zavádzajúce. Čo môžeme nazvať zlatým obdobím v dejinách všeobecne? Najväčší územný rozmach krajiny? Najviac vojnových úspechov? Obdobie hospodárskej prosperity a všeobecný blahobyt obyvateľov? Všetko totiž má aj druhú stranu. Územný zisk je na úkor straty územia niekoho iného, vojnový úspech jednej strany je zároveň porážkou druhej. Ešte pred dvoma desaťročiami sme „žili v blahobyte“, ktorý bol zdanený slobodou myslenia, pohybu a prejavu. Pre mnohých to bolo zlatým vekom, iní by najradšej zabudli...
Ináč sa na dejinnú udalosť díva súčasník, ktorý ju prežíva a ináč historik po niekoľkých desiatkach či stovkách rokov. Zároveň je to vec uhlu pohľadu — ako kto istú vec chápe a z ktorej strany, akého hľadiska ju opíše a posúdi. Keďže „mojím obdobím“ je raný novovek, teda 16. — 17. storočie, pokúsim sa ho krátko bilancovať. Hneď prvý pozitívny bod: bol to vek humanizmu a renesancie, kultúrneho a vzdelanostného rozkvetu. Je však pravda, že tento rozkvet sa týkal jednotlivcov, nie más...
Filip Melanchton roku 1545 napísal svojmu uhorskému priateľovi Žigmundovi Tordovi, že najväčším dobrodením Boha je, že dovolil, aby si túto krajinu podmanili barbari. V jeho očiach to, že pod vládou Osmanov bolo možné všade slobodne vykladať evanjelium, bolo vrcholom slobody a blaha. Teda druhé pozitívum – náboženská sloboda. V tom čase to napríklad v Nizozemsku či Nemecku také prirodzené nebolo. Lenže o niekoľko desaťročí to už nebola pravda ani tu.
Keď si čítam z diela Mikuláša Zrínskeho, stále rozmýšľam nad tým, ako je možné, že jedna krajina mala naraz také obrovské množstvo hrdinov? Odkiaľ prišli (a kam sa podeli) všetci tí udatní bojovníci, na ktorých sa upieral pohľad celej Európy ako na neohrozených obrancov kresťanstva? Môže byť slávnejšie obdobie dejín, ako keď je takmer každý muž a nejedna žena hrdinom? Spoločný nepriateľ v podobe „pohanského Turka“ vtedy dokázal zjednotiť sily a zastaviť ho pred „bránami Európy“ (Viedne). Poetické hrdinstvo však malo veľmi prozaické zázemie – presne ako každá vojna, slávna alebo menej slávna. Smrť, bieda, pustošenie išli ruka v ruke s každým vydobytým hradom, mestom či dedinou.
Takto môžeme spochybniť každú veľkú či menšiu, viac či menej významnú udalosť a dobu. Zdá sa mi, že to skutočné „zlaté obdobie“ ešte necháva na seba čakať, aj keď sa už niekoľkokrát nádejne blyslo. Ale ako nenapraviteľná optimistka som presvedčená, že budúcnosť je vždy sľubná a perspektívna.
Tünde Lengyelová
Autorka je historička
Zatiaľ bez zlatého veku
Domnievam sa, že zlatý vek v slovenských dejinách ešte nebol. Ľudovít Štúr síce rozlišoval medzi „starým“ a „novým vekom“ Slovákov, ale starý pokladal za prvopočiatok a nový ešte nenastal. Všetka jeho energia sa zameriavala na nadchádzajúci, ktorý mal byť časom historického osvedčenia sa. Štúrovou métou bolo „dať národu dej“. To sa mu signálne podarilo. Devätnáste storočie bolo obdobím národných impulzov, nábehov, ktoré sa nestali rozbehmi. Inak to je s dvadsiatym storočím, pre Slovensko naozaj kľúčovým. Veru mal pravdu historik Daniel Rapant, že rokom 1918 sa vlastne všetko začína. Vtedy sa Slovensko konštituovalo ako teritoriálna jednotka. Cesta Slovenska dvadsiatym storočím nebola lineárna, ale kľukatá. Rozčlenením monarchie, definitívnou bodkou za jej neschopnosťou transformovať sa na demokratickú, národy kultúrne i politicky uspokojujúcu a ochraňujúcu veľmoc, sa tento priestor otvoril mocenskému zasahovaniu a tvarovaniu zvonka. Keď sledujeme púť Slovenska historickými krízami a pohromami dvadsiateho storočia, môžeme konštatovať zaujímavú vec: vždy to nejako uhralo, vždy sa nakoniec ocitlo na strane víťazov, ako napríklad na sklonku 2. svetovej vojny, keď hrozilo, že skončí medzi porazenými. SNP to zvrátilo. Hoci sa slovenské elity v dôsledku politických prevratov menili radikálne, zdá sa, že schopnosť vychádzať s mocnými, talent akejsi defenzívnej, popritom utilitaristickej adaptability, ale aj zmysel rozpoznať neúnosnosť pomerov boli nadstranícke. Azda jedinou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bol Alexander Dubček. V každom prípade defenzívna adaptabilita má pôvod v myslení a konaní toho, kto vie, že je závislý a ovládaný. Beda, ak takáto „cnosť“ neslobody dominuje v slobodných a demokratických podmienkach – deformuje myslenie, oslabuje inštitúcie, konanie prevracia na manipuláciu. Riadiť sa ideálmi nie je donkichotizmus, ale vonkoncom pragmatická vec. Pravda, nesmieme zabudnúť, že nie je ideál ako ideál, máme predsa dostatočné skúsenosti s falošnými ideálmi a režimami tunelujúcimi pojmy.
Slovensko v dvadsiatom storočí definitívne vykročilo z tieňa. Etablovalo sa ako štát, stalo sa členom EÚ a NATO, čo je „zlatý výkon“ hodný rešpektu, keď si spomenieme, čo všetko tomu predchádzalo. Vstup do Európskej únie v roku 2004 pokladám za ďalší fundačný akt Slovenskej republiky, vyjadrený symbolom európskej vlajky. Cesta politickej sebaidentifikácie Slovenska sa takto zavŕšila. Z tejto perspektívy potom prekvapuje, do akej miery vo verejnom diskurze prevažuje snaha potvrdiť sa rekurzom na dávnominulé časy. Pritom Slovensko nemôže mocnieť minulostnou legitimáciou, ale budovaním na zakladateľskom akte spontánnej občianskej mobilizácie v novembrových dňoch roku 1989 ako aj demokratického a európskeho sebaurčenia, ktoré rozširuje obzory, znásobuje príležitosti prejaviť i osvedčiť sa. Nuž, nenašli sme zlatý vek, zato však vlastným úsilím navodený zlatý moment.
Tibor Pichler
Autor je riaditeľ Filozofického ústavu SAV
Nepokazte to
Až otázka vašej ankety ma primala prejsť v duchu celé dejiny slovenského národa. Uvedomil som si, ako stiesnene ste toľkokrát žili, aké boli vaše dejiny málo nádejné, ba tragické, ako ste často mali „na vlásku“, aké chabé boli nádeje, pokiaľ vôbec nejaké boli. To Česi sa môžu hádať (a hádajú sa) o to, ktorá doba bola najviac zlatá z niekoľkých dobrých až skvelých období. Nechcem veriť, že za zlaté obdobie pokladáte síce obdobia vzostupu, ale pod ochrannými krídlami nejakého impéria alebo dokonca pod ochranou zločinnej moci. A tak ja na žiadne slovenské naozaj zlaté obdobie nedokážem ukázať. Zlaté predsa neznamená „skôr lepšie než horšie“, ba ani nie len „nádejné“.
Napadá mi v tejto súvislosti, že základný problém česko-slovenských vzťahov bol a ešte je (ale teraz už na tom tak nezáleží…) v tom, že Česi vnímali slovenské dejiny len akosi „oneskorene české“, že nechápali, nedokázali precítiť slovenský prežitok dejín, ktorý je úplne iný než český. Napríklad práve i v tom, že nemá za sebou přemyslovskú štátnosť, dobu európskeho cisára Karla IV., husitstvo ako predvoj reformácie, viditeľné úspechy národného obrodenia, úspešné „dokompletovanie“ národa v období od 60. rokov 19. storočia do začiatku svetovej vojny, prvú republiku… I ten slávny šesťdesiaty ôsmy pre Slovákov v znamení ich málo chápaného naliehania na zriadenie federácie, ktorému Česi nakoniec len — vyhoveli, nič viac: keď inak nedáte… Je toto zlatý vek? Keď tá federácia vznikla až v okupovanom štáte, a potom bola aj tak Slovákom Husákom celkom vyklieštená…?
Neberte to ako slová útechy, naopak: povedal by som, že zlatý vek slovenských dejín práve prichádza. Odmyslite si silné napätia a osobné averzie na politickej scéne: súčasná vláda dokázala múdro prijať väčšinu toho, čo odvážne a prezieravo zaviedla tá predchádzajúca – a to je výkon veľmi nesamozrejmý, ktorý vám závidíme, nech ide u nás či u vás o akékoľvek vlády. Slováci nemajú mindráky z Európy, aké má mnoho našich ľudí, ba naopak. Sú pokojnejší, sebavedomejší.
Možno, že to sami nevidíte. Ja to odtiaľto vidím. Chýba azda len jedno: vyjsť u vás doma so všetkými, i s tými, ktorí nie sú Slováci. Vaše krásne stredoveké mestá (ako i naše) vybudovali predsa s vašimi ľuďmi takisto „cudzí“. Národ, myslím etnický národ, nie občiansky, môže byť pre nich malý; do slovenskej krajiny, vlasti, domoviny… sa však určite dobre zmestia.
Veľmi vám želám, aby ste si to neskazili.
Petr Pithart,
Autor je podpredseda Senátu Českej republiky, v rokoch 1990 až 1992 bol predsedom vlády ČR
Skutočné zmeny sa dejú v kultúre
V prvom rade odmietam samotnú terminológiu „zlatých období“, „magických osmičiek“ či „osudových okamihov“, ktoré silno zaváňajú historicizmom. A čo je ešte dôležitejšie, nerozlišujú medzi dejinami ako jedinečným celkom a historickou pamäťou ako živým vzťahom k minulosti. Práve vďaka tomuto selektívnemu prístupu sa len veľmi ťažko vymaňujeme zo spolizitovaných dejín, ak (povedané slovami Ľubomíra Liptáka) „dostávame injekciu za každým prevratom, pudovou potrebou novej moci prezentovať sa ako prirodzené, jediné možné smerovanie dejinného vývoja“. Nemáme stále dobudovanú historickú bázu, z dejín nám unikajú osobnosti, ktoré buď prehrali zápas s dobovým establishmentom, alebo jeho témy obchádzali. Zakladateľská osobnosť viacerých slavistických disciplín Juraj Ribay, všeobecne považovaný koncom 18. storočia za najväčšieho slovenského intelektuála, je dnes zabudnutý, kým jeho neúspešný, ale národne angažovaný rovesník Anton Bernolák je v každej učebnici.
Práve táto neschopnosť oceniť a zhodnotiť vlastné príspevky k tvorivej mape Európy a sveta, toto symptomatické trochárstvo, je historickým prekliatím a patologickým znakom našej identity. Pri okrúhlom výročí Hansa Christiana Andersena mu postavíme v Bratislave sochu, aby sme boli in, no pri 160. narodeninách Pavla Dobšinského toho istého roku po ňom ani pes neštekne. Sté výročie narodenia Jána Smreka, zapísané ako sviatky do kalendára UNESCO, si všimli viac vo svete ako doma. Na eurominciach nepropagujeme výrazné humanistické osobnosti európskeho rozmeru ako Ján Kollár či Matej Bel, ale motívy folkloristicky poklesnutého nacionalizmu. Kým turista v Prahe má presne označené miesta, kam chodieval Kafka či Hrabal, bratislavské historické kaviarne buď neexistujú, alebo sú prebudované na snobské podniky bez atmosféry.
Môžem a chcem teda hovoriť skôr o fenomenálnych obdobiach, ktoré na mňa pôsobia najmä svojou tvorivou silou. Takým boli určite šesťdesiate roky 20. storočia, presnejšie roky 1963 – 1968, charakteristické jedinečným kultúrnym vzopätím celej spoločnosti. Bolo to obdobie, keď takmer každé vedecké či umelecké odvetvie prežívalo jeden zo svojich tvorivých vrcholov. Koncentrácia špičkových výkonov a úspechov je neprehliadnuteľná. Film Obchod na korze to dotiahol až na Oscara, slovenská poézia bola na svetovej úrovni (Milan Rúfus nie je jediným predstaviteľom tejto generácie zrelým na Nobelovu cenu), fotožurnalista Ladislav Bielik získal ako jediný Slovák najprestížnejšie ocenenie World Press Photo, vznikali kľúčové diela v hudbe či výtvarnom umení a najmä humanitné vedecké odbory žili niekoľko desaťročí z toho, čo sa vytvorilo v tomto období. Paradoxne sme mali väčší kontakt s trendmi vo svete ako dnes, v podstatne slobodnejšom ovzduší. Nadšenie a chuť niečo dosiahnuť, viera v ideály, to je výzva, ktorá nám pripomína, že skutočné zmeny v dejinách sa odohrávajú v kultúre.
Eduard Chmelár
Autor je historik
13. storočie: najdynamickejšie
Už sám pojem „zlatý vek“ v ľudských dejinách patrí do istej miery do kategórie iracionality. Ide o starý pohanský mýtus, ktorý prevzala aj stredoveká literatúra so snovým návratom raja na zemi. Na druhej strane vlastná skúsenosť každého človeka reflektuje svoje životné epizódy „zlatého veku“, zväčša vzťahovaného na svoj juvenilný vek. Tak v časopriestorovej jednote „národnej histórie“ by sme sa zjednodušene dopracovali k veľkomoravskému veku, avšak bez porovnania s okolitým svetom. No bez komparovania by sme tak zostali uväznení v príliš „udalostnej“ optike. Pritom tu nejde o dehonestáciu našich najstarších dejín s jej epochálnym významom začleňovania sa do kresťanského sveta. V rámci istého súperenia o duchovné a politické ovládnutie pohanských Slovanov proti sebe stáli dve koncepcie misijného pôsobenia Východu a Západu, i keď franská doména nakoniec prevážila. Je nesporným faktom, že stredovek Európu vyzbrojil pod zástavou spoločného náboženstva – kresťanstva, čím sa ona konštituovala nielen v geografickom pojme, ale predovšetkým ako historická kvalita. Obdobie konštituovania sa uhorského (multietnického) štátu znamenalo začlenenie sa do tohto kultúrno-duchovného rámca. Tento vývoj a rozmach možno pozorovať aj v jeho severnej pohraničnej oblasti – na Slovensku. Ak by som už mal vyzdvihnúť jeho meno, bolo by to meno svätého Štefana kráľa, ktorý nebol žiadnym šašom, ale pre naše územie mimoriadne dôležitým panovníkom, a to nielen kvôli kresťanstvu, ale aj právnemu a štátnemu systému, ktoré Uhorsko historicky ukotvili ako súčasť Západu. Tento proces završuje 13. storočie, ktoré aj napriek mongolskému (tatárskemu) ohrozovaniu predstavuje najdynamickejšie obdobie našich dejín. Dôkazom je výstavba miest, hradov, kláštorov, ale najmä vidieckych kostolov na našom území. Roľníci, ako najpočetnejšia trieda, pociťovali potrebu svojho pána a ten opätuje ich ochranu, a to aj v právnej rovine. Samozrejme, že raj na zemi neexistoval v celej sociologicky ponímanej tripartitnej kompletnosti vtedajšej spoločnosti. Rovnako platili vtedy, a platia i dnes slová biblického Jóba: Či nie je bojom život človeka na zemi?
Michal Slivka
Autor je historik
Slovenské národné povstanie
Čo bolo najlepšie obdobie v dejinách Slovákov? Bol to rok 1944, čas Slovenského národného povstania, keď Slováci povstali proti nemeckým nacistickým okupantom a kolaborujúcemu vojnovému slovenskému režimu, keď sa Slovensko jednoznačne pridalo na stranu protinacistického a protifašistického odboja, keď slovenskí vojaci a partizáni v spolupráci s ruskými, ukrajinskými, českými, poľskými, francúzskymi, britskými, americkými, bulharskými a srbskými spolubojovníkmi obhajovali hodnoty slobody, demokracie, solidarity a bratstva. Organizátori a účastníci povstania sa postavili za obnovenie československej štátnosti, dvoch suverénnych, rovnoprávnych národov: Čechov a Slovákov, za demokratickú Česko-Slovenskú Republiku. Nadviazali na najkrajšie národné tradície slovenského národa: Slovenskú národnú radu z roku 1848, slovenské dobrovoľnícke zbory, osobnosti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu, ale aj na pokračujúci zápas za národnú a sociálnu slobodu, vznik Československej republiky v roku 1918, osobnosť Milana Rastislava Štefánika, súvekú Slovenskú národnú radu z Turčianskeho svätého Martina, ako aj demokratické tradície medzivojnovej republiky. Pamätníky Slovenského národného povstania: Banská Bystrica, Zvolen, Strečno, Brezno, Vernár, Čierny Balog, Jankov vŕšok, Ľubina – Roh a mnohé ďalšie sú svetlými miestami slovenských dejín, dejín moderného národa, ktorý sa plnohodnotne zapojil do protinacistickej koalície, druhého najväčšieho ozbrojeného vystúpenia v tyle nepriateľa, po Juhoslávii a Titových partizánoch a vojakoch. Slováci a tu bojujúci príslušníci mnohých národov, dokázali – v tomto pohnutom čase – po Rumunoch a Poliakoch vo Varšavskom povstaní, hrdo a nekompromisne zobrať zbraň, s cieľom vrátiť Slovensku demokratický a národný charakter v rámci Československej republiky. Toto obdobie prípravy na celonárodné protifašistické povstanie, jeho čas odporu, aj po potlačení do hôr, považujem za najsvetlejšie obdobie slovenských dejín, najmä novodobých dejín pokračujúceho národnoemancipačného procesu, ktorý pokračoval v roku 1968 vznikom federácie a v roku 1992 schválením slovenskej zvrchovanosti, ústavy a 1. januára 1993 vznikom modernej, demokratickej a slobodnej Slovenskej republiky. Bol to hviezdny čas našich dejín aj preto, že sme sa prejavili ako hrdý národ, ktorý sa prihlásil k pokrokovým demokratickým tradíciám Európy a sveta.
.dušan Čaplovič
Autor je historik, v súčasnosti podpredseda vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny
To sú časy!
Zlaté časy nemáme prečo vyzerať. Sú tu. Permanentne. Hoci sme si ich ešte ničím nezaslúžili. Pravdaže, ako je to už u nás zvykom, užívame si ich rozmenené na drobné. Snažím sa pátrať v našom spoločnom povedomí po slovných spojeniach, ktoré dokazujú prítomnosť „zlatých čias/časov“, lebo veď jazyk najlepšie odráža stav nášho myslenia. Našiel som takéto: To boli zlaté časy! To boli časy! Kedysi sa žilo! To boli iné časy! To boli údernícke časy! Vtedy sa plán plnil na dvestodesať percent, dalo sa beztrestne kradnúť zo spoločného, lebo to nikoho nebolelo, mlieko bolo za dve koruny a pivo za dve štyridsať, ach, to boli časy! A keď naši v hokeji vymlátili Rusov, keď sme boli svorní, lebo sme mali spoločného nepriateľa (naposledy boľševika), keď sme stavali Pešť aj Viedeň, keď sme Pražanom statočne na „housky“ robili, hoci oni nám do toho furt a furt „mluvili“, keď bola slovenská koruna hodná toľko, čo švajčiarsky frank, keď mali pán farár a učiteľ pravdu a nič len pravdu, keď bývali zimy, že pomedzi kopy snehu len brmbolce z čiapok chodili, to vám boli onakvejšie časy! Chlapi mali päste ako nákovy a ženy boli vždy hotové zjojknúť, keď ich dlaň od takej nákovy vedela bacnúť, stisnúť, ťapnúť, prinajhoršom poláskať. Bisťu dade, kde sa tie časy podeli? A keď sme vedeli urobiť koridor...! Ach kde v... tie zlaté časy sú.
Čapek hovorí, že starí si zúfajú, že zlaté časy odchádzajú s nimi a mladí dúfajú, že zlaté časy s nimi nastupujú. Tak to má byť. Je to nanajvýš spravodlivé. Až na tých, ktorí sa staroby nedožijú. Tí sa nielenže nedožijú svojho prechodného zmúdrenia a definitívneho osprostenia, ale sú ukrátení ešte aj o to zúfanie. Dúfam, že toto si neprečíta úradujúci predseda vlády. Mohlo by sa mu to hodiť ako argument na zrušenie druhého dôchodkového piliera, a to si potom budú zúfať aj mladí aj starí, klasik bude musieť byť skartovaný a zlaté časy sa nedostavia ani v podobe omrviniek.
P.S.: Nemyslím si, že žijeme dobu rozpadu hodnôt.
P. P. S.: Toto jediné myslím vážne.
Silvester Lavrík
Autor je spisovateľ, v súčasnosti riaditeľ Rádia Devín
Zlaté časy sú mýtus
Keďže neviem, čo je zlaté obdobie v dejinách, môžem kompetentne odpovedať len podľa toho, čo si pamätám, alebo som počul od starších pamätníkov. Pravdaže, predosielam, pamäť nie sú dejiny, hoci ju mnohí za také vydávajú. Rovnako predosielam, že pár dní po maturite, keď som sedel ako „dospelý“ človek v kaviarni malého mesta, ma miestny učiteľ a organista prijal medzi seberovných a povedal mi historickú vetu: „Pán kolega, my Slováci sme boli slobodný národ iba dva razy – za Svätopluka a Tisa“. V lete roku 1956 mi táto informácia spôsobila celoživotnú traumu, z ktorej sa dodnes ťažko spamätávam. Teda: Keby som bol komunista, isto by som považoval za také obdobie desaťročia po roku 1948, keď sme v sprvu krutej, potom tvrdej totalite absolvovali svoju skutočnú industriálnu modernizáciu. Keby som bol ľudák, nepochybne by to boli iné totalitné roky 1939 – 1945, keď, ako povedal jeden arcibiskup, sme sa mali – zabudol, pravdaže, okrem iných, na Židov – v závetrí najkrutejšej vojny vraj dobre, lebo mať svoj štát, hoci fašistický, je vrchol blaha. Keby som bol povstalec, bol by to rok 1944, aj keď ide o porážku, ale víťaznú. Keby som bol čechoslovakista, tak zlaté by boli roky 1918 – 1938, keby som bol monarchista, boli by to roky po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Keby som bol demokrat, možno by to boli roky po novembri ´89, keby sa nezmenili rýchlo na privatizačnú rabovačku a nacionálny populizmus. Zlaté časy sú mýtus, takisto ako tisícročný útlak. Inak však majstrov vo vymývaní pamäti je u nás toľko, že by sme ich mohli vyvážať. Pred pár rokmi sme mali aj takého majstra, ktorý roku 1940 na stretnutí kultúrnych pracovníkov (tento „žáner“ má bohatú minulosť!) tvrdil, že všetci od Bernoláka po Hlinku boli národní socialisti a Štúr bol dokonca Hitlerom 19. storočia! Dobré, nie? Ale tlieskali sme donedávna najpopulárnejšiemu rodákovi aj pred pár rokmi, keď sa mu videlo (ako vyhlásil na jednom zo svojich pasienkových mítingov – tiež obľúbený „žáner“), že všetko veľké, národotvorné, možno, jaj, zlaté sa udialo v našich dejinách v marci: smrť Svätoplukova, začiatok boja Štúra v roku 1848, vznik slovenského štátu, vznik HZDS roku 1991, lebo „kroky, ktoré hnutie urobilo, sú najvýznamnejšími historickými a štátnopolitickými aktmi Slovákov ako národa od 7. storočia!“ To všetko odznelo, na mítingu, ako inak, 7. marca 1996, s dôvetkom: „Už toho bolo dosť, republiku si rozvracať nedáme!“ To nepovedal Klement Gottwald, ten povedal, že v našej republike nikomu do neba stromy neporastú! To je predsa len jemný rozdiel. Od čias týchto aj ďalších výtečníkov uplynuli nejaké roky, ale nič sa nezmenilo. A ani sa nič nezmení, taká je zjavne, marxisticky povedané, dialektika dejín. Nad ľudskou hlúposťou nemôžete zvíťaziť. Môžete, ba vari musíte, s ňou iba bojovať. Aj v dejepise.
Rudolf Chmel
Autor je literárny vedec a bývalý minister kultúry.
Verím, že príde
Ustavičné navracanie sa do zlatého obdobia vlastných dejín má v sebe niečo fatalistické. Vychádza z prastarého archetypu, v zhode s ktorým po zlatom období nastalo obdobie strieborné, potom obdobie železné, až sme sa dostali na špirálu, kde sa všetko iba zhoršuje, čaká nás neustály regres a v budúcnosti môže byť už len horšie.
Zatiaľ čo „dejiny” – ako prejav toho „čo sa deje” – sa jednoducho dejú aj dnes. Dokonca, z istého uhlu pohľadu na slovenské dejiny možno povedať, že zlatá éra panuje pod Tatrami dnes. Slováci sa tešia nezávislosti, majú vlastný štát, ich hranice nie sú ohrozené, hospodárstvo sa rozvíja dynamicky a krajina patrí do elitného klubu štátov Európskej únie a NATO.
Od počiatkov novoveku, to znamená od čias, odkedy môžeme hovoriť o vzniku novodobých národov, nezažívali Slováci také dobré obdobie ako dnes. Samozrejme, nič netrvá naveky. Preto pred Slovákmi stojí povinná výzva, aby z jednej strany bránili svoju geopolitickú nezávislosť pred Ruskom, ktoré robí politiku budovania závislosti cez energetiku, a zo strany druhej, aby uchránili svoju národnú a kresťanskú identitu v globalizovanom svete. Myslím si, že možno mať nádej, že slovenský národ má v sebe taký potenciál, že svoj skutočný „zlatý vek” zrealizuje v budúcnosti.
Grzegorz Górny
Autor je poľský publicista a šéfredaktor konzervatívneho časopisu Fronda
Konzervatívci a národniari zas znechutili časť verejnosti tým, že zákonom posvätili zásluhy Andreja Hlinku.
Aspoň teraz, vo vianočnom čase, by sme sa nemuseli o interpretáciu našich dejín hádať, ale skôr rozmýšľať.
V .týždni sme sa pred dvoma rokmi v letnej ankete zaujímavých ľudí pýtali, koho pokladajú za najväčšieho Slováka. Zvíťazil Milan Rastislav Štefánik, ku ktorému sa na Slovensku hlásia všetci.
Teraz sme sa obrátili na historikov, politikov, intelektuálov; Slovákov, Poliaka i Čecha s inou otázkou: Aké bolo zlaté obdobie slovenských dejín? Čakali sme, že v našej ankete zvíťazí prvá československá republika, počas ktorej sa Slováci v spoločnom štáte s Čechmi národne a politicky emancipovali. Napokon prevážila iná odpoveď: zlaté obdobie nás ešte len čaká. Kto by bol proti?
Obdobie pokoja
Ide o veľmi ťažkú otázku. Ako by malo vyzerať to zlaté obdobie? Predstavujem si ho ako obdobie pokoja. Každý prežíva pocit slobody a bezpečia. Nikto nikým a ničím nie je ohrozovaný.
Spoločnosť má mať dobré smerovanie, aby ono vlievalo všetkým radostnú nádej. Zlaté obdobie sa ani tak veľmi neposudzuje podľa toho, v akom stave sa spoločnosť nachádza, ale najmä podľa toho, kam smeruje. Keby sme sa mali aj kráľovsky, ale naše smerovanie by išlo k zlému, nemožno hovoriť o zlatom období. A keby sme to dnes mali aj veľmi ťažké, ale naše smerovanie by bolo dobré, tak by sa dalo hovoriť o zlatom období. Ak napredujeme k dobrému, vždy je to zlaté obdobie.
Keď budeme naše dejiny posudzovať podľa uvedených kritérií, tak to zlaté obdobie v našich dejinách ešte asi nebolo. Ale môžeme dúfať, že ono ešte príde.
Napriek tomu. pekných období bolo zato v našich dejinách veľa. Boli to tie obdobia, keď naši predkovia rástli po každej stránke. Rozvíjali si svoju identitu ľudskú, náboženskú, národnú i stavovskú. Cítili svoj rast, videli dobré smerovanie a preto žili v optimizme.
Pekný rast sme zaznamenali nielen v časoch svätcov Cyrila a Metoda, ale aj neskoršie, najmä v období národného obrodenia. Značný rast sme zaznamenali v dvadsiatom storočí medzi dvoma svetovými vojnami
Po roku 1989 sme dostali jeden neuveriteľný dar – slobodu. Zároveň sa nám ponúka aj množstvo nebezpečných pokušení. Tie pokušenia sa nám niekedy do zlata zabalené ponúkajú, inokedy dotieravo natískajú.
Keďže máme slobodu, máme veľké možnosti tento čas premeniť na zlaté obdobie slovenských dejín. Takéto možnosti naši predkovia nemali. Aby sa tak stalo, stavať musíme na pevnej skale a tým je Boží zákon, ktorý je vpísaný do prírody i do ľudského svedomia. Rešpekt voči zákonu prírody je odbornosť a rešpekt voči zákonu svedomia je morálka. Ak svoje smerovanie postavíme na odbornosti a na morálke, budeme napredovať k dobrému a náš pesimizmus vystrieda radostná nádej.
Zatiaľ máme obavy, lebo niektoré rozhodnutia našich zákonodarcov sú v rozpore i s odbornosťou i s morálkou. Podobne je to s rozhodnutiami aj na nižších úrovniach, v regiónoch, v obciach, vo firmách, v rodinách. Ba aj naše osobné rozhodnutia sú v rozpore s morálkou i odbornosťou. Tým vnášame do nášho života nie kultúru života, ale kultúru smrti. Kultúra smrti, to je čierne obdobie dejín. Iba kultúra života a civilizácia obety a lásky môže vytvoriť zlaté obdobie.
Andrej IMRICH
Autor je pomocný spišský biskup
Ešte len príde
Podľa môjho názoru označenie hociktorého obdobia dejín hociktorej krajiny za „zlaté“ je spochybniteľné a zavádzajúce. Čo môžeme nazvať zlatým obdobím v dejinách všeobecne? Najväčší územný rozmach krajiny? Najviac vojnových úspechov? Obdobie hospodárskej prosperity a všeobecný blahobyt obyvateľov? Všetko totiž má aj druhú stranu. Územný zisk je na úkor straty územia niekoho iného, vojnový úspech jednej strany je zároveň porážkou druhej. Ešte pred dvoma desaťročiami sme „žili v blahobyte“, ktorý bol zdanený slobodou myslenia, pohybu a prejavu. Pre mnohých to bolo zlatým vekom, iní by najradšej zabudli...
Ináč sa na dejinnú udalosť díva súčasník, ktorý ju prežíva a ináč historik po niekoľkých desiatkach či stovkách rokov. Zároveň je to vec uhlu pohľadu — ako kto istú vec chápe a z ktorej strany, akého hľadiska ju opíše a posúdi. Keďže „mojím obdobím“ je raný novovek, teda 16. — 17. storočie, pokúsim sa ho krátko bilancovať. Hneď prvý pozitívny bod: bol to vek humanizmu a renesancie, kultúrneho a vzdelanostného rozkvetu. Je však pravda, že tento rozkvet sa týkal jednotlivcov, nie más...
Filip Melanchton roku 1545 napísal svojmu uhorskému priateľovi Žigmundovi Tordovi, že najväčším dobrodením Boha je, že dovolil, aby si túto krajinu podmanili barbari. V jeho očiach to, že pod vládou Osmanov bolo možné všade slobodne vykladať evanjelium, bolo vrcholom slobody a blaha. Teda druhé pozitívum – náboženská sloboda. V tom čase to napríklad v Nizozemsku či Nemecku také prirodzené nebolo. Lenže o niekoľko desaťročí to už nebola pravda ani tu.
Keď si čítam z diela Mikuláša Zrínskeho, stále rozmýšľam nad tým, ako je možné, že jedna krajina mala naraz také obrovské množstvo hrdinov? Odkiaľ prišli (a kam sa podeli) všetci tí udatní bojovníci, na ktorých sa upieral pohľad celej Európy ako na neohrozených obrancov kresťanstva? Môže byť slávnejšie obdobie dejín, ako keď je takmer každý muž a nejedna žena hrdinom? Spoločný nepriateľ v podobe „pohanského Turka“ vtedy dokázal zjednotiť sily a zastaviť ho pred „bránami Európy“ (Viedne). Poetické hrdinstvo však malo veľmi prozaické zázemie – presne ako každá vojna, slávna alebo menej slávna. Smrť, bieda, pustošenie išli ruka v ruke s každým vydobytým hradom, mestom či dedinou.
Takto môžeme spochybniť každú veľkú či menšiu, viac či menej významnú udalosť a dobu. Zdá sa mi, že to skutočné „zlaté obdobie“ ešte necháva na seba čakať, aj keď sa už niekoľkokrát nádejne blyslo. Ale ako nenapraviteľná optimistka som presvedčená, že budúcnosť je vždy sľubná a perspektívna.
Tünde Lengyelová
Autorka je historička
Zatiaľ bez zlatého veku
Domnievam sa, že zlatý vek v slovenských dejinách ešte nebol. Ľudovít Štúr síce rozlišoval medzi „starým“ a „novým vekom“ Slovákov, ale starý pokladal za prvopočiatok a nový ešte nenastal. Všetka jeho energia sa zameriavala na nadchádzajúci, ktorý mal byť časom historického osvedčenia sa. Štúrovou métou bolo „dať národu dej“. To sa mu signálne podarilo. Devätnáste storočie bolo obdobím národných impulzov, nábehov, ktoré sa nestali rozbehmi. Inak to je s dvadsiatym storočím, pre Slovensko naozaj kľúčovým. Veru mal pravdu historik Daniel Rapant, že rokom 1918 sa vlastne všetko začína. Vtedy sa Slovensko konštituovalo ako teritoriálna jednotka. Cesta Slovenska dvadsiatym storočím nebola lineárna, ale kľukatá. Rozčlenením monarchie, definitívnou bodkou za jej neschopnosťou transformovať sa na demokratickú, národy kultúrne i politicky uspokojujúcu a ochraňujúcu veľmoc, sa tento priestor otvoril mocenskému zasahovaniu a tvarovaniu zvonka. Keď sledujeme púť Slovenska historickými krízami a pohromami dvadsiateho storočia, môžeme konštatovať zaujímavú vec: vždy to nejako uhralo, vždy sa nakoniec ocitlo na strane víťazov, ako napríklad na sklonku 2. svetovej vojny, keď hrozilo, že skončí medzi porazenými. SNP to zvrátilo. Hoci sa slovenské elity v dôsledku politických prevratov menili radikálne, zdá sa, že schopnosť vychádzať s mocnými, talent akejsi defenzívnej, popritom utilitaristickej adaptability, ale aj zmysel rozpoznať neúnosnosť pomerov boli nadstranícke. Azda jedinou výnimkou potvrdzujúcou pravidlo bol Alexander Dubček. V každom prípade defenzívna adaptabilita má pôvod v myslení a konaní toho, kto vie, že je závislý a ovládaný. Beda, ak takáto „cnosť“ neslobody dominuje v slobodných a demokratických podmienkach – deformuje myslenie, oslabuje inštitúcie, konanie prevracia na manipuláciu. Riadiť sa ideálmi nie je donkichotizmus, ale vonkoncom pragmatická vec. Pravda, nesmieme zabudnúť, že nie je ideál ako ideál, máme predsa dostatočné skúsenosti s falošnými ideálmi a režimami tunelujúcimi pojmy.
Slovensko v dvadsiatom storočí definitívne vykročilo z tieňa. Etablovalo sa ako štát, stalo sa členom EÚ a NATO, čo je „zlatý výkon“ hodný rešpektu, keď si spomenieme, čo všetko tomu predchádzalo. Vstup do Európskej únie v roku 2004 pokladám za ďalší fundačný akt Slovenskej republiky, vyjadrený symbolom európskej vlajky. Cesta politickej sebaidentifikácie Slovenska sa takto zavŕšila. Z tejto perspektívy potom prekvapuje, do akej miery vo verejnom diskurze prevažuje snaha potvrdiť sa rekurzom na dávnominulé časy. Pritom Slovensko nemôže mocnieť minulostnou legitimáciou, ale budovaním na zakladateľskom akte spontánnej občianskej mobilizácie v novembrových dňoch roku 1989 ako aj demokratického a európskeho sebaurčenia, ktoré rozširuje obzory, znásobuje príležitosti prejaviť i osvedčiť sa. Nuž, nenašli sme zlatý vek, zato však vlastným úsilím navodený zlatý moment.
Tibor Pichler
Autor je riaditeľ Filozofického ústavu SAV
Nepokazte to
Až otázka vašej ankety ma primala prejsť v duchu celé dejiny slovenského národa. Uvedomil som si, ako stiesnene ste toľkokrát žili, aké boli vaše dejiny málo nádejné, ba tragické, ako ste často mali „na vlásku“, aké chabé boli nádeje, pokiaľ vôbec nejaké boli. To Česi sa môžu hádať (a hádajú sa) o to, ktorá doba bola najviac zlatá z niekoľkých dobrých až skvelých období. Nechcem veriť, že za zlaté obdobie pokladáte síce obdobia vzostupu, ale pod ochrannými krídlami nejakého impéria alebo dokonca pod ochranou zločinnej moci. A tak ja na žiadne slovenské naozaj zlaté obdobie nedokážem ukázať. Zlaté predsa neznamená „skôr lepšie než horšie“, ba ani nie len „nádejné“.
Napadá mi v tejto súvislosti, že základný problém česko-slovenských vzťahov bol a ešte je (ale teraz už na tom tak nezáleží…) v tom, že Česi vnímali slovenské dejiny len akosi „oneskorene české“, že nechápali, nedokázali precítiť slovenský prežitok dejín, ktorý je úplne iný než český. Napríklad práve i v tom, že nemá za sebou přemyslovskú štátnosť, dobu európskeho cisára Karla IV., husitstvo ako predvoj reformácie, viditeľné úspechy národného obrodenia, úspešné „dokompletovanie“ národa v období od 60. rokov 19. storočia do začiatku svetovej vojny, prvú republiku… I ten slávny šesťdesiaty ôsmy pre Slovákov v znamení ich málo chápaného naliehania na zriadenie federácie, ktorému Česi nakoniec len — vyhoveli, nič viac: keď inak nedáte… Je toto zlatý vek? Keď tá federácia vznikla až v okupovanom štáte, a potom bola aj tak Slovákom Husákom celkom vyklieštená…?
Neberte to ako slová útechy, naopak: povedal by som, že zlatý vek slovenských dejín práve prichádza. Odmyslite si silné napätia a osobné averzie na politickej scéne: súčasná vláda dokázala múdro prijať väčšinu toho, čo odvážne a prezieravo zaviedla tá predchádzajúca – a to je výkon veľmi nesamozrejmý, ktorý vám závidíme, nech ide u nás či u vás o akékoľvek vlády. Slováci nemajú mindráky z Európy, aké má mnoho našich ľudí, ba naopak. Sú pokojnejší, sebavedomejší.
Možno, že to sami nevidíte. Ja to odtiaľto vidím. Chýba azda len jedno: vyjsť u vás doma so všetkými, i s tými, ktorí nie sú Slováci. Vaše krásne stredoveké mestá (ako i naše) vybudovali predsa s vašimi ľuďmi takisto „cudzí“. Národ, myslím etnický národ, nie občiansky, môže byť pre nich malý; do slovenskej krajiny, vlasti, domoviny… sa však určite dobre zmestia.
Veľmi vám želám, aby ste si to neskazili.
Petr Pithart,
Autor je podpredseda Senátu Českej republiky, v rokoch 1990 až 1992 bol predsedom vlády ČR
Skutočné zmeny sa dejú v kultúre
V prvom rade odmietam samotnú terminológiu „zlatých období“, „magických osmičiek“ či „osudových okamihov“, ktoré silno zaváňajú historicizmom. A čo je ešte dôležitejšie, nerozlišujú medzi dejinami ako jedinečným celkom a historickou pamäťou ako živým vzťahom k minulosti. Práve vďaka tomuto selektívnemu prístupu sa len veľmi ťažko vymaňujeme zo spolizitovaných dejín, ak (povedané slovami Ľubomíra Liptáka) „dostávame injekciu za každým prevratom, pudovou potrebou novej moci prezentovať sa ako prirodzené, jediné možné smerovanie dejinného vývoja“. Nemáme stále dobudovanú historickú bázu, z dejín nám unikajú osobnosti, ktoré buď prehrali zápas s dobovým establishmentom, alebo jeho témy obchádzali. Zakladateľská osobnosť viacerých slavistických disciplín Juraj Ribay, všeobecne považovaný koncom 18. storočia za najväčšieho slovenského intelektuála, je dnes zabudnutý, kým jeho neúspešný, ale národne angažovaný rovesník Anton Bernolák je v každej učebnici.
Práve táto neschopnosť oceniť a zhodnotiť vlastné príspevky k tvorivej mape Európy a sveta, toto symptomatické trochárstvo, je historickým prekliatím a patologickým znakom našej identity. Pri okrúhlom výročí Hansa Christiana Andersena mu postavíme v Bratislave sochu, aby sme boli in, no pri 160. narodeninách Pavla Dobšinského toho istého roku po ňom ani pes neštekne. Sté výročie narodenia Jána Smreka, zapísané ako sviatky do kalendára UNESCO, si všimli viac vo svete ako doma. Na eurominciach nepropagujeme výrazné humanistické osobnosti európskeho rozmeru ako Ján Kollár či Matej Bel, ale motívy folkloristicky poklesnutého nacionalizmu. Kým turista v Prahe má presne označené miesta, kam chodieval Kafka či Hrabal, bratislavské historické kaviarne buď neexistujú, alebo sú prebudované na snobské podniky bez atmosféry.
Môžem a chcem teda hovoriť skôr o fenomenálnych obdobiach, ktoré na mňa pôsobia najmä svojou tvorivou silou. Takým boli určite šesťdesiate roky 20. storočia, presnejšie roky 1963 – 1968, charakteristické jedinečným kultúrnym vzopätím celej spoločnosti. Bolo to obdobie, keď takmer každé vedecké či umelecké odvetvie prežívalo jeden zo svojich tvorivých vrcholov. Koncentrácia špičkových výkonov a úspechov je neprehliadnuteľná. Film Obchod na korze to dotiahol až na Oscara, slovenská poézia bola na svetovej úrovni (Milan Rúfus nie je jediným predstaviteľom tejto generácie zrelým na Nobelovu cenu), fotožurnalista Ladislav Bielik získal ako jediný Slovák najprestížnejšie ocenenie World Press Photo, vznikali kľúčové diela v hudbe či výtvarnom umení a najmä humanitné vedecké odbory žili niekoľko desaťročí z toho, čo sa vytvorilo v tomto období. Paradoxne sme mali väčší kontakt s trendmi vo svete ako dnes, v podstatne slobodnejšom ovzduší. Nadšenie a chuť niečo dosiahnuť, viera v ideály, to je výzva, ktorá nám pripomína, že skutočné zmeny v dejinách sa odohrávajú v kultúre.
Eduard Chmelár
Autor je historik
13. storočie: najdynamickejšie
Už sám pojem „zlatý vek“ v ľudských dejinách patrí do istej miery do kategórie iracionality. Ide o starý pohanský mýtus, ktorý prevzala aj stredoveká literatúra so snovým návratom raja na zemi. Na druhej strane vlastná skúsenosť každého človeka reflektuje svoje životné epizódy „zlatého veku“, zväčša vzťahovaného na svoj juvenilný vek. Tak v časopriestorovej jednote „národnej histórie“ by sme sa zjednodušene dopracovali k veľkomoravskému veku, avšak bez porovnania s okolitým svetom. No bez komparovania by sme tak zostali uväznení v príliš „udalostnej“ optike. Pritom tu nejde o dehonestáciu našich najstarších dejín s jej epochálnym významom začleňovania sa do kresťanského sveta. V rámci istého súperenia o duchovné a politické ovládnutie pohanských Slovanov proti sebe stáli dve koncepcie misijného pôsobenia Východu a Západu, i keď franská doména nakoniec prevážila. Je nesporným faktom, že stredovek Európu vyzbrojil pod zástavou spoločného náboženstva – kresťanstva, čím sa ona konštituovala nielen v geografickom pojme, ale predovšetkým ako historická kvalita. Obdobie konštituovania sa uhorského (multietnického) štátu znamenalo začlenenie sa do tohto kultúrno-duchovného rámca. Tento vývoj a rozmach možno pozorovať aj v jeho severnej pohraničnej oblasti – na Slovensku. Ak by som už mal vyzdvihnúť jeho meno, bolo by to meno svätého Štefana kráľa, ktorý nebol žiadnym šašom, ale pre naše územie mimoriadne dôležitým panovníkom, a to nielen kvôli kresťanstvu, ale aj právnemu a štátnemu systému, ktoré Uhorsko historicky ukotvili ako súčasť Západu. Tento proces završuje 13. storočie, ktoré aj napriek mongolskému (tatárskemu) ohrozovaniu predstavuje najdynamickejšie obdobie našich dejín. Dôkazom je výstavba miest, hradov, kláštorov, ale najmä vidieckych kostolov na našom území. Roľníci, ako najpočetnejšia trieda, pociťovali potrebu svojho pána a ten opätuje ich ochranu, a to aj v právnej rovine. Samozrejme, že raj na zemi neexistoval v celej sociologicky ponímanej tripartitnej kompletnosti vtedajšej spoločnosti. Rovnako platili vtedy, a platia i dnes slová biblického Jóba: Či nie je bojom život človeka na zemi?
Michal Slivka
Autor je historik
Slovenské národné povstanie
Čo bolo najlepšie obdobie v dejinách Slovákov? Bol to rok 1944, čas Slovenského národného povstania, keď Slováci povstali proti nemeckým nacistickým okupantom a kolaborujúcemu vojnovému slovenskému režimu, keď sa Slovensko jednoznačne pridalo na stranu protinacistického a protifašistického odboja, keď slovenskí vojaci a partizáni v spolupráci s ruskými, ukrajinskými, českými, poľskými, francúzskymi, britskými, americkými, bulharskými a srbskými spolubojovníkmi obhajovali hodnoty slobody, demokracie, solidarity a bratstva. Organizátori a účastníci povstania sa postavili za obnovenie československej štátnosti, dvoch suverénnych, rovnoprávnych národov: Čechov a Slovákov, za demokratickú Česko-Slovenskú Republiku. Nadviazali na najkrajšie národné tradície slovenského národa: Slovenskú národnú radu z roku 1848, slovenské dobrovoľnícke zbory, osobnosti Ľudovíta Štúra, Jozefa Miloslava Hurbana a Michala Miloslava Hodžu, ale aj na pokračujúci zápas za národnú a sociálnu slobodu, vznik Československej republiky v roku 1918, osobnosť Milana Rastislava Štefánika, súvekú Slovenskú národnú radu z Turčianskeho svätého Martina, ako aj demokratické tradície medzivojnovej republiky. Pamätníky Slovenského národného povstania: Banská Bystrica, Zvolen, Strečno, Brezno, Vernár, Čierny Balog, Jankov vŕšok, Ľubina – Roh a mnohé ďalšie sú svetlými miestami slovenských dejín, dejín moderného národa, ktorý sa plnohodnotne zapojil do protinacistickej koalície, druhého najväčšieho ozbrojeného vystúpenia v tyle nepriateľa, po Juhoslávii a Titových partizánoch a vojakoch. Slováci a tu bojujúci príslušníci mnohých národov, dokázali – v tomto pohnutom čase – po Rumunoch a Poliakoch vo Varšavskom povstaní, hrdo a nekompromisne zobrať zbraň, s cieľom vrátiť Slovensku demokratický a národný charakter v rámci Československej republiky. Toto obdobie prípravy na celonárodné protifašistické povstanie, jeho čas odporu, aj po potlačení do hôr, považujem za najsvetlejšie obdobie slovenských dejín, najmä novodobých dejín pokračujúceho národnoemancipačného procesu, ktorý pokračoval v roku 1968 vznikom federácie a v roku 1992 schválením slovenskej zvrchovanosti, ústavy a 1. januára 1993 vznikom modernej, demokratickej a slobodnej Slovenskej republiky. Bol to hviezdny čas našich dejín aj preto, že sme sa prejavili ako hrdý národ, ktorý sa prihlásil k pokrokovým demokratickým tradíciám Európy a sveta.
.dušan Čaplovič
Autor je historik, v súčasnosti podpredseda vlády pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny
To sú časy!
Zlaté časy nemáme prečo vyzerať. Sú tu. Permanentne. Hoci sme si ich ešte ničím nezaslúžili. Pravdaže, ako je to už u nás zvykom, užívame si ich rozmenené na drobné. Snažím sa pátrať v našom spoločnom povedomí po slovných spojeniach, ktoré dokazujú prítomnosť „zlatých čias/časov“, lebo veď jazyk najlepšie odráža stav nášho myslenia. Našiel som takéto: To boli zlaté časy! To boli časy! Kedysi sa žilo! To boli iné časy! To boli údernícke časy! Vtedy sa plán plnil na dvestodesať percent, dalo sa beztrestne kradnúť zo spoločného, lebo to nikoho nebolelo, mlieko bolo za dve koruny a pivo za dve štyridsať, ach, to boli časy! A keď naši v hokeji vymlátili Rusov, keď sme boli svorní, lebo sme mali spoločného nepriateľa (naposledy boľševika), keď sme stavali Pešť aj Viedeň, keď sme Pražanom statočne na „housky“ robili, hoci oni nám do toho furt a furt „mluvili“, keď bola slovenská koruna hodná toľko, čo švajčiarsky frank, keď mali pán farár a učiteľ pravdu a nič len pravdu, keď bývali zimy, že pomedzi kopy snehu len brmbolce z čiapok chodili, to vám boli onakvejšie časy! Chlapi mali päste ako nákovy a ženy boli vždy hotové zjojknúť, keď ich dlaň od takej nákovy vedela bacnúť, stisnúť, ťapnúť, prinajhoršom poláskať. Bisťu dade, kde sa tie časy podeli? A keď sme vedeli urobiť koridor...! Ach kde v... tie zlaté časy sú.
Čapek hovorí, že starí si zúfajú, že zlaté časy odchádzajú s nimi a mladí dúfajú, že zlaté časy s nimi nastupujú. Tak to má byť. Je to nanajvýš spravodlivé. Až na tých, ktorí sa staroby nedožijú. Tí sa nielenže nedožijú svojho prechodného zmúdrenia a definitívneho osprostenia, ale sú ukrátení ešte aj o to zúfanie. Dúfam, že toto si neprečíta úradujúci predseda vlády. Mohlo by sa mu to hodiť ako argument na zrušenie druhého dôchodkového piliera, a to si potom budú zúfať aj mladí aj starí, klasik bude musieť byť skartovaný a zlaté časy sa nedostavia ani v podobe omrviniek.
P.S.: Nemyslím si, že žijeme dobu rozpadu hodnôt.
P. P. S.: Toto jediné myslím vážne.
Silvester Lavrík
Autor je spisovateľ, v súčasnosti riaditeľ Rádia Devín
Zlaté časy sú mýtus
Keďže neviem, čo je zlaté obdobie v dejinách, môžem kompetentne odpovedať len podľa toho, čo si pamätám, alebo som počul od starších pamätníkov. Pravdaže, predosielam, pamäť nie sú dejiny, hoci ju mnohí za také vydávajú. Rovnako predosielam, že pár dní po maturite, keď som sedel ako „dospelý“ človek v kaviarni malého mesta, ma miestny učiteľ a organista prijal medzi seberovných a povedal mi historickú vetu: „Pán kolega, my Slováci sme boli slobodný národ iba dva razy – za Svätopluka a Tisa“. V lete roku 1956 mi táto informácia spôsobila celoživotnú traumu, z ktorej sa dodnes ťažko spamätávam. Teda: Keby som bol komunista, isto by som považoval za také obdobie desaťročia po roku 1948, keď sme v sprvu krutej, potom tvrdej totalite absolvovali svoju skutočnú industriálnu modernizáciu. Keby som bol ľudák, nepochybne by to boli iné totalitné roky 1939 – 1945, keď, ako povedal jeden arcibiskup, sme sa mali – zabudol, pravdaže, okrem iných, na Židov – v závetrí najkrutejšej vojny vraj dobre, lebo mať svoj štát, hoci fašistický, je vrchol blaha. Keby som bol povstalec, bol by to rok 1944, aj keď ide o porážku, ale víťaznú. Keby som bol čechoslovakista, tak zlaté by boli roky 1918 – 1938, keby som bol monarchista, boli by to roky po rakúsko-uhorskom vyrovnaní. Keby som bol demokrat, možno by to boli roky po novembri ´89, keby sa nezmenili rýchlo na privatizačnú rabovačku a nacionálny populizmus. Zlaté časy sú mýtus, takisto ako tisícročný útlak. Inak však majstrov vo vymývaní pamäti je u nás toľko, že by sme ich mohli vyvážať. Pred pár rokmi sme mali aj takého majstra, ktorý roku 1940 na stretnutí kultúrnych pracovníkov (tento „žáner“ má bohatú minulosť!) tvrdil, že všetci od Bernoláka po Hlinku boli národní socialisti a Štúr bol dokonca Hitlerom 19. storočia! Dobré, nie? Ale tlieskali sme donedávna najpopulárnejšiemu rodákovi aj pred pár rokmi, keď sa mu videlo (ako vyhlásil na jednom zo svojich pasienkových mítingov – tiež obľúbený „žáner“), že všetko veľké, národotvorné, možno, jaj, zlaté sa udialo v našich dejinách v marci: smrť Svätoplukova, začiatok boja Štúra v roku 1848, vznik slovenského štátu, vznik HZDS roku 1991, lebo „kroky, ktoré hnutie urobilo, sú najvýznamnejšími historickými a štátnopolitickými aktmi Slovákov ako národa od 7. storočia!“ To všetko odznelo, na mítingu, ako inak, 7. marca 1996, s dôvetkom: „Už toho bolo dosť, republiku si rozvracať nedáme!“ To nepovedal Klement Gottwald, ten povedal, že v našej republike nikomu do neba stromy neporastú! To je predsa len jemný rozdiel. Od čias týchto aj ďalších výtečníkov uplynuli nejaké roky, ale nič sa nezmenilo. A ani sa nič nezmení, taká je zjavne, marxisticky povedané, dialektika dejín. Nad ľudskou hlúposťou nemôžete zvíťaziť. Môžete, ba vari musíte, s ňou iba bojovať. Aj v dejepise.
Rudolf Chmel
Autor je literárny vedec a bývalý minister kultúry.
Verím, že príde
Ustavičné navracanie sa do zlatého obdobia vlastných dejín má v sebe niečo fatalistické. Vychádza z prastarého archetypu, v zhode s ktorým po zlatom období nastalo obdobie strieborné, potom obdobie železné, až sme sa dostali na špirálu, kde sa všetko iba zhoršuje, čaká nás neustály regres a v budúcnosti môže byť už len horšie.
Zatiaľ čo „dejiny” – ako prejav toho „čo sa deje” – sa jednoducho dejú aj dnes. Dokonca, z istého uhlu pohľadu na slovenské dejiny možno povedať, že zlatá éra panuje pod Tatrami dnes. Slováci sa tešia nezávislosti, majú vlastný štát, ich hranice nie sú ohrozené, hospodárstvo sa rozvíja dynamicky a krajina patrí do elitného klubu štátov Európskej únie a NATO.
Od počiatkov novoveku, to znamená od čias, odkedy môžeme hovoriť o vzniku novodobých národov, nezažívali Slováci také dobré obdobie ako dnes. Samozrejme, nič netrvá naveky. Preto pred Slovákmi stojí povinná výzva, aby z jednej strany bránili svoju geopolitickú nezávislosť pred Ruskom, ktoré robí politiku budovania závislosti cez energetiku, a zo strany druhej, aby uchránili svoju národnú a kresťanskú identitu v globalizovanom svete. Myslím si, že možno mať nádej, že slovenský národ má v sebe taký potenciál, že svoj skutočný „zlatý vek” zrealizuje v budúcnosti.
Grzegorz Górny
Autor je poľský publicista a šéfredaktor konzervatívneho časopisu Fronda
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.