Skončil sa v roku 2008 desaťročia trvajúci víťazný pochod globálneho kapitalizmu? A ak áno, čo príde po ňom?
Globálna finančná kríza sa bude s rokom 2008 spájať tak ako nijaká iná udalosť, ktorá sa odohrala za uplynulých dvanásť mesiacov. Je dokonca takmer isté, že sa na túto krízu bude spomínať podobne ako na tú Veľkú z 30. rokov minulého storočia. Aj táto je totiž veľká, a také budú aj jej dôsledky, to je evidentné už dnes, keď máme podľa mnohých ekonómov to najhoršie v skutočnosti ešte len pred sebou.
.urobiť čokoľvek
Dnešná kríza – akokoľvek je zatiaľ k našim končinám pomerne milosrdná, čo však tiež nie je nemenný a definitívny stav – je výnimočná najmä tým, že je prvou krízou takýchto rozmerov po tej Veľkej z minulého storočia. Je pravda, že odvtedy Američania prežili veľa menších recesií, nedostatku úverov a viacero burzových kríz. Svet má odvtedy za sebou obrovské ropné šoky a niekoľko vážnych menových kríz.
So všetkým si ľudstvo nejako poradilo a je skúsenejšie – dáva to však nejakú veľkú nádej, že vďaka tejto skúsenosti budeme vedieť, ako zvládnuť aj túto krízu bez zbytočne veľkej bolesti?
V niečom áno. Napríklad centrálne banky sa, poučené Veľkou krízou, rozhodli nedopustiť kolaps finančných trhov a úplné zadrhnutie úverov, nech to stojí, koľko chce. Ale aj táto ochota urobiť čokoľvek je len dôsledkom niečoho, čo núti nebrať ilúzie o poučenom ľudstve vážne. Totiž, ten globálny kapitalizmus, ktorý sa dnes zmieta v kríze a ktorému mnohí veštia koniec, sám výraznou mierou prispel k tomu, že mu vyrástol zdanlivo paradoxný nepriateľ – demokracia. Je to kapitalizmus, ktorý prispel k rozšíreniu osobnej slobody a demokracie (kde už nerozhoduje rod, titul a vlastníctvo pôdy, ale šikovnosť a pracovitosť a kde ľudia požadujú za zdanenie aj zastúpenie pri výkone moci) ako možno nič v ľudských dejinách. Je to skvelé a kapitalizmu za to patrí večná sláva. Ale v situácii, keď treba prijímať aj ťažké a bolestivé rozhodnutia a myslieť aj v rámci, presahujúcom dobu, po uskutočnenie najbližšieho prieskumu verejnej mienky, sú vášne davu či väčšiny tým najhorším radcom. A tento radca je dnes silnejší než bol kedykoľvek predtým.
.bezpečie za slobodu
Už otrasné teroristické útoky z 11. septembra 2001 mali okrem iného za následok posilnenie autority štátu a akceptovanie rozšírenia štátnej moci a kontroly ďalej, než si pred teroristickými útokmi vedel ktokoľvek predstaviť. Nielen v Amerike, ktorá bola hádam poslednou baštou úcty k osobnej slobode, ale všade v západnom svete sa odohral obchod „viac bezpečnosti za menej slobody“. Teraz je tu ďalší útok na bezpečnosť stoviek miliónov ľudí – pád akciových trhov a s ním straty miliónov ľudí, prasknutie hypotekárnej bubliny a prepad cien nehnuteľností, koniec samostatnej existencie symbolu západného kapitalizmu (veľkých investičných bánk z Wall Street), naozaj globálny rozsah a zatiaľ iba tušená hĺbka prichádzajúcej krízy. Otázka, či znovu bude väčšina ľudí túžiť po výmene „viac bezpečia za menej slobody“, by bola zbytočná – odpoveď vidíme deň čo deň.
.padajúca moc
Viac ako dve desaťročia sme boli svedkami globálnej liberalizácie. Všade sa privatizovalo, deregulovalo, odstraňovali sa bariéry v podnikaní. Svet bol svedkom dvoch súvisiacich javov – globalizácie (rozširovania kapitalizmu) a demokratizácie. Ako si všimol jeden z najvplyvnejších amerických publicistov Fareed Zakaria, na dnešnom kapitalizme je oproti minulosti nové a odlišné to, že je demokratický. „Hospodársky rast posledného polstoročia spôsobil, že stámilióny ľudí v priemyselnom svete zbohatli a zo spotreby, sporenia a investovania sa stala masová záležitosť. Tomu sa museli prispôsobiť spoločenské štruktúry. Hospodárska moc, ktorú po stáročia držali v rukách malé skupiny podnikateľov, bankárov a úradníkov, sa presunula k triedam, stojacim pod nimi,“ napísal Zakaria v roku 2003 v knihe Budúcnosť slobody.
Máme tu demokratický kapitalizmus. V ňom, napriek všetkým nedokonalostiam, o úspechu rozhodujú najmä schopnosti. Politická aj ekonomická moc sa presúva na čoraz nižšie úrovne. Napokon, každý človek prijíma rozhodnutia a už len tým má v rukách obrovskú moc – deň čo deň rozhoduje napríklad o tom, čo sa má a čo sa nemá vyrábať, a tiež ktorý výrobca chleba, automobilov alebo čohokoľvek iného prežije a ktorý zanikne. Potiaľto je s demokraciou v kapitalizme všetko v najlepšom poriadku.
.priveľa demokracie?
Problém je, ak sa príliš demokratickým stáva sám systém rozhodovania. Vtedy v ňom začne niečo škrípať – to je provokatívna Zakariova téza, ktorú však potvrdzuje realita. Predstavme si, že by napríklad ústavní sudcovia alebo vedenie centrálnej banky podliehali demokratickým procedúram a boli priamo volení ľuďmi. Ich rozhodnutia by určite oveľa viac zodpovedali vkusu väčšiny. Bol by to triumf demokracie, ale zároveň začiatok konca slobody. Práve preto majú všetky vyspelé krajiny vo svojom systéme moci zakomponované aj inštitúcie, ktoré nie sú demokratické alebo prinajmenšom zmierňujú tlak, vyplývajúci z priameho tlaku voličov. „Zmyslom mnohých týchto nedemokratických inštitúcií a skupín bolo zmierňovať výbuchy vášní verejnosti, vzdelávať občanov, usmerňovať demokraciu a tým zaisťovať slobodu,“ vysvetľuje Fareed Zakaria.
.v rukách ľudu
So súčasnou veľkou krízou tento problém súvisí dvojako.
Jednak štát a jeho inštitúcie v posledných desaťročiach postupne strácali autoritu, ktorá je nevyhnutná na akceptovanie „nedemokratickosti“ v rozhodovaní tých zložiek moci, ktoré v minulosti vyvažovali horúce hlavy aktuálnej väčšiny – a výsledkom je, že vo vyspelých krajinách vidíme čoraz viac priamej demokracie a čoraz menej „poistiek“.
A potom, súčasná kríza prelamuje neprekročiteľné hranice a staré pravidlá prestávajú platiť. Vidíme presun veľkej časti moci a rozhodovania do rúk politikov. Zvyšujú tým svoju moc a krízu len zneužívajú na to, aby im to prešlo, ale ono im to prechádza. Príklad, ktorý dobre poznáme: relatívne nezávislé regulačné úrady, ktoré mali bez vplyvu politikov ovplyvňovať tvorbu cien v sieťových odvetviach, ovládli politici práve tým, že oslabili nezávislosť týchto inštitúcií (napríklad zmenili spôsob kreovania či zrušili neodvolateľnosť orgánov). Dnes sú preto rozhodnutia týchto inštitúcií oveľa viac v rukách politikov, ktorí sú zasa v rukách prieskumov verejnej mienky. A posilňovanie tejto schémy dnes vidíme všade – v Amerike, v Británii, vo Francúzsku i u nás.
Aj vládny Smer drží krok s touto módou: ústredný slogan na jeho poslednom sneme znel Ľud štátu – štát ľudu. Je možno víťazstvo demokracie, keď väčšina chce nízke ceny čohokoľvek a vláda to zabezpečí. Ibaže to vedie ku koncu slobody podnikať a vyberať si.
Ak by teda v dnešnej kríze pomohlo „menej demokracie“, neznamená to viac, ale naopak menej moci v rukách politikov. Práve v takýchto krízových a nestálych časoch sú totiž rôzne poistky v deľbe moci, všetky tie komplikované brzdy a váhy (ktorých ubúda všade, v Európe je ich žalostne málo a u nás vinou chýbajúcej tradície ešte menej) veľmi podstatné, ak má spoločnosť dobre fungovať. A práve preto – a tým sa vraciame k téze z úvodu – všetka doterajšia skúsenosť s krízami nemusí vôbec znamenať, že túto krízu zvládneme dobre.
.jazda čiernym tunelom
Čo bude ďalej? To je ďalšia zvláštnosť tejto krízy – nikto vlastne nevie. Výstižné zhrnutie prognóz vývoja českej ekonomiky v budúcom roku, ktoré sa však dá zovšeobecniť, urobil český komentátor Tomáš Němeček, keď napísal, že „rok 2009 bude jazda čiernym tunelom, ktorá sa môže skončiť akokoľvek“.
Akokoľvek, ale asi nie príliš radostne, ak za dôvod pre radosť nepovažujeme korekciu chýb, ktoré sa v ekonomickom vývoji za posledné roky nahromadili. Isté je, že všetko zlé je na niečo dobré. „Na finančných trhoch sa v rokoch krátko po vojne riskovalo len umiernene. Veľká kríza a druhá svetová vojna stále ešte utvárali peňažnú kultúru od Wall Street po Main Street,“ napísal pred pár rokmi legendárny americký finančný analytik Henry Kaufman. Isté je, že pred touto krízou sa riskovalo príliš – a veľkú časť viny nesú práve politici, ktorí na to vytvorili prostredie a pridali aj škodlivé motivácie.
Sú ekonómovia, ktorí veštia naozaj zlé časy. Napriek tomu, že nové a nové údaje potvrdzujú skôr názory skeptikov, porovnávanie s Veľkou hospodárskou krízou sa ešte stále javí ako lacná dramatizácia. Očami čísel: od roku 1929 do najhlbšieho dna v roku 1933 poklesol americký hrubý domáci produkt o 30 percent, priemyselná výroba o takmer 50 percent a osobné príjmy o 45 percent. Hodnota akcií na finančných trhoch vtedy od roku 1929 do minima v roku 1932 klesla o 85 percent a bankrot vyhlásilo viac ako 20 percent všetkých obchodných bánk. Môže sa to opakovať? Skôr nie, ale na druhej strane, dnes aj menej dramatické zmeny môžu mať vážnejšie následky.
.veci sa zmenia
Tendencia posilňovania moci politikov je zlovestným predznamenaním silnej tendencie zavrhnúť systém slobodného trhu. Je to trochu paradox, pretože vývoj dal za pravdu skôr „rakúskej škole“, ktorá tvrdí, že problémom nie je depresia, ktorá napráva chybné rozhodnutia a dôsledky neefektívnych investícií, ale fáza boomu, vyvolaná úverovou expanziou – práve tá bola jedným z hlavných faktorov, ktoré priviedli Ameriku a následne zvyšok sveta do dnešnej krízy.
„Otvorene povedané, voľba, ktorou sme konfrontovaní, je, či budeme regulovať globálne finančné trhy medzinárodne, alebo ponecháme na jednotlivom štáte, aby si chránil svoje vlastné záujmy, ako najlepšie vie,“ napísal vo svojej slávnej Kríze globálneho kapitalizmu pred desiatimi rokmi uznávaný investor, kontroverzný mysliteľ a veľký filantrop George Soros. Svet – na Sorosovu radosť – smeruje k prvej možnosti a všeobecne k väčšej regulácii trhu.
Trh to nejako prežije. Ale hoci už veľakrát ukázal, že je životaschopnejší než pokusy plánovačov nakresliť ľuďom budúcnosť, tentoraz to bude mať naozaj ťažké.
Globálna finančná kríza sa bude s rokom 2008 spájať tak ako nijaká iná udalosť, ktorá sa odohrala za uplynulých dvanásť mesiacov. Je dokonca takmer isté, že sa na túto krízu bude spomínať podobne ako na tú Veľkú z 30. rokov minulého storočia. Aj táto je totiž veľká, a také budú aj jej dôsledky, to je evidentné už dnes, keď máme podľa mnohých ekonómov to najhoršie v skutočnosti ešte len pred sebou.
.urobiť čokoľvek
Dnešná kríza – akokoľvek je zatiaľ k našim končinám pomerne milosrdná, čo však tiež nie je nemenný a definitívny stav – je výnimočná najmä tým, že je prvou krízou takýchto rozmerov po tej Veľkej z minulého storočia. Je pravda, že odvtedy Američania prežili veľa menších recesií, nedostatku úverov a viacero burzových kríz. Svet má odvtedy za sebou obrovské ropné šoky a niekoľko vážnych menových kríz.
So všetkým si ľudstvo nejako poradilo a je skúsenejšie – dáva to však nejakú veľkú nádej, že vďaka tejto skúsenosti budeme vedieť, ako zvládnuť aj túto krízu bez zbytočne veľkej bolesti?
V niečom áno. Napríklad centrálne banky sa, poučené Veľkou krízou, rozhodli nedopustiť kolaps finančných trhov a úplné zadrhnutie úverov, nech to stojí, koľko chce. Ale aj táto ochota urobiť čokoľvek je len dôsledkom niečoho, čo núti nebrať ilúzie o poučenom ľudstve vážne. Totiž, ten globálny kapitalizmus, ktorý sa dnes zmieta v kríze a ktorému mnohí veštia koniec, sám výraznou mierou prispel k tomu, že mu vyrástol zdanlivo paradoxný nepriateľ – demokracia. Je to kapitalizmus, ktorý prispel k rozšíreniu osobnej slobody a demokracie (kde už nerozhoduje rod, titul a vlastníctvo pôdy, ale šikovnosť a pracovitosť a kde ľudia požadujú za zdanenie aj zastúpenie pri výkone moci) ako možno nič v ľudských dejinách. Je to skvelé a kapitalizmu za to patrí večná sláva. Ale v situácii, keď treba prijímať aj ťažké a bolestivé rozhodnutia a myslieť aj v rámci, presahujúcom dobu, po uskutočnenie najbližšieho prieskumu verejnej mienky, sú vášne davu či väčšiny tým najhorším radcom. A tento radca je dnes silnejší než bol kedykoľvek predtým.
.bezpečie za slobodu
Už otrasné teroristické útoky z 11. septembra 2001 mali okrem iného za následok posilnenie autority štátu a akceptovanie rozšírenia štátnej moci a kontroly ďalej, než si pred teroristickými útokmi vedel ktokoľvek predstaviť. Nielen v Amerike, ktorá bola hádam poslednou baštou úcty k osobnej slobode, ale všade v západnom svete sa odohral obchod „viac bezpečnosti za menej slobody“. Teraz je tu ďalší útok na bezpečnosť stoviek miliónov ľudí – pád akciových trhov a s ním straty miliónov ľudí, prasknutie hypotekárnej bubliny a prepad cien nehnuteľností, koniec samostatnej existencie symbolu západného kapitalizmu (veľkých investičných bánk z Wall Street), naozaj globálny rozsah a zatiaľ iba tušená hĺbka prichádzajúcej krízy. Otázka, či znovu bude väčšina ľudí túžiť po výmene „viac bezpečia za menej slobody“, by bola zbytočná – odpoveď vidíme deň čo deň.
.padajúca moc
Viac ako dve desaťročia sme boli svedkami globálnej liberalizácie. Všade sa privatizovalo, deregulovalo, odstraňovali sa bariéry v podnikaní. Svet bol svedkom dvoch súvisiacich javov – globalizácie (rozširovania kapitalizmu) a demokratizácie. Ako si všimol jeden z najvplyvnejších amerických publicistov Fareed Zakaria, na dnešnom kapitalizme je oproti minulosti nové a odlišné to, že je demokratický. „Hospodársky rast posledného polstoročia spôsobil, že stámilióny ľudí v priemyselnom svete zbohatli a zo spotreby, sporenia a investovania sa stala masová záležitosť. Tomu sa museli prispôsobiť spoločenské štruktúry. Hospodárska moc, ktorú po stáročia držali v rukách malé skupiny podnikateľov, bankárov a úradníkov, sa presunula k triedam, stojacim pod nimi,“ napísal Zakaria v roku 2003 v knihe Budúcnosť slobody.
Máme tu demokratický kapitalizmus. V ňom, napriek všetkým nedokonalostiam, o úspechu rozhodujú najmä schopnosti. Politická aj ekonomická moc sa presúva na čoraz nižšie úrovne. Napokon, každý človek prijíma rozhodnutia a už len tým má v rukách obrovskú moc – deň čo deň rozhoduje napríklad o tom, čo sa má a čo sa nemá vyrábať, a tiež ktorý výrobca chleba, automobilov alebo čohokoľvek iného prežije a ktorý zanikne. Potiaľto je s demokraciou v kapitalizme všetko v najlepšom poriadku.
.priveľa demokracie?
Problém je, ak sa príliš demokratickým stáva sám systém rozhodovania. Vtedy v ňom začne niečo škrípať – to je provokatívna Zakariova téza, ktorú však potvrdzuje realita. Predstavme si, že by napríklad ústavní sudcovia alebo vedenie centrálnej banky podliehali demokratickým procedúram a boli priamo volení ľuďmi. Ich rozhodnutia by určite oveľa viac zodpovedali vkusu väčšiny. Bol by to triumf demokracie, ale zároveň začiatok konca slobody. Práve preto majú všetky vyspelé krajiny vo svojom systéme moci zakomponované aj inštitúcie, ktoré nie sú demokratické alebo prinajmenšom zmierňujú tlak, vyplývajúci z priameho tlaku voličov. „Zmyslom mnohých týchto nedemokratických inštitúcií a skupín bolo zmierňovať výbuchy vášní verejnosti, vzdelávať občanov, usmerňovať demokraciu a tým zaisťovať slobodu,“ vysvetľuje Fareed Zakaria.
.v rukách ľudu
So súčasnou veľkou krízou tento problém súvisí dvojako.
Jednak štát a jeho inštitúcie v posledných desaťročiach postupne strácali autoritu, ktorá je nevyhnutná na akceptovanie „nedemokratickosti“ v rozhodovaní tých zložiek moci, ktoré v minulosti vyvažovali horúce hlavy aktuálnej väčšiny – a výsledkom je, že vo vyspelých krajinách vidíme čoraz viac priamej demokracie a čoraz menej „poistiek“.
A potom, súčasná kríza prelamuje neprekročiteľné hranice a staré pravidlá prestávajú platiť. Vidíme presun veľkej časti moci a rozhodovania do rúk politikov. Zvyšujú tým svoju moc a krízu len zneužívajú na to, aby im to prešlo, ale ono im to prechádza. Príklad, ktorý dobre poznáme: relatívne nezávislé regulačné úrady, ktoré mali bez vplyvu politikov ovplyvňovať tvorbu cien v sieťových odvetviach, ovládli politici práve tým, že oslabili nezávislosť týchto inštitúcií (napríklad zmenili spôsob kreovania či zrušili neodvolateľnosť orgánov). Dnes sú preto rozhodnutia týchto inštitúcií oveľa viac v rukách politikov, ktorí sú zasa v rukách prieskumov verejnej mienky. A posilňovanie tejto schémy dnes vidíme všade – v Amerike, v Británii, vo Francúzsku i u nás.
Aj vládny Smer drží krok s touto módou: ústredný slogan na jeho poslednom sneme znel Ľud štátu – štát ľudu. Je možno víťazstvo demokracie, keď väčšina chce nízke ceny čohokoľvek a vláda to zabezpečí. Ibaže to vedie ku koncu slobody podnikať a vyberať si.
Ak by teda v dnešnej kríze pomohlo „menej demokracie“, neznamená to viac, ale naopak menej moci v rukách politikov. Práve v takýchto krízových a nestálych časoch sú totiž rôzne poistky v deľbe moci, všetky tie komplikované brzdy a váhy (ktorých ubúda všade, v Európe je ich žalostne málo a u nás vinou chýbajúcej tradície ešte menej) veľmi podstatné, ak má spoločnosť dobre fungovať. A práve preto – a tým sa vraciame k téze z úvodu – všetka doterajšia skúsenosť s krízami nemusí vôbec znamenať, že túto krízu zvládneme dobre.
.jazda čiernym tunelom
Čo bude ďalej? To je ďalšia zvláštnosť tejto krízy – nikto vlastne nevie. Výstižné zhrnutie prognóz vývoja českej ekonomiky v budúcom roku, ktoré sa však dá zovšeobecniť, urobil český komentátor Tomáš Němeček, keď napísal, že „rok 2009 bude jazda čiernym tunelom, ktorá sa môže skončiť akokoľvek“.
Akokoľvek, ale asi nie príliš radostne, ak za dôvod pre radosť nepovažujeme korekciu chýb, ktoré sa v ekonomickom vývoji za posledné roky nahromadili. Isté je, že všetko zlé je na niečo dobré. „Na finančných trhoch sa v rokoch krátko po vojne riskovalo len umiernene. Veľká kríza a druhá svetová vojna stále ešte utvárali peňažnú kultúru od Wall Street po Main Street,“ napísal pred pár rokmi legendárny americký finančný analytik Henry Kaufman. Isté je, že pred touto krízou sa riskovalo príliš – a veľkú časť viny nesú práve politici, ktorí na to vytvorili prostredie a pridali aj škodlivé motivácie.
Sú ekonómovia, ktorí veštia naozaj zlé časy. Napriek tomu, že nové a nové údaje potvrdzujú skôr názory skeptikov, porovnávanie s Veľkou hospodárskou krízou sa ešte stále javí ako lacná dramatizácia. Očami čísel: od roku 1929 do najhlbšieho dna v roku 1933 poklesol americký hrubý domáci produkt o 30 percent, priemyselná výroba o takmer 50 percent a osobné príjmy o 45 percent. Hodnota akcií na finančných trhoch vtedy od roku 1929 do minima v roku 1932 klesla o 85 percent a bankrot vyhlásilo viac ako 20 percent všetkých obchodných bánk. Môže sa to opakovať? Skôr nie, ale na druhej strane, dnes aj menej dramatické zmeny môžu mať vážnejšie následky.
.veci sa zmenia
Tendencia posilňovania moci politikov je zlovestným predznamenaním silnej tendencie zavrhnúť systém slobodného trhu. Je to trochu paradox, pretože vývoj dal za pravdu skôr „rakúskej škole“, ktorá tvrdí, že problémom nie je depresia, ktorá napráva chybné rozhodnutia a dôsledky neefektívnych investícií, ale fáza boomu, vyvolaná úverovou expanziou – práve tá bola jedným z hlavných faktorov, ktoré priviedli Ameriku a následne zvyšok sveta do dnešnej krízy.
„Otvorene povedané, voľba, ktorou sme konfrontovaní, je, či budeme regulovať globálne finančné trhy medzinárodne, alebo ponecháme na jednotlivom štáte, aby si chránil svoje vlastné záujmy, ako najlepšie vie,“ napísal vo svojej slávnej Kríze globálneho kapitalizmu pred desiatimi rokmi uznávaný investor, kontroverzný mysliteľ a veľký filantrop George Soros. Svet – na Sorosovu radosť – smeruje k prvej možnosti a všeobecne k väčšej regulácii trhu.
Trh to nejako prežije. Ale hoci už veľakrát ukázal, že je životaschopnejší než pokusy plánovačov nakresliť ľuďom budúcnosť, tentoraz to bude mať naozaj ťažké.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.