Ako nájsť tú osobu, ktorá by mohla byť v súvislosti s najväčšou svetovou udalosťou roka 2008 označená za antiosobnosť uplynulých dvanástich mesiacov?
Riskujúc prílišné zjednodušenie, skúsme bývalého predsedu americkej centrálnej banky FED, republikána Alana Greenspana a bývalého prezidenta USA, demokrata Billa Clintona. Napokon, obe hlavné americké strany sú v tom až po uši a títo dvaja páni k tomu rozhodne majú čo povedať.
Vina za prepuknutie finančnej krízy sa, samozrejme, len veľmi ťažko zosobňuje a na jej vzniku malo veľký podiel veľmi veľa osôb a udalostí. Isté však je, že americká centrálna banka a federálna vláda – nie len tá posledná, ale v rôznej miere všetky od 70. rokov minulého storočia – patria medzi hlavných aktérov a podľa mnohých sú dokonca tým rozhodujúcim činiteľom, bez ktorého by veci nikdy nemohli zájsť až tak ďaleko.
Či už to boli politické rozhodnutia o vytvorení štátnych a pološtátnych kvázibánk, aby bolo vlastné bývanie (za hypotéky) dostupné aj chudobnejším Američanom, alebo rozhodnutia, ktoré viedli k neefektívnej regulácii, nemajú si americkí prezidenti posledných desaťročí príliš čo vyčítať. A hoci je ľahké byť teraz „generálom“, ani bývalý dlhoročný šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan z hodnotenia príčin krízy nevychádza bez škrabancoch na povesti – jemne povedané.
Hypotéky, ktoré to celé spustili, sú len časťou problému, ktorý v Amerike dozrieval dlhé roky. Domácnosti žili čoraz viac na dlh a čoraz menej sporili. Finančné trhy zdeformoval permanentný tlak akcionárov na čo najlepšie krátkodobé výsledky. Plus politický tlak – zosilnený za prezidenta Clintona – na poskytovanie úverov aj pre tých, ktorí by bez „príhovoru“ vlády, finančnými inštitúciami chápaného viac-menej ako štátna garancia, na pôžičky nikdy nedosiahli, pretože by pre banky boli príliš rizikoví. A navyše ešte aj extrémne lacné peniaze, ktorými FED pod vedením Alana Greenspana chcel zmierniť recesiu po prasknutí technologickej bubliny v roku 2000 a tiež podporiť rast ekonomiky po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Táto kombinácia viedla k tomu, že si požičiaval takmer každý na všetko a rizikovosť takto rozdávaných úverov navyše nedokázali kvôli čoraz sofistikovanejším produktom finančného trhu posúdiť investori a dokonca ani audítori.
Potom stačilo, že úrokové sadzby trochu stúpli a ceny nehnuteľností, ktorými boli mnohé hypotéky kryté, zasa klesli... a spustila sa špirála nedôvery, neistoty, z nich vyplývajúceho masívneho výpredaja akcií, z čoho zasa vyplynul dramatický pokles cien akcií, a to malo a má za následok problém pre množstvo firiem, ktoré nedokážu zohnať prijateľne drahý kapitál. Krachy alebo astronomické straty veľkých bánk, ktorým musia masívne pomáhať centrálne banky a vlády mnohých krajín, dramatický obraz krízy len umocnili. Navyše sa aj zdravé banky zdráhajú ďalej požičiavať – nikto netuší, kto ďalší je adept na krach – a to ďalej komplikuje situáciu a vedie k tomu, že mnohé firmy musia prepúšťať alebo rovno krachujú.
Opäť je tu však vláda a centrálna banka, ktoré idú veci riešiť. Problém, ktorého príčinou boli viac či menej explicitné štátne garancie a úverová expanzia, spôsobená lacnými peniazmi, riešia tak trochu zvláštne – opäť ponúkajú garancie a lacné peniaze. Teraz ide o všetko a zastavenie finančného sveta by znamenalo zbytočne prudký pád na dno, dalo by sa povedať na ich obhajobu. Lenže málokto ukázal lepšie ako práve dvaja spomínaní páni a inštitúcie, ktoré reprezentovali, že cesta do pekla býva dláždená...
Riskujúc prílišné zjednodušenie, skúsme bývalého predsedu americkej centrálnej banky FED, republikána Alana Greenspana a bývalého prezidenta USA, demokrata Billa Clintona. Napokon, obe hlavné americké strany sú v tom až po uši a títo dvaja páni k tomu rozhodne majú čo povedať.
Vina za prepuknutie finančnej krízy sa, samozrejme, len veľmi ťažko zosobňuje a na jej vzniku malo veľký podiel veľmi veľa osôb a udalostí. Isté však je, že americká centrálna banka a federálna vláda – nie len tá posledná, ale v rôznej miere všetky od 70. rokov minulého storočia – patria medzi hlavných aktérov a podľa mnohých sú dokonca tým rozhodujúcim činiteľom, bez ktorého by veci nikdy nemohli zájsť až tak ďaleko.
Či už to boli politické rozhodnutia o vytvorení štátnych a pološtátnych kvázibánk, aby bolo vlastné bývanie (za hypotéky) dostupné aj chudobnejším Američanom, alebo rozhodnutia, ktoré viedli k neefektívnej regulácii, nemajú si americkí prezidenti posledných desaťročí príliš čo vyčítať. A hoci je ľahké byť teraz „generálom“, ani bývalý dlhoročný šéf americkej centrálnej banky Alan Greenspan z hodnotenia príčin krízy nevychádza bez škrabancoch na povesti – jemne povedané.
Hypotéky, ktoré to celé spustili, sú len časťou problému, ktorý v Amerike dozrieval dlhé roky. Domácnosti žili čoraz viac na dlh a čoraz menej sporili. Finančné trhy zdeformoval permanentný tlak akcionárov na čo najlepšie krátkodobé výsledky. Plus politický tlak – zosilnený za prezidenta Clintona – na poskytovanie úverov aj pre tých, ktorí by bez „príhovoru“ vlády, finančnými inštitúciami chápaného viac-menej ako štátna garancia, na pôžičky nikdy nedosiahli, pretože by pre banky boli príliš rizikoví. A navyše ešte aj extrémne lacné peniaze, ktorými FED pod vedením Alana Greenspana chcel zmierniť recesiu po prasknutí technologickej bubliny v roku 2000 a tiež podporiť rast ekonomiky po teroristických útokoch z 11. septembra 2001. Táto kombinácia viedla k tomu, že si požičiaval takmer každý na všetko a rizikovosť takto rozdávaných úverov navyše nedokázali kvôli čoraz sofistikovanejším produktom finančného trhu posúdiť investori a dokonca ani audítori.
Potom stačilo, že úrokové sadzby trochu stúpli a ceny nehnuteľností, ktorými boli mnohé hypotéky kryté, zasa klesli... a spustila sa špirála nedôvery, neistoty, z nich vyplývajúceho masívneho výpredaja akcií, z čoho zasa vyplynul dramatický pokles cien akcií, a to malo a má za následok problém pre množstvo firiem, ktoré nedokážu zohnať prijateľne drahý kapitál. Krachy alebo astronomické straty veľkých bánk, ktorým musia masívne pomáhať centrálne banky a vlády mnohých krajín, dramatický obraz krízy len umocnili. Navyše sa aj zdravé banky zdráhajú ďalej požičiavať – nikto netuší, kto ďalší je adept na krach – a to ďalej komplikuje situáciu a vedie k tomu, že mnohé firmy musia prepúšťať alebo rovno krachujú.
Opäť je tu však vláda a centrálna banka, ktoré idú veci riešiť. Problém, ktorého príčinou boli viac či menej explicitné štátne garancie a úverová expanzia, spôsobená lacnými peniazmi, riešia tak trochu zvláštne – opäť ponúkajú garancie a lacné peniaze. Teraz ide o všetko a zastavenie finančného sveta by znamenalo zbytočne prudký pád na dno, dalo by sa povedať na ich obhajobu. Lenže málokto ukázal lepšie ako práve dvaja spomínaní páni a inštitúcie, ktoré reprezentovali, že cesta do pekla býva dláždená...
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.