Generál David Petraeus bol pre viaceré médiá osobnosťou roka 2007. Symbolizoval zlepšenie vojenskej situácie v Iraku, potlačenie irackej al-Káidy a pokles násilia. To bol, pravdaže, minulý rok.
Prečo potom hovoriť o Davidovi Petraeusovi ako o mužovi roka 2008 – najmä keď možno očakávať, že väčšina západných médií dá za tento rok na prvé miesto Baracka Obamu?
Hlavný dôvod súvisí práve s americkými voľbami, a s výzvami pre novú vládu. Stratégia generála Petraeusa v Iraku a zlepšenie tamojšej situácie zásadným spôsobom ovplyvnili priebeh volebnej kampane. Predpokladalo sa, že rastúci počet obetí a zdanlivá nevyčerpateľnosť samovražedných atentátnikov bude takmer jedinou témou volieb. Američania boli aj s malým počtom jednotiek schopní bleskovo poraziť armádu Saddáma Husajna v klasickej vojne, neboli však pripravení na boj proti decentralizovaným skupinám samovražedných útočníkov, často bojujúcich aj proti sebe navzájom. Generál Petreaus, absolvent akadémie West Point i Princetonskej univerzity, prišiel s novou stratégiou, spočívajúcou v troch bodoch: v prechodnom navýšení počtu jednotiek, v udržaní miest a oblastí, ktoré vojaci vyčistia od vzbúrencov a v spolupráci s miestnymi kmeňovými vodcami, najmä medzi menšinovými sunitmi.
Ešte koncom minulého roka väčšina demokratických politikov Petraeusa kritizovala. Senátor (a dnes zvolený viceprezident) Joe Biden tvrdil, že Petraeusova stratégia je „úplne chybná“, podobne ako Hillary Clintonová, a kritický, hoci opatrnejší, bol aj Barack Obama. Zvýšenie počtu vojakov považovali za prilievanie oleja do ohňa, ktoré povedie len k väčšiemu odporu zo strany vzbúrencov. Podobne situáciu videli aj niektorí kľúčoví americkí generáli, a Petreaus tak nemal podporu všetkých svojich kolegov, a dokonca ani nadriadených. A v tom čase to napriek prvým úspechom v Iraku takto vnímala aj americká verejnosť, a vysielala aj jasné signály: s vojnou v Iraku už nemáme trpezlivosť. Barack Obama, najväčší kritik vojenskej akcie od jej samého začiatku, sa na tejto vlne úspešne viezol – až natoľko úpešne, že hrozilo, že ani jeho plán rýchleho sťahovania jednotiek z Iraku nebude pre netrpezlivých voličov dosť radikálny.
Na strane Petraeusa však stáli iní dvaja kľúčoví americkí politici – prezident George Bush, ktorý mu poskytol úplnú podporu napriek pochybnostiam vedenia ozbrojených síl, a republikánsky kandidát na prezidenta John McCain, ktorý sa k Petreausovej stratégii hlásil od začiatku. V priebehu roka 2008 sa potvrdilo, že Petraeusova stratégia bola správna do takej miery, že aj Bushova vláda začala plánovať postupný odchod jednotiek z krajiny. Počet útokov a obetí sa znížil na jednu desatinu a Irak takmer prestal byť témou volebnej kampane. McCainovi to k volebnému víťazstvu nestačilo, okrem iného preto, že Obamova charizma bola väčšia a jeho záber bol širší ako kritika vojny v Iraku. V tradícii úspešných amerických generálov, ktorí sa stali prezidentmi (George Washington, Dwight Eisenhower) alebo aspoň o tom uvažovali (Douglas MacArthur, Colin Powell, Wesley Clark) sa v médiách diskutuje o možnej kandidatúre Petraeusa za prezidenta v niektorých z ďalších volieb. To je však ešte ďaleko. David Petraeus medzitým nemá na starosti už iba Irak, ale aj Afganistan, kde sa, naopak, Američanom v posledných mesiacoch darí menej. Na rozdiel od minulosti však teraz má podporu celého Washingtonu. Aj preto je pre náš časopis hlavnou osobnosťou tohto roka.
Prečo potom hovoriť o Davidovi Petraeusovi ako o mužovi roka 2008 – najmä keď možno očakávať, že väčšina západných médií dá za tento rok na prvé miesto Baracka Obamu?
Hlavný dôvod súvisí práve s americkými voľbami, a s výzvami pre novú vládu. Stratégia generála Petraeusa v Iraku a zlepšenie tamojšej situácie zásadným spôsobom ovplyvnili priebeh volebnej kampane. Predpokladalo sa, že rastúci počet obetí a zdanlivá nevyčerpateľnosť samovražedných atentátnikov bude takmer jedinou témou volieb. Američania boli aj s malým počtom jednotiek schopní bleskovo poraziť armádu Saddáma Husajna v klasickej vojne, neboli však pripravení na boj proti decentralizovaným skupinám samovražedných útočníkov, často bojujúcich aj proti sebe navzájom. Generál Petreaus, absolvent akadémie West Point i Princetonskej univerzity, prišiel s novou stratégiou, spočívajúcou v troch bodoch: v prechodnom navýšení počtu jednotiek, v udržaní miest a oblastí, ktoré vojaci vyčistia od vzbúrencov a v spolupráci s miestnymi kmeňovými vodcami, najmä medzi menšinovými sunitmi.
Ešte koncom minulého roka väčšina demokratických politikov Petraeusa kritizovala. Senátor (a dnes zvolený viceprezident) Joe Biden tvrdil, že Petraeusova stratégia je „úplne chybná“, podobne ako Hillary Clintonová, a kritický, hoci opatrnejší, bol aj Barack Obama. Zvýšenie počtu vojakov považovali za prilievanie oleja do ohňa, ktoré povedie len k väčšiemu odporu zo strany vzbúrencov. Podobne situáciu videli aj niektorí kľúčoví americkí generáli, a Petreaus tak nemal podporu všetkých svojich kolegov, a dokonca ani nadriadených. A v tom čase to napriek prvým úspechom v Iraku takto vnímala aj americká verejnosť, a vysielala aj jasné signály: s vojnou v Iraku už nemáme trpezlivosť. Barack Obama, najväčší kritik vojenskej akcie od jej samého začiatku, sa na tejto vlne úspešne viezol – až natoľko úpešne, že hrozilo, že ani jeho plán rýchleho sťahovania jednotiek z Iraku nebude pre netrpezlivých voličov dosť radikálny.
Na strane Petraeusa však stáli iní dvaja kľúčoví americkí politici – prezident George Bush, ktorý mu poskytol úplnú podporu napriek pochybnostiam vedenia ozbrojených síl, a republikánsky kandidát na prezidenta John McCain, ktorý sa k Petreausovej stratégii hlásil od začiatku. V priebehu roka 2008 sa potvrdilo, že Petraeusova stratégia bola správna do takej miery, že aj Bushova vláda začala plánovať postupný odchod jednotiek z krajiny. Počet útokov a obetí sa znížil na jednu desatinu a Irak takmer prestal byť témou volebnej kampane. McCainovi to k volebnému víťazstvu nestačilo, okrem iného preto, že Obamova charizma bola väčšia a jeho záber bol širší ako kritika vojny v Iraku. V tradícii úspešných amerických generálov, ktorí sa stali prezidentmi (George Washington, Dwight Eisenhower) alebo aspoň o tom uvažovali (Douglas MacArthur, Colin Powell, Wesley Clark) sa v médiách diskutuje o možnej kandidatúre Petraeusa za prezidenta v niektorých z ďalších volieb. To je však ešte ďaleko. David Petraeus medzitým nemá na starosti už iba Irak, ale aj Afganistan, kde sa, naopak, Američanom v posledných mesiacoch darí menej. Na rozdiel od minulosti však teraz má podporu celého Washingtonu. Aj preto je pre náš časopis hlavnou osobnosťou tohto roka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.