Pre ženy, ktoré otehotnejú proti svojej vôli a nechcú (alebo nestihnú) potrat, pribúdajú možnosti, ako riešiť ťažkú životnú situáciu. Zákon už pozná pôrod s utajením informácií o matke, po celom Slovensku sa rozšírila sieť tzv. hniezd záchrany, kam môžu matky svoje nechcené dieťa beztrestne uložiť.
Ešte pozitívnejší je fakt, že pribúdajú rôzne charitatívne domovy pre matky, ktoré by sa inak svojho dieťaťa vzdali pre nevyhovujúce sociálne podmienky. Podporné domovy pre matky s deťmi môžu byť kľúčové najmä pre ženy, ktoré sami nepoznali rodinu, lebo prešli ústavnou výchovou.
Aké zložité je však pomáhať matkám, ktoré nezvládajú svoje materstvo, však ukazuje aj posledný veľký medializovaný prípad. Matka dvojčiat, ktorá odložila svoje dvojičky do prešovského hniezda záchrany, sa o ne neskôr prihlásila. Médiá tento prípad prezentovali ako dojímavý príbeh o starostlivej matke, ktorá sa len pod vplyvom rodiny a ťažkých sociálnych pomerov rozhodla pre zúfalý krok odloženia svojich detí. Napokon sa k nim však vrátila – obklopená darčekmi od neznámych ľudí, peňažným darom od utajeného dobrodinca, obdarená bytom od prešovského primátora, ďakovala rovno pred kamerami. Je to šťastný koniec? A je to vôbec koniec tohto príbehu?
Matka žila až dosiaľ v požičanej chate bez vody či kúrenia, má už tri malé deti, ktoré vychováva sama. Druh je chorý a o deti nejaví záujem. Okrem toho má táto žena ešte dve deti z prvého manželstva umiestnené v detskom domove. Aj tie by vraj chcela späť. Je v silách tejto panej, žijúcej iba zo sociálnych dávok, udržať rodinu a dobre vychovať svoje deti?
Nie je čo závidieť súdu, ktorý bude rozhodovať o osude dvojčiat odložených do Hniezda záchrany. Toto je zrejme jeden z mnohých príkladov, keď treba s chladnou hlavou a bez lasného sentimentu zvažovať, čo je dobré pre deti. Ak návrat k matke, tak rodina bude potrebovať trvalú pomoc a asistenciu. Matka by mala dostať jasne definované podmienky, za akých bude môcť vychovávať svoje deti sama. Ak ich dodrží, treba ju všemožne podporovať. Ale s podporou treba skončiť, ak žena svoju úlohu nezvládne – často stačí, že si nájde nového druha a deti sú zanedbávané, v horšom prípade týrané. Vtedy je lepšie hľadať pre deti náhradnú rodinu (pestúnov, profesionálnych rodičov), s ktorou matka môže udržiavať väzby.
A je tu aj iný problém. Prešovský príklad môže byť inšpirujúci pre ostatné ženy. Stačí odložiť dieťa a potom sa ho pred kamerami domáhať späť – hneď sú tu sponzori, darcovia, štedrí primátori... A keď krátka mediálna sláva opadne, peniažky sa minú, možno ostane kdesi v azylovom byte bezradná chudobná žena s kŕdľom detí.
Netreba sa preto vždy veľmi dojímať, radšej vecne brať do úvahy fakt, že je tu aj skupina žien, ktoré aj chcú byť matkami, ale prakticky nezvládajú svoj život. Potrebujú dlhodobú ochranu, ale aj jasne vytýčené pravidlá a podmienky. A ak ich matky nezvládnu, je lepšie hľadať pre deti radšej profesionálne rodiny. Týraných a zanedbávaných detí je tu stále veľmi veľa.
Ešte pozitívnejší je fakt, že pribúdajú rôzne charitatívne domovy pre matky, ktoré by sa inak svojho dieťaťa vzdali pre nevyhovujúce sociálne podmienky. Podporné domovy pre matky s deťmi môžu byť kľúčové najmä pre ženy, ktoré sami nepoznali rodinu, lebo prešli ústavnou výchovou.
Aké zložité je však pomáhať matkám, ktoré nezvládajú svoje materstvo, však ukazuje aj posledný veľký medializovaný prípad. Matka dvojčiat, ktorá odložila svoje dvojičky do prešovského hniezda záchrany, sa o ne neskôr prihlásila. Médiá tento prípad prezentovali ako dojímavý príbeh o starostlivej matke, ktorá sa len pod vplyvom rodiny a ťažkých sociálnych pomerov rozhodla pre zúfalý krok odloženia svojich detí. Napokon sa k nim však vrátila – obklopená darčekmi od neznámych ľudí, peňažným darom od utajeného dobrodinca, obdarená bytom od prešovského primátora, ďakovala rovno pred kamerami. Je to šťastný koniec? A je to vôbec koniec tohto príbehu?
Matka žila až dosiaľ v požičanej chate bez vody či kúrenia, má už tri malé deti, ktoré vychováva sama. Druh je chorý a o deti nejaví záujem. Okrem toho má táto žena ešte dve deti z prvého manželstva umiestnené v detskom domove. Aj tie by vraj chcela späť. Je v silách tejto panej, žijúcej iba zo sociálnych dávok, udržať rodinu a dobre vychovať svoje deti?
Nie je čo závidieť súdu, ktorý bude rozhodovať o osude dvojčiat odložených do Hniezda záchrany. Toto je zrejme jeden z mnohých príkladov, keď treba s chladnou hlavou a bez lasného sentimentu zvažovať, čo je dobré pre deti. Ak návrat k matke, tak rodina bude potrebovať trvalú pomoc a asistenciu. Matka by mala dostať jasne definované podmienky, za akých bude môcť vychovávať svoje deti sama. Ak ich dodrží, treba ju všemožne podporovať. Ale s podporou treba skončiť, ak žena svoju úlohu nezvládne – často stačí, že si nájde nového druha a deti sú zanedbávané, v horšom prípade týrané. Vtedy je lepšie hľadať pre deti náhradnú rodinu (pestúnov, profesionálnych rodičov), s ktorou matka môže udržiavať väzby.
A je tu aj iný problém. Prešovský príklad môže byť inšpirujúci pre ostatné ženy. Stačí odložiť dieťa a potom sa ho pred kamerami domáhať späť – hneď sú tu sponzori, darcovia, štedrí primátori... A keď krátka mediálna sláva opadne, peniažky sa minú, možno ostane kdesi v azylovom byte bezradná chudobná žena s kŕdľom detí.
Netreba sa preto vždy veľmi dojímať, radšej vecne brať do úvahy fakt, že je tu aj skupina žien, ktoré aj chcú byť matkami, ale prakticky nezvládajú svoj život. Potrebujú dlhodobú ochranu, ale aj jasne vytýčené pravidlá a podmienky. A ak ich matky nezvládnu, je lepšie hľadať pre deti radšej profesionálne rodiny. Týraných a zanedbávaných detí je tu stále veľmi veľa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.