Byť prezidentom USA je najzodpovednejšie povolanie na svete. Z toho jediného postu sa rozhoduje o miliardách ľudí a biliónoch dolárov. A aj o živote a smrti. Bush bol v Bielom dome osem rokov. Odchádza, a počuť výsmech. Právom?
Double jú nebol intelektuálnym prezidentom. Mýlil si občas krajiny, mená aj pojmy, a ani jeho vystupovanie, bundy a rifle nebudili dojem oxfordského strihu. Bol to naozaj skôr kovboj než mysliteľ. Na tom sa zhodneme.
No a čo? Čoho je to dôkazom? Je kovboj od diabla a mysliteľ z neba? Mysliteľom bol Marx, kovbojom Reagan – a kto z nich svetu pomohol? Mimochodom, hovoriť o Bushovi ako o hlúpučkom prezidentovi je hlúpučké. Minimálne tri jeho prejavy, ktoré som počul (najmä ten z Kongresu po 11. septembri 2001) boli strhujúce, inšpiratívne a hlboko múdre. V Európe som taký za osem rokov nepočul ani jeden.
Bush trávil dovolenky na ranči, jazdil na traktore, v Bielom dome chodil skoro spať, čítal si Bibliu, veril jej a ráno čo ráno sa modlil, venoval sa viac rodine a psom než protokolu. Je to všetko u prezidenta chyba? Nie. Vôbec nie, ak má dobrých radcov a srdce na pravom mieste. To len salóny pyšného umu mraštili oči, pretože sa ukázalo, že ani ten najvyšší post svetovej politiky nie je ich monopolom. Že ich pyšný rozum na všetko nestačí.
A srdce má vysmievaný Bush správne. Najviac pomoci Afrike v boji proti AIDS bolo jeho rozhodnutím. Aj v iných veciach vedel, čo chce urobiť, a išiel za tým aj v nepohode. V etických otázkach, pri klonovaní, vo veciach potratov. Každý, kto ho stretol, vedel, že to je človek, na ktorého sa v tom dá úplne spoľahnúť. Dal celému Bielemu domu ľudský rozmer, atmosféru rodiny rozšíril do celého osadenstva, medzištátne rokovania boli v jeho prítomnosti uvoľnenejšie. Nečítal som za tých osem rokov, že by v niečom zlyhal ľudsky. A nepočul som politika, ktorý by neuznal, že mu u Busha bolo mimoriadne príjemne.
Istý problém boli poradcovia. Ale nie v tom, že mu radili ísť do Iraku. To bola za daného množstva informácií o Husajnových plánoch skôr povinnosť než hriech. Hriech bola kvalita tajných služieb. Bushov problém bol, ako ľahko sa v jeho pracovni rozmýšľalo o zmene pomerov v moslimskom svete. Zosadiť Husajna bolo dobré, aj keby zbrane hromadného ničenia nemal nikdy (a on ich mal a použil), pretože tým demokratická veľmoc v čase rozkvetu terorizmu ukázala tyranským režimom silu a odhodlanie (plukovník Kaddáfí to v Líbyi rýchlo pochopil). Ale myslieť si, že zosadením tyrana sa vojna končí, ako to Bush odhlásil z lietadlovej lode, bolo naivné. A predpokladať, že hlboko zakorenený islamský svet zmení svoj spôsob uvažovania, a potom aj života preto, lebo sa tak Amerika správne rozhodla, bolo až spupné.
Neokonzervatívci sa naozaj nemýlili v analýze, ale v odhade svojich síl. Toto je naozaj veľká Bushova zodpovednosť.
Už menej môže odchádzajúci prezident za finančnú krízu. To, že znižoval dane, ju nespôsobilo. A nespôsobili ju ani jeho ministri, zákony či rozhodnutia. A dokonca ani drahá vojna. Spôsobili ju tri oveľa dlhodobejšie veci – snaha politikov rýchlo „pomáhať“ chudobným, príliš umelý svet peňazí, ktorý sa postupne vymkol z kĺbov zdravého rozumu, a neopatrnosť pri snahe o zisk. To všetko však významne presahuje osem Bushových rokov. V tom je dosť nevinne.
O človeku povie vždy viac jeho odchod, než príchod. Aj Bushov odchod naozaj čosi významné hovorí. Pár mesiacov pred koncom svojej éry sa vysmievaný prezident neľutoval. Len potichu povedal, že premýšľa, čo mu celým tým ťažkým obdobím a neúspechmi chce jeho Boh povedať. Podľa mnohých smiešny, v skutočnosti úplne silný postoj.
Keď krátko po víťazstve demokrata Obamu Bush vyslovil, že je to triumf celej Ameriky, vedel som, že už našiel odpoveď.
Double jú nebol intelektuálnym prezidentom. Mýlil si občas krajiny, mená aj pojmy, a ani jeho vystupovanie, bundy a rifle nebudili dojem oxfordského strihu. Bol to naozaj skôr kovboj než mysliteľ. Na tom sa zhodneme.
No a čo? Čoho je to dôkazom? Je kovboj od diabla a mysliteľ z neba? Mysliteľom bol Marx, kovbojom Reagan – a kto z nich svetu pomohol? Mimochodom, hovoriť o Bushovi ako o hlúpučkom prezidentovi je hlúpučké. Minimálne tri jeho prejavy, ktoré som počul (najmä ten z Kongresu po 11. septembri 2001) boli strhujúce, inšpiratívne a hlboko múdre. V Európe som taký za osem rokov nepočul ani jeden.
Bush trávil dovolenky na ranči, jazdil na traktore, v Bielom dome chodil skoro spať, čítal si Bibliu, veril jej a ráno čo ráno sa modlil, venoval sa viac rodine a psom než protokolu. Je to všetko u prezidenta chyba? Nie. Vôbec nie, ak má dobrých radcov a srdce na pravom mieste. To len salóny pyšného umu mraštili oči, pretože sa ukázalo, že ani ten najvyšší post svetovej politiky nie je ich monopolom. Že ich pyšný rozum na všetko nestačí.
A srdce má vysmievaný Bush správne. Najviac pomoci Afrike v boji proti AIDS bolo jeho rozhodnutím. Aj v iných veciach vedel, čo chce urobiť, a išiel za tým aj v nepohode. V etických otázkach, pri klonovaní, vo veciach potratov. Každý, kto ho stretol, vedel, že to je človek, na ktorého sa v tom dá úplne spoľahnúť. Dal celému Bielemu domu ľudský rozmer, atmosféru rodiny rozšíril do celého osadenstva, medzištátne rokovania boli v jeho prítomnosti uvoľnenejšie. Nečítal som za tých osem rokov, že by v niečom zlyhal ľudsky. A nepočul som politika, ktorý by neuznal, že mu u Busha bolo mimoriadne príjemne.
Istý problém boli poradcovia. Ale nie v tom, že mu radili ísť do Iraku. To bola za daného množstva informácií o Husajnových plánoch skôr povinnosť než hriech. Hriech bola kvalita tajných služieb. Bushov problém bol, ako ľahko sa v jeho pracovni rozmýšľalo o zmene pomerov v moslimskom svete. Zosadiť Husajna bolo dobré, aj keby zbrane hromadného ničenia nemal nikdy (a on ich mal a použil), pretože tým demokratická veľmoc v čase rozkvetu terorizmu ukázala tyranským režimom silu a odhodlanie (plukovník Kaddáfí to v Líbyi rýchlo pochopil). Ale myslieť si, že zosadením tyrana sa vojna končí, ako to Bush odhlásil z lietadlovej lode, bolo naivné. A predpokladať, že hlboko zakorenený islamský svet zmení svoj spôsob uvažovania, a potom aj života preto, lebo sa tak Amerika správne rozhodla, bolo až spupné.
Neokonzervatívci sa naozaj nemýlili v analýze, ale v odhade svojich síl. Toto je naozaj veľká Bushova zodpovednosť.
Už menej môže odchádzajúci prezident za finančnú krízu. To, že znižoval dane, ju nespôsobilo. A nespôsobili ju ani jeho ministri, zákony či rozhodnutia. A dokonca ani drahá vojna. Spôsobili ju tri oveľa dlhodobejšie veci – snaha politikov rýchlo „pomáhať“ chudobným, príliš umelý svet peňazí, ktorý sa postupne vymkol z kĺbov zdravého rozumu, a neopatrnosť pri snahe o zisk. To všetko však významne presahuje osem Bushových rokov. V tom je dosť nevinne.
O človeku povie vždy viac jeho odchod, než príchod. Aj Bushov odchod naozaj čosi významné hovorí. Pár mesiacov pred koncom svojej éry sa vysmievaný prezident neľutoval. Len potichu povedal, že premýšľa, čo mu celým tým ťažkým obdobím a neúspechmi chce jeho Boh povedať. Podľa mnohých smiešny, v skutočnosti úplne silný postoj.
Keď krátko po víťazstve demokrata Obamu Bush vyslovil, že je to triumf celej Ameriky, vedel som, že už našiel odpoveď.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.