Takto opisuje politické ťahanice, uprostred ktorých sa ocitá, hlavná postava románu Zvířetovi lidé britského spisovateľa s indickými koreňmi Indru Sinhu. Hoci aj ten hrdina a rozprávač v jednej osobe používa krutý pseudonym Zviera, nie je zvieraťom. Ale fakt je, že chodí po štyroch. Ako opica či pes.
Indru Sinhu zvyknú v literárnych kruhoch porovnávať s vrstovníkom Salmanom Rushdiem a naozaj majú veľa spoločného: obaja sa narodili v Bombaji a navštevovali Chlapčenskú katedrálnu školu, odišli do Veľkej Británie a študovali v Cambridgei, obaja pracovali ako reklamní textári, neskôr presedlali na literatúru a odvtedy nám otvárajú nie celkom známe svety z dosť neznámych uhlov pohľadu.
Písal sa rok 1984 a bola decembrová noc, keď vo veľkom indickom Bhópále vypukla pohroma. V miestnej americkej fabrike na výrobu pesticídov došlo k výbuchu a mestom sa plazila smrtiaca hmla. Ešte v tú istú noc stihla zabiť takmer štyri tisícky obyvateľov. Počet obetí každým dňom rástol o niekoľko stoviek, s následkami katastrofy sa Bhópál borí do dnešného dňa. To sa stalo naozaj, a to sa stalo zároveň aj východiskovou situáciou Sinhovho románu Zvířetovi lidé.
Formálne román nie je delený na kapitoly, ale na jednotlivé magnetofónové kazety, na ktoré Zviera, ani nie dvadsaťročný mladík ohnutý pôsobením dávnych ničivých plynov do animálnej polohy, zachytáva pre nás príbeh svoj i príbeh svojho mesta, pre potreby literatúry premenovaného na Khaufpur – mesto strachu. Servítku pred pusu si veru neberie, „vždyť víte, co se říká, v jazyku není kost, takže se může kroutit a ohýbat kolem nejrůznějších věcí“.
Sinhov román stojí pevne na skvelom kreovaní protagonistu. Zviera má v sebe rozmer nevzdelaného bezdomovca aj mazaného filozofa, dobráka aj hajzlíka, krásavca aj ohyzdy, samotára i človeka obklopeného inými, chlapca aj muža, človeka aj zvieraťa. Taká postava v rukách šikovného autora – a ním Indra Sinha nesporne je – unesie na svojich pleciach bohatú, členitú, zaľudnenú, hlbokú naráciu. Zvieraťovo rozprávanie má niekoľko rovín. Najintímnejšou (a neraz fakt drsnou) je jeho vnútorný život, hľadanie identity; najverejnejšou je súdny spor khaufpurských s indickými vládnymi predstaviteľmi a americkými právnikmi, zastupujúcimi vinnú, no bezbreho nezodpovednú chemickú továreň. A medzitým je život v postihnutom meste a jeho obyvatelia: rádová sestra Má Franci (pripomína matku Terezu), Zafár (zas Mahátmu Gándhího), Niša (ktorú Zviera miluje), Somrádž (slávny spevák, čo prišiel o hlas), Farúk (Zvieraťov priateľ, hoci sa to na prvý blik ani nezdá), doktorka Elli (pricestovala z „Amríky“ a otvorila kliniku)...
Každý z nich sa po svojom vyrovnáva s nešťastím, čo ich postihlo. Každý z nich na vlastnej koži deň čo deň zakúša, že „štěstí, který se přeje horem-dolem, je nekonečný a pořád se prohlubuje. A tak víříme a víříme a snažíme se uchovat si chvilkový potěšení navždycky, ale proč ne, těšme se z toho, co to dá, protože tohle nikdy dlouho nevydrží. Vždycky se už za rohem chystá něco, co to zkazí.“
Na Sinhovej „fiktívnej“ stránke www.khaufpur.com možno nájsť autorovo interview so Zvieraťom. Otázka spisovateľa: Cítiš, že tvoje rozprávania prekračuje hranice ozajstnej literatúry, ohromuje ľudí a núti ich zaujímať sa o „tú noc“ a jej nepriaznivé dôsledky? Odpoveď postavy: Neviem, čo je literatúra, ani čo ju robí ozajstnou. Povedal som vám pravdu. Čo s ňou spravíte, závisí od vás.
Indra Sinha: Zvířetovi lidé. Preklad Petra Diestlerová, Mladá fronta, 2008.
Indru Sinhu zvyknú v literárnych kruhoch porovnávať s vrstovníkom Salmanom Rushdiem a naozaj majú veľa spoločného: obaja sa narodili v Bombaji a navštevovali Chlapčenskú katedrálnu školu, odišli do Veľkej Británie a študovali v Cambridgei, obaja pracovali ako reklamní textári, neskôr presedlali na literatúru a odvtedy nám otvárajú nie celkom známe svety z dosť neznámych uhlov pohľadu.
Písal sa rok 1984 a bola decembrová noc, keď vo veľkom indickom Bhópále vypukla pohroma. V miestnej americkej fabrike na výrobu pesticídov došlo k výbuchu a mestom sa plazila smrtiaca hmla. Ešte v tú istú noc stihla zabiť takmer štyri tisícky obyvateľov. Počet obetí každým dňom rástol o niekoľko stoviek, s následkami katastrofy sa Bhópál borí do dnešného dňa. To sa stalo naozaj, a to sa stalo zároveň aj východiskovou situáciou Sinhovho románu Zvířetovi lidé.
Formálne román nie je delený na kapitoly, ale na jednotlivé magnetofónové kazety, na ktoré Zviera, ani nie dvadsaťročný mladík ohnutý pôsobením dávnych ničivých plynov do animálnej polohy, zachytáva pre nás príbeh svoj i príbeh svojho mesta, pre potreby literatúry premenovaného na Khaufpur – mesto strachu. Servítku pred pusu si veru neberie, „vždyť víte, co se říká, v jazyku není kost, takže se může kroutit a ohýbat kolem nejrůznějších věcí“.
Sinhov román stojí pevne na skvelom kreovaní protagonistu. Zviera má v sebe rozmer nevzdelaného bezdomovca aj mazaného filozofa, dobráka aj hajzlíka, krásavca aj ohyzdy, samotára i človeka obklopeného inými, chlapca aj muža, človeka aj zvieraťa. Taká postava v rukách šikovného autora – a ním Indra Sinha nesporne je – unesie na svojich pleciach bohatú, členitú, zaľudnenú, hlbokú naráciu. Zvieraťovo rozprávanie má niekoľko rovín. Najintímnejšou (a neraz fakt drsnou) je jeho vnútorný život, hľadanie identity; najverejnejšou je súdny spor khaufpurských s indickými vládnymi predstaviteľmi a americkými právnikmi, zastupujúcimi vinnú, no bezbreho nezodpovednú chemickú továreň. A medzitým je život v postihnutom meste a jeho obyvatelia: rádová sestra Má Franci (pripomína matku Terezu), Zafár (zas Mahátmu Gándhího), Niša (ktorú Zviera miluje), Somrádž (slávny spevák, čo prišiel o hlas), Farúk (Zvieraťov priateľ, hoci sa to na prvý blik ani nezdá), doktorka Elli (pricestovala z „Amríky“ a otvorila kliniku)...
Každý z nich sa po svojom vyrovnáva s nešťastím, čo ich postihlo. Každý z nich na vlastnej koži deň čo deň zakúša, že „štěstí, který se přeje horem-dolem, je nekonečný a pořád se prohlubuje. A tak víříme a víříme a snažíme se uchovat si chvilkový potěšení navždycky, ale proč ne, těšme se z toho, co to dá, protože tohle nikdy dlouho nevydrží. Vždycky se už za rohem chystá něco, co to zkazí.“
Na Sinhovej „fiktívnej“ stránke www.khaufpur.com možno nájsť autorovo interview so Zvieraťom. Otázka spisovateľa: Cítiš, že tvoje rozprávania prekračuje hranice ozajstnej literatúry, ohromuje ľudí a núti ich zaujímať sa o „tú noc“ a jej nepriaznivé dôsledky? Odpoveď postavy: Neviem, čo je literatúra, ani čo ju robí ozajstnou. Povedal som vám pravdu. Čo s ňou spravíte, závisí od vás.
Indra Sinha: Zvířetovi lidé. Preklad Petra Diestlerová, Mladá fronta, 2008.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.