Fenomenálny debut skupiny Fleet Foxes a pesničkára Bona Ivera, k dokonalosti sa blížiaci album Dear Science skupiny TV On The Radio, temnými emóciami preplnený tretí album Portishead, ale aj nepodarené comebacky Sex Pistols a Guns´N´Roses.
To všetko sa v roku 2008 udialo na alternatívnej hudobnej scéne a my sme to pod návalom aktuálneho diania doma a v blízkom okolí nezachytili. Sú to naše minuloročné resty, ktoré chceme aspoň týmto článkom napraviť... Bola by veľká škoda, keby sme si tieto hudobné „počiny“ nevšimli. Nebolo by to však nič prekvapujúce: okrem koncertu Sex Pistols na Hodokvase totiž našu krajinu obišli. Žiadna z kapiel, o ktorých bude reč, tu nekoncertovala (hoci vo Viedni niektoré zahrali), ich albumy možno dostať len v najlepších obchodoch (a aj tam za poriadne prehnané ceny), ich hudbu možno počúvať len na Rádiu FM, prípadne si ju pohľadať na internete.
.comeback & reunions
„Jednou z najsmutnejších vecí na svete je mladý pesimista,“ povedal svojho času Mark Twain a dodal: „Smutnejší už je len starý optimista.“ A to pritom nevidel koncert navrátivších sa Sex Pistols a zrejme ani nepočul Chinese Democracy od Guns´N´Roses. Pankáči, ktorí kedysi v Londýne prekypovali energiou a adolescentný hnev pretavili do svojskej formy rokenrolu, sa vrátili už druhýkrát, a bol to veru smutný pohľad. Ich hudba sa, pochopiteľne, nikde neposunula, v tom problém nie je. Tragicky pôsobí to, že títo páni už jednoducho nemajú čo povedať. A tomu, čo stále od oného pre punk (a československý disent) kľúčového roku 1977 opakujú, už neveria oni sami a vlastne ani ich poslucháči. „Pistols ma zaujali asi ako nejaký revival toho, čo už bolo, a čo sa už nikdy nevráti v takej sile, akú malo v 70. rokoch. Šiel som na nich iba z akejsi povinnosti vidieť naživo legendu,“ napísal po koncerte punkových hviezd na piešťanskom Hodokvase náš spolupracovník Renat Khallo. Človek si pritom nemôže nespomenúť na nekonečné turné o niečo menej legendárnych punkových veteránov Vibrators a UK Subs, na ktorom sa tradične zastavujú v bratislavskom Randale. Ani oni už ničím neprekvapia, aj oni hrajú väčšinou hudbu, ktorá sa im zapáčila pred tridsiatimi rokmi. Stále si to však užívajú a každé jedno slovo im stále možno veriť. Nemusia sa vracať, lebo nikdy neodišli.
Podobný pocit neustálej prítomnosti na hudobnej scéne sa pokúšal počas desiatich rokov od rozpadu Guns´N´Roses navodiť kedysi taký presvedčivý spevák Axl Rose. Pred dvoma rokmi obišiel s obnovenou kapelou (v ktorej však okrem neho nehral nikto z pôvodnej zostavy) veľké festivaly a všade to bol totálny prepadák. Všetkých však stále napínal tajomne znejúcimi informáciami o pokračovaní prác na novom albume. Ten konečne v decembri 2008 vyšiel. Ako ho zhodnotil kolega Vladislav Gális, si môžete prečítať na strane 69.
Nie všetky návraty však boli takéto. Leonard Cohen a Tom Waits sa po rokoch vrátili na pódiá s gracióznosťou hodnou starších pánov a hudobnou kvalitou blízkou najlepším archívnym vínam. Nie, staré nemusí byť zlé, ba ani neaktuálne. To nakoniec dokázal aj Bob Dylan minuloročnými koncertmi a geniálnym bootlegovým albumom Tell Tale Signs. Aj jeho stará priateľka Joan Baez bola na Pohode stále pôvabná, krásna a presvedčivá. O Neilovi Youngovi či korpulentnom „Kráľovi“ Solomonovi Burkovi, ktorí zo svojich bohatých archívov vyťahujú jeden skvost za druhým, ani nehovoriac. Títo vráskaví, životom poudieraní páni a dáma užívajúca si babičkovské povinnosti (ako Joan povedala v rozhovore pre .týždeň), sú tu a teraz často aktuálnejší, autentickejší a umelecky silnejší než celé zástupy nahnevaných mladíkov s gitarami na krkoch. „Hey, Hey, My, My, rock´n ´roll can never die,“ konštatuje s pokojom a nadhľadom starý dobrý Neil...
.líšky a Emma
„Ďakujeme vám za to, že počúvate našu kapelu. Robíme chyby a budeme ich robiť aj v budúcnosti, ale sme šťastní, že môžeme robiť piesne a ako pôjdu roky, veľmi radi by sme sa zlepšovali a menili,“ starosvetsky prosto píšu členovia skupiny Fleet Foxes na lístku, priloženom k ich debutovému albumu. Na jeho obale je reprodukcia Breughelovho obrazu, ktorý hudbu tejto zvláštnej bandy dokonale vystihuje. Väčšinou akustické nástroje s jemnými bicími, občas elektrická gitara bez efektov a hlavne spev. Čisté harmónie, pripomínajúce Crosbyho, Stillsa, Nasha a Younga, no s oveľa menším pátosom. Práve neafektovanosť a obyčajné, čisté muzicírovanie dáva piesňam Fleet Foxes magickosť, inosvetskosť, no bez toho, aby „uleteli“ z tohto komplikovaného sveta. Je to album, ktorý aj grungeom a „weird folkom“ zocelených trendseterov americkej alternatívy usadil na barové stoličky pri pípach hudobných klubov od NY až po LA. Je nahraný prevažne v domoch členov kapely, bez pomoci elektroniky, bez zvukovej či aranžérskej sofistikovanosti. Veď načo? Hlasy Fleet Foxes sa nesú vzduchom slobodne a prirodzene, nástroje ich pritom presne a citlivo podporujú. Členovia kapely hovoria, že ich hudba je výrazom „náboženstva pre neveriacich“ a tvrdia, že je obrovskou radosťou tvoriť ju. Len menom kapely označená platňa je toho svedectvom. Silná hudba, pokojná, radostná. Neútočí, láka a pozýva. Hádam neexistuje hudobný server či plátok, v ktorého výročnom Top 10 sa debut Fleet Foxes neobjavil.
Justin Vernon z Wisconsinu s umeleckým menom Bon Iver sa niekoľko rokov pretĺkal na miestnej folkovej scéne. Občasné úspechy sa striedali s dlhšími depresívnymi dumkami, až sa nakoniec stiahol na zimu do chalupy kdesi hlboko v lesoch. Strávil tam osamote tri mesiace, zložil a nahral deväť piesní, ktoré tvoria jeho debutový album s krásnym názvom For Emma, Forever Ago. K akustickej gitare v štúdiu doplnil vokály, dychy a bicie a bolo to hotové. Pesničky plné melanchólie, smútku, ale nie úplne bez nádeje. Justinov srdce trhajúci falzetový spev podložený čistými harmóniami človeka vtiahne do uhrančivej atmosféry, z ktorej sa len veľmi ťažko uniká. Ktovie, čo na to povedala Emma. Hádam sa jej to páčilo.
Albumy Fleet Foxes aj Bona Ivera dokazujú to, čo každá hudobná avantgarda spochybňuje: že obyčajná pesnička nie je ani zďaleka mŕtva. Musí v nej však byť trochu geniality a hlavne za ňou musí stáť osobnosť. Svieža čistá hudba, o akej si mnohí mysleli, že v 21. storočí už nebude existovať, existuje.
.veda a Portishead
Brooklynská kapela TV On The Radio svoj debut vydala v roku 2004 a jej hudba je akustickej kráse Fleet Foxes či Bona Ivera vzdialená tak ako Slovensko od energetickej nezávislosti. TV On The Radio sú umelci a intelektuáli. Kľúčovou postavou je vyštudovaný filmár Tunde Adebimpe, no nie je to „kapela jedného muža“. Okolo Tundeho stoja štyria sofistikovaní muzikanti, aranžéri a skladatelia, ktorí spolu vytvárajú pomerne unikátnu zmes ostrého post punku, elektronických bítov, zvukových stien, funky rytmiky a hoci aj sláčikových slaďákov. Ale Tunde spieva. Má „černošský“ hlas s obrovským rozsahom — od chrapľavých hĺbok až k zamatovým výškam. Tretí album TV On The Radio sa volá Dear Science a patrí medzi tie, ktoré môžete počúvať dokola a vždy sa vám zdá iný. Raz vnímate „jungle“ rytmiku, inokedy soulový spev, potom funky basu. Pri jednom počutí máte pocit, že ide o tvrdý rock, pri druhom počujete tanečnú elektroniku, pri treťom sa strácate v zvukových labyrintoch, nakoniec to vzdáte a celým telom prijímate bohatú, mnohorozmernú hudbu. Drahá Veda, tak toto už hej!
Tretí album vydalo aj anglické trip-hopové trio Portishead. Čakalo sa naň tak dlho ako na Chinese Democracy — 10 rokov. Na rozdiel od Axla Rosa však eletronický mašinkár Geoff Barrow, gitarista Adrian Utley a speváčka Beth Gibbons nevypúšťali žiadny mediálny smog. Robili si svoje veci, spolupracovali s hudobnými priateľmi a v tichosti pripravovali svoj tretí album. Na obale má jednoduché písmeno P a názov vyjadrujúci jeho poradie, teda Tretí, Third. Je to album temný, smutný a nádherný. Spev Beth Gibbons je ešte krehkejší, bíty sú hlbšie, tvrdšie a pomalšie, zvukové vrstvy hustejšie, gitara skromnejšia. Je to hudba, pri ktorej sa nedá tancovať, vlastne sa pri nej nedá robiť nič, len pomaly počúvať. Portishead sú stále rozoznateľní, no zároveň sú úplne inde, než by sme čakali. Third má niečo z majstrovstva hudobných minimalistov, ktorí nepotrebujú zaujať rýchlosťou a krikľavou farebnosťou. Piesne ako Silence, The Rip či Machine Gun svojou tajomnou sugestívnosťou vťahujú človeka do hlbín, o ktorých možno ani nevedel, že existujú.
Fleet Foxes, Bon Iver, TV On The Radio, Portishead. Cohen, Waits, Baez, Dylan, Burke, Young. Nové aj staré, gitary, pesničky, „krabičky“, bíty. Hudba. Resty z roku 2008 sú vyrovnané.
To všetko sa v roku 2008 udialo na alternatívnej hudobnej scéne a my sme to pod návalom aktuálneho diania doma a v blízkom okolí nezachytili. Sú to naše minuloročné resty, ktoré chceme aspoň týmto článkom napraviť... Bola by veľká škoda, keby sme si tieto hudobné „počiny“ nevšimli. Nebolo by to však nič prekvapujúce: okrem koncertu Sex Pistols na Hodokvase totiž našu krajinu obišli. Žiadna z kapiel, o ktorých bude reč, tu nekoncertovala (hoci vo Viedni niektoré zahrali), ich albumy možno dostať len v najlepších obchodoch (a aj tam za poriadne prehnané ceny), ich hudbu možno počúvať len na Rádiu FM, prípadne si ju pohľadať na internete.
.comeback & reunions
„Jednou z najsmutnejších vecí na svete je mladý pesimista,“ povedal svojho času Mark Twain a dodal: „Smutnejší už je len starý optimista.“ A to pritom nevidel koncert navrátivších sa Sex Pistols a zrejme ani nepočul Chinese Democracy od Guns´N´Roses. Pankáči, ktorí kedysi v Londýne prekypovali energiou a adolescentný hnev pretavili do svojskej formy rokenrolu, sa vrátili už druhýkrát, a bol to veru smutný pohľad. Ich hudba sa, pochopiteľne, nikde neposunula, v tom problém nie je. Tragicky pôsobí to, že títo páni už jednoducho nemajú čo povedať. A tomu, čo stále od oného pre punk (a československý disent) kľúčového roku 1977 opakujú, už neveria oni sami a vlastne ani ich poslucháči. „Pistols ma zaujali asi ako nejaký revival toho, čo už bolo, a čo sa už nikdy nevráti v takej sile, akú malo v 70. rokoch. Šiel som na nich iba z akejsi povinnosti vidieť naživo legendu,“ napísal po koncerte punkových hviezd na piešťanskom Hodokvase náš spolupracovník Renat Khallo. Človek si pritom nemôže nespomenúť na nekonečné turné o niečo menej legendárnych punkových veteránov Vibrators a UK Subs, na ktorom sa tradične zastavujú v bratislavskom Randale. Ani oni už ničím neprekvapia, aj oni hrajú väčšinou hudbu, ktorá sa im zapáčila pred tridsiatimi rokmi. Stále si to však užívajú a každé jedno slovo im stále možno veriť. Nemusia sa vracať, lebo nikdy neodišli.
Podobný pocit neustálej prítomnosti na hudobnej scéne sa pokúšal počas desiatich rokov od rozpadu Guns´N´Roses navodiť kedysi taký presvedčivý spevák Axl Rose. Pred dvoma rokmi obišiel s obnovenou kapelou (v ktorej však okrem neho nehral nikto z pôvodnej zostavy) veľké festivaly a všade to bol totálny prepadák. Všetkých však stále napínal tajomne znejúcimi informáciami o pokračovaní prác na novom albume. Ten konečne v decembri 2008 vyšiel. Ako ho zhodnotil kolega Vladislav Gális, si môžete prečítať na strane 69.
Nie všetky návraty však boli takéto. Leonard Cohen a Tom Waits sa po rokoch vrátili na pódiá s gracióznosťou hodnou starších pánov a hudobnou kvalitou blízkou najlepším archívnym vínam. Nie, staré nemusí byť zlé, ba ani neaktuálne. To nakoniec dokázal aj Bob Dylan minuloročnými koncertmi a geniálnym bootlegovým albumom Tell Tale Signs. Aj jeho stará priateľka Joan Baez bola na Pohode stále pôvabná, krásna a presvedčivá. O Neilovi Youngovi či korpulentnom „Kráľovi“ Solomonovi Burkovi, ktorí zo svojich bohatých archívov vyťahujú jeden skvost za druhým, ani nehovoriac. Títo vráskaví, životom poudieraní páni a dáma užívajúca si babičkovské povinnosti (ako Joan povedala v rozhovore pre .týždeň), sú tu a teraz často aktuálnejší, autentickejší a umelecky silnejší než celé zástupy nahnevaných mladíkov s gitarami na krkoch. „Hey, Hey, My, My, rock´n ´roll can never die,“ konštatuje s pokojom a nadhľadom starý dobrý Neil...
.líšky a Emma
„Ďakujeme vám za to, že počúvate našu kapelu. Robíme chyby a budeme ich robiť aj v budúcnosti, ale sme šťastní, že môžeme robiť piesne a ako pôjdu roky, veľmi radi by sme sa zlepšovali a menili,“ starosvetsky prosto píšu členovia skupiny Fleet Foxes na lístku, priloženom k ich debutovému albumu. Na jeho obale je reprodukcia Breughelovho obrazu, ktorý hudbu tejto zvláštnej bandy dokonale vystihuje. Väčšinou akustické nástroje s jemnými bicími, občas elektrická gitara bez efektov a hlavne spev. Čisté harmónie, pripomínajúce Crosbyho, Stillsa, Nasha a Younga, no s oveľa menším pátosom. Práve neafektovanosť a obyčajné, čisté muzicírovanie dáva piesňam Fleet Foxes magickosť, inosvetskosť, no bez toho, aby „uleteli“ z tohto komplikovaného sveta. Je to album, ktorý aj grungeom a „weird folkom“ zocelených trendseterov americkej alternatívy usadil na barové stoličky pri pípach hudobných klubov od NY až po LA. Je nahraný prevažne v domoch členov kapely, bez pomoci elektroniky, bez zvukovej či aranžérskej sofistikovanosti. Veď načo? Hlasy Fleet Foxes sa nesú vzduchom slobodne a prirodzene, nástroje ich pritom presne a citlivo podporujú. Členovia kapely hovoria, že ich hudba je výrazom „náboženstva pre neveriacich“ a tvrdia, že je obrovskou radosťou tvoriť ju. Len menom kapely označená platňa je toho svedectvom. Silná hudba, pokojná, radostná. Neútočí, láka a pozýva. Hádam neexistuje hudobný server či plátok, v ktorého výročnom Top 10 sa debut Fleet Foxes neobjavil.
Justin Vernon z Wisconsinu s umeleckým menom Bon Iver sa niekoľko rokov pretĺkal na miestnej folkovej scéne. Občasné úspechy sa striedali s dlhšími depresívnymi dumkami, až sa nakoniec stiahol na zimu do chalupy kdesi hlboko v lesoch. Strávil tam osamote tri mesiace, zložil a nahral deväť piesní, ktoré tvoria jeho debutový album s krásnym názvom For Emma, Forever Ago. K akustickej gitare v štúdiu doplnil vokály, dychy a bicie a bolo to hotové. Pesničky plné melanchólie, smútku, ale nie úplne bez nádeje. Justinov srdce trhajúci falzetový spev podložený čistými harmóniami človeka vtiahne do uhrančivej atmosféry, z ktorej sa len veľmi ťažko uniká. Ktovie, čo na to povedala Emma. Hádam sa jej to páčilo.
Albumy Fleet Foxes aj Bona Ivera dokazujú to, čo každá hudobná avantgarda spochybňuje: že obyčajná pesnička nie je ani zďaleka mŕtva. Musí v nej však byť trochu geniality a hlavne za ňou musí stáť osobnosť. Svieža čistá hudba, o akej si mnohí mysleli, že v 21. storočí už nebude existovať, existuje.
.veda a Portishead
Brooklynská kapela TV On The Radio svoj debut vydala v roku 2004 a jej hudba je akustickej kráse Fleet Foxes či Bona Ivera vzdialená tak ako Slovensko od energetickej nezávislosti. TV On The Radio sú umelci a intelektuáli. Kľúčovou postavou je vyštudovaný filmár Tunde Adebimpe, no nie je to „kapela jedného muža“. Okolo Tundeho stoja štyria sofistikovaní muzikanti, aranžéri a skladatelia, ktorí spolu vytvárajú pomerne unikátnu zmes ostrého post punku, elektronických bítov, zvukových stien, funky rytmiky a hoci aj sláčikových slaďákov. Ale Tunde spieva. Má „černošský“ hlas s obrovským rozsahom — od chrapľavých hĺbok až k zamatovým výškam. Tretí album TV On The Radio sa volá Dear Science a patrí medzi tie, ktoré môžete počúvať dokola a vždy sa vám zdá iný. Raz vnímate „jungle“ rytmiku, inokedy soulový spev, potom funky basu. Pri jednom počutí máte pocit, že ide o tvrdý rock, pri druhom počujete tanečnú elektroniku, pri treťom sa strácate v zvukových labyrintoch, nakoniec to vzdáte a celým telom prijímate bohatú, mnohorozmernú hudbu. Drahá Veda, tak toto už hej!
Tretí album vydalo aj anglické trip-hopové trio Portishead. Čakalo sa naň tak dlho ako na Chinese Democracy — 10 rokov. Na rozdiel od Axla Rosa však eletronický mašinkár Geoff Barrow, gitarista Adrian Utley a speváčka Beth Gibbons nevypúšťali žiadny mediálny smog. Robili si svoje veci, spolupracovali s hudobnými priateľmi a v tichosti pripravovali svoj tretí album. Na obale má jednoduché písmeno P a názov vyjadrujúci jeho poradie, teda Tretí, Third. Je to album temný, smutný a nádherný. Spev Beth Gibbons je ešte krehkejší, bíty sú hlbšie, tvrdšie a pomalšie, zvukové vrstvy hustejšie, gitara skromnejšia. Je to hudba, pri ktorej sa nedá tancovať, vlastne sa pri nej nedá robiť nič, len pomaly počúvať. Portishead sú stále rozoznateľní, no zároveň sú úplne inde, než by sme čakali. Third má niečo z majstrovstva hudobných minimalistov, ktorí nepotrebujú zaujať rýchlosťou a krikľavou farebnosťou. Piesne ako Silence, The Rip či Machine Gun svojou tajomnou sugestívnosťou vťahujú človeka do hlbín, o ktorých možno ani nevedel, že existujú.
Fleet Foxes, Bon Iver, TV On The Radio, Portishead. Cohen, Waits, Baez, Dylan, Burke, Young. Nové aj staré, gitary, pesničky, „krabičky“, bíty. Hudba. Resty z roku 2008 sú vyrovnané.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.