Keďže takmer niet takého zla, na ktorom by nebolo aj niečo dobrého, plynový útok z východu nesie užitočnú informáciu pre budúcnosť. Plný zásah, ktorý inkasovalo Slovensko, obnažuje hrubé zlyhania všetkých doterajších vlád v oblasti, ktorá pri spravovaní štátu musí mať najvyššiu prioritu: v oblasti základného bezpečnostného záujmu.
Rusko-ukrajinský konflikt o dlhy a ceny je úplne neprehľadný, hoci viditeľné je, že kohútiky zavrel Gazprom. Voľným okom je vidno, že toľko plynu, koľko nechodí, Ukrajina kradnúť nemohla. Je však jedno, kto je hlavný a kto vedľajší páchateľ. Desaťkrát podstatnejšie je, že ak sa energetická závislosť čoby geopolitická hrozba doteraz niekomu javila ako strašenie či abstrakcia, po januári 2009 sme bohatší o skúsenosť na vlastnej, teda slovenskej (európskej) koži.
Samotná možnosť, že teplo v domácnostiach, priemyselná výroba a vôbec život v krajine, je funkciou vývoja vzťahov medzi Moskvou a Kyjevom, teda iracionálnych rozmarov východných vládcov, už totiž vytvára hrozbu, ktorá, ako pociťujeme, ďaleko presahuje nepríjemnosť načas zníženého komfortu. To všetko platí ešte aj bez znalosti Putina či neliberálnych pomerov, ktoré po Jeľcinovi v Rusku nastolil. Súbeh dramatického poklesu cien ropy a finančnej krízy, ktorá východnú mocnosť tvrdo zasiahla, navyše prvýkrát vytvára prostredie, v ktorom sa pod otáznikom ocitá tak stabilita Putinovej autokracie, ako aj budúcnosť Ruska ako ropného a plynového emirátu, kupujúceho si sociálny zmier z výnosov energetického biznisu.
Drastické priškrtenie plynu, ktoré udrelo teraz, ale mohlo už skôr, len vypuklo obnažuje riziká, ktoré nedocenila celá Európa. Súčasne je evidentné, že vzťah k Rusku štiepi úniu ako žiadna iná otázka. Od Talianska, ktoré by azda pozvalo Moskvu aj k prístupovým rozhovorom, až po Pobaltie, kde panuje z Ruska historicky odôvodnená hrôza. Plynová kríza ukazuje, že je oprávnená. Avšak spoločnú energetickú politiku EÚ, ktorá je heslom posledných dvoch rokov, mení na utópiu rozličnosť záujmov a priorít, ako aj snaha časti európskych elít používať Rusko ako nástroj v emancipácii od USA. A ruský záujem, ktorý prenikol napríklad do Nemecka, pritom už nahlas vstupuje do procedúry európskeho rozhodovania.
Toto je realita, ktorá našla v januári 2009 Slovensko, takpovediac, v negližé. Povedať o našich vyšehradských susedoch, že by mali zdroje, trasy a vôbec energetický „mix“ príkladne diverzifikované, sa nedá, ale zrútenie štátu im nehrozí. Iba slovenskí politici, tráviaci nad kvantami nezmyslov – od učebníc po pitie mladistvých – mesiace a roky, nechali krajinu napospas plynovému risku do tej miery, že bez pomoci zvonka krajina skolabuje za desať dní vykurovacej sezóny. Neuveriteľné. Zaslúži si zvláštne povšimnutie, že Robert Fico, ktorý sa naivne vlichocuje Kremľu do priazne, nemá na riešenie žiadny vplyv – s Gazpromom a Putinom (keďže len na tejto úrovni padne rozhodnutie) rokujú české predsedníctvo, Európska komisia, Ruhrgas i rôzni zákulisní hráči. Nejde však o Fica. To, že na Slovensku nebola vytvorená ani len maketa diverzifikácie, je trestuhodná nedbanlivosť voči vlastným občanom všetkých vládnych garnitúr Slovenska. Toho Slovenska, ktoré je v momente, keď ide o ruský ekonomický a politický záujem, úplne pod rozlišovacou schopnosťou Kremľa. Ako dnes.
Rusko-ukrajinský konflikt o dlhy a ceny je úplne neprehľadný, hoci viditeľné je, že kohútiky zavrel Gazprom. Voľným okom je vidno, že toľko plynu, koľko nechodí, Ukrajina kradnúť nemohla. Je však jedno, kto je hlavný a kto vedľajší páchateľ. Desaťkrát podstatnejšie je, že ak sa energetická závislosť čoby geopolitická hrozba doteraz niekomu javila ako strašenie či abstrakcia, po januári 2009 sme bohatší o skúsenosť na vlastnej, teda slovenskej (európskej) koži.
Samotná možnosť, že teplo v domácnostiach, priemyselná výroba a vôbec život v krajine, je funkciou vývoja vzťahov medzi Moskvou a Kyjevom, teda iracionálnych rozmarov východných vládcov, už totiž vytvára hrozbu, ktorá, ako pociťujeme, ďaleko presahuje nepríjemnosť načas zníženého komfortu. To všetko platí ešte aj bez znalosti Putina či neliberálnych pomerov, ktoré po Jeľcinovi v Rusku nastolil. Súbeh dramatického poklesu cien ropy a finančnej krízy, ktorá východnú mocnosť tvrdo zasiahla, navyše prvýkrát vytvára prostredie, v ktorom sa pod otáznikom ocitá tak stabilita Putinovej autokracie, ako aj budúcnosť Ruska ako ropného a plynového emirátu, kupujúceho si sociálny zmier z výnosov energetického biznisu.
Drastické priškrtenie plynu, ktoré udrelo teraz, ale mohlo už skôr, len vypuklo obnažuje riziká, ktoré nedocenila celá Európa. Súčasne je evidentné, že vzťah k Rusku štiepi úniu ako žiadna iná otázka. Od Talianska, ktoré by azda pozvalo Moskvu aj k prístupovým rozhovorom, až po Pobaltie, kde panuje z Ruska historicky odôvodnená hrôza. Plynová kríza ukazuje, že je oprávnená. Avšak spoločnú energetickú politiku EÚ, ktorá je heslom posledných dvoch rokov, mení na utópiu rozličnosť záujmov a priorít, ako aj snaha časti európskych elít používať Rusko ako nástroj v emancipácii od USA. A ruský záujem, ktorý prenikol napríklad do Nemecka, pritom už nahlas vstupuje do procedúry európskeho rozhodovania.
Toto je realita, ktorá našla v januári 2009 Slovensko, takpovediac, v negližé. Povedať o našich vyšehradských susedoch, že by mali zdroje, trasy a vôbec energetický „mix“ príkladne diverzifikované, sa nedá, ale zrútenie štátu im nehrozí. Iba slovenskí politici, tráviaci nad kvantami nezmyslov – od učebníc po pitie mladistvých – mesiace a roky, nechali krajinu napospas plynovému risku do tej miery, že bez pomoci zvonka krajina skolabuje za desať dní vykurovacej sezóny. Neuveriteľné. Zaslúži si zvláštne povšimnutie, že Robert Fico, ktorý sa naivne vlichocuje Kremľu do priazne, nemá na riešenie žiadny vplyv – s Gazpromom a Putinom (keďže len na tejto úrovni padne rozhodnutie) rokujú české predsedníctvo, Európska komisia, Ruhrgas i rôzni zákulisní hráči. Nejde však o Fica. To, že na Slovensku nebola vytvorená ani len maketa diverzifikácie, je trestuhodná nedbanlivosť voči vlastným občanom všetkých vládnych garnitúr Slovenska. Toho Slovenska, ktoré je v momente, keď ide o ruský ekonomický a politický záujem, úplne pod rozlišovacou schopnosťou Kremľa. Ako dnes.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.