Jeho menovanie za kardinála uvítali predstavitelia pravoslávnej, východných katolíckych aj ortodoxných cirkví. A tiež ekumenická komunita v Taizé. Okrem ekumenizmu svoj život zasvätil skúmaniu identity Slovanov. Kardinál Tomáš Špidlík.
.pochádzate z mestečka Boskovice v Drahanskej vrchovine, nad ním stojí majestátny hrad a obklopujú ho lesy. Ako spomínate na to prostredie?
Ak chce človek rásť, potrebuje hlboké korene. Hoci som sa túlal svetom, nikdy som na rodisko nezabudol. Taliansky štát mi udelil zlatú medailu ako svojmu občanovi. Ale som ja Talian? Na Morave som prežil dvadsaťpäť rokov, v Taliansku už päťdesiatosem. Moje korene sú v rodisku a som vďačný Taliansku, že mi dalo príležitosť rozvíjať svoje dary a schopnosti. Mám rád lesnaté kopce aj modré more. Raz som sedel celý deň pri mori a pozoroval vlnky. Keď som večer zaspával, videl som v predstave samú vodu, ako tiekla v lesných potokoch. Môj domov a nová krajina sa vliali v jedno.
.v jednom rozhovore ste sa priznali, že vás najviac ovplyvnila matka...
Matka mala ťažký život. Vyrastala ako sirota, vydala sa za môjho otca, remeselníka, ktorého zakrátko odviedli na vojnu. Vrátil sa chorý a prežil niekoľko rokov v posteli. Matka ho musela ošetrovať a pritom sa starať, aby sme sa uživili. A predsa som ju nikdy nepočul nariekať. Dokonca si zachovala zmysel pre humor. Keď bol niektorý týždeň veľmi ťažký, len si povzdychla: „Pán Boh zaplať, prežili sme to celkom dobre.“ Ľudia dnes premýšľajú, ako treba premeniť svet, aby v ňom mohli žiť. Moja matka kládla dôraz na to, ako sa postaviť k tomu, čo je, aby mohla spokojne žiť. To je postoj, ktorý som neskôr objavil a obdivoval u veľkých slovanských mysliteľov.
.po gymnáziu ste študovali na univerzite v Brne, neskôr ste pracovali v továrni, no nakoniec ste skončili u jezuitov. Ako to prebehlo?
Ľudia sa smejú, keď poviem, že som sa stal jezuitom vďaka Hitlerovi. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Najprv zavreli vysoké školy. Internát, kde som býval, prepadli gestapáci a odviedli nás do koncentračného tábora. Potom ma nejakým Božím zásahom jeden gestapák pustil domov. Nastúpil som do továrne, aby ma neodviedli na práce do Nemecka. Nakoniec mi jeden dobrý priateľ povedal, že sa rozhodol vstúpiť k jezuitom, a vyzval ma, aby som to skúsil s ním. Tak som našiel svoje miesto.
.po noviciáte vás predstavení poslali študovať teológiu do Holandska. Kým ste ju skončili, zmenila sa politická situácia v Československu a ostali ste za hranicami...
Bol to môj prvý pobyt v zahraničí a spočiatku nebol jednoduchý, lebo som neovládal jazyk. Napríklad v škole hebrejčiny profesor čítal hebrejský text a hneď ho aj prekladal, a ja som nedokázal rozlíšiť, kedy číta a kedy prekladá. Ale veľmi rád spomínam na toto obdobie, bola tam dobrá teologická príprava a priateľské medzinárodné prostredie. Tam som bol vysvätený za kňaza, ale domov som sa vrátiť nemohol, lebo medzitým zavreli rehoľné domy. Holandská provincia si ma chcela ponechať, no predstavení v Ríme rozhodli, že pôjdem do Vatikánskeho rádia pomáhať s prípravou českého vysielania.
.v roku 1951 ste začali študovať východnú spiritualitu. Prečo ste sa rozhodli pre tento smer?
Vo Vatikánskom rádiu som pomáhal raz týždenne, takže som nebol veľmi vyťažený a mohol som prijať miesto špirituála v seminári Nepomucenum. Ale ani tam nebolo veľa práce, lebo bohoslovci z Československa už vtedy nemohli ísť študovať do zahraničia. Využil som preto voľný čas, vyštudoval som východnú spiritualitu na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme a zavŕšil ju doktorátom. Predstavení tohto inštitútu ma požiadali, aby som tam zostal ako profesor.
.medzi najvýznamnejšie prvky vo vašom diele patrí skúmanie cyrilo-metodskej tradície...
Ako profesorovi mi zverili katedru spirituality – duchovnej náuky. Môj predchodca ma povzbudzoval, aby som sa špecializoval na Arménov. Ja som však namietal, že by som sa rád venoval otázke slovanskej, v duchu našej cyrilo-metodskej tradície. A od toho ma mnohí odhovárali. Vraj Slovania prišli do kresťanskej Európy ako poslední a nič nové nepriniesli. Ja som sa však nedal odradiť. Dnes môžem povedať, že som západnú Európu zoznámil so slovanskou duchovnosťou a že sa v nej našlo dosť obdivovateľov aj tam, kde by to nik nečakal. Francúzsky veľvyslanec mi prezradil, že Francois Mitterand si vzal do nemocnice pred svojou smrťou moju knihu Ruská idea.
.aká je identita Slovanov?
O slovanskom svete majú mnohí vo svete malé vedomosti, často obmedzené na politické správy a škandály. Aj sami Slovania študujú všetkých možných autorov, a o svojej duchovnej tradícií vedia málo. Často sa vraciam k dvom prvkom, ktorými môžu Slovania obohatiť svet: srdce a personalizmus.
.ako chápete srdce?
Rozlišujeme tri hlavné schopnosti duše: rozum, vôľu a srdce, teda schopnosť poznávať, chcieť a mať pre niečo cit. Srdce sa teda stotožňuje s citom. Preto sa o Slovanoch hovorí, že sú citoví. V duchovnej slovanskej literatúre srdce znamená to, čo predstavuje aj v Biblii – celého človeka. Milovať Boha z celého srdca znamená obrátiť k Bohu svoje poznanie, chcenie a cítenie. Nebezpečenstvo racionalizmu je, že sa o Bohu veľa rozmýšľa, ale viera nepreniká do celého života, je v hlave, nie v srdci.
.prečo je srdce také dôležité?
Srdce je znakom duševnej celistvosti, teda znakom človeka takého, aký naozaj je, a nielen znakom toho, čo robí a ako sa ukazuje navonok. Pravá hodnota človeka je tajomstvom, ktoré pozná len Boh. Ale človek má istú intuíciu voči sebe aj ostatným. Svätci čítali v srdciach ľudí ako v otvorenej knihe. K takým patril páter Pio v Taliansku, ale aj povestní ruskí starci. Do istej miery majú túto schopnosť aj matky voči deťom a ľudia, ktorí sa majú naozaj radi.
.je tradícia personalizmu u Slovanov ešte živá? Nebola to skôr záležitosť ruských ortodoxných personalistov ako Solovjov, Berďjajev a Losskij?.
To je práve obsahom mojej knižky Ruská idea. Napísal som ju vo francúzštine, bola preložená do niekoľkých jazykov a nedávno prišla na knižný trh v Rusku. Tu vyvolala veľký ohlas, pretože Rusi sa tak mohli zoznámiť s generáciou autorov, ktorá bola pre totalitný režim neprípustná.
.čo je podstatou tohto personalizmu?
Dnes si ľudia čoraz viac uvedomujú, že nesmieme bojovať len o idey a zákony a zabúdať na človeka. Takýto prístup vedie k totalitarizmu, k udržovaniu režimu a k ubíjaniu tých, ktorí v ňom žijú. Slovania poznali dopad takéhoto postoja na sebe. Kedysi žili v malých dedinkách, kde sa žilo v priateľskej osobnej zhode. Je to však možné aj vo veľkých štátoch a pri spájaní krajín? Dostojevskij je v tejto oblasti skutočným prorokom. Vo svojich románoch ukazuje, že človek zostane človekom len vtedy, ak si zachová spojenie s Kristom. Zdravý osobný postoj k ľuďom nájdeme len vtedy, keď v nich budeme vidieť Krista.
.slovania sa mohli podľa Jána Pavla II. stať mostom medzi Východom a Západom. Kým to mohli uskutočniť, svet sa rozdelil. Aké je teraz poslanie Slovanov?
Čo dali svetu iné európske národy, už vieme, ale čím obohatia svet Slovania, to ukáže budúcnosť. Môžeme to len tušiť. Solovjov tvrdí, že by mali povedať posledné slovo pri celkovom utváraní Európy. Ja som sa vo svojej knihe Ruská idea pokúsil pozbierať mnohé z tých duchovných námetov, ktoré sa mi zdajú na slovanskom Východe lepšie rozvinuté než na Západe.
.patríte medzi výrazné postavy dialógu medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou. Ako ste sa začali angažovať v tejto oblasti?
Motív mám celkom jednoduchý. Pravý ekumenizmus totiž nie je v hľadaní ideí, ale v porozumení toho, čo je v každom človeku naozaj ľudské. V každom človeku je prítomný Boh. Aj keď si to ľudia neuvedomujú, patria ku Kristovej cirkvi. Dobrý ekumenizmus vedie k tomu, aby si to ľudia podľa Božieho plánu začali uvedomovať.
.vyše päťdesiat rokov spolupracujete s Vatikánskym rozhlasom, veľa ľudí dodnes inšpirujú vaše príhovory a homílie...
Až sa hanbím priznať, že tam pracujem tak dlho. Ale dá sa to vysvetliť iba tým, že spätne nepočúvam svoje nahrávky, podobne ako nečítam svoje knihy.
.prednášali ste na niekoľkých univerzitách po celom svete a získali množstvo ocenení za svoje dielo. Ktoré z nich si najviac ceníte?
Najviac na mňa zapôsobila jedna babička na Slovensku, ktorá mi povedala, že ma rada počúva každý piatok...
Autor je doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
.pochádzate z mestečka Boskovice v Drahanskej vrchovine, nad ním stojí majestátny hrad a obklopujú ho lesy. Ako spomínate na to prostredie?
Ak chce človek rásť, potrebuje hlboké korene. Hoci som sa túlal svetom, nikdy som na rodisko nezabudol. Taliansky štát mi udelil zlatú medailu ako svojmu občanovi. Ale som ja Talian? Na Morave som prežil dvadsaťpäť rokov, v Taliansku už päťdesiatosem. Moje korene sú v rodisku a som vďačný Taliansku, že mi dalo príležitosť rozvíjať svoje dary a schopnosti. Mám rád lesnaté kopce aj modré more. Raz som sedel celý deň pri mori a pozoroval vlnky. Keď som večer zaspával, videl som v predstave samú vodu, ako tiekla v lesných potokoch. Môj domov a nová krajina sa vliali v jedno.
.v jednom rozhovore ste sa priznali, že vás najviac ovplyvnila matka...
Matka mala ťažký život. Vyrastala ako sirota, vydala sa za môjho otca, remeselníka, ktorého zakrátko odviedli na vojnu. Vrátil sa chorý a prežil niekoľko rokov v posteli. Matka ho musela ošetrovať a pritom sa starať, aby sme sa uživili. A predsa som ju nikdy nepočul nariekať. Dokonca si zachovala zmysel pre humor. Keď bol niektorý týždeň veľmi ťažký, len si povzdychla: „Pán Boh zaplať, prežili sme to celkom dobre.“ Ľudia dnes premýšľajú, ako treba premeniť svet, aby v ňom mohli žiť. Moja matka kládla dôraz na to, ako sa postaviť k tomu, čo je, aby mohla spokojne žiť. To je postoj, ktorý som neskôr objavil a obdivoval u veľkých slovanských mysliteľov.
.po gymnáziu ste študovali na univerzite v Brne, neskôr ste pracovali v továrni, no nakoniec ste skončili u jezuitov. Ako to prebehlo?
Ľudia sa smejú, keď poviem, že som sa stal jezuitom vďaka Hitlerovi. Všetko sa udialo veľmi rýchlo. Najprv zavreli vysoké školy. Internát, kde som býval, prepadli gestapáci a odviedli nás do koncentračného tábora. Potom ma nejakým Božím zásahom jeden gestapák pustil domov. Nastúpil som do továrne, aby ma neodviedli na práce do Nemecka. Nakoniec mi jeden dobrý priateľ povedal, že sa rozhodol vstúpiť k jezuitom, a vyzval ma, aby som to skúsil s ním. Tak som našiel svoje miesto.
.po noviciáte vás predstavení poslali študovať teológiu do Holandska. Kým ste ju skončili, zmenila sa politická situácia v Československu a ostali ste za hranicami...
Bol to môj prvý pobyt v zahraničí a spočiatku nebol jednoduchý, lebo som neovládal jazyk. Napríklad v škole hebrejčiny profesor čítal hebrejský text a hneď ho aj prekladal, a ja som nedokázal rozlíšiť, kedy číta a kedy prekladá. Ale veľmi rád spomínam na toto obdobie, bola tam dobrá teologická príprava a priateľské medzinárodné prostredie. Tam som bol vysvätený za kňaza, ale domov som sa vrátiť nemohol, lebo medzitým zavreli rehoľné domy. Holandská provincia si ma chcela ponechať, no predstavení v Ríme rozhodli, že pôjdem do Vatikánskeho rádia pomáhať s prípravou českého vysielania.
| kardinál Tomáš Špidlík SJ / Narodil sa roku 1919 v Boskoviciach. Ako dvadsaťročný vstúpil do jezuitského noviciátu. Po štúdiu filozofie vo Velehrade odišiel študovať teológiu do Maastrichtu. Po vysviacke pokračoval v štúdiu teológie vo Florencii, potom študoval východnú spiritualitu na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme. Od roku 1951 spolupracuje s Vatikánskom rozhlasom, roku 1953 začal prednášať východnú a patristickú teológiu. Roku 1984 sa stal poradcom Kongregácie pre svätorečenie a Kongregácie pre východné cirkvi. Prezident ČR mu udelil Rád TGM za vynikajúce zásluhy o demokraciu a ľudské práva, je držiteľom pápežského vyznamenania Pro Ecclesia et Pontifice, od talianskeho ministerstva kultúry dostal Zlatú medailu za zásluhy v kultúre a umení. Roku 2003 bol vymenovaný za kardinála. Napísal okolo 600 štúdií a článkov a 45 kníh, napríklad Spiritualita kresťanského Východu, Tajomstvo srdca alebo Viera vo svetle ikon. |
.v roku 1951 ste začali študovať východnú spiritualitu. Prečo ste sa rozhodli pre tento smer?
Vo Vatikánskom rádiu som pomáhal raz týždenne, takže som nebol veľmi vyťažený a mohol som prijať miesto špirituála v seminári Nepomucenum. Ale ani tam nebolo veľa práce, lebo bohoslovci z Československa už vtedy nemohli ísť študovať do zahraničia. Využil som preto voľný čas, vyštudoval som východnú spiritualitu na Pápežskom orientálnom inštitúte v Ríme a zavŕšil ju doktorátom. Predstavení tohto inštitútu ma požiadali, aby som tam zostal ako profesor.
.medzi najvýznamnejšie prvky vo vašom diele patrí skúmanie cyrilo-metodskej tradície...
Ako profesorovi mi zverili katedru spirituality – duchovnej náuky. Môj predchodca ma povzbudzoval, aby som sa špecializoval na Arménov. Ja som však namietal, že by som sa rád venoval otázke slovanskej, v duchu našej cyrilo-metodskej tradície. A od toho ma mnohí odhovárali. Vraj Slovania prišli do kresťanskej Európy ako poslední a nič nové nepriniesli. Ja som sa však nedal odradiť. Dnes môžem povedať, že som západnú Európu zoznámil so slovanskou duchovnosťou a že sa v nej našlo dosť obdivovateľov aj tam, kde by to nik nečakal. Francúzsky veľvyslanec mi prezradil, že Francois Mitterand si vzal do nemocnice pred svojou smrťou moju knihu Ruská idea.
.aká je identita Slovanov?
O slovanskom svete majú mnohí vo svete malé vedomosti, často obmedzené na politické správy a škandály. Aj sami Slovania študujú všetkých možných autorov, a o svojej duchovnej tradícií vedia málo. Často sa vraciam k dvom prvkom, ktorými môžu Slovania obohatiť svet: srdce a personalizmus.
.ako chápete srdce?
Rozlišujeme tri hlavné schopnosti duše: rozum, vôľu a srdce, teda schopnosť poznávať, chcieť a mať pre niečo cit. Srdce sa teda stotožňuje s citom. Preto sa o Slovanoch hovorí, že sú citoví. V duchovnej slovanskej literatúre srdce znamená to, čo predstavuje aj v Biblii – celého človeka. Milovať Boha z celého srdca znamená obrátiť k Bohu svoje poznanie, chcenie a cítenie. Nebezpečenstvo racionalizmu je, že sa o Bohu veľa rozmýšľa, ale viera nepreniká do celého života, je v hlave, nie v srdci.
.prečo je srdce také dôležité?
Srdce je znakom duševnej celistvosti, teda znakom človeka takého, aký naozaj je, a nielen znakom toho, čo robí a ako sa ukazuje navonok. Pravá hodnota človeka je tajomstvom, ktoré pozná len Boh. Ale človek má istú intuíciu voči sebe aj ostatným. Svätci čítali v srdciach ľudí ako v otvorenej knihe. K takým patril páter Pio v Taliansku, ale aj povestní ruskí starci. Do istej miery majú túto schopnosť aj matky voči deťom a ľudia, ktorí sa majú naozaj radi.
.je tradícia personalizmu u Slovanov ešte živá? Nebola to skôr záležitosť ruských ortodoxných personalistov ako Solovjov, Berďjajev a Losskij?.
To je práve obsahom mojej knižky Ruská idea. Napísal som ju vo francúzštine, bola preložená do niekoľkých jazykov a nedávno prišla na knižný trh v Rusku. Tu vyvolala veľký ohlas, pretože Rusi sa tak mohli zoznámiť s generáciou autorov, ktorá bola pre totalitný režim neprípustná.
.čo je podstatou tohto personalizmu?
Dnes si ľudia čoraz viac uvedomujú, že nesmieme bojovať len o idey a zákony a zabúdať na človeka. Takýto prístup vedie k totalitarizmu, k udržovaniu režimu a k ubíjaniu tých, ktorí v ňom žijú. Slovania poznali dopad takéhoto postoja na sebe. Kedysi žili v malých dedinkách, kde sa žilo v priateľskej osobnej zhode. Je to však možné aj vo veľkých štátoch a pri spájaní krajín? Dostojevskij je v tejto oblasti skutočným prorokom. Vo svojich románoch ukazuje, že človek zostane človekom len vtedy, ak si zachová spojenie s Kristom. Zdravý osobný postoj k ľuďom nájdeme len vtedy, keď v nich budeme vidieť Krista.
.slovania sa mohli podľa Jána Pavla II. stať mostom medzi Východom a Západom. Kým to mohli uskutočniť, svet sa rozdelil. Aké je teraz poslanie Slovanov?
Čo dali svetu iné európske národy, už vieme, ale čím obohatia svet Slovania, to ukáže budúcnosť. Môžeme to len tušiť. Solovjov tvrdí, že by mali povedať posledné slovo pri celkovom utváraní Európy. Ja som sa vo svojej knihe Ruská idea pokúsil pozbierať mnohé z tých duchovných námetov, ktoré sa mi zdajú na slovanskom Východe lepšie rozvinuté než na Západe.
.patríte medzi výrazné postavy dialógu medzi katolíckou a pravoslávnou cirkvou. Ako ste sa začali angažovať v tejto oblasti?
Motív mám celkom jednoduchý. Pravý ekumenizmus totiž nie je v hľadaní ideí, ale v porozumení toho, čo je v každom človeku naozaj ľudské. V každom človeku je prítomný Boh. Aj keď si to ľudia neuvedomujú, patria ku Kristovej cirkvi. Dobrý ekumenizmus vedie k tomu, aby si to ľudia podľa Božieho plánu začali uvedomovať.
.vyše päťdesiat rokov spolupracujete s Vatikánskym rozhlasom, veľa ľudí dodnes inšpirujú vaše príhovory a homílie...
Až sa hanbím priznať, že tam pracujem tak dlho. Ale dá sa to vysvetliť iba tým, že spätne nepočúvam svoje nahrávky, podobne ako nečítam svoje knihy.
.prednášali ste na niekoľkých univerzitách po celom svete a získali množstvo ocenení za svoje dielo. Ktoré z nich si najviac ceníte?
Najviac na mňa zapôsobila jedna babička na Slovensku, ktorá mi povedala, že ma rada počúva každý piatok...
Autor je doktorand na Teologickej fakulte Trnavskej univerzity
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.