Nezávislé umenie existovalo v Sovietskom zväze od jeho vzniku aj napriek nepochopeniu, ignorovaniu a neskôr prenasledovaniu zo strany komunistického establišmentu. Nezničil ho Stalin, nerozumel mu Chruščov, ignoroval ho Brežnev. Prinášame druhý text o ruských umeleckých nonkonformistoch, ktorých diela sú v súčasnosti vystavené v SNG.
Koncom 50. a začiatkom 60. rokov žilo ruské umenie nádejou na slobodu. Povzbudené uvoľnením politickej situácie samo prispievalo k roztápaniu ľadového kruhu izolacionizmu. Začalo sa rodiť nielen nové výtvarné umenie, ale aj nová literatúra (Gennadij Ajgi, Genrich Sapgir, Vsevolod Nekrasov a mnohí ďalší), nová hudba (nastupuje generácia avantgardných skladateľov: Edison Denisov, Sofia Gubajdulinová, Alfred Schnittke, ktorých neskôr pomenujú „Moskovská trojka“). „Rozhranie 50. a 60. rokov,“ napísal Vladimir Nemuchin, „bolo obdobím existujúcim v zvláštnom rozmere, v zvláštnom priestore, v ktorom sa umenie začalo vnímať ako jav spoločensky významný, ako ventil v uzavretom cykle ‚sovkového‘ bytia.“ (Sovok doslovne znamená lopatka na smeti, a zároveň je to slangový výraz pre Sovietsky zväz, sovietsku moc alebo občana Sovietskeho zväzu, ktorý má silne zakorenené zvyky a návyky vštepené komunistickou ideológiou.)
.svetlo v Manéži
Nezávislé umenie inklinujúce k slobodnému experimentu, k abstrakcii, ignorujúce sociálny svet bolo v tom období svojím spôsobom akýmsi lúčom svetla v kráľovstve tmy. Tento, štátnou mocou oficiálne neuznávaný, ale v tej dobe tolerovaný vývoj bol prerušený na škandalózne slávnej výstave v moskovskej Manéži v roku 1962. Chruščovova návšteva tejto výstavy a jeho „odborné“ ohodnotenie obrazov niektorých vystavujúcich nezávislých avantgardných umelcov ako „antisovietskych psychopatických mazaníc“ znamenalo pre týchto umelcov absolútny zákaz verejnej prezentácie a prechod do podzemia.
Nová situácia priniesla aj nový spôsob existencie nonkonformného umenia. Jeho nezávislosť priťahovala pokrokovo zmýšľajúcu inteligenciu. Vzrástla popularita ilegálnych izbových výstav – pokračujú prezentácie obrazov nonkonformistov u Oskara Rabina v Lianoznove či v byte Vladimira Vajsberga, začína sa tradícia klubových, ateliérových výstav (napríklad v ateliéri Eliu Beľutina) a izbových salónov (v 60. – 70. rokoch bol známy napríklad salón v byte poetky Múzy Pavlovovej). Častými návštevníkmi týchto akcií sa stávajú aj domáci a zahraniční zberatelia umenia, vďaka ktorým tvorba nonkonformistov začala prenikať na Západ. Vôbec prvá zahraničná výstava neoficiálneho umenia sa konala v roku 1964 v poľskom Sopote, v tom istom roku sa v Londýne uskutočnila prvá samostatná výstava ruského nezávislého výtvarníka Oskara Rabina. V roku 1965 zorganizovali v Kolíne v Nemecku prvú výstavu sovietskych nonkonformistov Kenda a Jacob Bar-Gera, ktorí neskôr, vychádzajúc z teórie, že vývoj ruskej avantgardy bol umelo a násilne prerušený, nazvali povojnové nezávislé umenie a jeho pokračovateľov (konkrétne svoju zbierku) druhou avantgardou. Práve obrazy z ich veľkej zbierky sú v súčasnosti vystavené v Slovenskej národnej galérii. V roku 1967 usporiadala prvú výstavu umenia ruského undergroundu v USA (v newyorskom Múzeu moderného umenia) zberateľka a propagátorka ruských nonkonformistov Nina Stevensová. Tak sa vďaka západným zberateľom a čiernemu trhu (získavanie obrazov nebolo pod kontrolou štátu) mohlo ruské nezávislé výtvarné umenie aspoň čiastočne zaradiť do kontextu svetového umenia.
.buldozérová výstava
V roku 1964 došlo v sovietskom Rusku k tichému štátnemu prevratu. Nikita Chruščov bol odvolaný. Znamenalo to koniec „odmäku“. Moc v krajine prevzala neostalinistická klika na čele s Leonidom Brežnevom. Zmena režimu sa však v tom období nezávislej scény ešte výrazne nedotkla. Naopak, v druhej polovici 60. a začiatkom 70. rokov sa undergroundová komunita rozširuje a silnie. Zmena politickej situácie zároveň nútila predstaviteľov nezávislého umenia meniť svoju stratégiu. V roku 1974 teda skupina nezávislých umelcov (Oskar Rabin, Lidija Masterkovová, Vitalij Komar, Alexander Melamid, Vladimir Nemuchin a ďalší) zorganizovala oficiálne nepovolenú výstavu pod otvoreným nebom v moskovskej štvrti Beľajevo, známu ako Buldozérová výstava, pretože štátna moc nasadila na umelcov ťažkú techniku a vodné delá. Výstava bola síce zlikvidovaná, ale tvrdý zásah vyvolal vo svete silnú odozvu a poukázal na porušovanie ľudských práv a slobody umenia v krajine. Ďalšiu výstavu, ktorú nonkonformisti zorganizovali v Izmajlovskom parku, sa už úrady báli zakázať. Škandalóznosť Buldozérovej výstavy pritiahla do Izmajlovského parku už oveľa väčšie množstvo vystavujúcich a divákov. Zároveň ukázala silu médií v boji za nezávislosť umenia a zvýšila záujem o ruské nonkonformné umenie v zahraničí. Sedemdesiate roky sú však aj rokmi emigrácie mnohých predstaviteľov nezávislej scény. Z Ruska odišli napríklad Oskar Rabin aj so svojou manželkou Valentinou Kropivnickou, Lidija Masterkovová, Ernst Neizvestnyj, Michail Šemiakin, Vitalij Komar či Alexander Melamid.
.koncept a soc-art
Začiatkom 70. rokov v ruskom neoficiálnom umení vznikol nový smer – konceptualizmus. Jeho hlavnými predstaviteľmi boli básnici Lev Rubinštejn a Dmitrij Prigov, výtvarníci Iľja Kabakov, Erik Bulatov, Vagrič Bachčaňan, Viktor Pivovarov a ďalší. Pre ruský konceptualizmus bola typická práca s ideologickými kódmi sovietskeho priestoru, predmetom ironizácie sa stali artefakty sovietskeho života ako nástenky, transparenty, rôzne informačné tabule, sovietska reklama na úspechy socialistického hospodárstva a podobne. Obdobou amerického pop-artu, ale na sovietskom materiáli, bol soc-art, ktorého zakladateľmi sa stali Vitalij Komar a Alexander Melamid. Soc-art je postavený na parodizácii a estetizácii antiestetického sovietskeho propagandistického umenia.
Gorbačovova perestrojka znamenala koniec sovietskeho izolovaného priestoru, nonkonformné umenie mohlo vyjsť z ilegality, stať sa oficiálnym umením, ktoré sa vystavuje a predáva po celom svete. V súčasnosti si mnohí predstavitelia sovietskej nezávislej scény druhej polovice 20. storočia môžu konečne v plnej miere vychutnávať vymoženosti slávy klasikov nonkonformného umenia.
Svet môže byť aj iný a nič mu v tom nemôže zabrániť.
Výstavu Druhá ruská avantgarda – Nonkonformisti zo zbierky Bar-Gera, ktorej kurátorkou je Katarína Bajcurová, možno vidieť v Slovenskej národnej galérii v Bratislave do 14. februára 2008.
Autor je básnik a prekladateľ.
Koncom 50. a začiatkom 60. rokov žilo ruské umenie nádejou na slobodu. Povzbudené uvoľnením politickej situácie samo prispievalo k roztápaniu ľadového kruhu izolacionizmu. Začalo sa rodiť nielen nové výtvarné umenie, ale aj nová literatúra (Gennadij Ajgi, Genrich Sapgir, Vsevolod Nekrasov a mnohí ďalší), nová hudba (nastupuje generácia avantgardných skladateľov: Edison Denisov, Sofia Gubajdulinová, Alfred Schnittke, ktorých neskôr pomenujú „Moskovská trojka“). „Rozhranie 50. a 60. rokov,“ napísal Vladimir Nemuchin, „bolo obdobím existujúcim v zvláštnom rozmere, v zvláštnom priestore, v ktorom sa umenie začalo vnímať ako jav spoločensky významný, ako ventil v uzavretom cykle ‚sovkového‘ bytia.“ (Sovok doslovne znamená lopatka na smeti, a zároveň je to slangový výraz pre Sovietsky zväz, sovietsku moc alebo občana Sovietskeho zväzu, ktorý má silne zakorenené zvyky a návyky vštepené komunistickou ideológiou.)
.svetlo v Manéži
Nezávislé umenie inklinujúce k slobodnému experimentu, k abstrakcii, ignorujúce sociálny svet bolo v tom období svojím spôsobom akýmsi lúčom svetla v kráľovstve tmy. Tento, štátnou mocou oficiálne neuznávaný, ale v tej dobe tolerovaný vývoj bol prerušený na škandalózne slávnej výstave v moskovskej Manéži v roku 1962. Chruščovova návšteva tejto výstavy a jeho „odborné“ ohodnotenie obrazov niektorých vystavujúcich nezávislých avantgardných umelcov ako „antisovietskych psychopatických mazaníc“ znamenalo pre týchto umelcov absolútny zákaz verejnej prezentácie a prechod do podzemia.
Nová situácia priniesla aj nový spôsob existencie nonkonformného umenia. Jeho nezávislosť priťahovala pokrokovo zmýšľajúcu inteligenciu. Vzrástla popularita ilegálnych izbových výstav – pokračujú prezentácie obrazov nonkonformistov u Oskara Rabina v Lianoznove či v byte Vladimira Vajsberga, začína sa tradícia klubových, ateliérových výstav (napríklad v ateliéri Eliu Beľutina) a izbových salónov (v 60. – 70. rokoch bol známy napríklad salón v byte poetky Múzy Pavlovovej). Častými návštevníkmi týchto akcií sa stávajú aj domáci a zahraniční zberatelia umenia, vďaka ktorým tvorba nonkonformistov začala prenikať na Západ. Vôbec prvá zahraničná výstava neoficiálneho umenia sa konala v roku 1964 v poľskom Sopote, v tom istom roku sa v Londýne uskutočnila prvá samostatná výstava ruského nezávislého výtvarníka Oskara Rabina. V roku 1965 zorganizovali v Kolíne v Nemecku prvú výstavu sovietskych nonkonformistov Kenda a Jacob Bar-Gera, ktorí neskôr, vychádzajúc z teórie, že vývoj ruskej avantgardy bol umelo a násilne prerušený, nazvali povojnové nezávislé umenie a jeho pokračovateľov (konkrétne svoju zbierku) druhou avantgardou. Práve obrazy z ich veľkej zbierky sú v súčasnosti vystavené v Slovenskej národnej galérii. V roku 1967 usporiadala prvú výstavu umenia ruského undergroundu v USA (v newyorskom Múzeu moderného umenia) zberateľka a propagátorka ruských nonkonformistov Nina Stevensová. Tak sa vďaka západným zberateľom a čiernemu trhu (získavanie obrazov nebolo pod kontrolou štátu) mohlo ruské nezávislé výtvarné umenie aspoň čiastočne zaradiť do kontextu svetového umenia.
.buldozérová výstava
V roku 1964 došlo v sovietskom Rusku k tichému štátnemu prevratu. Nikita Chruščov bol odvolaný. Znamenalo to koniec „odmäku“. Moc v krajine prevzala neostalinistická klika na čele s Leonidom Brežnevom. Zmena režimu sa však v tom období nezávislej scény ešte výrazne nedotkla. Naopak, v druhej polovici 60. a začiatkom 70. rokov sa undergroundová komunita rozširuje a silnie. Zmena politickej situácie zároveň nútila predstaviteľov nezávislého umenia meniť svoju stratégiu. V roku 1974 teda skupina nezávislých umelcov (Oskar Rabin, Lidija Masterkovová, Vitalij Komar, Alexander Melamid, Vladimir Nemuchin a ďalší) zorganizovala oficiálne nepovolenú výstavu pod otvoreným nebom v moskovskej štvrti Beľajevo, známu ako Buldozérová výstava, pretože štátna moc nasadila na umelcov ťažkú techniku a vodné delá. Výstava bola síce zlikvidovaná, ale tvrdý zásah vyvolal vo svete silnú odozvu a poukázal na porušovanie ľudských práv a slobody umenia v krajine. Ďalšiu výstavu, ktorú nonkonformisti zorganizovali v Izmajlovskom parku, sa už úrady báli zakázať. Škandalóznosť Buldozérovej výstavy pritiahla do Izmajlovského parku už oveľa väčšie množstvo vystavujúcich a divákov. Zároveň ukázala silu médií v boji za nezávislosť umenia a zvýšila záujem o ruské nonkonformné umenie v zahraničí. Sedemdesiate roky sú však aj rokmi emigrácie mnohých predstaviteľov nezávislej scény. Z Ruska odišli napríklad Oskar Rabin aj so svojou manželkou Valentinou Kropivnickou, Lidija Masterkovová, Ernst Neizvestnyj, Michail Šemiakin, Vitalij Komar či Alexander Melamid.
.koncept a soc-art
Začiatkom 70. rokov v ruskom neoficiálnom umení vznikol nový smer – konceptualizmus. Jeho hlavnými predstaviteľmi boli básnici Lev Rubinštejn a Dmitrij Prigov, výtvarníci Iľja Kabakov, Erik Bulatov, Vagrič Bachčaňan, Viktor Pivovarov a ďalší. Pre ruský konceptualizmus bola typická práca s ideologickými kódmi sovietskeho priestoru, predmetom ironizácie sa stali artefakty sovietskeho života ako nástenky, transparenty, rôzne informačné tabule, sovietska reklama na úspechy socialistického hospodárstva a podobne. Obdobou amerického pop-artu, ale na sovietskom materiáli, bol soc-art, ktorého zakladateľmi sa stali Vitalij Komar a Alexander Melamid. Soc-art je postavený na parodizácii a estetizácii antiestetického sovietskeho propagandistického umenia.
Gorbačovova perestrojka znamenala koniec sovietskeho izolovaného priestoru, nonkonformné umenie mohlo vyjsť z ilegality, stať sa oficiálnym umením, ktoré sa vystavuje a predáva po celom svete. V súčasnosti si mnohí predstavitelia sovietskej nezávislej scény druhej polovice 20. storočia môžu konečne v plnej miere vychutnávať vymoženosti slávy klasikov nonkonformného umenia.
Svet môže byť aj iný a nič mu v tom nemôže zabrániť.
Výstavu Druhá ruská avantgarda – Nonkonformisti zo zbierky Bar-Gera, ktorej kurátorkou je Katarína Bajcurová, možno vidieť v Slovenskej národnej galérii v Bratislave do 14. februára 2008.
Autor je básnik a prekladateľ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.