Prípad znásilnenia a vraždy košickej medičky sa udial v lete 1976. Najskôr bol bezvýsledne vyšetrovaný a po piatich rokoch uzavretý zatknutím a odsúdením skupiny mladých ľudí. Prokurátorom boli navrhované aj tresty smrti.
Začiatkom deväťdesiatych rokov boli hlavní aktéri prepustení na slobodu za porušenie zákona a začala sa ich doposiaľ trvajúca cesta za rehabilitáciou. Nateraz je celá vec z pohľadu justície ukončená jednoznačným verdiktom o ich vine, v podstate v duchu pôvodnej obžaloby. Presvedčivosť tohto rozhodnutia ešte umocňuje mierne dvihnutie trestov u dvoch aktérov a ich opätovné uväznenie na tzv. dosedenie. Niekomu sa preto môže zdať, že komentovať vyše dvadsať rokov starý prípad je už neaktuálne. O to viac, že vec bola na úrovni domácej justície uzavretá s razanciou a jednoznačnosťou až prekvapivou vzhľadom na dlhé obdobie rozpačitých stanovísk.
Autor tohto článku strávil dlhé hodiny v rozhovoroch s jedným z odsúdených, občas sa s ním vidí a komunikuje, hoci dlhé roky boli bez akéhokoľvek kontaktu. Takisto mal možnosť konzultovať prípad so súdnym znalcom, dnes už nebohým, ktorý v celej veci figuroval rozhodujúcim spôsobom a o vine zúčastnených bol presvedčený viac ako dokonale. Charizmatický pán, ťažko bolo nepodľahnúť jeho argumentom, emocionálne veľmi presvedčivo podávaným.
Autor mal možnosť osobne komunikovať s množstvom odsúdených aj za najzávažnejšie trestné činy vrátane vraždy, a dlhodobo sledovať ich postoje k uväzneniu, odsúdeniu, priebehu trestu. V podstate môže potvrdiť, že prevažná časť odsúdených sa cíti nevinná, nanajvýš vinná relatívne, no takmer vždy odsúdená nespravodlivo. Takisto pomerne významná časť z nich naznačuje, že to policajtom, sudcom, svedkom a ďalším neprejde len tak, pretože po návrate na slobodu dokážu svoju nevinu, vymôžu si odškodné a vôbec, všetko vyjde najavo... Paradoxne, len veľmi malá časť sa do takejto súkromnej rehabilitácie naozaj pustí. Zrejme to s ich nevinou nebude také jednoznačné.
A tu nastupuje osobná skúsenosť autora – správanie všetkých odsúdených v kauze Cervanová sa vymyká zaužívaným schémam správania páchateľov. Skutočný páchateľ (zvlášť vraždy) sa snaží po návrate z väzenia o anonymitu a zabudnutie, chce splynúť s davom a žiť tak, ako ostatní. Len naozaj bezcitný psychopat sa bude snažiť o publicitu a osobný profit poukazovaním na nejaké formálne nedostatky vo veci, kde je vina nepochybná a spoločenské odsúdenie isté. Len psychopat – alebo naozaj nevinný človek.
Ak je páchateľov jednej vraždy viac, poskytuje to dokonca istú skúšku správnosti – ak by sa aj psychopat v nej našiel, ostatní členovia by ho tlmili postojom v štýle „neblbni, veď sme to urobili, načo do toho vŕtaš, veď sme vonku, nech sa na to už konečne zabudne“, uvedomujúc si nezmyselnosť takejto snahy. Iná vec je, ak by takáto skupina pozostávala len zo samých najbezcitnejších psychopatov. Potom by sa naozaj mohli zhodnúť na spoločnom postupe s víziou značnej finančnej satisfakcie, bez ohľadu na nálady verejnosti, ktoré takáto ich snaha vyvolá. Možnosť, že práve partia Nitranov tvorí takýto zločinecký syndikát, je však nepravdepodobná asi tak, ako drvivé volebné víťazstvo KSČ v roku 1990.
Policajná terminológia pozná pojem „dôvodný predpoklad“ – malo by ísť o predpoklad podložený faktmi, osobnou skúsenosťou i zdravým rozumom. Autor na tomto mieste vyslovuje dôvodný predpoklad – o nevine odsúdených Nitranov.
Na záver trochu osobnejšie – dievča a chlapci, na Vašu obranu už bolo napísaných veľa argumentov, no tento mi tam ešte chýbal. Azda to pomôže spravodlivosti k výsledku, o ktorý sa tak dlho usilujete.
Autor je psychológ.
Začiatkom deväťdesiatych rokov boli hlavní aktéri prepustení na slobodu za porušenie zákona a začala sa ich doposiaľ trvajúca cesta za rehabilitáciou. Nateraz je celá vec z pohľadu justície ukončená jednoznačným verdiktom o ich vine, v podstate v duchu pôvodnej obžaloby. Presvedčivosť tohto rozhodnutia ešte umocňuje mierne dvihnutie trestov u dvoch aktérov a ich opätovné uväznenie na tzv. dosedenie. Niekomu sa preto môže zdať, že komentovať vyše dvadsať rokov starý prípad je už neaktuálne. O to viac, že vec bola na úrovni domácej justície uzavretá s razanciou a jednoznačnosťou až prekvapivou vzhľadom na dlhé obdobie rozpačitých stanovísk.
Autor tohto článku strávil dlhé hodiny v rozhovoroch s jedným z odsúdených, občas sa s ním vidí a komunikuje, hoci dlhé roky boli bez akéhokoľvek kontaktu. Takisto mal možnosť konzultovať prípad so súdnym znalcom, dnes už nebohým, ktorý v celej veci figuroval rozhodujúcim spôsobom a o vine zúčastnených bol presvedčený viac ako dokonale. Charizmatický pán, ťažko bolo nepodľahnúť jeho argumentom, emocionálne veľmi presvedčivo podávaným.
Autor mal možnosť osobne komunikovať s množstvom odsúdených aj za najzávažnejšie trestné činy vrátane vraždy, a dlhodobo sledovať ich postoje k uväzneniu, odsúdeniu, priebehu trestu. V podstate môže potvrdiť, že prevažná časť odsúdených sa cíti nevinná, nanajvýš vinná relatívne, no takmer vždy odsúdená nespravodlivo. Takisto pomerne významná časť z nich naznačuje, že to policajtom, sudcom, svedkom a ďalším neprejde len tak, pretože po návrate na slobodu dokážu svoju nevinu, vymôžu si odškodné a vôbec, všetko vyjde najavo... Paradoxne, len veľmi malá časť sa do takejto súkromnej rehabilitácie naozaj pustí. Zrejme to s ich nevinou nebude také jednoznačné.
A tu nastupuje osobná skúsenosť autora – správanie všetkých odsúdených v kauze Cervanová sa vymyká zaužívaným schémam správania páchateľov. Skutočný páchateľ (zvlášť vraždy) sa snaží po návrate z väzenia o anonymitu a zabudnutie, chce splynúť s davom a žiť tak, ako ostatní. Len naozaj bezcitný psychopat sa bude snažiť o publicitu a osobný profit poukazovaním na nejaké formálne nedostatky vo veci, kde je vina nepochybná a spoločenské odsúdenie isté. Len psychopat – alebo naozaj nevinný človek.
Ak je páchateľov jednej vraždy viac, poskytuje to dokonca istú skúšku správnosti – ak by sa aj psychopat v nej našiel, ostatní členovia by ho tlmili postojom v štýle „neblbni, veď sme to urobili, načo do toho vŕtaš, veď sme vonku, nech sa na to už konečne zabudne“, uvedomujúc si nezmyselnosť takejto snahy. Iná vec je, ak by takáto skupina pozostávala len zo samých najbezcitnejších psychopatov. Potom by sa naozaj mohli zhodnúť na spoločnom postupe s víziou značnej finančnej satisfakcie, bez ohľadu na nálady verejnosti, ktoré takáto ich snaha vyvolá. Možnosť, že práve partia Nitranov tvorí takýto zločinecký syndikát, je však nepravdepodobná asi tak, ako drvivé volebné víťazstvo KSČ v roku 1990.
Policajná terminológia pozná pojem „dôvodný predpoklad“ – malo by ísť o predpoklad podložený faktmi, osobnou skúsenosťou i zdravým rozumom. Autor na tomto mieste vyslovuje dôvodný predpoklad – o nevine odsúdených Nitranov.
Na záver trochu osobnejšie – dievča a chlapci, na Vašu obranu už bolo napísaných veľa argumentov, no tento mi tam ešte chýbal. Azda to pomôže spravodlivosti k výsledku, o ktorý sa tak dlho usilujete.
Autor je psychológ.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.