Spojené štáty americké boli pre mňa za komunizmu nádejou na budúcu slobodu. Ani po roku 1989 som asi desaťročie nemal s politikou USA žiadny problém.
Po roku 1998 som časom dospel k iným postojom v obranných otázkach, ako boli tie americké. Inváziu do Afganistanu na jeseň 2001 som podporil. Na afganskom území za vlády Talibanu boli výcvikové tábory teroristov. Nepokoj som pociťoval v roku 2002, keď sa otvorila otázka útoku na Irak. Na útok proti Iraku som nevidel dôvod. Spojenectvo medzi Husajnom a al-Káidou neexistovalo, informácie o zbraniach hromadného ničenia, ktoré by mohli ohroziť USA alebo nás, sa mi zdali nedôveryhodné. Keď sa pravda ukázala, USA začali vojnu ospravedlňovať potrebou šírenia demokracie.
Výsledkom je, že argumentačná dôveryhodnosť Ameriky je do budúcnosti oslabená. Koncom roka 2002, pol roka pred útokom na Irak, som v týždenníku Domino Fórum uverejnil článok, v ktorom som vyslovil názor, že útok proti Iraku je nesprávny. Toho som sa držal i ako minister a vo vláde som hlasoval proti účasti Slovenska na invázii do Iraku. Politická diskusia o Iraku na Slovensku vtedy nebola veľmi kvalifikovaná. Nemálo politikov sa správalo servilne voči USA. Argument, že nás nezoberú do NATO, bol slabý. Tvrdenie, že Saddám je pre nás nový Hitler, bolo tiež slabé. Ale, napokon, v Amerike tá diskusia tiež nebola kvalifikovaná. Aký je výsledok? Iračania si volia vládu sami, ale tá demokracia je životu nebezpečná. Kresťania utiekli po státisícoch, suniti a šiíti sa zabíjajú navzájom, mŕtvych je asi stotisíc. Väčšinovo šiítsky Irak nebude priateľom Ameriky, ale priateľom šiítskeho Iránu, nepriateľa Ameriky. Uvidíme, či Kurdistan ostane súčasťou Iraku. Definitívny účet ešte nebol vystavený. Paradoxne, zo všetkých amerických veľvyslancov na Slovensku som mal najlepšie, až priateľské vzťahy s Ronaldom Weiserom, ktorý tu bol práve v čase, keď USA zaútočili na Irak. Moje odmietnutie vojny však nezanechalo na priateľstve žiadne stopy. Celkovo nemôžem povedať, že by som pocítil z americkej strany nejaký chlad. Rešpektovali náš názor. Rád by som bol i v budúcnosti priateľom USA a tiež by som i naďalej rád používal vlastný rozum. Priamo som za Irak teda žiadnu cenu zaplatiť nemusel. Zaplatila ju Amerika tým, že aj kvôli Iraku bude mať najmenej štyri roky ľavičiarskeho prezidenta.
Autor bol v rokoch 2002 – 2006 minister vnútra SR
Po roku 1998 som časom dospel k iným postojom v obranných otázkach, ako boli tie americké. Inváziu do Afganistanu na jeseň 2001 som podporil. Na afganskom území za vlády Talibanu boli výcvikové tábory teroristov. Nepokoj som pociťoval v roku 2002, keď sa otvorila otázka útoku na Irak. Na útok proti Iraku som nevidel dôvod. Spojenectvo medzi Husajnom a al-Káidou neexistovalo, informácie o zbraniach hromadného ničenia, ktoré by mohli ohroziť USA alebo nás, sa mi zdali nedôveryhodné. Keď sa pravda ukázala, USA začali vojnu ospravedlňovať potrebou šírenia demokracie.
Výsledkom je, že argumentačná dôveryhodnosť Ameriky je do budúcnosti oslabená. Koncom roka 2002, pol roka pred útokom na Irak, som v týždenníku Domino Fórum uverejnil článok, v ktorom som vyslovil názor, že útok proti Iraku je nesprávny. Toho som sa držal i ako minister a vo vláde som hlasoval proti účasti Slovenska na invázii do Iraku. Politická diskusia o Iraku na Slovensku vtedy nebola veľmi kvalifikovaná. Nemálo politikov sa správalo servilne voči USA. Argument, že nás nezoberú do NATO, bol slabý. Tvrdenie, že Saddám je pre nás nový Hitler, bolo tiež slabé. Ale, napokon, v Amerike tá diskusia tiež nebola kvalifikovaná. Aký je výsledok? Iračania si volia vládu sami, ale tá demokracia je životu nebezpečná. Kresťania utiekli po státisícoch, suniti a šiíti sa zabíjajú navzájom, mŕtvych je asi stotisíc. Väčšinovo šiítsky Irak nebude priateľom Ameriky, ale priateľom šiítskeho Iránu, nepriateľa Ameriky. Uvidíme, či Kurdistan ostane súčasťou Iraku. Definitívny účet ešte nebol vystavený. Paradoxne, zo všetkých amerických veľvyslancov na Slovensku som mal najlepšie, až priateľské vzťahy s Ronaldom Weiserom, ktorý tu bol práve v čase, keď USA zaútočili na Irak. Moje odmietnutie vojny však nezanechalo na priateľstve žiadne stopy. Celkovo nemôžem povedať, že by som pocítil z americkej strany nejaký chlad. Rešpektovali náš názor. Rád by som bol i v budúcnosti priateľom USA a tiež by som i naďalej rád používal vlastný rozum. Priamo som za Irak teda žiadnu cenu zaplatiť nemusel. Zaplatila ju Amerika tým, že aj kvôli Iraku bude mať najmenej štyri roky ľavičiarskeho prezidenta.
Autor bol v rokoch 2002 – 2006 minister vnútra SR
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.