Gazprom, ruský plynárenský monopol, minulý týždeň zatvoril kohútiky na plynovode, idúcom cez Slovensko. Stalo sa to prvýkrát vo viac ako 40-ročnej histórii plynovodu a pomerne naliehavo nám to uprostred najtuhšej zimy ukázalo, aké nesamozrejmé môže byť aj teplo v našich domácnostiach.
Táto kríza – plynová – sa začínala podobne ako podobné v predchádzajúcich rokoch, a na Slovensku jej takmer nikto nevenoval zvýšenú pozornosť, pretože nič nenasvedčovalo tomu, že sa zmení na drámu. Rusi sa opäť nedokázali dohodnúť s Ukrajincami na cenách za plyn a obviňovali ich, že kradnú ruský plyn, ktorý prechádza do našich končín ukrajinským územím – a preto začali priškrcovať kohútiky a plynu bolo menej. Lenže tentoraz zašiel ruskou vládou ovládaný Gazprom oveľa ďalej a v jednej chvíli spravil nepredstaviteľné – zastavil prúdenie plynu cez Ukrajinu úplne.
.závislí a bezradní
To bola úplne nová situácia. Keďže sme od dodávok zemného plynu z Ruska totálne závislí a na rozdiel od všetkých susedných štátov neodoberáme ani malú časť plynu z iných ako ruských zdrojov, všetky nádeje sa upínali k tomu, že plynovod sa každú chvíľu MUSÍ opätovne spustiť. Lenže Slovensko (a aj Bulharsko, Srbsko či Bosna, ďalší „postihnutí“, ktorí sú, tak ako my, úplne závislí od Rusov) je príliš bezvýznamné na to, aby kvôli nemu Gazprom menil svoje rozhodnutia, ktoré sú súčasťou oveľa väčšej mocensko-ekonomickej hry.
A tak sme bezradne sledovali, ako sa zo dňa na deň znižujú naše zásoby. Minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek informoval o vyhlásení krízového stavu a vysokého regulačného stupňa, ktorý okrem iného znamená, že veľkí odberatelia môžu používať plyn iba na to, aby zabránili vzniku škôd na svojich zariadeniach, ale nie na výrobu. Prioritou bolo zabezpečiť dodávky plynu do domácností a nemocníc.
Po prvom dni takejto regulácie vyšlo najavo, že niektorí veľkí odberatelia asi reguláciu ignorujú, pretože namiesto očakávanej dennej úspory v rozsahu asi 4,3 milióna kubických metrov plynu klesla spotreba iba o 1,3 milióna kubického metra. Ale aj keby všetci šetrili plynom tak, ako mali, situácia bola kritická. Ak na Slovensko neprídu žiadne ďalšie dodávky, „zásoby plynu vydržia na plynulé zásobovanie na 10 dní pre celé Slovensko,“ povedala vo štvrtok minulého týždňa hovorkyňa SPP Dana Kršáková.
.východ v ohrození
Slovensko má však pomerne veľké zásoby zemného plynu – približne dve miliardy kubických metrov v zásobníkoch by mali pokryť približne tretinu našej celoročnej spotreby. Je fakt, že najviac plynu sa minie v zimných mesiacoch. Ale aj tak – prečo tie desivé slová o zásobách na 10 dní?
Dôvodom je obava o východné Slovensko. Zásobníky zemného plynu sú na západe krajiny, a ak od východu neprichádza do plynovou nijaký plyn (ani len malé množstvo, ako pri minulých „krízach“), systém nedokáže plyn zo zásobníkov „pretlačiť“ až na východ. Východné Slovensko teda podľa informácií .týždňa od zastavenia plynovodu spotrebúvalo zemný plyn, ktorý sa nachádzal v tranzitných rúrach na našom území. Zásoby na spomínaných 10 dní (pri dodržiavaní obmedzenej spotreby veľkými podnikmi) sa teda týkali časovej rezervy pre východné Slovensko.
.pomocné ruky
Dni plynuli a nič sa nemenilo. Do deja sa priamo vložili ruskí prezident, premiér, šéf Gazpromu, predseda Európskej komisie, český premiér – momentálne predsedajúci EÚ, ukrajinskí politici, top-politici postihnutých krajín, najväčšie európske plynárenské koncerny... ale až do konca minulého týždňa to nebolo nič platné.
Slovensko sa tak dostalo na hranicu ekonomického kolapsu, pri ktorom by hrozilo doslova zastavenie veľkej časti ekonomiky.
Vtedy sa do hry sympaticky vložili naši európski spojenci. Česi poskytli Slovensku aspoň symbolickú pomoc 4 milióny kubických metrov plynu (sami majú výpadok asi 80 percent svojej spotreby). Šéf eurokomisie José Barroso v Bratislave vyjadril Slovensku plnú podporu a sľúbil koordinovanie pomoci „na báze solidarity“. Pomoc ponúkla aj francúzska spoločnosť Gaz de France a ďalšie spoločnosti. Celkovo by podľa ministra hospodárstva Jahnátka mohlo Slovensko získať od európskych štátov 8 až 10 miliónov kubických metrov plynu denne (zimná spotreba je asi 30 miliónov metrov kubických denne), riešil sa len technický problém, ako tento plyn na Slovensko dopraviť.
.obnovenie jadra
V snahe urobiť niečo na odvrátenie kolapsu ekonomiky prišiel so zaujímavou tézou, ktorá na nejaký čas v európskych médiách zatienila aj podstatu problému so zastaveným plynom, aj premiér Robert Fico. Vyhlásil totiž, že ak plyn nezačne prúdiť, jeho vláda rozhodne o opätovnom rozbehnutí práve odstavenej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach (čo bol záväzok Slovenska voči EÚ, ktorá si ho pre obavy o bezpečnosť elektrárne v minulosti vynútila).
Aká je súvislosť medzi chýbajúcim plynom a rozbehnutím odstavenej jadrovej elektrárne? Naozaj inak hrozí „black-out“, teda skolabovanie celej energetickej siete? „My sa k tomu nevyjadrujeme,“ reagoval na to pre .týždeň hovorca Slovenských elektrární Juraj Kopřiva.
Argumenty vlády sa týkajú hrozby, že po odstavení paroplynových elektrární (ktoré bez plynu budú musieť prestať produkovať elektrinu aj teplo) nemusí byť k dispozícii dostatočná rezerva výkonu, ktorú sieť musí mať na situácie zvýšenej spotreby. Podľa nami oslovených energetických expertov je však úvaha o zabezpečení tejto rezervy z jadrovej elektrárne problematická, pretože dopĺňať chýbajúci výkon v čase energetickej špičky sa dá efektívne „rýchlymi“ elektrárňami paroplynového alebo vodného typu. Práve jadrová energia je na to vhodná najmenej – ak vôbec – a preto sa skôr zdá, že ide o využitie situácie na naplnenie kombinácie rôznych záujmov. Ficova vláda zatvárala Jaslovské Bohunice len s veľkou nevôľou. Teraz môže argumentovať, že jej opätovné spustenie je nutné a navyše, keďže ide o vážne rozhodnutie, ktoré bude riešiť celá EÚ, vyzerá predseda vlády ako niekto, kto dokáže viac ako len sa bezmocne prizerať blížiacej sa pohrome.
.kto vyhráva informačnú vojnu
Mimoriadne zaujímavé a poučné je skúmať aj skutočné príčiny situácie, do ktorej sa Slovensko vinou zastavenia ruských plynovodov dostalo.
Stručný opis kauzy – teda že „Rusi“ žiadajú, aby „Ukrajina“ zaplatila 2,4 miliardy amerických dolárov akéhosi dlhu, prijala vyššie ceny plynu na tento rok a nekradla plyn, určený európskym zákazníkom – je v najlepšom prípade zmesou lží s polopravdami. „Vyzerá to tak, že Gazprom vyhráva informačnú vojnu,“ hovorí pre .týždeň expert na Rusko a Ukrajinu, riaditeľ Výskumného centra Spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) Alexander Duleba.
Tvrdí, že na pochopenie podstaty sporu sa treba vrátiť ku kontraktu z januára 2006 medzi ruským a ukrajinským plynárenským monopolom (Gazprom a Naftohaz Ukrajiny) a spoločnosťou RosUkrEnergo, v ktorej má Gazprom 50-percentný podiel a ktorá sa týmto kontraktom stala sprostredkovateľom dodávok plynu pre Ukrajinu. Tento sprostredkovateľ, ktorý má monopol na zabezpečenie plynu pre piaty najväčší plynárenský trh na svete, je – len pre zaujímavosť – zaregistrovaný vo Švajčiarsku.
.mačka vo vreci
O čo sa vlastne vedie celý spor, ktorého obeťou sú mrznúci ľudia na Balkáne a zastavené podniky u nás? Ukrajina ročne potrebuje čosi vyše 70 miliárd kubických metrov zemného plynu. Asi 20 miliárd metrov kubických plynu dokáže získať z vlastných zdrojov. Spomínaný kontrakt z roku 2006 sa vzťahuje na zvyšných asi 50 miliárd metrov kubických plynu pre Ukrajinu, z ktorých je len 20 miliárd metrov kubických plynu z Ruska. Asi 30 miliárd kubických metrov dovážajú z Turkménska, približne 7 z Kazašska a ďalších 7 z Uzbekistanu.
Čiže, keď Rusi hovoria, že Ukrajina nechce akceptovať nové ruské ceny, hovoria, že Ukrajina nechce akceptovať cenu pre ruských 20 miliárd kubíkov plynu.
Lenže tu do hry vstupuje vážnejší problém – kontrakt Gazpromu s ukrajinským monopolom a sprostredkovateľom má Ukrajine zabezpečiť 50 miliárd kubických metrov plynu z dvoch rôznych zdrojov s rôznou cenou.
Turkménsky plyn (ktorý tvorí asi 60 percent celkového objemu plynu, o ktorom je v kontrakte reč), sa na rusko-uzbeckej hranici minulý rok predával za 140 dolárov za tisíc kubíkov. Ruský plyn (tvoriaci zvyšných asi 40 percent objemu), stál Ukrajincov 230 dolárov za tisíc kubických metrov.
Práve z tohto mixu dvoch cenovo odlišných zdrojov plynu vyplývajú všetky „nedorozumenia“ okolo údajného ukrajinského dlhu, ktorý je oficiálnou príčinou „plynovej krízy“. Rusi totiž vyhlásili, že pomer „ich“ a „turkménskeho“ plynu pre Ukrajinu sa zmenil, že v potrubí je viac drahšieho ruského a menej toho lacnejšieho turkménskeho, a žiadali od Ukrajiny doplatiť rozdiel. „Plyn je ako mačka vo vreci. Nevidíte ho, na rozdiel od ropy, pri ktorej viete odlíšiť, aký je to typ, kde sa ťaží a podobne. Ten plyn, ak už ho máte v rúre, nemôžete identifikovať, nezistíte, či je z Ruska alebo zo strednej Ázie. Takže pokojne môžete tvrdiť, že tých drahších kubíkov je tam viac ako lacnejších a nikto to nemôže overiť,“ vysvetľuje Alexander Duleba spôsob, akým Rusi vygenerovali svoju pohľadávku voči Ukrajincom.
Toto je teda ten „dlh“, ktorý bol pre Gazprom zámienkou na prvé úplné zatvorenie plynovodov v histórii smerom k nám.
.o čo vlastne naozaj ide?
Ak by ten dlh aj bol založený na realite, Gazprom by ho mal vymáhať od svojej dcérskej spoločnosti RosUkrEnergo. Gazprom v tejto firme vlastní 50 percent. Ďalších 50 percent vlastní ukrajinská strana – podľa Dulebu „veľmi vplyvní veľkopodnikatelia, blízki prezidentovi Juščenkovi“. A ak naozaj existuje niečo ako „ukrajinský dlh“ voči Gazpromu, potom je dlžníkom práve táto firma – z polovice vlastnená tým istým Gazpromom.
Ešte stále sa nájde niekto, kto si myslí, že „ukrajinský dlh“ je skutočným dôvodom, pre ktorý Kremľom ovládaný Gazprom uprostred najväčšej zimy úplne uzavrel plynovody, ktoré cez Ukrajinu privádzajú zemný plyn do strednej a západnej Európy?
.ruský odkaz
Problém s dodávkami ruského plynu sa pre spory s Ukrajinou opakuje už takmer pravidelne – a nie je náhoda, že práve uprostred zimy, keď je dopyt po plyne najvyšší v roku. Jadro tohto problému je v spomínanom kontrakte, ktorý je podľa analytika Dulebu pre Ukrajincov veľmi nevýhodný. Obsahuje napríklad pevne stanovené ceny za tranzit ruského plynu cez Ukrajinu (približne 1,7 dolára za tisíc kubíkov plynu na sto kilometrov), ktoré sú asi polovičné oproti cenám bežným v ostatnej Európe. Na druhej strane je v kontrakte klauzula, že cena plynu pre Ukrajinu sa bude dohadovať každoročne. „Kým s ostatnými odberateľmi v západnej Európe má Gazprom dlhodobé kontrakty, obsahujúce rovnicu, podľa ktorej sa cena tvorí a sleduje najmä vývoj svetových cien ropy, v prípade postsovietskych krajín tam táto formula nie je,“ upozorňuje Alexander Duleba. To umožňuje Rusom používať na svoje „blízke zahraničie“ plyn ako zbraň v pravidelných intervaloch – každoročne.
Nejde však len o politické záujmy ruskej vlády, ktorá je s Gazpromom odjakživa prerastená viac, než si väčšina ľudí dokáže predstaviť. Ak má problém Gazprom, má problém aj Rusko – a teraz majú problém obaja. Ruský štátny rozpočet na najbližšie tri roky totiž vychádza z predpokladu, že cena ropy na svetových trhoch neklesne pod úroveň 53 dolárov za barel. Lenže ona pod touto úrovňou je, a ak pod ňou aj zostane (a v dôsledku recesie veľkých ekonomík sa očakáva, že áno), potom majú Rusi v rozpočte obrovskú dieru. A to sa politickej elite krajiny, ktorá len nedávno začala obnovovať svoje veľmocenské sebavedomie, vôbec nehodí.
Dlhoročný hospodársky rast a dobré časy sa totiž finančnou krízou skončili, a s nimi aj prognózy o stabilnom a dlhodobom raste spotreby energií. Ešte nedávno Európska komisia napríklad predpokladala, že spotreba zemného plynu bude rásť tempom asi 1,8 percenta ročne až do roku 2030. Lenže teraz sa zdá, že tieto očakávania treba zásadne prepracovať. Veci sa vyvíjajú úplne inak, než v Kremli či v Gazprome očakávali, a preto dnes Rusi používajú naozaj šokujúcu „taktiku“ na zlepšenie svojej situácie.
„To, čo Rusi chceli celou touto hrou povedať, akýsi odkaz Európe, podľa mňa znie: aj keď cena ropy išla dole, vy budete za plyn platiť viac, tak ako keby ten hospodársky boom ďalej pokračoval,“ hovorí Alexander Duleba.
.porozumie?
Ešte pred pár rokmi boli tí, ktorí hovorili o nebezpečenstve totálnej energetickej závislosti od Ruska, považovaní za paranoidných čudákov. Možno je totálne zastavenie plynu uprostred mrazivej zimy krutá lekcia za obrovské zlyhania slovenských vlád po páde komunistického režimu, ktoré nielenže nedokázali diverzifikovať zdroje životne dôležitých surovín, ale v niektorých prípadoch závislosť od Ruska ešte viac prehlbovali (najmä Mečiarova vláda pred rokom 1998). Ak však nebude ani táto krutá lekcia zároveň poučná, bola by to ekonomická aj bezpečnostná vlastizrada. A to sú slová, ktorým hádam rozumie aj náš, inak v svetových stranách trochu dezorientovaný premiér.
Táto kríza – plynová – sa začínala podobne ako podobné v predchádzajúcich rokoch, a na Slovensku jej takmer nikto nevenoval zvýšenú pozornosť, pretože nič nenasvedčovalo tomu, že sa zmení na drámu. Rusi sa opäť nedokázali dohodnúť s Ukrajincami na cenách za plyn a obviňovali ich, že kradnú ruský plyn, ktorý prechádza do našich končín ukrajinským územím – a preto začali priškrcovať kohútiky a plynu bolo menej. Lenže tentoraz zašiel ruskou vládou ovládaný Gazprom oveľa ďalej a v jednej chvíli spravil nepredstaviteľné – zastavil prúdenie plynu cez Ukrajinu úplne.
.závislí a bezradní
To bola úplne nová situácia. Keďže sme od dodávok zemného plynu z Ruska totálne závislí a na rozdiel od všetkých susedných štátov neodoberáme ani malú časť plynu z iných ako ruských zdrojov, všetky nádeje sa upínali k tomu, že plynovod sa každú chvíľu MUSÍ opätovne spustiť. Lenže Slovensko (a aj Bulharsko, Srbsko či Bosna, ďalší „postihnutí“, ktorí sú, tak ako my, úplne závislí od Rusov) je príliš bezvýznamné na to, aby kvôli nemu Gazprom menil svoje rozhodnutia, ktoré sú súčasťou oveľa väčšej mocensko-ekonomickej hry.
A tak sme bezradne sledovali, ako sa zo dňa na deň znižujú naše zásoby. Minister hospodárstva Ľubomír Jahnátek informoval o vyhlásení krízového stavu a vysokého regulačného stupňa, ktorý okrem iného znamená, že veľkí odberatelia môžu používať plyn iba na to, aby zabránili vzniku škôd na svojich zariadeniach, ale nie na výrobu. Prioritou bolo zabezpečiť dodávky plynu do domácností a nemocníc.
Po prvom dni takejto regulácie vyšlo najavo, že niektorí veľkí odberatelia asi reguláciu ignorujú, pretože namiesto očakávanej dennej úspory v rozsahu asi 4,3 milióna kubických metrov plynu klesla spotreba iba o 1,3 milióna kubického metra. Ale aj keby všetci šetrili plynom tak, ako mali, situácia bola kritická. Ak na Slovensko neprídu žiadne ďalšie dodávky, „zásoby plynu vydržia na plynulé zásobovanie na 10 dní pre celé Slovensko,“ povedala vo štvrtok minulého týždňa hovorkyňa SPP Dana Kršáková.
.východ v ohrození
Slovensko má však pomerne veľké zásoby zemného plynu – približne dve miliardy kubických metrov v zásobníkoch by mali pokryť približne tretinu našej celoročnej spotreby. Je fakt, že najviac plynu sa minie v zimných mesiacoch. Ale aj tak – prečo tie desivé slová o zásobách na 10 dní?
Dôvodom je obava o východné Slovensko. Zásobníky zemného plynu sú na západe krajiny, a ak od východu neprichádza do plynovou nijaký plyn (ani len malé množstvo, ako pri minulých „krízach“), systém nedokáže plyn zo zásobníkov „pretlačiť“ až na východ. Východné Slovensko teda podľa informácií .týždňa od zastavenia plynovodu spotrebúvalo zemný plyn, ktorý sa nachádzal v tranzitných rúrach na našom území. Zásoby na spomínaných 10 dní (pri dodržiavaní obmedzenej spotreby veľkými podnikmi) sa teda týkali časovej rezervy pre východné Slovensko.
.pomocné ruky
Dni plynuli a nič sa nemenilo. Do deja sa priamo vložili ruskí prezident, premiér, šéf Gazpromu, predseda Európskej komisie, český premiér – momentálne predsedajúci EÚ, ukrajinskí politici, top-politici postihnutých krajín, najväčšie európske plynárenské koncerny... ale až do konca minulého týždňa to nebolo nič platné.
Slovensko sa tak dostalo na hranicu ekonomického kolapsu, pri ktorom by hrozilo doslova zastavenie veľkej časti ekonomiky.
Vtedy sa do hry sympaticky vložili naši európski spojenci. Česi poskytli Slovensku aspoň symbolickú pomoc 4 milióny kubických metrov plynu (sami majú výpadok asi 80 percent svojej spotreby). Šéf eurokomisie José Barroso v Bratislave vyjadril Slovensku plnú podporu a sľúbil koordinovanie pomoci „na báze solidarity“. Pomoc ponúkla aj francúzska spoločnosť Gaz de France a ďalšie spoločnosti. Celkovo by podľa ministra hospodárstva Jahnátka mohlo Slovensko získať od európskych štátov 8 až 10 miliónov kubických metrov plynu denne (zimná spotreba je asi 30 miliónov metrov kubických denne), riešil sa len technický problém, ako tento plyn na Slovensko dopraviť.
.obnovenie jadra
V snahe urobiť niečo na odvrátenie kolapsu ekonomiky prišiel so zaujímavou tézou, ktorá na nejaký čas v európskych médiách zatienila aj podstatu problému so zastaveným plynom, aj premiér Robert Fico. Vyhlásil totiž, že ak plyn nezačne prúdiť, jeho vláda rozhodne o opätovnom rozbehnutí práve odstavenej jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach (čo bol záväzok Slovenska voči EÚ, ktorá si ho pre obavy o bezpečnosť elektrárne v minulosti vynútila).
Aká je súvislosť medzi chýbajúcim plynom a rozbehnutím odstavenej jadrovej elektrárne? Naozaj inak hrozí „black-out“, teda skolabovanie celej energetickej siete? „My sa k tomu nevyjadrujeme,“ reagoval na to pre .týždeň hovorca Slovenských elektrární Juraj Kopřiva.
Argumenty vlády sa týkajú hrozby, že po odstavení paroplynových elektrární (ktoré bez plynu budú musieť prestať produkovať elektrinu aj teplo) nemusí byť k dispozícii dostatočná rezerva výkonu, ktorú sieť musí mať na situácie zvýšenej spotreby. Podľa nami oslovených energetických expertov je však úvaha o zabezpečení tejto rezervy z jadrovej elektrárne problematická, pretože dopĺňať chýbajúci výkon v čase energetickej špičky sa dá efektívne „rýchlymi“ elektrárňami paroplynového alebo vodného typu. Práve jadrová energia je na to vhodná najmenej – ak vôbec – a preto sa skôr zdá, že ide o využitie situácie na naplnenie kombinácie rôznych záujmov. Ficova vláda zatvárala Jaslovské Bohunice len s veľkou nevôľou. Teraz môže argumentovať, že jej opätovné spustenie je nutné a navyše, keďže ide o vážne rozhodnutie, ktoré bude riešiť celá EÚ, vyzerá predseda vlády ako niekto, kto dokáže viac ako len sa bezmocne prizerať blížiacej sa pohrome.
.kto vyhráva informačnú vojnu
Mimoriadne zaujímavé a poučné je skúmať aj skutočné príčiny situácie, do ktorej sa Slovensko vinou zastavenia ruských plynovodov dostalo.
Stručný opis kauzy – teda že „Rusi“ žiadajú, aby „Ukrajina“ zaplatila 2,4 miliardy amerických dolárov akéhosi dlhu, prijala vyššie ceny plynu na tento rok a nekradla plyn, určený európskym zákazníkom – je v najlepšom prípade zmesou lží s polopravdami. „Vyzerá to tak, že Gazprom vyhráva informačnú vojnu,“ hovorí pre .týždeň expert na Rusko a Ukrajinu, riaditeľ Výskumného centra Spoločnosti pre zahraničnú politiku (SFPA) Alexander Duleba.
Tvrdí, že na pochopenie podstaty sporu sa treba vrátiť ku kontraktu z januára 2006 medzi ruským a ukrajinským plynárenským monopolom (Gazprom a Naftohaz Ukrajiny) a spoločnosťou RosUkrEnergo, v ktorej má Gazprom 50-percentný podiel a ktorá sa týmto kontraktom stala sprostredkovateľom dodávok plynu pre Ukrajinu. Tento sprostredkovateľ, ktorý má monopol na zabezpečenie plynu pre piaty najväčší plynárenský trh na svete, je – len pre zaujímavosť – zaregistrovaný vo Švajčiarsku.
.mačka vo vreci
O čo sa vlastne vedie celý spor, ktorého obeťou sú mrznúci ľudia na Balkáne a zastavené podniky u nás? Ukrajina ročne potrebuje čosi vyše 70 miliárd kubických metrov zemného plynu. Asi 20 miliárd metrov kubických plynu dokáže získať z vlastných zdrojov. Spomínaný kontrakt z roku 2006 sa vzťahuje na zvyšných asi 50 miliárd metrov kubických plynu pre Ukrajinu, z ktorých je len 20 miliárd metrov kubických plynu z Ruska. Asi 30 miliárd kubických metrov dovážajú z Turkménska, približne 7 z Kazašska a ďalších 7 z Uzbekistanu.
Čiže, keď Rusi hovoria, že Ukrajina nechce akceptovať nové ruské ceny, hovoria, že Ukrajina nechce akceptovať cenu pre ruských 20 miliárd kubíkov plynu.
Lenže tu do hry vstupuje vážnejší problém – kontrakt Gazpromu s ukrajinským monopolom a sprostredkovateľom má Ukrajine zabezpečiť 50 miliárd kubických metrov plynu z dvoch rôznych zdrojov s rôznou cenou.
Turkménsky plyn (ktorý tvorí asi 60 percent celkového objemu plynu, o ktorom je v kontrakte reč), sa na rusko-uzbeckej hranici minulý rok predával za 140 dolárov za tisíc kubíkov. Ruský plyn (tvoriaci zvyšných asi 40 percent objemu), stál Ukrajincov 230 dolárov za tisíc kubických metrov.
Práve z tohto mixu dvoch cenovo odlišných zdrojov plynu vyplývajú všetky „nedorozumenia“ okolo údajného ukrajinského dlhu, ktorý je oficiálnou príčinou „plynovej krízy“. Rusi totiž vyhlásili, že pomer „ich“ a „turkménskeho“ plynu pre Ukrajinu sa zmenil, že v potrubí je viac drahšieho ruského a menej toho lacnejšieho turkménskeho, a žiadali od Ukrajiny doplatiť rozdiel. „Plyn je ako mačka vo vreci. Nevidíte ho, na rozdiel od ropy, pri ktorej viete odlíšiť, aký je to typ, kde sa ťaží a podobne. Ten plyn, ak už ho máte v rúre, nemôžete identifikovať, nezistíte, či je z Ruska alebo zo strednej Ázie. Takže pokojne môžete tvrdiť, že tých drahších kubíkov je tam viac ako lacnejších a nikto to nemôže overiť,“ vysvetľuje Alexander Duleba spôsob, akým Rusi vygenerovali svoju pohľadávku voči Ukrajincom.
Toto je teda ten „dlh“, ktorý bol pre Gazprom zámienkou na prvé úplné zatvorenie plynovodov v histórii smerom k nám.
.o čo vlastne naozaj ide?
Ak by ten dlh aj bol založený na realite, Gazprom by ho mal vymáhať od svojej dcérskej spoločnosti RosUkrEnergo. Gazprom v tejto firme vlastní 50 percent. Ďalších 50 percent vlastní ukrajinská strana – podľa Dulebu „veľmi vplyvní veľkopodnikatelia, blízki prezidentovi Juščenkovi“. A ak naozaj existuje niečo ako „ukrajinský dlh“ voči Gazpromu, potom je dlžníkom práve táto firma – z polovice vlastnená tým istým Gazpromom.
Ešte stále sa nájde niekto, kto si myslí, že „ukrajinský dlh“ je skutočným dôvodom, pre ktorý Kremľom ovládaný Gazprom uprostred najväčšej zimy úplne uzavrel plynovody, ktoré cez Ukrajinu privádzajú zemný plyn do strednej a západnej Európy?
.ruský odkaz
Problém s dodávkami ruského plynu sa pre spory s Ukrajinou opakuje už takmer pravidelne – a nie je náhoda, že práve uprostred zimy, keď je dopyt po plyne najvyšší v roku. Jadro tohto problému je v spomínanom kontrakte, ktorý je podľa analytika Dulebu pre Ukrajincov veľmi nevýhodný. Obsahuje napríklad pevne stanovené ceny za tranzit ruského plynu cez Ukrajinu (približne 1,7 dolára za tisíc kubíkov plynu na sto kilometrov), ktoré sú asi polovičné oproti cenám bežným v ostatnej Európe. Na druhej strane je v kontrakte klauzula, že cena plynu pre Ukrajinu sa bude dohadovať každoročne. „Kým s ostatnými odberateľmi v západnej Európe má Gazprom dlhodobé kontrakty, obsahujúce rovnicu, podľa ktorej sa cena tvorí a sleduje najmä vývoj svetových cien ropy, v prípade postsovietskych krajín tam táto formula nie je,“ upozorňuje Alexander Duleba. To umožňuje Rusom používať na svoje „blízke zahraničie“ plyn ako zbraň v pravidelných intervaloch – každoročne.
Nejde však len o politické záujmy ruskej vlády, ktorá je s Gazpromom odjakživa prerastená viac, než si väčšina ľudí dokáže predstaviť. Ak má problém Gazprom, má problém aj Rusko – a teraz majú problém obaja. Ruský štátny rozpočet na najbližšie tri roky totiž vychádza z predpokladu, že cena ropy na svetových trhoch neklesne pod úroveň 53 dolárov za barel. Lenže ona pod touto úrovňou je, a ak pod ňou aj zostane (a v dôsledku recesie veľkých ekonomík sa očakáva, že áno), potom majú Rusi v rozpočte obrovskú dieru. A to sa politickej elite krajiny, ktorá len nedávno začala obnovovať svoje veľmocenské sebavedomie, vôbec nehodí.
Dlhoročný hospodársky rast a dobré časy sa totiž finančnou krízou skončili, a s nimi aj prognózy o stabilnom a dlhodobom raste spotreby energií. Ešte nedávno Európska komisia napríklad predpokladala, že spotreba zemného plynu bude rásť tempom asi 1,8 percenta ročne až do roku 2030. Lenže teraz sa zdá, že tieto očakávania treba zásadne prepracovať. Veci sa vyvíjajú úplne inak, než v Kremli či v Gazprome očakávali, a preto dnes Rusi používajú naozaj šokujúcu „taktiku“ na zlepšenie svojej situácie.
„To, čo Rusi chceli celou touto hrou povedať, akýsi odkaz Európe, podľa mňa znie: aj keď cena ropy išla dole, vy budete za plyn platiť viac, tak ako keby ten hospodársky boom ďalej pokračoval,“ hovorí Alexander Duleba.
.porozumie?
Ešte pred pár rokmi boli tí, ktorí hovorili o nebezpečenstve totálnej energetickej závislosti od Ruska, považovaní za paranoidných čudákov. Možno je totálne zastavenie plynu uprostred mrazivej zimy krutá lekcia za obrovské zlyhania slovenských vlád po páde komunistického režimu, ktoré nielenže nedokázali diverzifikovať zdroje životne dôležitých surovín, ale v niektorých prípadoch závislosť od Ruska ešte viac prehlbovali (najmä Mečiarova vláda pred rokom 1998). Ak však nebude ani táto krutá lekcia zároveň poučná, bola by to ekonomická aj bezpečnostná vlastizrada. A to sú slová, ktorým hádam rozumie aj náš, inak v svetových stranách trochu dezorientovaný premiér.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.